Vo februári 2018, počas svojich 99. narodenín, Miroslav Zikmund rezolútne vyhlásil, že s tvorbou končí, pretože „prišiel čas konečne si pred smrťou trochu oddýchnuť“. A žiadosti o rozhovor bude odmietať so slovami „ja už nemám odpovedať, ale oddychovať“.
Režisér a polárnik Petr Horký je dlhoročným Zikmundovým priateľom, spolupracovníkom, autorom celovečerného dokumentárneho filmu „Století Miroslava Zikmunda“ z roku 2014 a spoluautorom knihy s rovnakým názvom z roku 2017. V roku 2000 s ním okrem iných krajín navštívil Srí Lanku a zo spoločného putovania vznikol cestopis i dokument „Sloni žijí do sta let“. Aktualizovaná dotlač o návratoch na ostrov Cejlón vyšla nanovo pri príležitosti stých narodenín Miroslava Zikmunda v roku 2019 v nakladateľstve Jota.
Foto: Pavel Otevřel
„Stále sme vo vzájomnom kontakte,“ hovorí pre Pravdu o svojom priateľstve s preživším z dvojice legendárnych cestovateľov, o 102-ročnom Miroslavovi Zikmundovi, Petr Horký (nar. 1973). „Naše stretávanie sa v priebehu rokov prerástlo do nádherného priateľstva naprieč generáciami.“ Spoločne so spisovateľom a s režisérom Miroslavom Náplavom (nar. 1966) po celé roky v pravidelných intervaloch dochádzali do Zlína. Zikmund a Hanzelka ich oslovovali „chlapci“, neskôr „mládenci“ a napokon „páni“. Cesta do Zikmundovej vily na kopci sa dala skrátiť vďaka nenápadnej bránke v jednej časti rozľahlej záhrady. Horký a Náplava od bránky dostali kľúč. Dnes už Miroslav Zikmund na svojom panstve nebýva, odsťahoval sa k milovanej životnej partnerke Márii do centra mesta, ale Petr Horký si svoj modrý kľúč stále uchováva. „Mám ho na krúžku spoločne s ostatnými,“ vraví. „Aj keď ho už nepoužívam, je to pre mňa milé pripomenutie, akoby to bol kľúč od druhého domova.“
Miroslav Zikmund si po celý svoj život, už od detstva, písal denník. Inšpiroval ho mamin denník, ktorá si doň zapisovala, koľko v konkrétny deň ich sliepky zniesli vajec. V Horkého dokumente „Století Miroslava Zikmunda“ legendárny cestovateľ ukázal aj svoje prvé denníky a priznal sa, že niektoré písal stenografiou, aby si mamička nemohla čítať o dievčatách. S Jiřím Hanzelkom sa stretli ako dvaja maturanti na schodoch Vysokej školy obchodnej na Horskej ulici, kde čakali na zápis na fakultu. Písal sa rok 1938. Toto prvé stretnutie nerozlučnej dvojice Z+H bolo také bezvýznamné, že si to Miroslav Zikmund ani nezapísal do denníka. Petr Horký tie schody pre Miroslava Zikmunda po 75 rokoch našiel aj napriek tomu, že budovu medzitým prestavali.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Prvá cesta dvojice Z+H sa uskutočnila v rokoch 1947–1950 v legendárnej Tatre 87. Inžinieri mali plnú moc uzatvárať obchody v mene značky Tatra. V rámci tejto cesty okrem iného vystúpili na Cheopsovu pyramídu. „Dnes by z takéhoto zážitku cestovatelia urobili desiatky fotografií, my z tohto okamihu máme možno 12 snímok,“ zaspomínal si Zikmund. Veľkou slávou bolo aj to, keď v januári 1948 dvojica vyniesla na Kilimandžáro československú štátnu vlajku a vo februári 1948, počas politickej krízy doma, filmovala zrodenie sopky, ktorá chrlí lávu. Po trojtýždňovej návšteve kmeňa ľudožrútov, ktorí im ukázali, ako vysušiť a zmenšiť ľudskú lebku, sa presunuli z Afriky do Ameriky. Netušili, že sa medzitým stali takmer najslávnejšími ľuďmi v republike. „Všetky honoráre sme si delili fifty-fifty,“ zdôraznil Miroslav Zikmund. Za prvé a druhé vydanie cestopisov o Afrike kúpil svoju slávnu vilu v Zlíne.
Nasledovali ťažké 50. roky, nedarilo sa presadiť druhú expedíciu. Zikmund sa v roku 1953 oženil s Evou a mali syna Miroslava Sávu. Pri odchode na druhú expedíciu v apríli 1959 po Ázii a Oceánii sa nadlho (boli na nej až do roku 1964) lúčil s manželkou aj so synom. „Keď som po rokoch čítal synove listy, rozplakal som sa nad nimi a ľutoval som, že sme vôbec cestovali. Tá túžba však bola taká silná…“ Okrem mnohých iných krajín prešli niekdajší Cejlón, dnes Srí Lanku, ktorá ich tak fascinovala, že jej venovali samostatnú knihu, hoci ju veľmi dlho nemohli vydať. Prešli naprieč Sovietskym zväzom. V roku 1968 odmietli vpád sovietskych vojsk. Začala sa éra uvrhnutia do „bezčasu“, nemohli publikovať. Režim sa mstil aj na ich deťoch. Miroslav Zikmund sa v roku 1972 rozviedol, aby sa neskôr stretol so ženou svojho života Maruškou.
Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Až po nežnej revolúcii pri nahliadnutí do zväzkov ŠtB Miroslav Zikmund zistil, že bol vedený ako nepriateľská osoba prvej triedy s krycím menom „Tatra“ a „Mirek“. „Prikláňam sa na stranu tých, ktorí tvrdia, že je lepšie nevedieť mená ľudí, čo vás zradili,“ povedal. Jeho partner Jiří Hanzelka zomrel v roku 2003. „Keď mi zomrel brat, zďaleka som necítil takú bolesť, ako keď zomrel Jirka. Nebol som mu ani na pohrebe, lebo mi práve robili dvojitý bajpas. Išla tam za mňa Marie,“ spomína v dokumente Století Miroslava Zikmunda. Ľudia si ich často plietli a oni to už ani neriešili. „Vždy, keď som išiel do Prahy, išiel som do špitálu za ním. Ležal tri a pol roka, rovnako dlho, ako trvala naša prvá cesta.“
Zikmundova definícia života znie: Život rovná sa presný súčet náhod. Také bolo ich vzájomné stretnutie, náhoda na schodoch vysokej školy a celý ich ďalší spoločný život, ktorý im okrem slávy priniesol aj nemálo trpkosti. „Vždy, keď som písal, cítil som, ako stojí za mnou a hľadí mi cez plece. Priateľstvo, ktoré prejde ohňom životných skúšok, to vydrží, to trvá.“