Musela to byť veľká zmena. Namiesto dlhého čakania v rade, kým ich obslúži predavačka, vítali zákazníkov regály plné tovaru, z ktorých si mohli sami vyberať, čo chceli. Alebo – aby sme boli presní – čo bolo práve dostať, pretože ponuka na pultoch socialistických predajní často zaostávala za dopytom. Ale vráťme sa späť v čase do 16. októbra 1958, keď na Molotovovej ulici v Bratislave (dnešná Obchodná), sprístupnili prvú samoobsluhu.
„Otvorili predajňu Zdroja s plným sortimentom potravinárskeho tovaru, teda i s mäsom, zeleninou a ovocím, prvú tohto druhu na Slovensku. Má byť vzorom pre zriaďovanie ďalších takýchto predajní u nás. Gazdinky majú možnosť nakúpiť všetko pre kuchyňu v jednej predajni, ktorá je moderne a hygienicky zariadená,“ písali vtedy s nadšením slovenské noviny.
Ako ďalej informovali, ľuďom už tovar nepodávala predavačka za pultom, ale sami si ho nakladali do košíka a za všetko zaplatili až pri pokladnici. Moderné vybavenie samoobsluhy údajne doplnili aj chladiace pulty zo Sovietskeho zväzu, z Nemeckej demokratickej republiky (NDR) a, pravdaže, i od domácich výrobcov.
| Koľko stáli potraviny za socializmu (1989) | |
|---|---|
| Druh tovaru | cena (Kčs) |
| Chlieb (1 kg) | 4,40 |
| Čerstvé maslo (125 g) | 5 |
| Syr Eidam tehla (1 kg) | 23 |
| Trvanlivá saláma (1 kg) | 60 |
| Kurča (1 kg) | 30 |
| Olej (1 l) | 25,40 |
| Slepačie vajce (1 ks) | 1,20 |
| Polotučné mlieko (1 l) | 2 |
| Hovädzie mäso (1 kg) | 17 |
| Bravčový bôčik (1 kg) | 20 |
| Jablká (1 kg) | 6 |
| Zemiaky (1 kg) | 1,60 |
| Čokoláda (100 g) | 1,30 |
| Pivo (0,5 l) | 2,50 |
| Víno (1 l) | 28 |
Zdroj: Poštová banka, ŠÚ SR. Pozn.: Priemerný hrubý mesačný plat v roku 1989 bol 3 142 Kčs a priemerná hodinová mzda 18,50 Kčs.
Kočík či nákupný vozík?
Súdruhom vo vtedajšom Československu nemožno uprieť, že samoobslužné prevádzky zaviedli na tunajšie pomery celkom rýchlo. Prvá samoobsluha v USA vznikla síce už v septembri 1916, ale kým sa tento nový spôsob predaja preniesol cez veľkú mláku, ubehli celé desaťročia.
Napokon, táto novinka spočiatku vzbudzovala pochybnosti aj medzi americkými obchodníkmi. Mnohí sa obávali, že zákazníkov neustriehnu a z regálov im budú kradnúť tovar. To sa však nepotvrdilo.
Naopak, ukázalo sa, že ak sa ľudia voľne pohybujú medzi pultmi s rozličným sortimentom, láka ich to kupovať aj veci, ktoré pôvodne neplánovali. Tržby týchto predajní tak v konečnom dôsledku boli oveľa vyššie ako obchodov, kde zákazníkov obsluhoval predavač.
Foto: TASR
Možno to bola práve tá nedôvera, čo spôsobilo, že Európa v tejto oblasti trochu zaostala. Obchodník Herbert Eklöh sa síce v roku 1938 pokúsil naučiť takto nakupovať aj Nemcov, ale príliš neuspel. Ešte začiatkom 50. rokov tak v západnom Nemecku fungovalo iba 39 samoobslúh.
Eklöh sa však nevzdal a v septembri 1957 v Kolíne nad Rýnom podľa amerického vzoru otvoril aj prvý nemecký supermarket – s rozlohou 1 700 štvorcových metrov a 200 parkovacími miestami.
Samoobsluhám sa väčšmi darilo vo Švajčiarsku, kde už po druhej svetovej vojne vznikla ich prvá obchodná sieť. Vo Francúzsku prvú samoobsluhu otvorili v roku 1948, v Rakúsku v roku 1950 v Linzi, o rok neskôr už samoobsluhy pribúdali aj vo Veľkej Británii a o tri roky neskôr i v západnom Nemecku.
Ako však pre nemecký denník Die Presse vysvetlila odborníčka Lydia Langerová, istý čas trvalo, kým si samoobslužné predajne získali dôveru obchodníkov, no aj zákazníkov. Nemcom sa napríklad nepáčilo, že mali používať veľký nákupný vozík. Pripomínal im totiž kočík a zdalo sa im nedôstojné tlačiť ho pred sebou. Nakoniec však zvíťazil konzum…
Predaj bez predavačov
S nápadom, aby sa ľudia obslúžili sami, sa už medzitým pohrávali aj socialistické štáty. V NDR napríklad už v roku 1951 experimentovali s tzv. samoobslužnými kútmi v obchodoch, kde si zákazníci z vybraného sortimentu mohli naložiť veci do košíka. Skutočnú samoobsluhu však otvorili až v decembri 1956 vo východnom Berlíne.
Za Československom sa zdržali o jeden a pol roka. Na pražskom Žižkove totiž do takej predajne prví ľudia vstúpili už 1. júna 1955. Nad vchodom sa hrdo týčila tabuľa s nápisom: „Samoobsluha. Prodej bez prodavačů“. A ako postrehli doboví svedkovia, zákazníci si taký druh nákupu užívali.
Bodaj by nie. Tovar si mohli dôkladne poobzerať, poťažkať v ruke, ohmatať. Nemuseli brať to, čo im podá predavačka, ale to, čo si sami vyberú. Mohli sa tiež prechádzať medzi regálmi, čítať etikety. A všetko mali pod jednou strechou, hoci nová „samoška“ sprvoti ponúkala iba 250 druhov tovaru.
Chválou nešetrili ani ekonómovia, ktorí vyrátali, že kým klasický nákup v pultových obchodoch zabral priemerne 15 až 20 minút, v novej samoobsluhe sa dá vybaviť už za tri-štyri minúty, a to bez toho, aby sa čakalo v dlhočizných radoch.
Úspech priekopníckej „samošky“ na Žižkove bol taký veľký, že jej sestry začali vyrastať v celej krajine ako huby po daždi. Spočiatku sa to dialo dosť chaoticky, no už do konca roka ich existovalo asi 80.
Všetky sa však nachádzali v Čechách a na Morave. Trvalo vyše troch rokov, kým si nakupovanie v samoobsluhe mohli vychutnať aj ľudia na Slovensku.
Lámači rekordov
Zaujímavé je, že zatiaľ čo pri iných veciach Československo – presne v duchu doby – hľadalo inšpiráciu u veľkého sovietskeho brata, tentoraz hľadelo radšej na Západ. Ministerstvo pre vnútorný obchod svojich pracovníkov posielalo do Anglicka či Švédska, aby zistili, ako majú také predajne správne vyzerať.
Oplatilo sa. V socialistickom Československu nastal po roku 1958 nevídaný „samoobslužný boom“. O rok neskôr len na území Prahy stálo 148 takých prevádzok. A v decembri 1965 denník Rudé právo pyšne oznamoval, že v ČSSR je už viac ako 10-tisíc samoobslužných predajní, z toho dve tretiny na vidieku.
A ich výstavba úspešne pokračovala. Krajina tak v počte predajní postupne predbehla i Rakúsko, Nemeckú spolkovú republiku či Veľkú Britániu.
Foto: TASR
Ako to však už býva, kvantita ešte neznamená kvalitu. Československých „samošiek“ bolo možno veľa, ale často to boli len malé predajne s nanajvýš skromnou ponukou, kde raz chýbalo to, raz ono. Obchody tiež trápil nedostatok pokladníc a chladiacich boxov, pretože ich domáce podniky nevedeli vyrobiť.
Nehovoriac o tom, že v západnej Európe čoskoro začali vyrastať aj moderné supermarkety a od 60. rokov dokonca hypermarkety. A to boli predajne s takými rozmermi a ponukou, o akých sa v našich zemepisných šírkach ani nechyrovalo.
Potravinové hity, ktoré prežili dodnes
- Kofola – vynález českého farmaceuta Zdeňka Blažeka sa predáva od roku 1960.
- Vinea – jej originálny recept vytvoril v roku 1973 v Modre vedecký pracovník Ján Farkaš. Ešte za socializmu, koncom 80. rokov ju dokonca vyvážali do USA a Kanady.
- Treska v majonéze – slovenská pochúťka, ktorá sa nevyrába nikde inde na svete, vznikla v roku 1954 pod rukami bratislavského kuchára Júliusa Boška.
- Francúzska vrecúšková polievka – prvá tohto druhu v ČSSR, v roku 1971 ju vyvinul tím slovenskej výskumníčky Dariny Matyášovej z prievidzského závodu Carpathia.
- Pigi čaj – v Popradských baliarňach ho začali vyrábať v roku 1963, dovtedy sa v Československu predávali len sypané čaje.
- Deva a Rumba – čokoládová tyčinka s obrázkom dievčatka v bodkovanej šatke je na trhu od roku 1951 (pôvodne sa volala Milena). Podnik Deva v Trebišove kedysi vyrábal i čokoládovú tyčinku Rumba, ktorú potom prevzalo Figaro.
- Kávenky, Horalky a ďalšie oblátky – Pečivárne Sereď začali v roku 1961 vyrábať Kávenky, o dva roky neskôr Kakaové rezy, v roku 1965 aj legendárne Horalky. V roku 1969 pribudla Mila a v roku 1988 Lina.
- Tavený syr Karička – najznámejší topený syr na Slovensku pochádza z Michaloviec, na pultoch predajní sa objavil v roku 1976.
- Plnotučná horčica – s jej výrobou sa začalo v roku 1953 v Žiline, neskôr sa produkcia presunula do Liptovského Mikuláša.
- BB puding – jeho receptúra pochádza od piešťanského lekárnika, ktorý hľadal vhodnú výživu pre slabé dojčatá. Výrobu spustili v roku 1947.
- Suchá saláma Nitran – obľúbenú údeninu už vyrába kdekto, len v mieste jej rodiska nik. S jej výrobou sa začalo v roku 1978 v Nitre.
- Minerálky – Santovka, Slatina, Fatra, Budišská, Maštínska, Baldovská, Salvatorka či Cígeľka… Väčšina z nich sa predáva dodnes.
- Zlatý Bažant – začali ho variť v roku 1969, pôvodne ako Hurbanovské pivo. V roku 1971 ho ako prvé v ČSSR balili do plechoviek a v roku 1979 ho už vyvážali do 12 krajín.