Po 1. svetovej vojne sa medzi ľudí dostalo toľko vojenských pušiek ako nikdy predtým a nechýbalo ani strelivo. Podnikaví pytliaci si vyrábali aj brokovnice. Keď z niektorých vystrelili, nebolo vraj chvíľu pre dym nič vidieť.
Nemali ani potrebnú razanciu. Istý Karol Orolín z takejto pušky pri Šuňave vraj stihol na medveďa vystreliť až deväť nábojov, no ledva si pritom život zachránil. Medveď, údajne, napokon predsa "zhasol“.
Pribúdalo pytliactvo a s ním tragédie, pri ktorých prišlo o život veľa ľudí. V revíroch muránskeho panstva padli štyria horári. V októbri 1919 zastrelili pytliaci v čiernovážskych Ráztokách 41-ročného horára Hennela.
Do štátnych lesov, kde lovili najmä Horehronci z Pohorelej, Polomky, Heľpy a zo Závadky, ale aj Liptáci z Liptovskej Tepličky a Važca, poslali v tom istom roku na zamedzenie pytliactva dokonca vojsko. Na stráženie zveri prišlo dvesto mužov s tromi dôstojníkmi v plnej zbroji. Len čo však územie opustili, pytliačilo sa ďalej…
Horári bývali na samotách a bez okamžitej pomoci neboli schopní pytliakov pri čine prichytiť. Aj keď ich chytili, súdy previnilcov o niekoľko dní z väzby prepustili. Ani v mimoriadne poburujúcich prípadoch im neukladali väčšie tresty – najviac týždeň väzenia a 20 korún pokuty. Na javorinskom panstve Kristiána Krafta zu Hohenlohe-Oehringen (1848 – 1926) napríklad v rokoch 1919 – 1920 oznámili 43 prípadov pytliactva, pričom len vo dvoch prípadoch boli pytliaci usvedčení a potrestaní.
Foto: Milan Koreň
V roku 1921 sa na pytliakov v tatranskej oblasti sťažovali už aj turisti. Akiste mali pravdu. Kým pred prvou svetovou vojnou existovali v Tatrách čriedy s počtom okolo 30 kamzíkov, začiatkom 20. rokov sa zmenšili na 6–8 kusov. Celkový počet kamzíkov v Tatrách odhadovali už len na 300, z toho v okolí Kriváňa ich vraj žilo len 40.
Tragédia v Litvorovom žľabe
V septembri 1921 sa v slovensko-poľskom pohraničí odohrala ďalšia tragická príhoda. Dodnes ju pripomína žulová pamätná tabuľa na skalke v strednej časti Litvorového žľabu v Bielovodskej doline, ktorý sa začína v sedle medzi Širokou (2¤210 m n. m.) a Štítom nad Zeleným (2¤131 m n. m.) a s prevýšením asi 800 metrov sa končí po vyše dvoch kilometroch na dne Bielovodskej doliny.
Foto: Rodinný archív Jozefa Juraška
Z rozprávania vnuka Jána Juraška – Jozefa Juraška a vnučky L. Zicka – Gity Rendvanskej, ktoré v roku 2000 uverejnili v časopise Tatry, dnes vieme, že sa to stalo takto: Bolo pekné jesenné popoludnie. Ján Juraško, horár javorinského panstva C. K. zu Hohenlohe-Oehringen práve pokosil pri svojej horárni v Bielovodskej doline mládzu a spolu so staršími synmi ju rozhadzovali po lúke, aby vyschla.
Zrazu zbadali, že k nim od hraničnej Bielej vody ide cestár, ktorý býval oproti na poľskej strane pri ceste z Lysej Poľany na Morské oko. Z druhého bytu bielovodskej horárne ho zbadal aj zverostrážca Ludvig Zick a pripojil sa k nim, aby sa dozvedel, čo je nové za Bielou vodou. Cestár im oznámil, že pred svitaním ho zobudili štyria chlapi s ruksakmi na chrbtoch, aby im uvaril čaj, pretože idú ďalej na slovenskú stranu doliny.
Akiste niečo upytliačiť, – podotkol cestár. Zverostrážca Zick, vedomý si príkazov nadriadených, sa pobral k telefónu do horárne. Z riaditeľstva v Javorine dostal stručný príkaz:
Na ceste k Bielovodskej horárni je pán Schnäsel, ako posilu privolajte ešte Jakuba Juraška z horárne v Lysej Poľane a budete rovnako štyria ako oni, chyťte ich pri čine, eskortujte do Javoriny a tu už s nimi urobíme poriadok! Úloha jasná, no veľmi ťažká.
Bratia Ján a Jakub Juraškovci, Karol Schnäsel a Ludvig Zick sa vybrali chodníkom popod Rozpadliny cez Spišmichalovu dolinu smerom na Zámky (2¤010 m n. m.). Na hrebeni (pravdepodobne vo Vyšnom Spišmichalovom priechode) počuli výstrel a ďalekohľadom zbadali, ako v Litvorovom žľabe zo skál medzi kosodrevinu bezvládne padá zasiahnutý kamzík. Bolo treba rýchlo konať. Rozhodli sa, že najmladší z nich – Jakub ostane na hrebeni a ostatní zostúpia do žľabu a pokúsia sa priblížiť k pytliakom.
