Keď Slováci objavovali krásy Česka

, 06.08.2020 06:00
Jozef Miloslav Hurban,
Jozef M. Hurban ako jeden z prvých Slovákov putoval zo Slovenska do Česka v predminulom storočí a priniesol odtiaľ rodákom pozoruhodné svedectvá. Autor:

Obavy z „korony" donútili mnohých Slovákov dať toto leto prednosť zahraničnej dovolenke v Česku pred Chorvátskom či Talianskom. Nejeden našinec poznal kedysi krásy prírody a pamätihodnosti za riekou Morava takmer ako vlastné. Ale od zániku spoločného štátu uplynuli takmer tri desaťročia, medzitým tu vyrástlo nové pokolenie ľudí, pre ktorých sú české kraje dosť neznáme, hoci aj blízke. Treba ich opäť objavovať.

Kto chce pri tomto znovuobjavovaní ľudu a krajiny pocítiť aj istú súslednosť, postupnosť zmien v čase, vyzbrojí sa cestopismi Jozefa M. Hurbana, Terézie Vansovej alebo Gašpara Fejérpatakyho. Tí tam putovali zo Slovenska v predminulom storočí medzi prvými a priniesli odtiaľ rodákom pozoruhodné svedectvá.

„Čo mi prvé padlo do očí, boli pekné, krásne Brnianky s okrúhlymi tvárami a bystrými očami. Krása sa zbadá predovšetkým očami, nuž a komu nebesia dožičili zdravé oči, tomu sa nebude ani za hriech pokladať, ak svoj zrak uprie na anjelskú krásu." To sú vety z úvodnej časti vôbec prvého knižne vydaného cestopisu štúrovcov, ktorý pred takmer 180 rokmi napísal búrlivák Hurban, prostredný z trojhviezdia slovenského národného obrodenia. Patril tam spolu s Ľudovítom Štúrom a Michalom M. Hodžom, pričom Hurban bol z nich najmladší. Vtedy, v lete 1839, mal iba 22 rokov. Boli to jeho posledné „vakácie", prázdniny pred ukončením bratislavského evanjelického lýcea, a tak si ich užil po svojom.

Podľa Hurbana by mal každý Slovák vycestovať do Prahy aspoň raz v živote.

Prvý úsek cesty z Viedne do Brna absolvoval po železnici s priateľom Jánom Mastišom, ktorý v rakúskej metropole študoval teológiu. Ocitli sa medzi prvými cestujúcimi na tejto trati, veď ju otvorili len deň predtým – 7. júla 1839.

Cesta do Brna im ubehla rýchlo, hoci „parovoz" – ako vtedy volali parný rušeň, sa dnešnou optikou súdiac, doslova vliekol a 150-kilometrovú vzdialenosť prekonal za tri a pol hodiny!

Ubytovali sa v hostinci Biely kríž, tam sa v záhrade aj naobedovali a potom sa pri pohári piva bavili… O ženách, samozrejme. Ale ako!

„Čudné je to predsa," uvažoval nahlas Hurban, „že je taký veľký rozdiel medzi Brniankami a Viedenčankami, Slovankami a Nemkami". „Tu v Brne sme sotva pár ulicami prešli, a koľko krásy a bystrosti videli tu naše oči!“

Téma Slovanov a Slovaniek sa prelína celým cestopisom, Hurban si Slovanstvo idealizoval, v jeho zjednotení videl záchranu aj pre slovenský národ, ako napokon celá Štúrova družina.

V skutočnosti vtedajšie Brno bolo podobne ako Prešporok prevažne nemecké mesto. Česi sa podieľali na jeho obyvateľstve nanajvýš tretinou. Čo ak Hurbana očarili vôbec nie Slovanky, ale brnianske Nemky?

Všade stretnúť brata

Hurban však svoje takmer dvojmesačné putovanie pojal ako „cestu k bratom slovanským na Morave a v Čechách" a im venoval hlavnú pozornosť.

On sa aj správal na Morave ako typický pútnik, to znamená, že sa pohyboval väčšinou pešo, a to v čase i nečase a nezriedka lesnými alebo poľnými cestami. Stávalo sa, že v lesoch zablúdil, najvážnejšie na konci putovania pri ceste späť, vtedy poriadne zmokol a prechladol. Musel si dokonca na tri dní ľahnúť do postele. Ale vždy sa našiel človek ochotný mu pomôcť, ukázať mu správny smer a dokonca s ním prejsť kus cesty.

