Prsteň s deviatimi žiarivými polodrahokamami ako bonus získala jeho zverenka Nataša Lichnerová-Dekanová: stala sa miss majstrovstiev sveta 1971 v Brazílii. Nech sa páči, malá ochutnávka: žeravé slnko, nádherné pláže, aróma tuhej kávy, spotená chuť víťazstiev, černošské chlapčatá ako maskoti, strieborné medaily pod sombrerami…
Niekedy je príjemné osviežiť sa v archívnych prameňoch a pripomenúť si míľniky, ktorých aktéri už medzi nami nie sú, no zapísali sa prinajmenej do športovej histórie.
Dosiahli, čo zatiaľ nezopakoval nik po nich.
„Verejnosť sme potešili triumfom na prvom povojnovom európskom šampionáte basketbalistov v Ženeve 1946. Skvelý úspech, prvý pre československý šport na medzinárodnej scéne po vojnových útrapách, pre nás veľa znamenal. Po dlhej ceste vlakom do dejiska i späť sa nám pred očami mihali obrazy spustošenej krajiny, Švajčiarsko však civilizovane fungovalo. Prežívali sme neskutočnú radosť,“ spomínal s odstupom času Ján Hluchý, vtedy 21-ročný mladík.
S Milošom Bobockým (pod koše ho nasmeroval básnik Andrej Plávka), Gustávom Herrmannom (víťaz ankety o najlepšieho slovenského trénera mužov 20. storočia pred Jánom Hluchým) a Josefom Křepelom (všetci sú v Sieni slávy slovenského basketbalu) tvorili slovenské kvarteto v tíme trénera Františka Hájeka. Dovtedy Slováci v československej basketbalovej reprezentácii absentovali. Dali však o sebe vedieť, keď v novembri 1945 ŠK Bratislava vo vypredanej veľkej sále pražskej Lucerny vysoko zdolal miestny Uncas, viacnásobného českého majstra 75:51 (44:22).
Čo sa ľahko číta, vznikalo v náročných podmienkach, ale s nesmiernym odhodlaním. Na cestu do Ženevy sa poskladali hráči, ktorí si to mohli dovoliť. Účastníkov šampionátu rozdelili do troch skupín, v 4-člennej A-skupine hralo Taliansko, Maďarsko, Poľsko, Luxembursko, ďalšie dve boli 3-členné: v B-skupine súperili Francúzsko, Holandsko, Anglicko, v C-skupine ČSR, Švajčiarsko, Belgicko.
Atmosféra na zápasoch pripomínala hudobné šialenstvo neporovnateľné s kulisou na futbale alebo hokeji.Ján Hluchý, tréner basketbalistiek na MS v Brazílii
Hájekovi zverenci sa pred každým zápasom dotkli trikolóry na šperkovnici s prsťou hliny z pankráckeho popraviska. Tak to zachytáva kniha Jakuba Bažanta a Jiřího Závozdu Nebáli sa svojej odvahy. Autori v názve citovali slová trénera, ktorými zhodnotil oduševnené výkony svojich zverencov. Tí v úvode zdolali domáce Švajčiarsko 20:17 (najlepší strelec víťazov Bobocký zaznamenal 7 bodov). Dnes taký výsledok vyzerá úsmevne, no vtedy odrážal realitu. Víťazstvá nad Belgickom a Maďarskom znamenali postup do finále proti Taliansku!
O šampiónoch sa rozhodovalo v dramatickom závere. V poslednej minúte za stavu 32:32 Mrázek dopichol odrazenú loptu do koša: 34:32 – a čs. basketbalisti si vychutnávali historický titul majstrov Európy. Najlepším strelcom finále sa stal hráč Blesku Bratislava Josef Křepela s 13 bodmi.
„Hrával som hokej aj stolný tenis, ale basketbal bol môjmu srdcu najbližší. Stal sa mojou celoživotnou záľubou. V priestore medzi košmi som sa cítil najlepšie, ponúka mnoho kombinačných zakončení,“ zdôveril sa Ján Hluchý.
Dozrievanie v Lokomotíve
Nielen stará, ani mladá láska nehrdzavie. Z úspešného reprezentanta sa rodák z Nového Mesta nad Váhom vypracoval na uznávaného trénera. Medailové zárezy s basketbalistkami Lokomotívy Bratislava a ich sympatický herný prejav ho nasmerovali do kresla reprezentácie žien. Pred päťdesiatimi rokmi, v druhej polovici mája na svetovom šampionáte v brazílskom Sao Paule s ňou získal striebro. Zaslúžilo sa oň aj trio Sloveniek: Nataša Dekanová, Eva Petrovičová, Yvetta Polláková (tiež sú v Sieni slávy slovenského basketbalu, Polatseková-Petrovičová in memoriam).
Hoci médiá veľké šance Hluchého zverenkám po 5. mieste na európskom šampionáte 1970 v Rotterdame nedávali, vyvážený kolektív, v ktorom sa snúbila mladosť so skúsenosťou, si veril.
„V Rotterdame nám chýbali niektoré kvalitné hráčky, s nimi sila družstva vzrástla,“ vraví pani Nataša, bývalá hráčka bratislavskej Lokomotívy.
„Mala som štrnásť, rovesníčky som prerástla, a tak ma rodičia vyhnali, aby som si niekde vybíjala energiu. Nabrala som odvahu a zaklopala na Lokomotíve, či by ma nevzali. Akurát tam trénovali ženy pod dohľadom pána Hluchého. Milo ho prekvapilo, že som sa ponúkla sama. Môžem prísť? Môžete, súhlasil – a tak sa rozbehla moja basketbalová kariéra. Zapáčilo sa mi tam, celé prázdniny sme hrávali basketbal do nemoty. Rýchlo som sa medzi dorastenkami udomácnila.“
Foto: ARCHÍV N. LICHNEROVEJ
Pretože vysoké hráčky sú najužší profil, tréner Hluchý začal dávať nádejnej dorastenke príležitosť v ženskom tíme.
„Myslela som si, že budem len sem-tam zaskakovať, no hrávala som čoraz viac, skúsená Toňa Nováková mi vedela výborne prihrať,“ pripomína. Zakrátko prišla pozvánka do reprezentácie junioriek a striebro na európskom šampionáte tejto vekovej kategórie v Cagliari. Prirodzený prechod do ženskej reprezentácie nedal na seba dlho čakať.
Damian a Kosma získali priazeň
„Svetový šampionát v Brazílii sa pre mňa stal jedinečným zážitkom i vrcholom kariéry. Základnú skupinu sme odohrali v Recife, šampionát vyvrcholil v Sao Paule. Za najväčšie súperky sme považovali Sovietky, Francúzky a domácu reprezentáciu. Keď hrala, nepočuli sme vlastné slová, tak burácalo hľadisko.“
Jeho priazeň si naklonili aj Hluchého zverenky. „V Recife sme bývali v hoteli na pláži, pod oknami šumelo more. Paráda. Párkrát sme vonku trénovali, občas nás pustili vykúpať sa. Prikmotrili sa k nám dvaja malí černoškovia – prezývali sme ich Damián a Kosma. Sprevádzali nás po okolí, chodievali na naše tréningy. Obľúbili sme si ich, nosili sme im stravu, stali sa našimi maskotmi. Ušili sme im biele tričká, našili na ne nápis ČSSR, kúpili červené trenírky a tenisky, lebo chodili bosí,“ pridáva kuriozitku.
Kapitánka družstva Helena Jošková-Malotová ich pri nástupoch držala za ruky. "Ani si neviete predstaviť, ako nám dvadsaťtisíc divákov aplaudovalo. Evča Petrovičová si chcela jedného z chlapcov vziať so sebou. Jeho mama by nebola proti,“ uviedla pre médiá.
Basketbalistky ČSSR z deviatich zápasov vyhrali sedem. Podľahli suverénnemu tímu ZSSR (69:88) s 212 cm vysokou Uľjanou Semionovovou. „Nešlo ju brániť, mala som s tým osobnú skúsenosť. O hlavu prevyšovala naše najvyššie hráčky. Jej kolegyne počkali, kým dobehne pod kôš – a ona doň kládla loptu. Aj som ju ľutovala, súperky ju neraz mlátili po chrbte, vytrpela si dosť,“ podotkla 186 cm vysoká Lichnerová-Dekanová. Keď čs. družstvo zdolalo Brazíliu (68:59), striebro malo isté, prehra v poslednom stretnutí s Kórejskou republikou (71:74) na tom už nič nezmenila.
Foto: ARCHÍV TASR
„Atmosféra na zápasoch pripomínala hudobné šialenstvo neporovnateľné s kulisou na futbale alebo hokeji. Na naše európske pomery niečo nepredstaviteľné. Hráčky sa vyrovnali s búrlivým prostredím veľmi dobre, pomohli nám dva prípravné zápasy proti juniorom,“ citoval Jána Hluchého denník Pravda po návrate. Vyzdvihol súdržnosť družstva a jeho morálno-vôľové vlastnosti.
„Boli sme skvelý kolektív, viedol nás pán tréner. Džony, ako sme Jána Hluchého prezývali, basketbalu rozumel od a po zet, taktik, stratég, psychológ, motivátor, príjemný a vtipný spoločník v jednej osobe, sčítaný a rozhľadený človek. Nemusel dvíhať hlas, stačilo jedno gesto: spojil dlane, pohľad uprel k nebu a riekol – panebože… Ďalej to pokračovalo šťavnatejšie, vedeli sme, koľká bije…,“ načrtla tajomstvo úspechu jeho zverenka.
Prsteň fascinoval dcéru
Oslávili basketbalistky striebro karnevalom na pláži?
„Tak sme si to predstavovali: s medailami na krku sa vykúpeme v mori a zmyjeme únavu. Namiesto toho nám naše zastupiteľstvo pripravilo celodenný výlet do fabriky na kávu,“ schuti sa zasmeje pani Nataša. Jedným ocenením sa môže pochváliť len ona – stala sa miss šampionátu. Pripomína jej to prsteň, ktorý dostala.
„Nerada o tom hovorím, to nie je športový úspech,“ tvrdí aj po čase. "Odovzdali mi ho v hoteli, pofotili ma, spôsobilo to trochu rozruch, krajania mi zatlieskali. Občas si ho dám na malíček, keď idem do divadla.“ V basketbalovej tradícii pokračovala dcéra Jana, takisto reprezentantka, účastníčka olympiády v Sydney 2000.
Celé prázdniny sme hrávali basketbal do nemoty. Rýchlo som sa medzi dorastenkami udomácnila.Nataša Lichnerová-Dekanová, bývalá basketbalistka československej reprezentácie
„Čo sa týka maminho kariérneho vrcholu, jasné, že som sa oň zaujímala. Strieborná medaila sa nevidí často a asi sa už za môjho života ani neuvidí. Ale mňa najmä ako dieťa fascinoval prsteň, ktorý mama dostala ako miss šampionátu. Mám veľmi šikovnú a krásnu maminu, som na ňu veľmi hrdá,“ povie noblesne.
Keď sa delila federácia, podľa dohody malo platiť, že basketbalové nástupníctvo pripadne mužom Česka a ženám Slovenska. Česi prejavili záujem o obe zložky, no cúvli pred silným slovenským argumentom. Z tucta reprezentantiek ČSFR na olympijskom turnaji v Barcelone '92 bolo deväť Sloveniek. Zásluhou diplomatického úsilia Jána Hluchého, prvého predsedu novovzniknutej Slovenskej basketbalovej asociácie (SBA), ho uznala aj Medzinárodná basketbalová federácia, a tak na európsky šampionát do Perugie 1993 cestovali Slovenky.
S decentným nadhľadom
Premiéru ozdobili historickým bronzom, dekorovali ním aj šéfa SBA, vedúceho výpravy. Ambiciózny tréner Marián Matyáš mal naporúdzi skúseného odborníka.
„Mal som trošku obavy, či si v nejakej chvíli nevezme slovo, no do kompetencií realizačného tímu nezasahoval. Mal prirodzenú autoritu, rešpektoval som ho ako veľkú osobnosť a vážil som si, že aj on mňa ako trénera. O basketbale sme po večeroch veľa debatovali, zachovával si decentný nadhľad. Akurát v závere zápasu o bronz proti domácim Taliankam som zaregistroval, ako nenápadne zdvihol palec, keď som dve minúty pred koncom poslal hore rozohrávačku Marcelu Kalistovú. Po jej prihrávke dala Renáta Hiráková víťazný kôš,“ podotýka Matyáš.
Jeho zverenky z Perugie postúpili na svetový šampionát 1994 do Austrálie. Ján Hluchý blahoželal Slovenkám k peknému 5. miestu (stali sa najlepším tímom z Európy! – za Brazíliou, Čínou, USA a Austráliou) z nemocničného lôžka. Pripútala ho naň ťažká choroba, ktorej v polovici júla 1994 podľahol…
Hrdinov zo Ženevy už prikryl neúprosný čas, avšak odkaz – nebáť sa svojej odvahy – je aktuálny stále. A nielen v športe.
Petrovičovú odprevadili osobne
Rozohrávačku Evu Petrovičovú, živé striebro bratislavského Slovana i čs. reprezentácie, pred odletom na posledný prípravný turnaj do Francúzska vyviedli príslušníci ŠtB z lietadla. Dôvod? Brat emigroval do Austrálie. „Eva bola skromná a milá baba, hrala na dôležitom poste, na palubovke nechala dušu. Aby sa podobný incident pred odchodom do Brazílie neopakoval, šéfovia telovýchovy ju osobne odprevadili do lietadla,“ spomína Nataša Lichnerová-Dekanová, spolubývajúca z izby na MS. V roku 1971 vyhlásili Evu Petrovičovú za najlepšiu basketbalistku ČSSR.