Foto: Dominik Michalík
Dohovorenými signálmi ich mal Jakub mávajúc klobúkom navigovať. Darilo sa to, kým nezostúpili hlboko do žľabu, medzi kosodrevinu. Potom s Jakubom stratili kontakt. Vpredu, podopierajúc sa palicou zostupoval Ján Juraško, za ním ozbrojený zverostrážca Ludvig Zick a nakoniec s puškou v ruke úradník Karol Schnäsel. Odhrnúc kosodrevinu Ján zrazu na náprotivnom svahu zbadal zaľahnutého pytliaka. Sotva stačil otočiť hlavu a zvolať Zle je!, zahrmel výstrel. S guľkou v hrudníku padol na zem. Šokovaní kolegovia sa v okamihu vrhli do kosodreviny. Zvedavý Ludvig nadvihol hlavu a pytliak ho do nej zasiahol.
Foto: Dominik Michalík
Podľa zápisu z výpovede na žandárskej stanici, zachovaného v Štátnom archíve v Levoči, pytliaci vystrelili vojenskými puškami ešte päťkrát. Karol sa ich usiloval obísť zľava, no stihol vystreliť iba raz, za posledným pytliakom, ktorý zutekal za ostatnými kumpánmi do doliny.
Jakub už po prvých výstreloch v predtuche, že sa prihodilo najhoršie, najkratšou cestou bežal do Javoriny. Dorazil podvečer. Zamestnanci bez okolkov vzali lampáše a s Jakubom sa na voze vybrali do Bielovodskej doliny. K Litvorovému žľabu, vzdialenému od Javoriny 10 kilometrov, dorazili až za tmy. Predierajúc sa lesom a kosodrevinou márne vyvolávali mená svojich kolegov. Neskoro v noci sa vrátili do bielovodskej horárne, kde našli len vystrašené manželky Jakuba a Ludviga s deťmi.
Našli ich až ďalší deň, keď včasráno s ďalšími dobrovoľníkmi z Javoriny pokračovali v hľadaní. Skrehnutý Karol, ktorý chladnú septembrovú noc prebdel v kosodrevine, bol po hrôzostrašnom zážitku stále bez seba. Telá Jána a Ludviga boli už stuhnuté. Na nosidlách z čečiny ich zniesli na cestu v doline, odtiaľ povozom a za vyzváňania zvonov do Javoriny. Obidvoch pochovali na javorinskom cintoríne. Ján Juraško zanechal manželku so štyrmi synmi. Najmladší ešte nemal ani dva roky. Ludvig Zick zanechal manželku s tromi dcérami, najmladšia mala desať rokov.
Foto: Archív Štátnych lesov TANAP-u
V Zakopanom a okolí o pár dní uväznili niekoľkých pytliakov, medzi nimi aj dvoch bratov Sulejowcov z Bystrého (dnes mestská časť Zakopaného). Jedného z nich Karol Schnäsel identifikoval ako strelca. Dvaja svedkovia však dosvedčili jeho alibi, takže páchateľa sa nepodarilo usvedčiť. Namiesto dvoch zastrelených zamestnancov prijali na javorinskom panstve do funkcie zverostrážcov troch Ždiarčanov: Mateja Andráša, Štefana Bachledu a Antona Štefaňáka.
Odvážny hájnik Andrej Mačák
Prestrelky medzi pytliakmi a horármi ani neskôr neutíchali. V roku 1922 pochovali v Ilave po streľbe pytliakov statkára Hermana Marengu. Pri prestrelke v starokamenickom lese padlo vyše 60 výstrelov. Medzi pytliakmi bol aj učiteľ Oprič z Kamenca, ktorý to vôbec nepopieral. Pri následnej prehliadke našli v dedine vyše dvesto nelegálne držaných pušiek.
V roku 1925 horár Červenka zastrelil v sebaobrane na Čiernom Váhu pytliaka Karola Simana z Heľpy a pytliacka guľka zasiahla zasa horára Sýča z Pohorelej. Hornosečiansky pytliak Ján Major zastrelil v roku 1926 hájnika Štefana Gőbőla.
V decembri 1929 hájnik Andrej Mačák s dvoma kolegami z Tatranskej Kotliny a dvoma javorinskými zverostrážcami prichytil štyroch Lendačanov – bratov Budzákovcov a bratov Kirschfeldovcov, keď si v starej kolibe pod Bujačím vrchom na východnom cípe Belianskych Tatier bezstarostne opekali mäso so slaninou, aby sa posilnili po úspešnom love štyroch kamzíc. Pytliaci sa nezmohli na odpor.
Mačák vtrhol do koliby a príkazom „vybrať opasky z nohavíc!“ pytliakom najprv zamestnal ruky (museli si nimi pridržiavať nohavice), potom ich opaskami v dvojiciach zviazali, pušky zbavené záverov a batohy s kamzíčim mäsom im dali na plecia a odviedli do Kežmarku.
Neskôr sa na okresnom úrade k činu priznal len jeden, ostatní tvrdili, že boli iba na výlete. Sudca im neuveril a všetkých štyroch odsúdil. Štefana Budzáka pokutou 500 korún a jeho brata Františka 750 korún, obidvoch aj piatimi dňami väzenia. Lendacký hostinský Kirschfeld dostal pokutu 700 korún a jeho brat Jakub 500 korún. Všetkým zhabali pušky a odobrali zbrojné pasy i poľovnícke legitimácie. Ktovie, prečo hostinského a jeho brata väzenský trest obišiel…
Všetci mali však solidárne zaplatiť aj 21 000 korún ako náhradu za chovnú hodnotu zvierat. V tých časoch to bol neslýchane vysoký trest! Pytliactvo sa totiž podľa tzv. malého poľovného zákona z roku 1929 mohlo trestať len ako priestupok, najviac peňažitou pokutou do 1¤000 korún – napriek tomu, že kamzík bol výnosom Ministerstva s plnou mocou pre Slovensko z júna 1923 chránený. Písalo sa o tom i v Lidových novinách a trestný sudca Dr. Sousedík z Kežmarku mal z toho veľké nepríjemnosti.