Aj keď sa tie udalosti odohrali ešte v apríli 1967, dlhý čas sa o nich nehovorilo. Študenti, ktorí sa na experimente zúčastnili, sa cítili zahanbení, mlčala i škola, rodičia a učitelia.
Verejnosť sa o tom dozvedela až v septembri 1981, keď v Amerike vyšla kniha The Wave (Vlna). Jej autor Todd Strasser ju napísal pod pseudonymom Morton Rhue podľa scenára rovnomenného filmu, ktorý mal premiéru o mesiac neskôr.
Román sa stal bestsellerom a preložili ho do 16 jazykov (v slovenčine zatiaľ nevyšiel). Udalosťami sa inšpiroval aj nemecký film Náš vodca (2008), filmové dokumenty, divadelná hra, televízny seriál i muzikál.
Vo vyše 30 krajinách sveta sa štúdium tohto prípadu stalo súčasťou učebných osnov, a to aj v štátoch ako Izrael či Nemecko.
Sila vďaka disciplíne
Ako sa to vlastne začalo? Nevinne. Ron Jones mal 25 rokov a s učením iba začínal. Po štúdiu na Stanfordovej univerzite nastúpil na Cubberleyskú strednú školu v kalifornskom mestečku Palo Alto, ktorá sa chválila tým, aká je pokroková. Jones bol nekonvenčný učiteľ, takže si ho študenti rýchlo obľúbili.
„Bol veľmi charizmatický a jeho hodiny boli skutočne zábavné. Veľa študentov si prialo, aby ho mali za učiteľa, a my sme vedeli, že máme šťastie,“ zaspomínal si bývalý študent Mark Hancock.
Keď s druhákmi preberal druhú svetovú vojnu, Jones im premietol dokumentárny film o nacistických zločinoch, sfanatizovanom dave a koncentračných táboroch. Pätnásťroční študenti len nechápavo krútili hlavou. Ako Nemci mohli dopustiť takú hrôzu? „Nás by pár nacistov neprinútilo, aby sme sa tvárili, že nič nevidíme,“ vyhlásili podaktorí.
Čítajte viac Hitler bol psychopatický narcis zodpovedný za svoje činy
Jonesovi to vnuklo nápad. Keď sa v pondelok opäť stretli, hodina nabrala nečakaný spád. Učiteľ, ktorého študenti familiárne volali Ron, im odrazu nariadil, aby ho oslovovali pán Jones, a to v každej otázke či odpovedi.
Trval tiež na tom, aby v laviciach sedeli rovno a postavili sa do pozoru, keď im dá slovo. Driloval to s nimi, až kým nebol spokojný. Zvyšný čas strávili debatou o disciplíne.
„Naozaj to malo byť iba hodinové cvičenie,“ vysvetlil Jones po rokoch. „Len som chcel, aby študenti trochu porozumeli holokaustu. Domnieval som sa, že by to mohol byť odrazový mostík k tomu, aby zistili, aké to je v totalitnom štáte, ak budú nasledovať pokyny učiteľa, ktorý sa správa ako maršal.“
Cieľom bolo podnietiť diskusiu – tým sa mal experiment skončiť. Lenže študentov zážitok tak ohromil, že chceli pokračovať. Keď Jones na druhý deň vstúpil do triedy, očakával, že ich nájde – ako zvyčajne – v ležérnych polohách s grimasou na tvári.
Oni však sedeli potichu a vzpriamene, ako ich to naučil. Prekvapilo ho to, ale rozhodol sa improvizovať. Na tabuľu napísal dva základné slogany: „Sila vďaka disciplíne“ a „Sila vďaka spoločenstvu“. Celá trieda to začala nahlas opakovať.
„Od toho dňa sa všetko dialo spontánne a neplánovane,“ opísal Jones. Zrodilo sa hnutie, ktorému dal meno Tretia vlna. Surfisti tak označovali poslednú, najväčšiu vlnu v rade. Vymyslel aj logo a pozdrav so zdvihnutým ramenom. Študenti si ho osvojili a nadšene salutovali.
