Leopold Podstupka z redakcie Nového slova bol Pán šéfredaktor

Redakcia Nového slova sídlila na viacerých adresách v centre Bratislavy, napríklad na Leškovej či na Štúrovej. Bývalo tam rušno, lebo ešte neboli počítače ani mobily, a tak mnohí autori prinášali svoje články osobne.

17.04.2021 06:00
Leopold Podstupka  foto Frantisek Rajecky Foto:
Leopold Podstupka
debata

Chodili aj spisovatelia, herci, športovci, výtvarníci, vedci. Objavovali sa tiež rebelanti a enfant terribles, dosť sa polemizovalo, vtipkovalo. Redakcia bola zvláštnou neutrálnou pôdou, kde sa stretali ľudia rôznych názorov, ktorých však spájala túžba po kvalite a slobode. Nové slovo si mohlo dovoliť poskytovať takýto luxus aj vďaka svojmu šéfredaktorovi Leopoldovi Podstupkovi, ktorý bol rešpektovaný novinár.

Leopold Podstupka zahynul tragicky pod kolesami auta na bratislavskom sídlisku, keď si odbehol z domu kúpiť cigarety. O pár týždňov mal osláviť sedemdesiatku, ale ľudia ho vnímali ako mladého človeka. Veď mal ešte malú dcérku.

Správa o nešťastí zasiahla širokú novinársku obec, všetkým stislo srdce, všetci si zaspomínali, čo s Podstupkom prežili. Kolegov a priateľov mal v rôznych generáciách, v rôznych profesiách i v rôznych redakčných okruhoch. S každým si mal čo povedať, každému rozumel.

Narodil sa 12. novembra 1927 v Suchohrade, zomrel 3. októbra 1997 v Bratislave. Roky jeho života boli nabité neobyčajnými udalosťami a zážitkami, ktoré by vydali na román. Niet sa teda čo čudovať, že grády románu má aj publikácia Leopold Podstupka Povolaním šéfredaktor (s podtitulom Výnimočná osobnosť slovenskej žurnalistiky), ktorú zostavila Oľga Gáfriková a ktorú vydalo občianske združenie Klub Nového slova.

Kniha sústredila vyjadrenia mnohých ľudí, ktorí šéfredaktora Leopolda Podstupku bližšie poznali. Publikovaním ich osobne ladených textov vznikla spomienka nielen na zaujímavého človeka, ale aj na časy, v ktorých žil a pôsobil. Bolo to obdobie druhej svetovej vojny, 50. a 60. roky, potom roky normalizácie a ďalšie dekády plné zmien a prehodnocovania života. Každé z týchto období bolo pre Podstupku výzvou.

Nové slovo

Pozrite si snímky z redakcie Nového slova

Fotogaléria
Viliam Marčok ,Nina Hradiská a Jozef Puškáš
Leopold Podstupka a Milka Zimková
+2Leopold Podstupka

Pri kolíske reportáže

Napríklad taký rok 1953. Vtedy zomrel Stalin a Leopold Podstupka prišiel do Smeny za šéfa, aby z nudného periodika urobil živý denník. V redakcii sa už formovala skupina šikovných reportérov, a tak to išlo. V knihe na tie časy spomína napríklad Slavo Kalný, ktorý sa stretol s Leopoldom Podstupkom ako mladý začínajúci novinár.

Leopold Podstupka, Ester Plicková, vzadu Ružena... Foto: Viola Ivašková
Leopold Podstupka Ester Plickova vzadu Ruzena Wagnerova Helena Dvorakova foto Viola Ivaskova Leopold Podstupka, Ester Plicková, vzadu Ružena Wagnerová a Helena Dvořáková

Kapitolu Zelená pre reportáž začína slovami: „Hoci mám už vyše deväťdesiat, ten deň a tú chvíľu si pamätám podnes.“ Práve vraj odovzdal celostranovú reportáž z nočnej šichty v bani a teraz si dával kávičku v „Metropolke“. Zrazu mu priniesol čašník aj pol deci borovičky, a to už zbadal, že mu zobďaleč kýva Poldo Podstupka.