Takmer nič bližšie sa nevie o pláne jeho cesty, možno však predpokladať, že si zaumienil navštíviť najmä tie miesta, kde mal niekoho známeho alebo prinajmenšom ho tam poznal niekto z jeho slovenských priateľov. Vďaka tomu málokde sa musel sám starať o ubytovanie, stravovanie alebo o sprievodcov.

Bolo by zaujímavé vybrať sa dnes po stopách tejto Hurbanovej cesty a porovnať, čo sa porovnať vôbec dá. Na Morave vtedy navštívil okrem Brna Blansko, Býčiu skalu („povesť o Blaníku tu budí v ľude akési neisté nádeje"), 14. júla Rájec („dievky sú napospol vrtké, driečne a smelé"), Bozkovice a tamojší povestný hrad. Mimochodom, bola to tak trocha aj cesta po moravských i českých hradoch a zámkoch, ktoré i dnes turisti hojne navštevujú.

Nasledovali Letovice, Rozseč nad Kunštátem, kde Hurbana potešil svojou pohostinnosťou náhodný sedliak. „Keď som mu povedal, že som Uhor, ohromne sa čudoval, hovoriac: Veď vy, pane, dobre hovoríte po moravsky!"

Ďalej boli Nedvědice s hradom Pernštejnom, Meziříčí, Brtnica a 23. júla po dvoch týždňoch putovania Jihlava, mesto, kde už sa konči i Morava a začínajú sa Čechy. Vtedy malo mesto iba 14-tisíc obyvateľov väčšinou nemeckej národnosti a bolo bez atrakcií („ale predsa má jedno pôvabné miesto, kam sa Jihlavčania chodia prechádzať, pekný park na návrší nad mestom").

V Jihlave sa dal Hurban zapísať medzi cestujúcich a dostavníkom sa vydal do Prahy. Mal pred sebou už len 130 kilometrov cesty, autom by sa dnes dostal do stovežatej možno aj za hodinu. Dostavníkom to trvalo celú noc a celý deň. Pravda, urobili si dlhšiu prestávku na obed v Čáslavi („krajské ohradené mesto v úrodnej rovine a je dosť úhľadne stavané") a v Kolíne presadli na iný dostavník.

Ďalej cestoval s tromi Sasmi, ktorí išli z Uhorska a obchodovali s pijavicami „na púšťanie krvi" a veľa rozprávali o Slovákoch a Maďaroch („O Slovákoch hovorili, že vďačne poskytujú nocľahy… Maďarom pripisovali málovravnosť, nevľúdnosť a strašný pohľad.") Nevymýšľal si náhodou slovanofil Hurban?

Po nekonečnom trmácaní došli napokon 28. júla do Prahy („Praha predstavuje celý život Čiech… Je to stok a zlev všetkého, čo Česko má a tvorí.")

Málo vlasteneckého zápalu

Podľa Hurbana by mal každý Slovák vycestovať do Prahy aspoň raz v živote („aby sme pookriali na pamiatkach skvelej minulosti, nadobudli posilu k herkulovským prácam nášho života").

Vtedajšia Praha však Hurbana aj rozčarovala, a to najmä svojím liberalizmom a vlažnosťou v národnej otázke, ako na to upozornila slavistka Anna Zelenková. Svoju nevôľu dal najavo najmä v správe z cesty, ktorú napísal neskôr a ktorá nebola určená pre verejnosť. Kritizoval v nej upadajúci „národný život", ktorý sa vraj obmedzuje „na ruch v pražských kaviarňach bez vlasteneckého zápalu".

V sprievode českých priateľov a známych si však Hurban so záujmom pozrel viacero pamätihodností v samotnej Prahe i v jej okolí, pričom Chrám sv. Víta videl ešte pred jeho dostavbou a mal ešte možnosť uvidieť aj hrad Karlík blízko Karlštejna, po ktorom dnes už niet ani stopy.

V Prahe a jej okolí strávil Hurban asi dva týždne a potom sa vydal cez Poděbrady a Hradec Králové na spiatočnú cestu. Najprv dostavníkom, potom pešo. V Hradci sa zastavil u Pospíšilovcov. Ich dcéra Marie ho očarila takmer tak ako o rok neskôr Ľudovíta Štúra („slečinka Marie pri gitare spievala české krakoviačky a vlastenecké piesne"). Hurban však nikdy nesúhlasil so Štúrovou predstavou dobrovoľného zrieknutia sa rodinného života v záujme plnohodnotnej „služby pospolitosti“. O šesť rokov sa ožení s Annou Jurkovičovou, s ktorou bude mať štyri dcéry a päť synov.

