Zariadenia s rovnakou technológiou chce na Slovensku postaviť aj spoločnosť Ewia, ktorá zorganizovala a zaplatila výlet pre novinárov do Kodane. Regionálny riaditeľ Ladislav Halász presviedča, že je to najlepšie riešenie, ako sa vyrovnať s odpadom, ktorý sa nedá recyklovať. „Alebo poznáte iné?“ Neprodukovať žiaden odpad.
Recepčná v hoteli v Kodani do ruky podá kartu od izby zabalenú v úplne zbytočnom papieri. Vyhodíte. Keď sa chcete v izbe napiť vody, vyberiete z plastového obalu jednorazový plastový pohár. Vyhodíte. Na raňajkách odbalíte miniatúrne maslo, med. Na výber sú stovky úzkostlivo zabalených mininátierok. Rozbalíte. Vyhodíte.
Za najhorší spôsob nakladania s odpadmi sa považujú skládky, uvoľňuje sa z nich metán. Je však ešte horší prístup, praktizujú ho ľudia, ktorí odstavia dodávku pri lesíku a vyhádžu doň vrecia. Alebo ešte horší. Ktosi zíde na koniec vlastného pozemku a vykotí bordel k potoku. Deje sa to na Domanižanke.
Odpad by sa mal v skutočnosti meniť na surovinu. Slovensko by malo do roku 2035 recyklovať 65 percent komunálneho odpadu, zatiaľ zvláda len asi 40 percent. „No aj pri tej najlepšej recyklácii zostane nejaký odpad. A práve taký dokážeme zhodnotiť na energiu,“ mieni riaditeľ Halász.
Veľmi rád prídem o biznis
Veža Amager Bakke je zvonku aj dnu plná lesklého kovu. Denne do nej prúdi 350 až 400 smetiarskych áut, ročne spracuje asi 400-tisíc ton odpadu. Premenia ho na elektrinu, ktorou zásobujú asi 70-tisíc domácností v Kodani. A na teplo – dostáva ho asi 80-tisíc domácností.
Z kabíny žeriava pozorujeme obrovskú horu, ktorá pôjde do kotla. „Je demotivujúce robiť s takou masou hyperkonzumu, nadspotreby,“ priznáva sprievodkyňa.
Čítajte viac Vyzbieraný PET materiál sa nerecykluje. Spaľuje sa a skládkuje
V halde vidno plastové fľaše, kartón, kúsky dreva. To sa nedalo lepšie vytriediť? Obklopení odpadármi dostávame odpovede, že takto vyzerá „komunál“ aj na Slovensku, že sa to do dokonalosti nedá, je to náročné, že si to vyžaduje ľudské kapacity. A vieme si predstaviť, kto by robil takú smradľavú robotu?
Riaditeľ Jacobsen hovorí, že zariadenie prevádzkujú preto, lebo „máme environmentálny problém“. Je to dôsledok toho, že spoločnosť je bohatá. Ľudia si kupujú veľa, veľa vyhadzujú. „Skúsme kupovať menej, viac opravovať. Budem veľmi rád, ak skončí môj biznis. Naozaj si želám, aby všetko bolo recyklovateľné. Keď sa to stane, poviem – naša práca sa skončila, sme hotoví!“
Bezodpadová cesta je podľa neho odvážna. „Ale musíte sa pozrieť na fyziku. Papier ani plasty sa nedajú recyklovať donekonečna,“ presviedča. V určitom momente bude materiál natoľko poškodený, že už sa nebude dať spätne použiť. „Vždy zostane nejaký zvyškový odpad.“
Pumpovať milióny alebo zachraňovať lesy?
Asi 250 metrov od Amager Bakke stojí dlhá bytovka. Ceny sú tu podľa Jacobsena vysoké. Ukazuje von oknom. „A tam, asi dva kilometre odtiaľto je palác dánskej kráľovnej. Predstavte si, že by ste niečo podobné postavili dva kilometre od sídla pápeža. Nebolo by to možné, keby sme znečisťovali vzduch. Boli by sme veľmi nepopulárni.“ Investovali veľa do odstraňovania škodlivín. Z popola, ktorý po horení ostane, oddeľujú kovy, ktoré sa ďalej recyklujú. Zvyšný popol sa využije pri stavbe ciest.
Spustili experiment – malú „továreň“ na zachytávanie oxidu uhličitého. Od budúceho roku chcú zadržať asi 4 380 ton CO2 ročne. Uskladnený plyn by sa mohol využiť na výrobu syntetických palív. Do desiatich rokov plánujú investovať do podobnej továrne asi 100 miliónov eur, má zachytiť 500-tisíc ton CO2 ročne. Rovnaké množstvo by zachytil dánsky ostrov Bornholm, ak by bol celý pokrytý lesmi. Čo nie je ani zďaleka. Ostrov má pritom rozlohu 58 800 hektárov, na porovnanie, Národný park Nízke Tatry má rozlohu asi 72 800 hektárov.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Čo ak existuje oveľa lacnejšie a efektívnejšie riešenie ako znižovať uhlíkovú stopu? „Aké?“ pýtajú sa zástupcovia spoločnosti Ewia. Lesy. „Ako chcete zachytávať uhlík v lese?!“ Chcete sadiť stromy? Nie. Stačí zabrániť tomu, aby sa rúbali tie najcennejšie.
