Aj láska píše dejiny: Ladislav Mňačko v moci žien

Spisovateľ Ladislav Mňačko mal veľa fanúšikov aj kritikov. Dodnes je hodnotený ako kontroverzný autor, ktorý písal texty poplatné dobe aj burcujúce. O to je ale zaujímavejší. Hľadal. Jeho kniha Ako chutí moc z roku 1968 pôsobila ako rozbuška. Písal proti moci, ale sám sa ocitol v moci lásky, z ktorej sa nedá vymaniť.

, 06.12.2020 06:00
Ladislav Mňačko Foto:
Spisovateľ a novinár Ladislav Mňačko
32

Mňačkove knihy ladili spoločnosť do revolučnej nálady v šesťdesiatych rokoch. Písal inak, všetci spozorneli. Smrť sa volá Engelchen, Ako chutí moc, Kde končia prašné cesty, boli to udalosti. Ľudia sa o knihách rozprávali, inšpirovali sa nimi aj filmári. Pre mladých bol vzor. Mňačko bol hrdina, idol, bohatier.

Prekvapilo ma teda, keď som ako začínajúca novinárka zistila, že nie každý ho chváli. Niektorí kolegovia z jeho generácie mu zazlievali nielen to, že kritizoval moc, ktorej bol predtým súčasťou, ale aj osobné vlastnosti. Vtedy som bola z toho vyjavená, dnes už viem, že život je zložitý a zaujímavé osobnosti nie sú úhľadné.

Krehká Hedviga

Nikdy som sa s Ladislavom Mňačkom nezoznámila, ale vídala som ho v uliciach Bratislavy s driečnou, elegantnou dámou, o ktorej ľudia hovorili, že to je dcéra básnika Ivana Kraska a že sa volá Eva Bottová. Nikdy som neskúmala Mňačka po stránke erotickej príťažlivosti, nevyzeral ako Don Juan, pri urastenej blondínke (vraj sa ňou inšpiroval aj sochár Tibor Bártfay) pôsobil nenápadne. Predpokladala som však, že v intímnej sfére je taký istý suverén, ako v písaní.

Prvá Mňačkova manželka Hedviga v roku 1948. Foto: archív Jozefa Leikerta
Hedviga Mňačková Prvá Mňačkova manželka Hedviga v roku 1948.

O to viac ma teda v knihe Jozefa Leikerta Mňačko a Izrael (vyšla vo vydavateľstve Luna) prekvapili pasáže venované jeho osudovým ženám – Hedvige a Eve. Čitateľ sa môže pýtať, ako táto osobná téma súvisí s Mňačkovou emigráciou do Izraela, ktorá v roku 1967 vzbudila búrku odsúdenia proti jeho osobe. Zbavili ho aj štátneho občianstva a pracujúci písali proti nemu listy. Odsúdili ho kolegovia spisovatelia. (Mňačko odišiel do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne.)

O tomto všetkom sa v knižke, samozrejme, píše, ale Leikert približuje aj tajomstvo, ktoré dodnes obostiera vtedajšie Mňačkovo počínanie. Cez mnohé osobné svedectvá, dokumenty, listy, fotografie, citáty, ktoré autor naštudoval a aj zozbieral, sa pred čitateľom odkrýva aj Mňačkova súkromná životná púť. Tá jej najintímnejšia časť – láska, vzťahy, rodina.

Ladislav Mňačko nemal deti, neexistujú priami potomkovia, ktorí by rozprávali o tom, aký bol doma. Málo sa vie napríklad o jeho prvej manželke Hedvige Weiszovej. Jozef Leikert rekonštruuje ich vzťah, nie všetky záhady dokáže objasniť, ale veľmi priblíži mladého nežného Mňačka.

Aj svedectvá pamätníkov potvrdzujú, že nikto presne nevedel, kde sa s mladou Židovkou Hedvigou Mňačko zoznámil. Hovorilo sa, že ju stretol na stanici, keď sa vracali väzni z koncentrákov, a ujal sa jej. Jemná, inteligentná, uzavretá Hedviga pochádzala z Jelšavy, jej otec bol lekár. Mňačko ju v listoch nazýva svojou krehkou dievčinkou a tvrdí, že bez nej by nedokázal žiť.

Eva Mňačková s otcom Ivanom Kraskom v roku 1956. Foto: archív Jozefa Leikerta
Eva Mňačková Ivan Krasko Eva Mňačková s otcom Ivanom Kraskom v roku 1956.

Nová múza

No prišla sláva, úspech a spisovateľ už potreboval inú múzu. Na Zväze slovenských spisovateľov sa zoznámil s Evou Okályiovou, dcérou spisovateľa Ivana Kraska, ktorá tam pracovala ako referentka. V knihe Mňačko a Izrael priblížil Jozef Leikert aj jej zaujímavý príbeh. Aj Okályiovej manžel bol v päťdesiatych rokoch nespravodlivo uväznený.

Eva s Mňačkom najprv prejednávala svoj prípad, ale potom sa s ním zblížila súkromne a jej vplyv na spisovateľa bol taký silný, že naštrbil vzťah s Hedvigou. Príbeh autor nerozohráva len ako pikantnú lovestory, ale približuje cezeň spisovateľské prostredie, aj celé Československo.

A je to, samozrejme, aj o Izraeli. Leikert zavedie čitateľa do situácií, keď Mňačko túto krajinu spoznával, približuje kibuce, ľudí, exkurzie, ktoré Mňačko do Izraela kedysi organizoval a ktorých sa zúčastnili mnohí dnes známi ľudia (napr. Petr Pithart). Dobu dokresľujú aj živo citované postoje a názory Miroslava Válka, Vojtecha Mihálika, Ivana Kupca, Ivana Mojíka a ďalších spisovateľských a novinárskych kolegov.