Cez Sudety Hurban len prebehol („Nemci tam hovoria svojím zvláštnym nárečím"), pri Moravskej Třebovej opustil Čechy a bol späť na Morave. Od 19. augusta znovu putoval pešo „krížom cez hanácke mestá a dediny". A bol vnímavý ku krajine i k ľuďom. Všimol si napríklad, že Hanáci najradšej pijú pivo, pálenku, „tento morový jed", vraj nie, aspoň nie tak ako Slováci.

Nasledovali Olomouc, Přerov, Vsetín. Bol čoraz bližšie „milej vlasti uhorskej". Do Bratislavy Hurban doputoval na konci prázdnin.

Ako vidieť, Čechy a Morava boli Hurbanovmu srdcu blízke, ale predsa len to bola cudzina, miestami až exotická. Svoj cestopis však napísal ešte v češtine, v jazyku otcov, ako hovorieval. Nezabúdajme že na uzákonení slovenčiny sa štúrovci dohodli až v roku 1843 v Hlbokom, kde už bol Hurban farárom.

Najprv si treba porozumieť

Keď sa v júli 1895 vybrala s manželom, evanjelickým farárom z Rimavskej Píly (dnes súčasť Tisovca), do Prahy na národopisnú výstavu spisovateľka Terézia Vansová, svoj „veselý cestopis" (ako ho nazvala v podtitule) napísala už v slovenčine. Veď tá sa používala už polstoročie a 28-ročná Vansová v nej dovtedy vydala niekoľko úspešných próz.

Medzitým sa kultúrne elity oboch národov zblížili, pretrpeli jazykový rozkol, preto aj motív Vansovej cesty bol iný ako Hurbanov. Už nielen poznávať „bratov Slovanov", ale „hľadať neznáme kraje" a „potešiť sa s bratmi a so sestrami nad podareným spoločným dielom". Národopisná výstava bola totiž prvá s prívlastkom „československá" v názve. Iste aj preto ju navštívilo viacero výprav zo Slovenska.

Terézia Vansová patrila k prvým Slovákom, ktorí...
Terézia Vansová patrila k prvým Slovákom, ktorí cestovali do Česka a svoje zážitky zaznamenali. Autor: TASR/ARCHÍV

S jednou takouto cestovali Vansovci. Už nie dostavníkmi, ale vlakom a spisovateľka približuje, ako takmer na každej väčšej stanici – v Brne, Českej Třebovej, Kolíne atď. – ich vítali davy „spanilých dám a statných pánov" s výkrikmi: „Nazdar! Sláva!" Možno pod vplyvom úspešnej výstavy mala aj Vansová sklon vzájomné česko-slovenské vzťahy idealizovať a všetko podávať v romantickom duchu.

V skutočnosti aj pred 125 rokmi bola väčšia časť Čiech a Moravy pre väčšinu Slovákov „španielskou dedinou" (s výnimkou obyvateľov prihraničných obcí). Prirodzene, platilo to aj opačne. Slovákov si mnohí bežní Česi aj neskôr mýlili s južnými Slovanmi, predovšetkým so Slovincami, ako to svojho času zaznamenal český novinár Jan Hajšman. A dôvod? Uhorsko bolo pre nich už takmer tri desaťročia akoby druhým štátom dualizmom rozdelenej monarchie.

Slováci vo svojich krojoch žili kdesi „tam", kým Slovinci „tu". Slovinsko bolo totiž do roku 1918 súčasťou rakúskeho štátu; so Slovincami zasadali českí poslanci vo viedenskej ríšskej rade, českí turisti cestovali do slovinských Álp, na balkánskom juhu monarchie pracovalo veľa českých odborníkov atď. Mnohí Slováci boli zase viac-menej doma v Pešti, Segedíne a ďalších maďarských mestách.

Darmo slovakofil Josef Rótnagl tvrdil, že slovenčine Čech ľahko porozumie, nebolo to celkom tak. A opäť to platilo aj opačne. S výnimkou úzkeho kruhu vzdelancov a mladých Slovákov študujúcich na českých školách ostatným chýbala prax vzájomnej komunikácie. V roku 1896 musel iný slovakofil Karel Kálal spolu s ružomberským priateľom a nakladateľom Karolom Salvom vydať Slovník česko-slovenský, aby príslušníkom oboch národov ozrejmili neznáme výrazy spisovnej reči toho druhého.

