Vo svojej predošlej knihe Atlas neuveriteľných miest rešpektovaný britský spisovateľ písal o Aralskom jazere v Uzbekistane. To bolo kedysi štvrtým najväčším jazerom sveta, jeho vody sa hemžili platesami, sumcami a kaprami.
Foto: Ikar
Keď však v 50. rokoch minulého storočia sovietsky režim odklonil dve hlavné rieky Amudarju a Syrdarju, aby ich vodu použil na zavlažovanie bavlníkových polí, Aralské jazero prišlo o svoje dva jediné prítoky. Od roku 1960 do roku 1996 klesla jeho hladina o 16 metrov. V roku 2007 sa jazero zmenšilo na desať percent svojej pôvodnej rozlohy a je len malá nádej, že by sa jazero mohlo vrátiť do svojho pôvodného stavu.
Žiaľ, podobných stratených či miznúcich miest je na svete čoraz viac. Autor v úvode novej knihy píše, že mnohé miesta v Atlase v priebehu dejín upadli do zabudnutia a zmizli z máp, vynorili sa len ako ruiny. Aj tak sú však pomníkmi zmiznutých civilizácií a spoločností, ktoré ich vytvorili. Vďaka nim odhaľujeme, ako a čo všetko za tie stáročia zmizlo.
Kde bývali Chetiti?
V časti Staroveké mestá čitateľ s údivom zistí, že kým o Alexandrii so slávnou knižnicou a majákom na ostrove Faros či o jordánskej Petre, samozrejme, počul, pri tajomných názvoch ako Mohendžo-Daro, Chatuššaš, Leptis Magna, Timgad či Palenque by márne pátral v pamäti. Travis Elborough nám prezradí, že Mohendžo-Daro, ktorého názov znamená Pahorok mŕtvych, by sme mali hľadať na území dnešného Pakistanu. Bol to väčší súrodenec ďalšieho strateného mesta, Harappy.
Pozostatky jej tajomných murovaných stavieb na brehu rieky Indus našiel v 20. rokoch 20. storočia indický archeológ R. D. Banerji. Svet vtedy vraj ešte nemal ani tušenia o existencii starobylej civilizácie, ktorá sa zrejme vyrovnala egyptskej aj mezopotámskej. Táto pokroková civilizácia prekvitala na brehu Indusu v rokoch 2500 až 1700 pred n. l. a archeológovia v nej našli nielen domy z pálených tehál postavené podľa pravidelnej mriežky, ale aj dômyselný kanalizačný systém a verejné kúpele.
O meste Chatuššaš zasa zistíme, že bolo strediskom Chetitskej ríše. Tá zaberala rozsiahlu oblasť Stredného a Blízkeho východu. Až v roku 1834 francúzsky architekt a archeológ Charles Texier asi 160 km od tureckej Ankary odkryl ruiny kedysi obrovského mesta Bogazkale s menšími pozostatkami chrámu či svätyne o kilometer a pol ďalej v Yazilikayi. Texier zomrel, no práce na lokalite ďalej pokračovali a až nemecký archeológ Hugo Winckler konečne identifikoval mesto ako chetitské Chatuššaš.
Ukázalo sa, že Chetiti svoje mesto postavili na troskách predchádzajúceho zhoreného mesta, ktoré vzniklo v bronzovej dobe a okolo roku 1700 pred n. l. ľahlo popolom. Mesto Chatuššaš muselo čeliť útokom nepriateľov a okolo roku 1400 pred n. l. takmer zaniklo. Po nájazde dobyvateľov však mesto prestavali, vybudovali nové, až osem kilometrov dlhé opevnenia a pridali druhý ochranný múr s vežami. Do veľkolepého mesta sa dalo dostať cez Leviu bránu, Bránu sfingy a Bránu boha bojovníkov.
Fascinujúce, ako možno na také mesto zabudnúť, pritom vo vrcholnom období zaberal Chatuššaš plochu 165 hektárov a bol jedným z najväčších miest starovekého sveta. Chetiti boli vzdelaný národ, ktorý používal hieroglyfické písmo. Tisícky doštičiek s ním sa našli práve v meste Chatuššaš.
Boom vďaka oleju
Diaľkami vonia aj názov Leptis Magna, ktorý označoval obchodnú zastávku chýrnych moreplavcov Feničanov v 7. storočí pred n. l. Leží v súčasnej Líbyi, na dosah od Malty a Talianska. Mesto neskôr padlo do rúk Kartágincom, no najviac sa rozrástlo za čias Rimanov. Už za prvého rímskeho cisára Augusta patrilo do rímskej provincie Afrika a preslávilo sa výrobou olivového oleja.
Práve vďaka oleju mesto neuveriteľne zbohatlo, olej totiž potrebovali všetci od otrokov po cisára, robili sa z neho aj mydlá alebo sa ním svietilo v lampách. Rímska elita vraj súperila, kto v Leptis Magne postaví dôležitejšiu verejnú budovu. Vznikli chrámy, fórum, divadlo, akvadukt, verejné kúpele, amfiteáter, hipodróm a Leptis Magna mala rovnaké výhody ako Rím.
Cisár Lucius Septimius Severus (začal vládnuť roku 193 n. l.) ju dal prestavať na metropolu hodnú cisára. Za vlády jeho syna Caracallu viedla k prístavu mramorová kolonáda. Lenže neskôr prišla séria zemetrasení, nájazdy nomádov a keď v roku 643 celú oblasť ovládli Arabi, mesto už zrejme bolo opustené. Pohyblivé duny pohltiny ruiny Leptis Magny. Zo spiaceho mesta v 17. storočí francúzsky konzul v Tripolise odviezol kusy mramoru do Paríža. Ta sa zrejme stali súčasťou oltára v kostole Saint Germain des Prés. Ako smutne podotýka autor knihy, pre teroristické hrozby v Líbyi sa sem turisti tak skoro asi nedostanú.
Pokrokoví Mongoli
Hovorí vám niečo názov Xanadu? Nie je to len názov amerického muzikálu s Oliviou Newton-John, ale aj anglický prepis názvu Šang-tu, niekdajšieho hlavného mesta Mongolskej ríše, ktorá zaberala aj Čínu. Ako sa vo svojich spomienkach zmienil cestovateľ Marco Polo, práve tu si vraj dal postaviť majestátne sídlo mocný Kublajchán.
Foto: SHUTTERSTOCK
Hoci Marca Pola mali ľudia roky za notorického klamára, dôkazy naznačujú, že sa naozaj koncom 13. storočia dostal do Číny. Pravdepodobne strávil niekoľko rokov v službách Kublajchána práve v Šang-tu. Ostrieľaný benátsky obchodník žasol nad tým, že v ríši sa používali papierové peniaze. Nové platidlo vymyslel Kublajchán, vnuk Džingischána.
Travis Elborough pripomína, že hoci pôvodne boli kočovní Mongoli známi ako krutí bojovnícki a zdatní jazdci na koňoch, pod vládou Džingischána vybudovali prekvapujúco tolerantnú a kozmopolitnú ríšu – v čase svojho vrcholu bola najväčšou ríšou, akú kedy svet poznal. Zaberala takmer celú súčasnú Euráziu.
Kublajchán zasadol na trón v Šang-tu v roku 1260, dal ho vybudovať severne od rieky Šan-tien v severnej Číne na ploche 250 štvorcových kilometrov! V strede bol cisársky palác, okolo neho cisárske mesto a za ním obranné vonkajšie mesto. Ďalej bol predmestský prstenec z kasární, trhov, obchodov, hostincov a obytných štvrtí pre obchodníkov a remeselníkov. Mongolská vláda sa však skončila v 14. storočí a s ňou aj éra Šang-tu. Mesto upadalo, Džingischánovi potomkovia sa vrátili do stepí, z ruín poodnášali kamene na stavbu susedného mesta Dolón Núr a to, čo ostalo, pohltila tráva.
Až v 90. rokoch minulého storočia sa tu začal archeologický výskum a v roku 2011 stratené mesto otvorili verejnosti. Ruiny aj dnes vzbudzujú úžas a v múzeu sú stovky artefaktov vytiahnutých spod zeme.
Znesväcovanie turistami
Travis Elborough pre nás v knihe objaví aj Ciudad Perdida, čo by sa vraj zo španielčiny dalo voľne preložiť ako Stratené mesto. Leží v dnešnej Kolumbii a pre väčšinu sveta bolo stratené až do 70. rokov minulého storočia, keď sa rozšírili správy o ruinách starších a záhadnejších ako inkské Machu Picchu v Peru.
Mesto založil kmeň Taironov, ktorí však neprežili príchod európskych conquistadorov v 16. storočí. Už predtým na mierumilovných rybárov a roľníkov útočili nepriateľskí Karibovia z ostrovov v Karibskom mori, a tak sa stiahli vyššie do hôr. Uchýlili sa do pevnosti Teyuna, ktorú postavili v roku 800 n. l., teda, ako píše Elborough, asi o 650 rokov skôr ako Machu Picchu.
Aj dnes by prípadný návštevník musel štyri dni stúpať do kopca, prejsť od pobrežia nahor cez hustú džungľu rieky Buritaca až k 1 263 strmým kamenným schodom. Odmenou mu bude pohľad na kruhovité kamenné terasy a námestia, ktoré kaskádovito zostupujú po svahu.
Terasy boli ochranou pred dažďom, takže strmo nestekal po svahoch do rieky, a navyše sa na terasách pestovali rôzne plodiny. A čo je najzaujímavejšie, na okraji tajomných terás žije kmeň Kogi – už po celé generácie, pretože jeho príslušníci sa považujú za potomkov Taironov. Teraz sú vraj znepokojení narastajúcim počtom turistov, ktorí chcú vidieť ich posvätnú krajinu.
Čo odhalila cunami
V ďalších fascinujúcich kapitolách Elborough priblíži, ako v decembri 2004 vlna cunami vyvolaná zemetrasením pri severnom cípe Sumatry zasiahla aj drávidský chrám v indickom Mámmallapurame na pobreží Bengálskeho zálivu. Lenže všetko zlé je na niečo dobré a vlnobitie chrám vyčistilo, odstránilo z reliéfov na jeho múroch nánosy špiny a odhalilo žulové sochy po stáročia schované pod vrstvami pobrežného piesku.
Foto: SHUTTERSTOCK
Podľa legendy už dávni moreplavci poznali toto miesto ako domov siedmich pagod, ktoré im pomáhali aj pri navigácii. Pozlátené vrcholky stratených chrámov totiž vytŕčali z piesku, lenže nahnevaný boh, ktorému prekážala ich nádhera, vraj všetky chrámy okrem jedného zrovnal so zemou aj s pobrežným mestom.
Komplikovaný bol aj osud starobylého mayského mesta Palenque v Mexiku s veľkolepými chrámami a palácmi, ktoré časom pohltila džungľa. V 16. storočí naň síce narazil španielsky kňaz Pedro Lorenzo de la Nada, no až v roku 1952 mexický archeológ Alberto Ruz Lhuillier odhalil hrobku monarchu Pakala Veľkého. Naopak, grécke mesto Heliké, ktoré pripomínalo osud bájnej Atlantídy, nakoniec našli pod vrstvami bahna niekdajšej lagúny.
Objaviteľ maskovaný za moslima
A potom prichádza príbeh jordánskej Petry, nádherného skalného mesta zabudnutého národa Nabatejcov. Títo pôvodne kočovníci boli pravdepodobne Arabi z Jemenu, zo Saudskej Arábie či z Bahrajnu a mesto vytesali do ružového pieskovca. Neskôr sa usadili na križovatke karavánových trás a zapojili sa do obchodu s kadidlom a myrhou, ktorý prebiehal medzi severnou Afrikou, južnou Arábiou a Stredomorím. Nielenže boli zdatní obchodníci, ale aj architekti, inžinieri, poľnohospodári a remeselníci.
Do 2. storočia pred n. l. už vládli obrovskému kráľovstvu. Jeho hlavné mesto Petra zažilo najväčší rozkvet medzi 1. storočím pred n. l. a rokom 106 n. l., keď umrel posledný nabatejský kráľ Rabbel II., potom kráľovstvo v mieri prešlo pod správu Rímskej ríše. Až po roku 636, keď si Arabská ríša podrobila Sýriu a Libanon a novým centrom sa stal Damask a neskôr Bagdad, prišla Petra o svoju dôležitosť.
Na mesto by sa možno celkom zabudlo, keby ho v roku 1812 nebol znovuobjavil Švajčiar Johann Ludwig Burckhardt maskovaný za moslima (je pochovaný na moslimskom cintoríne v Káhire ako Ibrahim ibn Abdallah). Cestovateľ síce v 33 rokoch zomrel na dyzentériu, no čoskoro ho do Petry nasledovali britskí hľadači pamiatok.
Podľa autora knihy však mániu okolo Petry spustila až správa francúzskeho archeológa Léona de Laborda o jeho úspešnej expedícii do Petry. Do mesta sa začali konať púte viktoriánskych turistov z Británie aj Ameriky. V 20. storočí vykopávky v Petre odhalili 619 hrobiek vytesaných do skaly a množstvo siení na spoločenské a kultúrne aktivity.
Kam sa stratila rieka Fleet
Trpezlivý objaviteľ Travis Elborough sa však v knihe neobmedzil len na staroveké mestá. Medzi mnohými pútavými príbehmi prináša aj ten o stratenej londýnskej rieke Fleet. Tá sa kedysi v stredoveku hemžila rybami. Pramenila v močiaroch Hampsteadu a tiekla cez vidiecky Kentish Town do Camden Townu, Kings Crossu a okolo Clerkenwellu, až sa v Blackfriars vliala do Temže.
Elborough pripomína, že slovo fleet označuje flotilu, ale kedysi sa používalo aj pre zátoku či ústie rieky. Preto názov Fleet používali pre najspodnejšiu časť toku rieky, lebo na vyššom toku bolo niekoľko vodných mlynov. V 13. storočí tam stáli aspoň štyri a vtedy už Fleet vraj slúžil ako otvorená stoka. Karmelitáni podali v roku 1290 sťažnosť, že sa z rieky šíri neznesiteľný zápach, ktorý neprekrylo ani ich najaromatickejšie kadidlo.
O 50 rokov neskôr však s povolením čistili na prístavnej hrádzi rieky Fleet vnútornosti mäsiari z Newgate Street a garbiari využívali prílivovú vodu na čistenie koží. Popritom rieku brázdili menšie lode prevážajúce tovary (ako seno, obilie, ale aj víno pre väznicu, kamenie na dláždenie ulice Holbornu, ustrice či slede) a ľudí smerom z Temže. Počet obyvateľov za hradbami Londýna postupne rástol a všetci vylievali splašky a odpad do rieky Fleet.
Tá sa postupne upchávala a čistila. Napríklad v roku 1652 akýsi pozorovateľ napísal, že bola „nepriechodná pre lode pre množstvo odpadu a vnútorností, ktoré do nej vyhadzovali mäsiari, kuchári a ostatní z domov pri jej brehoch“. Do dolného toku rieky ľudia hádzali odpadky z piatich mostov.
V roku 1733 stratili trpezlivosť s večne upchatým kanálom a zakryli ho klenutým stropom. O šesť rokov neskôr postavili na zakrytej rieke nové trhovisko (na mieste starého postavili rezidenciu starostu). V roku 1830 zrovnali so zemou aj to, pretože sa začala stavať Farringdon Road. Pre ňu aj samotnú rieku Fleet odklonili do podzemného potrubia, a tak sa z nej oficiálne stala stoka.
Foto: SHUTTERSTOCK
Miznú rieky aj púšte
Čitateľ sa možno vydesí, keď zbadá, že tretia časť knihy nazvaná Miznúce miesta sa začína práve Dunajom. Elborough pripomenie, že Dunaj tečie cez Európu už tri milióny rokov a kým okolité krajiny menili svoj tvar aj názvy, Dunaj ostáva takmer rovnaký, ako ho vidno už na prvých mapách z počiatkov kartografie.
Rieka dlhá 2 850 kilometrov tečie cez desať krajín, no aj ju v čase železnej opony rozdelili na západnú a východnú časť. Dnes je Dunaj aj vďaka fondom Európskej únie splavný po celej dĺžke, no východná časť rieky vraj čelí možnej ekologickej katastrofe. V blízkosti zaniknutých tovární na brehu Dunaja sú totiž podľa Brita nechránené nádrže plné toxického odpadu a ťažkých kovov z čias, keď sa ťažil a spracúval bauxit a urán, a hrozí, že sa vylejú do rieky.
Elborough pripomína, že Dunaj už nemeandruje tak ako kedysi, jeho brehy sú výrazne upravené a skrotené. Koncom 19. storočia začali upravovať aj 12 km dlhý meandrujúci úsek vo Viedni, čím Dunaj prišiel o 80 percent svojich pôvodných záplavových území a len tretina jeho toku tečie voľne. Brit nás vyzýva, aby sme Dunaju zabezpečili zdravú budúcnosť.
Práve táto časť knihy sa venuje miznúcej vode – ohrozené je aj Mŕtve more, ktorého hladina klesá rýchlosťou jeden meter za rok, takže kedysi 80 km dlhé jazero má teraz na dĺžku sotva 48 km. V roku 2016 počas štyroch dní úplne zmizla rieka Slims v kanadskom Yukone, ktorú napájala voda z topiacich sa ľadovcov.
Neistá je budúcnosť mesta Skipsea pri pobreží Severného mora. V súčasnosti je to vraj oficiálne najrýchlejšie erodujúce pobrežie Európy. Oblasť medzi Skipsea a mysom Spurn ustupuje o 1,5 metra až dva metre ročne, no niekoľkokrát zmizlo aj 20 metrov pobrežia počas noci.
Varovne vyznieva aj posledná časť knihy s názvom Ohrozené svety. Tu sa dočítame, že v americkom národnom parku Glacier v Montane do roku 2030 zrejme všetky ľadovce zmiznú a s nimi zanikne aj jedna z najkrajších scenérií kontinentu. Z mexickej púšte Chichuahua, ktorej názov v jazyku nahuatl znamená Suché piesočné miesto, tiež možno ostane pustatina bez života. Pritom je to tretia biologicky najrozmanitejšia púšť sveta. Počasie ohrozuje škótske Orkneje, no indickú rieku Jamunu najviac znečisťujú a ohrozujú ľudia. Tí sú nebezpeční nielen pre Veľkú koralovú bariéru, ale aj pre talianske Benátky.
Možno naozaj neuškodí, keď chvíľu budeme cestovať len prstom po mape a necháme svet trochu odpočinúť.