Pytliaci v Tatrách: Gorali a Liptáci

05.08.2020 06:00
Temná Tichá v závere Tichej doliny spod...
Temná Tichá v závere Tichej doliny spod Hladkého sedla. V pozadí špicatý vrchol Krížnej (2039 m n.m.), vpravo najvyšší vrch Liptovských kôp Veľká kopa (2052 m n.m.) Autor:

Dlhoročný vedúci Výskumnej stanice a múzea TANAP-u v Tatranskej Lomnici Milan Koreň zbiera už takmer dve desaťročia zabudnuté príbehy, ktoré sa odohrali v tatranských dolinách. Jedným z nich je príbeh o liptovských horároch a poľských pytliakoch, ktorý by mal vyjsť aj v samostatnej knihe s názvom O pytliakoch, poľovníkoch a poľovnej zveri v tatranskej oblasti.

Kým na poľskej strane Tatier si až do konca 1. svetovej vojny pytliaci pospevovali: Zańdem do wierchs'icka, wystrzelem z flincicki, bedom sie strachaly te dzikie kuozicki (Zájdem si do vrchov, vystrelím z flintičky, budú sa strachovať tie divé kozičky), na slovenskej strane už vládli prísnejšie „móresy“.

K známym poľským pytliakom tých čias patril ľahkomyseľný záletník Blaszke, Wojtek a Kubo Bukowski a ďalší, ktorí neraz odbočili na slovenskú stranu Tatier, pretože nepochybovali, že od vekov tu nikto nemá právo brániť im v poľovačke. Bukovinci a Jurgovčania pytliačili v celej Bielovodskej doline, Zakopanci od Temných Smrečín po Bystrú a Koščieliščania od Červených vrchov po Roháče.

Do Mengusovskej doliny, ktorá bola historickou hranicou medzi Liptovom a Spišom, chodili cez Mengusovské sedlo, ktoré vtedy pomenovali Pytliacke sedlo (od Morského oka viedol k nemu Pytliacky chodník).

Do Liptovských kôp chodili však vraj všetci ako na odpust, pretože to bol vtedy najlepší a najbohatší „revír“ na kamzíky. Najsmelší boli vtedy, keď sa ich tu zišlo aspoň dvanásť. Jeden z najchýrnejších pytliakov Jan Krzeptowski Sabala (1809 – 1894) sa rozpomínal, že potom sa stretli na salaši, „capov za rožky zavesili, vnútornosti a srdce opiekli na ohni, pili vodku, tancovali s juhaskami(pas­tierkami) a nebáli sa Liptákov“.

Garajova dolina a Veľká Garajova kopa (1969,3 m...
Garajova dolina a Veľká Garajova kopa (1969,3 m n.m.) z Kôprovej doliny. Autor: Milan Koreň

Nebezpečný kamzík

Málo výkonnými brokovnicami strieľali na kamzíky do stredu čriedy, pričom sa stalo, že jedným výstrelom ich zabili viac. Vyvrhli ich v kosodrevine. Postrelené zvieratá nedohľadávali. Tvrdili, že je to zbytočné, pretože ich ťažko nájsť, naviac dohľadávanie v ťažkom teréne bolo zdĺhavé a z viacerých hľadísk nebezpečné. Keď už nemali dosť pušného prachu, využili skúsenosť, že aj kamzík s mäkkými a širokými ratičkami, ktoré ho udržujú na skalách, sa môže pošmyknúť.

Na zráznych priechodoch poprestierali navrch lykom obrátenú klzavú kôru stromov. Nielen kamzík, ale ani žiadny iný štvornohý tvor sa na nej nemohol udržať. Hoci efekt takejto činnosti nebol jednoznačný, veľakrát našli pod bralami kamzíkov so zlámanými väzmi.

Zaujímavú príhodu o tom, ako sa kamzíky v ohrození života dokážu brániť, rozpovedal W. Gasienica-Byrcyn v časopise Lowiec Polski z roku 1973. Keď jeden z niekdajších hľadačov pokladov Stanislaw Walezak Wójciak zbadal v Červených vrchoch kamzíka odpočívať na úzkom bralnom výčnelku, na ktorý viedol len jeden chodník, zmocnila sa ho túžba po pečienke. Opatrne sa k nemu priblížil, dúfajúc, že ho svojou prítomnosťou vyľaká a donúti ku skoku zo skaly.

Prepočítal sa. Kamzík nespanikáril, a keďže nemal iné východisko, začal sa na úzkej stienke pohybovať smerom k Wójciakovi. Nebyť vetvy kosodreviny, o ktorú sa Wójciak zachytil, bol by kamzík pri sebazachraňujúcom návrate zhodil zo skaly jeho.