Leikertovi sa podarilo napísať knihu, v ktorej je veľa faktov, ale číta sa ako román. Mňačko asi vedel, že je trpké byť v akejkoľvek moci, aj v moci žien, no každý je zároveň rád, ak nájde toho, kto si ho podmaní. Ani Mňačko nebol iný. Vedel sa nadchnúť, ale vedel aj zdupkať. Vo verejnom živote aj v súkromí. Bral to takto psychologicky aj Jozef Leikert? Prečo si zvolil ako svoju tému práve Mňačka?

Prvé stopy v Smene

„Téma si našla mňa, lebo ináč si neviem vysvetliť, prečo sa jej toľko rokov a s takým zanietením venujem. Ladislavom Mňačkom sa zaoberám od začiatku roku 1990, keď ešte dochádzal na Slovensko z Rakúska. Najprv na jedno- či dvojdňovú návštevu, až dovtedy, kým sa nastálo nepresťahoval.“

S Mňačkovými dielami sa Jozef Leikert zoznámil ako vysokoškolák, jeho knihy si požičiaval, ako sa dalo: „V internáte som ich čítal viac-menej tajne, aby som nemal problémy, lebo aj spolubývajúci boli rôzni a o niektorých sme tušili, že spolupracujú s ŠtB. Po nástupe do redakcie Smena som sa starších kolegov vypytoval na bývalých novinárov – Gavrila Gryzlova, Jána Čomaja, Slava Kalného, aj na Ladislava Mňačka, ktorý v Smene nepracoval, ale do redakcie často chodieval. Pamätám si, že raz ma zavolal predseda strany a vyhrážal sa mi, aby som sa viac na mňačkovcov – tak „zakázaných“ novinárov nazval – nevypytoval. Historky o nich ma ale mimoriadne zaujímali.“

K Mňačkovi mal Jozef Leikert zvláštny vzťah vraj aj preto, že bol v emigrácii a bol opradený tajomstvom. Podarilo sa mu však s ním zoznámiť aj osobne: „Začali sme sa pravidelne stretávať po novembri 1989. Plánoval som s ním knižný rozhovor, žiaľ, krátko potom zomrel. Na všetko som sa ho nestačil opýtať. Po jeho smrti som sa stretával s Mňačkovými kolegami a kamarátmi, ktorých som sa všeličo vypytoval. Okrem toho som študoval v archívoch a zbieral o ňom dokumentáciu. Dnes mám veľmi bohatý archív, v ktorom opatrujem vzácne doklady z Mňačkovho života.“

Veľkú časť materiálu využil Jozef Leikert v prvej knihe Taký bol Ladislav Mňačko, teraz píše už tretiu. V titule Mňačko a Izrael priznáva, že pri osobných stretnutiach s Mňačkom sa ostýchal položiť niektoré otázky o súkromí. Na ktorú odpoveď by bol najviac zvedavý dnes? „Stále ma dráždi otázka, na ktorú neviem jednoznačne odpovedať – kde a za akých okolností sa zoznámil s prvou manželkou Hedvigou. Možností je niekoľko. Alebo – ako to bolo skutočne s jeho odchodom do Izraela. Išiel tam odložiť manželku, alebo nie?“

Už ho nepoznajú

Jozef Leikert sa teda Mňačkom zaoberá už niekoľko desaťročí. Píše o ňom, pripomína ho. Znamená to, že vie o ňom skoro všetko? A aké má odozvy? „Určite všetko neviem, ale viem tohto pomerne dosť. Z niektorých období jeho života viem až veľmi veľa, čoho dôkazom je kniha o jeho emigrácii do Izraela, ktorý Mňačko nazýval exil. Na prvú knihu som mal veľmi dobré ohlasy, dostal som za ňu päť cien. Nová kniha Mňačko a Izrael je v predajniach krátko, ale ohlasy sú výborné. Zaujala najmä pamätníkov, ale aj záujemcov o históriu.“

Áno, Mňačko je história. Ako sa dnes naňho ľudia pozerajú?

„Väčšina ľudí ho takmer nepozná. Nečudujem sa, v povedomí Slovákov a Čechov nie je už vyše päťdesiat rokov, čo sú prakticky dve generácie. Dvadsať rokov bol v rakúskej emigrácii a od novembra 1989 ubehlo už 31 rokov. Stretol som sa aj s takými, ktorí naňho nadávajú, lebo bol komunista. Títo ľudia veľmi nepoznajú súvislosti a vedia málo o jeho počínaní.

Ladislav Mňačko na reportážnych cestách v roku... Foto: archív Jozefa Leikerta
Ladislav Mňačko Ladislav Mňačko na reportážnych cestách v roku 1948.

Mňačko bol kontroverzný novinár i spisovateľ a ani viacerí jeho kolegovia novinári a spisovatelia ho nemali radi. Všeličo sa o ňom traduje a mnohé nekriticky preberá. Avšak tí, čo ho kritizujú pre jeho komunistickú minulosť, tiež veľa o ňom nevedia. Z dnešného pohľadu zase až tak veľa zlého nepopísal. Mnohí napísali omnoho viac. Navyše sa ako jeden z mála vedel ospravedlniť a požiadať o odpustenie.“

Mrzelo by ho, ako ho dnes berieme? „Mňačkovi bolo vždy jedno, čo si ostatní o ňom myslia. Šiel si svojou cestou.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
32 debata chyba
Viac na túto tému: #ženy #Ladislav Mňačko #Jozef Leikert #Ako chutí moc