Opojenie mocou
Nečakaný vývoj Jonesa presvedčil, aby v pokuse pokračoval. Každému z Tretej vlny vydal členskú kartu, na rameno si natiahli pásku. Ten, kto v hnutí nechcel zostať, mal triedu opustiť. Nik zo študentov to však nespravil. Sila kolektívu si ich podmanila. Kto by chcel byť vydedencom, keď môže byť vyvoleným?
A učiteľ pritvrdzoval. Pri dverách rozostavil „stráže“ a aby sa vyhol vzbure, členom hnutia zakázal zhromažďovať sa vo väčších skupinách mimo triedy. Študentov tiež využíval ako „tajnú políciu“, ktorá sledovala a udávala svojich druhov. Tých potom „odsúdili“ a vyhnali z triedy do knižnice.
„Súdny proces“ s previnilcami prebiehal asi takto: Jones vyvolal meno a vyhlásil: „Tajná polícia ma informovala, že ste porušili pravidlo. Čo k tomu poviete? Ak chceme byť disciplinovanou skupinou a robiť veľké veci, nemôžeme tu strpieť porušovateľa pravidiel.“
Nato sa obrátil k študentom a spýtal sa, či je dotyčný vinný. Celá trieda nakoniec skandovala: „Vinný, vinný!“
Foto: Constantin Film
Napriek prísnym pravidlám a disciplíne sa však Jonesove hodiny tešili nesmiernej popularite. Experiment rozšíril na ďalšie dve triedy, ktoré učil, no prichádzali aj študenti z iných tried a ročníkov, dokonca i zvedavci z ďalších škôl. Počet členov hnutia sa tak z pôvodných 30 zvýšil na viac ako dvesto.
Podľa Jonesa nastal zlom na tretí deň, keď ho jeden zo študentov – predtým zakríknutý a ostýchavý žiak – odprevadil až do zborovne. Jeden z učiteľov ho upozornil, že tam študenti nesmú vstupovať, načo chlapec odvetil, že nie je študent, ale osobný strážca.
Jones si vtedy uvedomil, že asi zašli priďaleko. „Už to nebola hra alebo triedna aktivita… Začal sa mi páčiť poriadok a obdiv. Bolo to dosť opojné,“ zhodnotil.
Kde je vodca?
Vlna sa svojmu stvoriteľovi vymkla z rúk a žila si vlastným životom. Nebol to už len on, kto určoval pravidlá a vylučoval neposlušných. Začali to robiť i členovia hnutia.
Navzájom sa špehovali a toho, kto s nimi nesúhlasil, považovali za nepriateľa. Niektorí si zase mysleli, že im tímový duch a spolupatričnosť pomôže v učení alebo kolektívnom športe.
Jones čakal, že niekto zasiahne a experiment zruší, ale márne. Rodičia, študenti ani pedagógovia nenamietali. Dokonca i riaditeľovi školy sa páčilo, že zavládol poriadok a disciplína. Jones však pochopil, že sa až priveľmi vložil do svojej úlohy.
„Správal som sa ako diktátor, nie ako normálny človek,“ priznal. A keďže pomoc neprichádzala, musel to po týždni zastaviť sám. Vybral si na to spôsob hodný divadelnej drámy.
Čítajte viac V múzeu norimberských procesov ukážu lavice, kde súdili nacistov
V triede stiahol rolety a študentom sprisahanecky oznámil, že Tretia vlna nebola iba experimentom, ale je skutočná. Študenti sa vraj stanú súčasťou novej politickej strany, ktorá v Amerike vyvolá revolúciu a ukončí vojnu vo Vietname.
To, kto ich povedie, sa mali dozvedieť na zhromaždení v školskej aule. Keď tam popoludní prišli, s napätím čakali, kedy sa zjaví ich vodca. Jones však namiesto toho na veľké plátno premietol tvár Adolfa Hitlera.
„Nie je nijaký líder. Nejestvuje nič také ako národné mládežnícke hnutie zvané Tretia vlna. Boli ste zneužití. Zmanipulovaní. Vaše vlastné túžby vás dohnali na miesto, kde sa teraz nachádzate. Nie ste lepší ani horší ako nemeckí nacisti, ktorých sme študovali,“ ohlásil šokovaným poslucháčom.
Ich reakcie boli rôzne. Niektorí zostali ticho alebo sa rozčúlili, iní sa smiali, no našli sa aj takí, čo plakali. Väčšina z nich radšej rýchlo ušla.
Jeden zo študentov Philip Neel si dnes myslí, že Jonesov experiment splnil cieľ: „Všetci sme boli zaslepení… Bolo jasné, že to, čo robí, nie je z etického hľadiska správne, ale tá lekcia, čo nám dal, to prevážila.“
Neel tvrdí, že ho to naučilo, aby zostal skeptický, keď sa pridáva k akejkoľvek skupine ľudí, a kriticky vníma všetko, čo počuje alebo číta.
Hanba a ticho
Hoci experiment vyvolal rozruch, všetci sa naň snažili čo najskôr zabudnúť. Článok o ňom vyšiel iba v študentských novinách, potom to už nikto nepripomínal. Podľa Jonesa aj to zapadá do vzorca, ako sa vyrovnať s vinou.
Študenti totiž nechápali, ako sa Nemci po vojne mohli správať tak ľahostajne – akoby sa ich spáchané zverstvá vôbec netýkali. Aj členovia Tretej vlny sa však zachovali rovnako. „Ticho je to, čo nastane, keď sa hanbíte,“ zdôvodnil Jones.
Zo školy ho vyhodili o dva roky neskôr, pretože sa zapojil do protestov proti vietnamskej vojne. Tridsať rokov potom pracoval s hendikepovanými ľuďmi a písal knihy.
Keď v roku 1976 na ulici náhodou stretol bývalého študenta, ktorý ho pozdravil symbolom Vlny, rozhodol sa prelomiť mlčanie. Zverejnil článok, kde opísal celý experiment, a v júni 1981 vydal i autobiografickú knihu. Jeho príbeh následne sfilmovali a previedli do románovej podoby.
Podľa Neela Jones uspel aj preto, lebo sa s ním študenti mohli stotožniť: „Bol mladý, hovoril naším jazykom, cítili sme sa s ním príjemne.“
Hancock je zase presvedčený, že by sa veci uberali inak, keby sa Vlna zvrhla na násilie. Jones však do toho nikdy nezaťahoval rasizmus ani antisemitizmus. „Keby prekročil tú čiaru a žiadal nás, aby sme sa obrátili proti sebe, zrejme by to malo iný výsledok,“ upozornil Hancock. No ako priznal, nenabral odvahu postaviť sa na odpor.
Na to si trúfla iba hŕstka študentov. Napríklad dve dievčatá. Prvé bolo vynikajúcou žiačkou, ktorú z triedy vykázali už na začiatku, pretože kritizovala účel hnutia. Tajne preto vytvorila „odbojovú skupinu“ a po škole rozvesila plagáty proti Vlne. Druhá dievčina vystúpila v deň, keď sa jej spolužiaci chystali na zhromaždenie. Prehovárala ich, aby tam nešli.
„Nie som hrdý na Vlnu, ale nemôžem jej uniknúť… Pre mňa je príbehom o duchoch. Čím môžeme byť. Vábenie dobra a zla. Voľby,“ prezradil o experimente jeho tvorca. Aj keď nie je psychológ, podarilo sa mu dokázať, že zmanipulovať ľudí – najmä mladých – nie je až také ťažké, lebo ako vysvetlil, „človek sa dá rád viesť a rád sa cíti vyvolený“.