Tajomný biely čuvač

Liptovskí pastieri a poľskí gorali sa dôverne poznali. Hoci pre stratený statok alebo zachádzanie cudzích stád do „výsostných“ území jednej či druhej strany to medzi nimi niekedy zaiskrilo, vychádzali si vzájomne v ústrety. Veľmi čulo, a to až do 50. rokov 20. storočia, si cez hranice vymieňali nedostatkový tovar (často slovenskú slaninu za poľskú vodku). Aj v prípade hľadania pytliakov boli proti vôli vrchnosti solidárni.

Horšie to bolo so vzťahmi medzi goralmi a lesníkmi. Sabala mal vraj na svedomí nielen hodne medveďov a ešte viac kamzíkov, ale aj „nejedného Liptáka“, ktorý sa mu opovážil postaviť do cesty.

Ani Liptáci – vtedajší štátni zamestnanci, neostali Poliakom nič dlžní. Wojtek Bukowski, zanechajúc batoh i valašku, raz pred Liptákmi utiekol iba s puškou a tri dni blúdil v kúrňave o hlade. Kuba Bukowského postrelili Liptáci brokmi, nepamätal sa, ako dlho tam bezmocne ležal, kým ho našiel a mliekom posilnil akýsi pastier. V roku 1921 postrelili oravskí lesníci zasa iného Bukowského z Palkówki. Na druhý deň ho odviezli do nemocnice v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ ušiel ešte pred súdnym pojednávaním.

V oblasti Podbanského sa pytliactvo obzvlášť rozmohlo počas druhej svetovej vojny, preto tam koncom leta 1943 zaviedli hliadkovanie za asistencie žandárov. V septembri 1943 jedna z hliadok pristihla troch pytliakov v Tichej doline (v Hlinej). Pri prestrelke zanechali uloveného jeleňa a stiahli sa na poľskú stranu Tatier. Do konca vojny sa o tom už takmer nehovorilo. Na jednej i na druhej strane Tatier bola bieda, ktorá ľuďom zavrela ústa.

Bohaté skúsenosti s poľským pytliakmi mali liptovskí financi. O dvoch veľmi opatrných poľských pytliakoch z oblasti Tichej a Kôprovej doliny mi rozprával bývalý spolužiak Paľo. Príhoda sa odohrala, keď jeho otec nastúpil do služby k finančnej stráži na Podbanskom. Bolo to tesne pred druhou svetovou vojnou, keď lesníci i financi v okolitých dolinách často stretávali statného bieleho čuvača. Správal sa zaujímavo. Nikdy sa k financom celkom nepriblížil, ale tridsať až päťdesiat krokov pred nimi zastal a začal štekať. O pár minút sa obrátil a zmizol z dohľadu.

Všetci sa sprvu nazdávali, že pochádza z niektorého salaša, ktorých tam vtedy bolo niekoľko. Keď sa ukázalo, že valachom z liptovských salašov žiadny pes nechýba, mysleli, že sa sem zatúlal z poľskej strany Tatier. Vtedy už boli financi bližšie k pravde. Lebo raz, keď si jeho majitelia – boli dvaja, s typickými goralskými klobúkmi a puškami v rukách – dobre nevypočítali vzdialenosť, za ktorou treba za psom bezpečne kráčať, zbadali ich financi.

A tým až vtedy, keď videli oboch goralov uháňať do tieňa blízkeho lesa, došlo, prečo sa ten pes potuluje po slovenských dolinách… Ani jedného z týchto pytliakov nechytili, preto na nich ostala len spomienka. Či presnejšie, ani nie tak na nich, ako na vynikajúci výkon ich ovčiarskeho psa, ktorý výstražným brechaním upozorňoval pytliakov na nebezpečenstvo, ktoré pre nich znamenali slovenskí ochrancovia zákona.

Veľakrát išlo o život

Pytliactvo prinieslo horárom vždy veľmi ťažké časy. Na jednej strane sa horári usilovali svoju službu vykonávať svedomito, pretože boli za ňu platení, na strane druhej nemali chuť predčasne sa rozlúčiť so svojimi manželkami a deťmi…

Veľkú pozornosť vyvolala príhoda v jeseni 1917, keď pod Kriváňom slúžili dvaja mladí polesní: Alexander Čmelák, ktorý býval v horárni na Podbanskom, a Viktor Toma v horárni na Troch Studničkách. Nadriadení z Liptovského Hrádku ich stále žiadali o nastolenie „lepšieho poriadku“ vo svojich revíroch. Obidvaja neraz videli poľských pytliakov, avšak samostatne si proti nim netrúfali zakročiť. Dohodli sa, že budú postupovať spoločne.