„Hoci vládol medzi nami skôr kamarátsky vzťah, šéfredaktor je šéfredaktor. A on mi ponúkol borovičku – mne elévovi!“ – cíti sa poctený ešte aj dnes Kalný. A navyše mu šéf povedal, že jeho reportáž čítal a dokonca je už aj v tlači. „Bol som nesmierne šťastný, že sa moja reportáž dostala na tretiu stranu, o ktorú bol vtedy boj,“ píše Slavo Kalný a prinavracia čitateľov do čias veľkých novinárskych ambícií. „Poldo Podstupka presadzoval v Smene reportáž. Vtedy to nebol veľmi známy žáner, ale zhodou okolností sa v Smene rodili prvé veľké mená.“

Zaujímavá je ale zmienka, že sa vtedy ozval literárny kritik Alexander Matuška s konštatovaním, že do literatúry a médií sa nám tlačí „šoférska literatúra“. Z iniciatívy Polda Podstupku sa potom vraj konal celodenný, či možno aj viacdenný, seminár o reportáži.

Táto epizóda približuje Podstupkovu povahu a schopnosti: rozvíjal moderné trendy, ale sledoval aj úroveň. On zohnal pre reportérov aj služobné auto, ale chcel, aby novinárska tvorba bola kvalitná, aby mala rešpekt. Bol praktický, ale dbal aj o „duchovnú nadstavbu“. Preto si rozumel aj s umelcami.

Nepatril len sebe

V knihe Povolaním šéfredaktor sa spomínajú viaceré redakcie, kde Podstupka pôsobil. Autori kapitoliek pripomínajú rôzne prípady, „prúšvihy“, úspechy, zlomové historické chvíle, ale v texte je aj veľa z bežného života, zo súkromia, zo zákulisia redakčného i politického diania.

Veľmi dojímavá je kapitola, ktorú napísal Podstupkov syn Ivan. Je tiež novinárom a pracoval aj v Pravde. S citom a veľmi otvorene porozprával o tom, čo znamenalo mať takúto osobnosť doma. Ako človek, ktorý patril mnohým, žil v súkromí. Kapitola sa volá Otec vzorom i mementom a je opäť aj zvláštnym dejepisom uplynulých rokov. Je to príbeh nadaného mladého muža z chudobnej rodiny, ktorý sa prirodzenou cestou dostal medzi rozhodujúcich ľudí. Dostal od prírody však aj danajský dar – šarm a spoločenskosť. Ľudia s ním chceli tráviť čas, aj ten, keď mal byť doma. Skrátka, nebol to pokojný život, ale v knihe nadobudol pevnú formu, ktorá ukazuje jeho význam.

Šofér sa červenal

Ďalšiu kapitolu, podobne intímnu a otvorenú, napísal Podstupkov rodák a kamarát, historik a novinár František Višváder. Poznali sa už z detstva v Suchohrade a priatelili sa po celý život. Višváder píše, že Podstupku v Suchohrade volali po záhorácky Púlda. A už aj tam bol uznávanou osobnosťou, veď ho dobre poznali. Vedeli napríklad, ako cítil s kamarátom, ktorý zomieral v bolestiach, lebo rodina nemala na lieky. V knižke je aj fotografia z pohrebu, z ktorej vyžaruje účasť.

Podstupka nebol ľahostajný a angažoval sa. Práve Františkovi Višváderovi a niektorým ďalším spisovateľom a publicistom (napríklad aj Ladislavovi Ťažkému), ktorí mali počas normalizácie zákaz publikovania, umožnil, aby ich texty vyšli v Novom slove. O týchto zaujímavých okamihoch minulosti sú v knihe autentické svedectvá. Ten čitateľ, ktorý nezažil oné časy na vlastnej koži, ich po prečítaní tejto knihy lepšie pochopí.

Mnohé z príspevkov sú veľmi srdečné, ale nie je to lacná sentimentalita alebo pátos. V textoch je veľa chlapského kamarátstva, ženského obdivu, a tiež humoru. Na šéfredaktora spomínajú aj sekretárky či rôzni spolupracovníci a kamaráti. Pôvabná je napríklad kapitola, ktorú napísal redakčný šofér Marián Semaník. Šoféri vždy vedia veľa tajomstiev!

Tento napríklad spomína, ako dostal úlohu kúpiť sto prezervatívov pre redakčného hosťa zo Sovietskeho zväzu. Tam to bol totiž nedostatkový tovar. Marián musel prekonať ostych, že vzbudí v drogérii – a to ešte v Prahe! – pozornosť, ako keby bol sexuálny preborník. Mal už pripravenú výhovorku, že to kupuje na niečo celkom iné, ale napokon mu tú stovku intímnej ochrany bez poznámok predali. Vydýchol si a ruský novinár tiež. No, aj takéto obete si žiadala doba.

Samozrejme, život bol vážnejší a problémy sa nedali prehadzovať z pleca na plece. Šéfredaktor musel všeličo prekonávať, aby jeho redaktori mohli pracovať s potrebnou suverenitou. Mnohí spomínajú, že mali pocit ochrany, istoty. Držal nám chrbát, hovoria, ale až z knihy jasnejšie vyplýva, že to nebolo také jednoduché. Sme zvyknutí minulosť hodnotiť globálne, hovoriť o dobe, ale to skresľuje. Aj táto publikácia dokazuje, že treba hovoriť o konkrétnych ľuďoch. Tam je skutočný život.

Oľga Gáfriková: Doba, v ktorej sa myslelo

Oľga Gáfriková Foto: archív Oľgy Gáfrikovej
Gafrikova Olga foto 2 Oľga Gáfriková

Podujali ste sa zostaviť knihu o šéfredaktorovi Leopoldovi Podstupkovi, ktorý bol veľmi aktívny, mal množstvo kolegov, kamarátov, lások, úspechov aj problémov. Vedeli ste, do čoho idete? Boli niektoré kapitolky ťažšie, iné ľahšie?

Mala som predstavu o tom, čo obnáša spracovanie knihy tohto druhu; príprava jednotlivých kapitol sa od seba v zásade nelíšila. V podstate som to nebrala ako povinnosť alebo prácu. Nepadlo mi to zaťažko a väčšmi to bol pre mňa milý a príjemný návrat do veľmi pekného obdobia môjho života.

Niekto chce radšej na tie minulé časy zabudnúť. Odmietol niekto vystúpiť v knihe?

Priamo nie, ale nie všetci oslovení si našli čas na spísanie spomienky.

Čím vás príspevky prekvapili?

Spoločným menovateľom: mimoriadnou úctou a rešpektom voči Leopoldovi Podstupkovi bez ohľadu na vek spomínajúcich a obdobie, v ktorom s ním spolupracovali.

Dali vám autori zabrať? Čo vás stálo najviac energie?

Asi „dohľad“ nad autormi, ktorí dáko pozabudli, že uzávierka sa nedá len tak posúvať…

Čo ste pri práci na knihe zistili nové o dobe, v ktorej šéfredaktor Podstupka pracoval, a vy vlastne tiež?

Znovu som si s hrdosťou uvedomila, že doba nebola ani šedivá, ani čierno-biela, ani obmedzená, naopak, umožňovala aj tvorivosť a rozvoj myslenia. Pôsobilo v nej množstvo vzdelaných, múdrych a statočných ľudí, ktorí sa pokúšal meniť svet k lepšiemu. Vtedy sa mi zdalo samozrejmé to, čo sme robili a o čo sme sa usilovali, ale až s odstupom rokov som si všimla, že toho naozaj nebolo málo.

Menili by ste za lepšiu dobu?

Nie, tú dobu by som nevymenila za nič, pretože skúsenosti z nej ma formovali a pozitívne ovplyvnili celý môj profesionálny ži­vot.

Najviac sa kniha venuje redakcii Nové slovo, jeho projektom, zlomovým situáciám. Necítili ste sa aj ako historička?

To nie, ale nesmierne ma bavilo chodiť do knižnice a znovu čítať staré ročníky Nového slova, overovať informácie v rôznych zdrojoch, hľadať staré fotografie, ich autorov, a identifikovať zvečnené tváre a situácie, telefonovať kamarátom, či si nespomínajú na to alebo ono…

Úvodný text ste napísali spolu s Emilom Polákom, ktorý bol tiež šéfom Nového slova. Všimli ste si, čo pochytil od Podstupku? A čo ste pochytili vy?

Je nezvyčajné – a kniha to dokazuje – že každý niečo od Leopolda Podstupku dostal. Radu, pomoc, príležitosť, podporu, dôveru… Nám v redakcii Nového slova „vtisol“ istý spôsob uvažovania, prístupu k problémom i k novinárskej práci. Všetkých nás tým poznamenal a mnohí sme mu za to až dodnes vďační – teda my s kolegom Emilom Polákom určite.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #noviny #redakcia #Nové slovo #Leopold Podstupka #Ladislav Ťažký