Situácia sa začala pozvoľna meniť až vďaka Československej jednote a tzv. luhačovickým poradám po roku 1902.

Luhačovice – hlavné mesto vzájomnosti

Luhačovice, kúpeľné mestečko na moravsko-slovenskom pomedzí, vari 30 kilometrov od Trenčína. Na prahu minulého storočia zohralo kľúčovú úlohu pri zbližovaní oboch národov.

Ako zistila historička Nadežda Jurčišinová z Prešovskej univerzity, luhačovické liečivé pramene navštevovali Slováci z pohraničia už od polovice 19. storočia. Mekkou slovenskej národnej inteligencie sa však stali až od roku 1902, keď tam moravský lekár František Veselý začal budovať nové kúpele a na pomoc si zavolal troch Slovákov. Cyrila Holubyho (syna slovenského botanika, etnografa a spisovateľa) za správcu kúpeľov, Dušana Jurkoviča za ich architekta a Pavla Blahu za kúpeľného lekára.

„Najmä Blaho urobil z Luhačovíc priesečník vzájomného stretávania sa a doslova hlavné mesto česko-slovenskej vzájomnosti,“ zdôrazňuje Jurčišinová. Ich vplyv sa ešte zvýšil po tom, čo sa spolok Československá jednota zameral na pomoc národnému hnutiu Slovákov.

Spoločné podujatia sa uskutočňovali predovšetkým v Slovenskej búde, ktorú Jurkovič navrhol a postavil v roku 1906. Stala sa nielen miestom letného oddychu a zábavy. Konali sa v nej aj dôverné česko-slovenské porady o ďalšom postupe. Vzhľadom na to, že uhorské úrady čoraz viac prenasledovali panslávov a obávali sa vplyvu českých slovakofilov na dianie v Hornom Uhorsku, na poradách sa zúčastňovali pozvaní na zvláštne legitimácie a registrovali sa ako kúpeľní hostia.

Prvá porada v roku 1908 mala iba 26 účastníkov, ale v roku 1913 už to bolo takmer 300 „delegátov“. Program stretnutí bol čoraz bohatší a dohodli sa na nich najmä vzdelávacie akcie. Československá jednota hmotne podporovala časom nielen slovenských študentov na pražských vysokých školách, ale aj učňov u českých majstrov alebo v hospodárskych školách; financovala ich dvojmesačné intenzívne kurzy a podobne.

Turistický odbor Československej jednoty sa staral o rozvoj cestovného ruchu, pravda, darilo sa mu skôr aktivizovať cestovanie Čechov na Slovensko ako Slovákov opačným smerom. „Slováci vedia o nás málo,“ sťažoval sa slovakofil Albert Pražák krátko pred vojnou v roku 1914. „Málo k nám cestujú, málo čítajú naše noviny,“ poznamenal.

Napriek tomu luhačovické porady splnili svoju úlohu a výrazne prispeli k vzájomnému spoznávaniu. „V Luhačoviciach sa Slováci necítia ako v cudzine,“ písal Slovenský týždenník koncom augusta 1907, „lež ako doma, ba skoro by sme mohli riecť, že neraz ešte lepšie ako doma.“

Po vzniku ČSR sa všetky kúpele v oboch častiach spoločného štátu stali mestami stretávania Čechov a Slovákov. Kým za prvej republiky ich navštevovali najmä vyššie vrstvy, po znárodnení v roku 1945 poskytovali liečenie a rekreáciu všetkým pracujúcim. Právo na zotavenie a oddych sa totiž stalo zákonom a v celej republike na to postupne slúžilo viac ako 115 kúpeľov a zotavovní. (Ročne sa v nich vystriedalo takmer osem miliónov návštevníkov – údaj za rok 1980).

Pred štvrťstoročím po rozdelení federácie a privatizácii kúpeľov sa to zásadne zmenilo, ale Luhačovice naďalej majú aj početnú slovenskú klientelu. Ako vyplýva zo štatistiky za rok 2017, navštevuje ich ročne okolo 2-tisíc Slovákov, najviac zo všetkých českých kúpeľov. Možno aj preto, že v nich pracuje najviac Slovákov. A naďalej tam cítiť duch Blahových a Jurkovičových „starých“ Luhačovíc.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Terézia Vansová #Luhačovice #Jozef Miloslav Hurban #ČSR #cestopisy #cestopis #Československá republika #Česko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku