Keď sme vstávali z kresiel, môj spolubesedník zrazu teatrálne vyhlásil: „Chcel by som vás požiadať, aby ste zverejnili vetu, že keby som ja pracoval v Pravde, hanbil by som sa za to.“ Nuž, po tomto geste sme si ruky nepodali.
Hovorí sa, že po bitke je každý generálom. To je pravda, no s časovým odstupom dokážeme mnohé udalosti a s patričnou dávkou sebazaprenia i svoju skromnú účasť na nich vysvetliť hádam objektívnejšie, bez ideologických klišé, tlakov zvonku a osobného emotívneho nasadenia.
Foto: Pravda, Ivan Dubovský
Brežnev bol mŕtvy, na Gorbačova sa čakalo
Tak to bolo aj s denníkom Pravda, tlačovým orgánom KSS, v ktorom som pracoval od konca roku 1983. Leonid Brežnev bol už rok mŕtvy, po tvrdých opatreniach voči korupčníkom v Sovietskom zväze sme mnohí redaktori vkladali nádeje do jeho nástupcu Jurija Andropova. Ten však čoskoro zomrel a v redakcii sme dostali studenú sprchu, keď v ostro sledovanom nástupníckom prejave nového generálneho tajomníka ÚV KSSZ Konstantina Černenka naša služba omylom vymenila prívlastok konštruktívna za konzervatívna politika.
Nikoho síce vtedy z Pravdy nevyhodili, no zažili sme dlhé týždne vyšetrovania a prijímania prísnych opatrení, aby sa to už neopakovalo.
Najvyšší činitelia onedlho merali cestu na tretí štátny pohreb pred Kremeľským múrom a Michail Gorbačov pripravoval perestrojku. Najmä slovo „glasnosť“ nás zaujalo, lebo to malo reštartovať i tvorbu novinárov. A tak sa aj stalo, no onedlho sme zistili, že citovanie sovietskych činiteľov, národohospodárov, vedcov či progresívnych umelcov prestáva byť žiaduce. Zrazu sa začalo hovoriť o československých špecifikách rozvoja socializmu. Starých psov novým kúskom nenaučíš…
Za tejto situácie došlo po tragickej smrti Bohuša Trávnička (zomrel za nevyjasnených okolností v máji 1987) k zmene na poste šéfredaktora. Hlavnou úlohou Štefana Bachára bolo tlmiť perestrojkový elán podriadených, čo sa mu však veľmi nedarilo. Naďalej sa písalo v novom duchu, hoci šéfa občas na hodnotiacich poradách vystieralo a od jeho zástupcu Arnošta Baka sme pravidelne počúvali výstrahu: „Telefonovali mi!“ Myslel tým na „Biely dom“ na Hlbokej ulici, kde sídlilo vedenie komunistickej strany.
V našom denníku vtedy všeličo vychádzalo, ale otvorene sme sa hanbili za pamflet proti publikácii Bratislava nahlas od akejsi Dany Piskorovej. Hovorilo sa, že autorom môže byť Arnošt Bak, v skutočnosti on zrejme iba štylisticky upravoval text dodaný z Hlbokej. V bratislavskom telefónnom zozname bola vtedy jedna pani Piskorová, no s iným krstným menom. Napriek tomu sa jej linka rozžeravila a nevinná žena schytala rad vulgárnych nadávok.
Antiperestrojkoví funkcionári
Zrazu si v Presscentre na Martanovičovej, dnes Pribinovej, ulici začali podávať kľučku ideologickí dinosauri z ÚV KSS i z Prahy na čele s Janom Fojtíkom, vplyvným tajomníkom ÚV KSČ. Mysleli sme si, že sa v rámci „otvorenej diskusie“ dozvieme niečo nové, ale oni o napätej situácii v spoločnosti vedeli menej ako my. Alebo skôr nechceli vedieť, lebo by prehodnotenie „krízového obdobia z rokov 1968 a1969“ spochybnilo ich politické pozície. Odchádzali sme z týchto stretnutí vrcholne nespokojní.
Ešte väčšie sklamanie priniesla dlho odkladaná návšteva Gorbačova v Československu. Bolo sympatické sledovať, ako na Mierovom, teraz Hodžovom, námestí pred kaviarňou Štefánka dal vtedajší šéf sovietskych komunistov zastaviť kolónu áut a družne debatoval s Bratislavčanmi. Gustáv Husák sa vtedy krčil v jeho tieni. No pokiaľ išlo o kádrové zmeny, opäť platilo ono brežnevovské: „Eto vaše delo!“ Nástup Miloša Jakeša na čelo KSČ a následné šachové rošády na Slovensku vyznievali ako fraška.
Foto: Pravda, Ivan Dubovský
V Prahe to vyzeralo celkom ináč
Nielen správy z Poľska, Maďarska či NDR, ale aj niekoľko služobných ciest do Prahy po lete 1989, stretnutia s tamojšími novinármi, so zväzáckymi funkcionármi i s ekologickými demonštrantami mi ukázali, že Česi, prinajmenšom v hlavnom meste, sú úplne inde ako my na Slovensku a vlastne sa len čaká na iskru. Tá sa nevznietila, ako sa očakávalo, na obnovený štátny sviatok 28. októbra, ale 17. novembra.
V ten piatok podvečer sme v priestrannej kancelárii oddelenia vnútornej politiky oslavovali päťdesiatiny Františka Meliša. Ďalší kolega, spisovateľ literatúry faktu Jozef Leikert v približne hodinových intervaloch telefonoval z Prahy, čo sa tam deje. Vtedy si prišiel sadnúť na pohár červeného vína aj šéfredaktor a presviedčal nás, že do roku 1995 si musíme všetci spraviť tituly kandidát vied.
Potom sa celý týždeň v redakcii neukázal. Vysedával so súdruhmi na ÚV KSS. Odtiaľ nám občas zavolali – najmä keď sme ako prví publikovali výzvu na zrušenie ústavnej klauzuly o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti – že keď sa to všetko upokojí, tak s nami zatočia. (Ešte v novembri sme na schôdzi schválili návrh na vylúčenie Bachára zo strany a neskôr sme zvolili nového šéfredaktora Petra Sitányiho.)
O krvavej potýčke na Národnej triede nás už Jozef Leikert neinformoval. Aj o „zavraždenom študentovi“ Martinovi Šmídovi sme sa dozvedeli až v nedeľu večer, no oheň bol na streche. V pondelok som po rannej porade vyrazil do ulíc so skúseným fotoreportérom. Ten o ničom dovtedy nepočul, ale už sa do redakcie nevrátil. U daktorého kamaráta absolvoval politické školenie a čo nevidieť sme čítali v nových periodikách jeho zdrvujúce fotoreportáže namierené proti umierajúcemu režimu.
Asi tretina redaktorov Pravdy záhadne ochorela. Zväčša vyčkávali, kam sa veci posunú, alebo si hľadali nového zamestnávateľa. Na našom oddelení som prvé dva týždne zostal iba s Ľubou Pajtinkovou. Obdeň sme sa striedali posilnení kolegami z iných oddelení pri písaní riportov z mítingov na Námestí SNP. Ale chodil som tam, aj keď som nemal službu.
Cez deň sme absolvovali aj iné podujatia. Búrlivé debaty na vysokých školách a v závodoch, večerné mítingy KSS v preplnenej sále PKO, tlačovky odborov, zväzákov, mierotvorcov a iných organizácií. Spravodajsky som zaznamenával i dianie v Slovenskej národnej rade, zložitú voľbu jej nového predsedu Rudolfa Schustera a Budajove pokusy o jeho odvolanie.
Alexander Dubček sa stal sólokaprom
Dostal som do vienka aj Národný front, kam sa hlásili takmer všetky novozaložené politické strany a občianske združenia. Často sa tam rokovalo celé hodiny. Tak sa mi podarilo získať sólokapra – fotokópie vyhlásenia predsedníctva Národného frontu, že navrhuje za prezidenta ČSSR Alexandra Dubčeka a jeho súhlasu s kandidatúrou. Keď to na druhý deň vyšlo v Pravde, vyvolalo to rozruch najmä v centrálach Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu. V uliciach Bratislavy sa vzápätí objavili nápisy Dubček na Hrad!
Vyrážali sme aj do okresov a Prahy. S výnimkou Vianoc som nebol doma dlhšie ako dva dni. Však aj cez víkendy sa vždy čosi dialo, čomu zodpovedalo aj vysoké nasadenie členov redakcie. Do skutočne jamy levovej na tlačovky VPN pravidelne chodil čerstvý päťdesiatnik Fero Meliš. Dovolil si klásť otázky iného charakteru ako ostatní novinári. Napríklad pripomínal, čo lídri VPN sľúbili pred dvoma-troma dňami, a pýtal sa na financovanie ich činnosti. Preto sa stával častým terčom osobných útokov predstaviteľov tohto hnutia. „My si neželáme, aby ste sem chodili,“ opakoval jeden z nich, teraz je ministrom.
Pravda koncom novembra 1989 dosahovala najvyšší náklad v histórii akéhokoľvek slovenského periodika – viac ako pol milióna výtlačkov denne. Smäd po informáciách bol obrovský, televízia a rozhlas ľuďom nestačili. A to sa už začali tuhé boje o nedostatkový novinový papier. Osobne sa v tom energicky angažoval Ján Budaj. Žiadal, aby Pravda zrušila nedeľnú prílohu, s čím sa nedalo súhlasiť. Napokon sme sa na popud Čičovej vlády museli uskromniť, umelo zredukovať náklad, počet strán, zmenšiť formát.
Ako si ľud užíva náš majetok?
V rámci prijatého zákona o vrátení majetku KSČ ľudu Československa sme okrem ceruziek a notesov museli všetko odovzdať štátu. Novozaložené noviny si brúsili zuby aj na naše počítače, nahrávacie magnetofóny, klasické písacie stroje, ale aj na, čuduj sa svete, „komunistických“ redaktorov. Takí, ktorí ešte nedávno nadšene písali o sovietskej perestrojke a perspektívach socializmu, sa ocitli na opačnom brehu.
Tí, čo sme zostali, sme im to nevyčítali. Brali sme to tak, ako tvrdil nový predseda KSS, neskôr SDĽ Peter Weiss: „November oslobodil aj nás, aby si každý člen KSS mohol vybrať, akou cestou sa ďalej poberie.“ Existovala však výnimka. Nemenovaný kolega si vďaka osobným vzťahom so šéflekárom Štátneho sanatória na rozdiel od nás ostatných vybavil prístup do tohto zariadenia pre celú rodinu vrátane svojich rodičov. Po nežnej revolúcii v istom denníku uverejňoval seriál, ako v nemocnici nad Kramármi papaláši zneužívajú elitnú zdravotnícku starostlivosť. A vraj proti gustu žiaden dišputát…
V rámci spomínaného zákona Tlačový kombinát Pravda, nielen naša redakcia, prišiel o rekreačné zariadenia Vývrať na Záhorí a v Malej Lučivnej na Orave. Na ich dostavbe najmä mladí robotníci z tlačiarenských závodov, no aj zamestnanci vydavateľstva a nakladateľstva bezplatne odpracovali stovky brigádnických hodín. Bolo by zaujímavé zistiť, akému ľudu dnes slúžia tieto areály, akými kedysi disponovali odborári všetkých väčších podnikov.
Viaceré ponovembrové médiá, napríklad Národná obroda, Verejnosť či Republika, už dávno zanikli. Pravda existuje ďalej. Tvorcovia, ktorí v nej pôsobili po 17. novembri, sa nemusia vykrúcať z toho, ako sa zachovali. Denník zmodernizoval svoju grafickú tvar, do veľkej miery aj obsahové zameranie, ale prioritou zostala aktuálnosť a kritické nazeranie na svet, serióznosť analýz, záujmy čitateľov s dôrazom na ich sociálne práva a potreby. Pravda menila vlastníkov, šéfredaktorov a postupne i autorské zázemie, ale svojej tradičnej značke zostala verná.