Stará horáreň na Troch Studničkách s pani...
Stará horáreň na Troch Studničkách s pani Tomovou a synom Jozefom. Autor: Rodinný album Jozefa Tomu

V to mrazivé ráno, keď Toma vyšiel z horárne na Troch Studničkách, sa kamzíky popásali na stráňach Kriváňa. Ich pokoj znamenal, že sa nič mimoriadne nedeje. Pred Garajovo v Kôprovej doline, kde sa mal stretnúť s Čmelákom, prišiel popoludní. No kolegu tam nebolo, preto vyšiel na hrebeň Liptovských kôp.

Čmelák zakrátko, ako opustil svoju horáreň, počul streľbu, preto zmenil pôvodný zámer a vydal sa strmým svahom cez Všiváky rovno na hrebeň Liptovských kôp, ktorý oddeľuje Kôprovú dolinu od Tichej doliny. Len čo začal nazerať na opačnú stranu, zahrmeli stadiaľ znova výstrely a vzápätí mu nad hlavou zasvišťali dve guľky. Zaľahol a ďalekohľadom sliedil po strelcoch. Po dobrej hodine pozorovania uvidel vo svahu za skalou akéhosi chlapa. Prešla ďalšia hodina, kým sa k nemu opatrne priblížil. Namieril naňho, našťastie zbadal, že je to Viktor, ktorý mu posunkami ukazoval miesto, kde sú zaľahnutí pytliaci.

Boli piati. Ležali medzi skalami a neopovážili sa ani pohnúť. Ani polesní nemali na výber. Prikrčení za skalami vyčkávali, čo sa bude diať. V tej chvíli zbadali, že k nim zhora ide ďalší pytliak s plným batohom. Nechali ho prísť na šesťdesiat metrov a s namierenými puškami ho okríkli: Odhoď zbraň! Ruky hore!

Pytliak sa strhol, avšak jeho prekvapenie trvalo len zlomok sekundy. V okamihu sa zbavil plecniaka a ukryl sa za neveľkú skalku. Sotva sa stačil schovať, zaznel výstrel od jeho kamaráta, ktorý ho kryl odzadu. Strela preletela nad skalou, za ktorou bol Viktor. Ani polesní už neotáľali. Boli vo výhode, lepšie krytí, vypálili po dva zásobníky.

Prestrelka trvala sotva päť minút, keď pytliak za skalou rozhodil ruky a skotúľal sa po svahu. Nastalo ticho. Po chvíli polesní opatrne prišli k zranenému, vyprázdnili mu vrecká a zistili, že sa volá Juzek (pravdepodobne Gasienica z poľského Bystrého). Zniesli ho o pár krokov medzi kosodrevinu, položili na hubertusy a batoh s kamzíkom mu dali pod hlavu. Nakoniec mu ošetrili rany na pleciach a na nohe a obviazali ich vlastnými vreckovkami a košeľami.

Viktor Toma (v strede) na poľovačke.
Viktor Toma (v strede) na poľovačke. Autor: Rodinný album Jozefa Tomu

Pytliakov zaľahnutých v doline streľba tak znepokojila, že začali ustupovať poza kosodrevinu smerom k Hladkému sedlu. Polesní usúdili, že sa im minulo strelivo, napriek tomu sa rozhodli venovať už len bedákajúcemu Juzekovi. Jeden ostal pri ňom, druhý bežal po pomoc na Tri Studničky. Bolo pol druhej v noci, keď sa vrátil Čmelák s ôsmimi chlapmi z Východnej.

Juzeka položili na nosidlá a pri svetle lampášov sa pustili do doliny. Keď došli na Tri Studničky, už svitalo. Takmer bezvedomého pytliaka preložili na pripravený rebriniak a zaviezli do nemocnice v Palúdzke.

Na tretí deň po prestrelke prišiel k polesnému Čmelákovi drevorubač Ďuro. V Kôprovej doline ho vraj zastavili dvaja ľudia a pýtali sa na osud priateľa Juzeka. Čmelákovi odkázali, že prídu a zapália mu strechu nad hlavou. Neprišli, pretože Čmeláka o týždeň preložili. Robilo sa to vtedy zakaždým, keď sa horár dostal do vážneho sporu s pytliakmi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Tatry #pytliaci #Gorali
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku