Odkaz generála Štefánika dodnes nesú jeho príbuzní

Rodina Štefánikových bola pomerne početná, mal štyri sestry – Ľudmilu, Oľgu, Elenu a Marinku a štyroch bratov – Igora, Pavla, Ladislava a Kazimíra. Traja súrodenci sa nedožili dospelého veku – Fedor, Sergej a Mojmír. Je zaujímavé, že potomkov malo len päť jeho súrodencov, ostatní boli bezdetní, tak ako sám Štefánik. Rodinných príslušníkov zavialo do rôznych končín Slovenska, Českej republiky, Európy a sveta.

29.08.2021 06:00
2
Štefánikova sestra Oľga s manželom Eugenom... Foto: archív rodiny
Olga Stefanikova sestra MRS s manzelom Eugenom Hajtsom. Foto rodinny archiv Štefánikova sestra Oľga s manželom Eugenom Hajtšom.

Astronóm, diplomat, letec a generál. Charizmatický spoločník, vynálezca, šachista, fotograf a cestovateľ. Milan Rastislav Štefánik sa stal sa predmetom ostrých politických bojov, nielen v prvej republike, ale najmä po jeho úmrtí v roku 1919, rovnako v ďalších desaťročiach. Každá politická garnitúra sa ho snažila interpretovať na svoj spôsob – jedna ho adorovala, iným začal byť nepohodlný a snažili sa ho zdiskreditovať. Po 1989 sa otvorili dvere k slobodnej interpretácii jeho osobnosti. Myšlienky odkazu a tradície Milana Rastislava Štefánika sa na Slovensku udržiavali po dlhé roky aj vďaka komunite evanjelikov a starých slovenských evanjelických rodov a ich potomkov.

Na generála Štefánika spomínajú tri generácie, ktoré sú v rodokmeni zaznačené po línii jeho sestry Oľgy. Neďaleko od Brna žije rodina Lackovcov. Stará matka súrodnecov Branislava, Mojmíra, Dušana a Igora Lacka bola priamo Oľga Hajtšová, dcéra Oľgy Štefánikovej – Hajtšovej, sestry M. R. Štefánika. Starou mamou bola Oľga aj pre Violu Bronišovú, ktorá žije so svojou mamou Violou, Štefánikovou praneterou v Trnave. Tá je najstaršou žijúcou štefánikovou príbuznou. Obe rodiny udržiavajú rodinnú tradíciu so svojimi deťmi v ďalších generáciách a uchovávajú množstvo rodinného archívneho materiálu a fotografií.

Campo di Formio. Generál Štefánik s posádkou... Foto: archív rodiny
Campo di Formio Stefanik Campo di Formio. Generál Štefánik s posádkou lietadla Caproni Ca-33 pred odletom z vojenského letiska Campo Formido pri Udine.

Rodostrom Štefánikovcov je veľmi široký, rodina mala veľa detí a za viac ako sto rokov sa veľmi rozvetvil. Kde tam nájdeme vás?

Viola Bronišová: Na základe rodokmeňa našej rodiny, ktorý zostavil Kornel Eschwig Hajtš, bratranec mojej starej mamy, je zrejmé, že naša rodinná línia pochádza od Štefánikovej sestry Oľgy, ktorá sa celým menom volala Oľga Ľudevíta Emília Štefániková. S manželom Eugenom Hajtšom mali štyri dcéry, okrem iných aj Oľgu. To bola moja stará mama, ktorá bola neterou M. R. Štefánika. Jej narodenie mu Oľga oznamuje pohľadnicou z roku 1901 s fotografiou malej Olinky na adresu do Prahy, kde v tom čase študoval filozofiu. Čiže po tejto línii som jeho prapraneter a synovia teda o jedno „pra“ viac.

Branislav Lacko: Naša rodinná línia pochádza taktiež po sestre Oľge Ľudevíte, resp. ak by sme šli po rodinnej línii ďalej, tak po farárovi Pavlovi Štefánikovi. Prečo ju rodičia pomenovali práve takto, nie je doložené. Z historického kontextu je jasné, že použili meno, ktoré sa často vyskytuje u slovanských národov. Nasledovala jej dcéra Oľga, moja stará mama a nakoniec ďalšia Oľga, naša mama, ktorá mala štyroch synov – Mojmíra, Igora, Dušana a mňa. Krstné meno Oľga sa teda traduje v našej rodine už od prvej Oľgy v rodine, a to od Štefánikovej sestry s dvojgeneračnou prestávkou, kedy rodičia nechceli či nemohli dať svojim deťom meno Oľga, keďže napríklad moja mama dcéru nemala. Pokračovateľkou tradície je moja jedenásťročná vnučka Oľga, ktorá sa narodila ako najmladšia nositeľka tohto mena mojej dcére Hane, ktorá dostala meno po manželke Dr. Eduarda Beneša.

Línia potomkov po Štefánikovej sestre Oľge. Foto: archív rodiny
Linia potomkov po sestre MRS Olge. Foto autor Línia potomkov po Štefánikovej sestre Oľge.

Ako sa rodina Lackových usídlila nielen v Brne, a aké boli osudy jeho bratov, hovorí Branislav Lacko:

„Náš otec slúžil ako vojak u protilietadlových delostrelcov a zaoberal sa otázkou optických a zvukových zameriavačov. Po roku 1945 už bolo zrejmé, že prúdové lietadlá budú vyžadovať ďaleko dokonalejšie zameriavače a systémy pre riadenie protileteckej paľby, moderné protilietadlové delá a protilietadlové rakety. Prijal ponuku zamestnania u novozriadeného vojenského Výskumného Technického Ústavu pri MNO v Prahe, ktorý sídlil v Dejviciach. Preto sme sa v septembri 1946 presťahovali ja a Mojmír s rodičmi do Podbaby v Dejviciach. V roku 1953 minister Čepička výskumný ústav v Prahe zrušil a zriadil Vojenskú akadémiu v Brne, na ktorej sa stal náš otec vedúcim katedry a dosiahol hodnosť plukovníka.

Z tohto dôvodu sme sa celá rodina presťahovali do Brna, kde sme dostali nájomný byt vo vile v Masarykovej štvrti. Ja som si vzal dievča z Lysíc, kde jej rodičia mali rodinný domček, čo bolo neďaleko TOS v Kuřimi, kde som 23 rokov pracoval. Mojmír si vzal dievča z Brna, ale po rozvode sa opäť oženil, a to s dievčaťom z Banskej Bystrice, a vrátil sa do svojho rodného mesta na Slovensko. Dušan si vzal dievča z Brna. Igor sa zoznámil so študentkou, ktorá prišla študovať návrhárstvo na brnenskú textilnú priemyslovku a po svadbe s ňou odišiel do Spišskej Novej Vsi. Po rozvode zostal na Slovensku a býva so svoji novou manželkou v Hodruši, blízko Banskej Štiavnice.“

Publikacia Tu su jeho korene. Reprofoto. Čítajte aj Kto formoval Štefánika?

Pani Bronišová, ako ste sa stali Trnavčanmi? Je to len náhoda, že ste práve v tomto okresnom meste prežili viac ako päťdesiat rokov svojho života?

Viola Bronišová: Aj keď celý život žijem v Trnave, nie som rodená Trnavčanka, narodila som sa v Košiciach. Stredoškolské štúdiá som prežila v Rimavskej Sobote. Môj nevlastný otec, architekt Jiří Ježek tam staval cukrovar a moji rodičia tam prechodne bývali a pracovali. Chcela som študovať Pedagogickú fakultu a rozhodla som sa pre štúdium v Trnave, kde žijem od roku 1966. Bola som učiteľkou, až do odchodu do dôchodku. Svoju úlohu teda zohrala čiastočne asi aj náhoda a výber vysokej školy. Moji synovia sa narodili už v Trnave.

Čo všetko nájdeme medzi pokladmi, ktoré si uchovávate po M. R. Štefánikovi, samozrejme okrem rodinných spomienok a príbehov?

Viola Bronišová: Po roku 1989 nová garnitúra konečne vzala M. R. Štefánika na vedomie a spoločnosť si začala pripomínať jeho osobnosť, jeho prácu a jeho význam. Aj my sme mohli otvorenejšie začať hovoriť, že viacreré poklady sa náchádzajú nielen v múzeách, ale aj v rodinách jeho súrodencov.

Moja stará mama, Štefánikova neter mi napríklad ukazovala preparovanú hlavu ekvádorského domorodca s veľkosťou detskej päste, ktorá mala dlhé čierne vlasy. V roku 1965 ju darovali do múzea v Banskej Bystrici. Ústrižok zo Štefánikovej leteckej uniformy, ktorú rozstrihali a rozdelili medzi jeho súrodencov, som videla u starkej tiež, rovnako ako obraz prvej mohyly z miesta nešťastia v Ivanke pri Dunaji. A nehovoriac o množstve fotografií, kníh a písomností. Všetky tieto veci boli počas minulých desaťročí zväčša poschovávané po skriniach a povalách a navonok sa o nich veľmi nehovorilo. Je až obdivuhodné, čo všetko sa zachovalo, keď si uvedomíme, že je odvtedy prešlo už celé storočie a nastali rôzne spoločenské a politické pohyby, ktoré štefánikovskej tradícii nepriali.

Dušan Lacko: Milan Rastislav Štefánik Foto: archív rodiny
Kniha Dusana Lacka Štefánik Dušan Lacko: Milan Rastislav Štefánik

Martin Broniš: Medzi vzácne pamiatky na generála Štefánika patria aj publikácie po prastarom otcovi Vladimírovi Polívkovi, každá s venovaním Milovanej dcéruške Violke od tatíčka. Venoval ich svojej dcére, mojej babičke, ktorá žije s mamou v Trnave. Pre zaujímavosť, tak ako všetky štefánikovské deti mali po dve krstné mená, aj ona má dve a druhé práve po ujovi Milanovi – Viola Milana, rovnako ako moja mama – Viola Nadežda.

V podstate až v posledných rokoch začíname viac systemizovať to, čo z pozostalosti máme. Sú to publikácie o T. G. Masarykovi, o Dr. E. Benešovi, či Janovi Husovi. Nájdeme tu knihu od spisovateľa L. N. Zvěřinu s podpisom autora s názvom „Milan Rastislav Štefánik, román československého hrdiny“ z roku 1934, či Spomienky francúzskeho generála Maurice Janina na Štefánika, s ktorým sa stretol a spolupracoval v Rusku.

Vzácnosťou je útla knižočka Z básní Pavla Štefánika, Milanovho otca. Samozrejme aj množstvo fotografií, telegramov a úmrtných oznámení. Za všetky spomeniem veľké formáty fotografií exotických zbierok M. R. Štefánika z jeho parížskeho bytu alebo fotografia pobočníka generála M. R. Štefánika Ferdinanda Píseckého s osobným venovaním z roku 1918. Je toho skutočne veľa a tento materiál by vydal aj na samostatnú výstavu. Spojili sme sa preto s Múzeom M. R. Štefánika na Košariskách, niektoré artefakty by sme sme radi dlhodobo zapožičali či darovali.

Dušan Lacko: Posledné objavy z pozostalosti M. R. Štefánika, ktoré sa ale nenachádzajú v rodine, sú dva. Časť vrtule z havarovaného letadla Caproni, ktorým generál Štefánik absolvoval svoj posledný let, je v múzeu v českom Lanškrouně. Veľmi dôležitým a vzácnym objavom je aj Kralická biblia, ktorú vlastnil M. R. Štefánik a ktorú dostal darom od svojho otca. Biblia sa nachádza v archíve ČCE v Prahe. Práve dvom Kralickým bibliám sme venovali kapitolu aj v novej publikácii „Tu sú jeho korene“, ktorú sme pred pár dňami na Košariskách pokrstili a slávnostne uviedli do života.

Albertína Štefániková, Štefánikova matka, v... Foto: archív rodiny
Albertina Stefanikova v Spisskej Novej Vsi na sklonku zivota. Foto rodinny archiv Albertína Štefániková, Štefánikova matka, v Spišskej Novej Vsi na sklonku života.

Ako sa vo vašej rodine udržiavala štefánikovská tradícia? Predsa len, ku generálovi Štefánikovi ste mali bližšie ako ktokoľvek iný.

Viola Bronišová: Moja stará mama, ktorej sme všetci hovorili len starká, spomínala uja Milana veľmi často. Rada som s ňou ako dieťa prezerala staré fotografie a pohľadnice. Neskôr, v mojich študentských časoch, sa meno Štefánika verejne príliš nespomínalo, napriek tomu starká udržiavala v rodine jeho tradíciu a nedala naňho dopustiť. Chcela uchovať jeho pamiatku nielen na fotografiách, ale aj v príbehoch, ktoré nám rozprávala.

Martin Broniš: Už spomínaný prvý manžel prastarej mamy Vladimír Polívka bol profesor učiteľského ústavu a v rokoch 1929 a 1935 zvolený za poslanca Národného zhromaždenia v Prahe. Okrem iných prác publikoval Zápisník Dr. Milana Rastislava Štefánika z Ekvádoru z roku 1913. V roku 1928 vydal v Banskej Bystrici Korešpondenciu Dr. Milana Rastislava Štefánika, ktorá je, vďaka digitalizácii, dostupná aj online. Tragicky zahynul pri automobilovej nehode v roku 1938 pri Kežmarku. Myslím, že hlavne táto polívkovská aktivita propagovania M. R. Štefánika sa u nás spomína najviac.

Branislav Lacko pri pamätnej doske M. R.... Foto: T. Dosedla
Branislav Lacko pri pamaetnej doske M. R. Stefanika umiestnenej na observatoriu v Chamonix. Foto T. Dosedla 2005 Branislav Lacko pri pamätnej doske M. R. Štefánika, umiestnenej na observatóriu v Chamonix.

Branislav Lacko: Dovolím si povedať, že sme aktívnymi udržiavateľmi štefánikovského odkazu a rodinných tradícií, navštívili sme s bratom a rodinou na 100. výročie výstupu M. R. Štefánika na Mont Blanc mesto Chamonix, kde sa výprava začala. A samozrejme aj iné miesta, kde Štefánik zanechal svoju stopu, aj Šoproň, kde Štefánik študoval na miestnom gymnáziu. Som čestným členom Spoločnosti gen. Dr. Štefánika v Bratislave, aj Spolku rodákov Milana Rastislava Štefánika v Košariskách, ktorý veľmi aktívne pripomína prácu a odkaz nášho príbuzného už tridsať rokov.

V pláne bola aj návšteva mesta a letiska Campo di Formio, odkiaľ Štefánik vyštartoval s lietadlom Caproni na svoj posledný let na Slovensko v roku 1919. Snáď sa nám toto miesto ešte podarí navštíviť. Dohodnuté bolo aj stretnutie s pani Kormošovou zo Spišškej novej Vsi, ktorá nás mala sprevádzať po stopách rodiny na Spiši. Je známe, že práve v Spišskej Novej Vsi zomrela matka generála Štefánika, Albertína.

Stefanik porucik 1266 47 Čítajte aj Predstavia novú knihu o M. R. Štefánikovi

Dušan Lacko: Často sa vraciame na Košariská na faru a na hroby rodičov M. R. Štefánika a radi navštevujeme mohylu na Bradle. Taktiež sme si s Braňom spravili historickú exkurziu na Turú Lúku, kde bývala manželka Pavla Štefánika, Milanova matka Albertína. Zaspomínať a položiť kvety chodíme do Bratislavy na cintorín na Palisády, kde je hrob Oľgy Hajtšovej rodenej Štefánikovej, sestry M.R. Štefánika, našej prastarej mamy.

Naším najzaujímavejším výletom za poznaním bola však zrejme návšteva Chamonix, kde sme si v roku 2005 pripomenuli po sto rokoch prvý Štefánikov výstup na vrchol Mont Blancu. Navštívili sme hotel Le Chamonix, ktorý Štefánik spomína ako miesto svojho ubytovania pred a po výstupe. Zašli sme k vodopádu Cascade du Dard, doteraz tu stojí horská chata, kde sa pred 116 rokmi zišli všetci účastníci výpravy a vyrazili na vrchol Mont Blancu.

V mestečku Chamonix sme vyhľadali budovy, patriace francúzskej astronomickej spoločnosti. Jej pracoviská tvorí niekoľko objektov, vrátane malého observatória. Na budove je okrúhla pamätná doska M. R. Štefánika od akademického sochára Milana Greguša, ktorú tam umiestnila desaťčlenná horolezecká expedícia Spoločnosti M. R. Štefánika „Mont Blanc 1905–1992“ v septembri 1992. Expedíciu zorganizovali František Kele a Miroslav Musil, obaja sa rozhodli zopakovať výstup na Mont Blanc rovnakou cestou ako astronomická výprava v roku 1905.

V roku 1973 som mal možnosť pozrieť sa do dedinky Jasna Poljana v Rusku, kde M. R. Štefánik v roku 1907 navštívil spisovateľa L. N. Tolstého. Známy je Tolstého citát o Štefánikovi: „Úžasne srdečný a milý človek.“ Bol som teda po 65 rokoch na rovnakom mieste ako Milan Štefánik a ten pocit bol veľmi zvláštny a jedinečný.

Hvezdáreň v Chamonix, 2005. Foto: T. Dosedla
Hvezdaren v Chamonix Štefánik Hvezdáreň v Chamonix, 2005.

Ako hľadáte ďalšie rodinné zväzky a kde všade žijú vzdialenejší potomkovia M. R. Štefánika?

Branislav Lacko: V rámci rodiny Oľgy Polívkovej-Koričanskej udržiavame kontakty príležitostne, ako to okolnosti dovolia – vzhľadom k tomu, že časť z nás je na Morave, časť na Slovensku a niektorí potomkovia Stanislava Polívku zostali v Zdiciach, resp. sa odsťahovali zo Zdíc do Prahy.

Zhodou náhod som sa cez Internet zoznámil s Ľubošom Briatkom z vetvy Milanovho brata Ladislava, ktorý žije v Prahe, no jeho rodičia bývali v Bojniciach.

Viola Bronišová: V najbližšom kontakte som asi práve s mojimi bratrancami, Dušanom a Branislavom Lackovcami z Moravy, ktorí sa vydali v roku 2005 po Štefánikových stopách do Francúzska, navštívili napr. Chamonix a ďalšie miesta, kde zanechal svoju stopu. Sú aktívnymi udržiavateľmi rodinných tradícii. Dušan Lacko je autorom publikácie o Milanovi Rastislavovi z roku 2009. Branislav je členom viacerých spolkov, napríklad aj Spolku rodákov M. R. Štefánika v Košariskách, rovnako ako moja mama a ja. Aktívnejšie sa hľadanie rodinných zväzkov začal venovať môj syn.

Martin Broniš: Chcem postupne navštíviť a nadviazať osobné kontakty s viacerými potomkami uja Milana. Napríklad s maminými bratrancami v Brne, navštívil som Zdice, kde bol otec Vladimíra Polívku štrnásť rokov starostom či ďalšie rodiny, ktorých sa vďaka rodokmeňu nájde veľmi veľa. Hájkovcov či Titěrovcov po Kláre, tretej dcére Oľgy Štefánikovej, alebo Cejpovcov či Kaňkovcov po najmladšej Oľginej dcére Viole Štefánikovej. Dodnes žijú i potomkovia po Štefánikových sestrách Ľudmile Albertíne, Elene Antónii či bratovi Ladislavovi Dušanovi.

Už roky sa hovorí o odkaze Milana Rastislava Štefánika, čo je však ozajstným štefánikovským odkazom pre vás, jeho rodinu?

Dušan a Branislav Lackovci: Milan Rastislav Štefánik žil v dobe, keď boli spoločenské a politické udalosti veľmi búrlivé a aj on veľmi výrazne zasiahol do formovania novej Európy. Mal svoj víziu, bojoval nielen za Slovensko, no aj za slobodu ujarmených národov celej strednej Európy. Jeho rodinný odkaz sa pre nás skrýva v spôsobe jeho života, v jeho práci a obetovaní sa pre druhých. Veľavravný je aj jeho citát: „Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť.“

Viola Milana Ježková, rod. Polívková. Foto: Martin Broniš
Viola Milana Jezkova rod. Polivkova. Foto autor Viola Milana Ježková, rod. Polívková.

Viola Ježková, Štefánikova praneter: Pre mňa je najväčším odkazom veta uja Milana (tak ho volala moja mama, jeho neter): „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ Tohto sme sa v našej rodine vždy držali, a táto veta nám pomohla prežiť aj ťažké časy vojny, okupáciu v roku 1968 a väčšie či menšie rodinné problémy a tragédie. (Pozn.: pani VBiola Ježková, donedávna najstaršia žijúca príbuzná M. R. Štefánika, nedávno skonala)

Viola Bronišová: Pre mňa je fascinujúca jeho túžba študovať to, čo ho zaujímalo a pre čo v sebe objavil zapálenie a vášeň – a to napriek mladosti, nedostatočnému finančnému zázemiu, či zdravotnému stavu. Neodradil ho v podstate ani nesúhlas a možno aj hnev otca Pavla. Svojím štúdiom dosiahol veľa. No, žiaľ, všetko to, čo si zaumienil dosiahnuť dokončiť nestihol.

Oslovujeme ma jeho, nazvime to „multizáujem“ takmer o všetko, či už to bola astronómia, politika, jeho vynálezy, kúzelnícke triky, šach, knihy a básne.

Úžasná bola najmä jeho schopnosť získať si priateľov, podporovateľov či finančných prispievateľov v záležitostiach ohľadom samostatného štátu. Tým ozajstným odkazom je aj schopnosť komunikácie, prirodzenej charizmy a nadšenia pre záležitosti, ktorými sa aktuálne zaoberal. Precestoval neskutočne veľa krajín, kto sa začíta do jeho životopisu, ten musí žasnúť, čo stihol za svoj relatívne krátky život. Snáď už nenastane doba jeho zabudnutia.

Štefánikov portrét  od akademického maliara... Foto: archív rodiny
Portret Štefánik od akademickeho maliara Stefana Polkoraba o rodinny archiv Štefánikov portrét od akademického maliara Štefana Polkorába, s venovaním autora.

Martin Broniš: Pri každom štefánikovskom výročí sa či už na Bradle, na Košariskách a po celom Slovensko prezentuje celé politické spektrum. Od Štefánika sa nenaučili ale vôbec nič – o jeho misii pre Slovensko, o jeho vyššom poslaní, o tom, ako miloval svojich rodičov, svoju vlasť, pre ktorú bojoval a na pôde ktorej zahynul. Dôležitý je jeho odkaz a nech to znie akokoľvek pateticky, jeho duch, ktorý stále žije. Osobnostné a morálno-vôľové vlastnosti generála Štefánika sú hodné nasledovania, rovnako ako aj známy citát: „Nič mi nebolo nemožné, lebo som chcel.“

Z listu, ktorý Milan Štefánik adresuje svojej priateľke v Prahe, Líde Bílej (Lole Šetelíkovej) v januári 1905, vyberám vety, ktorý sú nielen rodinným odkazom, ale odkazom pre nás všetkých: „Každý si myslí, že je dôležitým kolieskom v tom veľkom stroji, a zatím je len zbytočným, nahodilým práškom na ňom. Malý prúvan a smetený bude.“ Nádejou je cítiť veta: „Mne aspoň život není už smutným údolím zatracených. Ja vidím háje, kvietnaté lúky, vdechujem vôňu jejich, načúvam spevu, kochám sa v hravom tancu veverky… so zbožnou úctou kloním sa Harmonii." a nakoniec asi to najdôležitejšie: „Bráňme nešťastiu, konajme dobro.“

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
2 debata chyba
Viac na túto tému: #M. R. Štefánik