Starý les (starší ako 200 rokov) dokáže zadržať 1,6 až 3,2 tony uhlíka na hektár (čo je v prepočte 5,7–11,4 tony CO2). Údaje priniesla štúdia Where are Europe’s last primary forests (Kde sú posledné pralesy v Európe)? Vyšla v časopise Diversity and Distributions v roku 2018.
Čítajte aj Na Islande začalo fungovať najväčšie zariadenie odčerpávajúce CO2 zo vzduchu
Len v Nízkych Tatrách sa vyrúbalo od roku 2004 do roku 2018 asi 8 500 hektárov starých lesov. Ak by sa tieto lesy, naopak, zachovali, každý rok by zadržali priemerne 73-tisíc ton CO2! Ak by sa vo všetkých deviatich národných parkoch na Slovensku utlmila ťažba a umožnilo by sa lesom, aby boli prírodnejšie, zadržali by ohromné množstvo CO2.
Nie je to snívanie. Spoločnosť Velux sa vydala „lesnou“ cestou. V spolupráci so Svetovým fondom na ochranu prírody (WWF) zabezpečí, aby sa časť starých lesov v Ugande a v Mjamnarsku viac nepoškodzovala, ale, naopak, aby sa im umožnilo prirodzene rásť. Firma Velux touto investíciou nevymaže len svoju ročnú uhlíkovú stopu, ale celoživotnú, od založenia v roku 1941. Dokopy ide o 5,6 milióna ton CO2!
Je málo zhnitého v štáte dánskom
Takýto titulok priniesol server Politico. Všíma si, že do Amager Bakke sa nevozí odpad iba z okolia. Dováža sa aj zo zahraničia, loďami. Približne 40-tisíc ton, asi desať percent z celkovej kapacity. Dánsky magazín Finans priniesol už v roku 2016 článok o tom, že zariadenie bude musieť dovážať odpad z cudziny, aby sa zabezpečila investícia približne za 540 miliónov eur.
Jacobsen pre Politico argumentuje postupným narastaním množstva odpadu. „Musíme sa pozrieť do budúcnosti. Kapacita je dnes väčšia, ako potrebujeme, ale nemusí byť väčšia, akú budeme v Dánsku potrebovať o 5 až 10 rokov.“ Na dovoz odpadu sa riaditeľa pýtame aj my. „Je to náš ďalší príspevok ku klíme. Inak by ten odpad skončil na skládke,“ odpovedá.
Otvorene priznáva, že stále sa nájdu ľudia, ktorí protestujú proti zariadeniu Amager Bakke. Aj keď sa snažia o dialóg. Pozývajú ich, vysvetľujú. Pýtame sa zástupcov Ewie, či pozvali do Dánska aj zástupcov ľudí, ktorí protestujú proti výstavbe podobného zariadenia v Šali. Tvrdia, že áno, no neprišla reakcia. Člen petičného výboru Michal Toma nám však odpísal, že jeho ani ďalších členov nikto neoslovil. „Príspevky na sociálnych sieťach za pozvánku nepovažujeme. Jednorazová exkurzia nemá podľa nás žiadnu výpovednú hodnotu z hľadiska dlhodobej prevádzky spaľovne a jej dlhodobého negatívneho vplyvu na životné prostredie.“ Nemajú však problém stretnúť sa s firmou a vecne diskutovať.
Na strechu Amager Bakke vedie lezecká stena, zo strechy umelá lyžiarska dráha. Najvyšší prírodný kopec široko-ďaleko má osem metrov. Niekto je z „umelinovej“ lyžovačky nadšený, iný vôbec. V debate zaznie komentár, že predsa len by Slovensko mohlo od Dánov niečo pochytiť. A čo? Dáni na skládky vozia iba päť percent odpadu. Slováci 55. Ale Slovák ročne po sebe zanechá 421 kilogramov odpadu. Dán 844.
Foto: Pravda, Andrej Barát
Jaskyne
Spomínaný ostrov Bornholm je obľúbeným miestom, kde Dáni trávia dovolenku. Dožíva tam stará „spaľovňa“ odpadu. Čo bude, keď skončí? Ostrovania sa pustia do riešenia, ktoré dnes mnohí považujú za utópiu.
Ostrov bude bez smetí, zrecykluje všetok odpad. Takto sa začína článok v magazíne National Geographic. Do roku 2032 chce byť ostrov jednou z prvých bezodpadových oblastí na svete.
„Miesto toho, aby sme investovali do novej spaľovne, rozhodli sme sa úplne zbaviť skládok a spaľovní ako spôsobov nakladania s odpadmi. Chceli sme vyskúšať niečo úplne iné a využiť, že sme malá spoločnosť, kde môžeme experimentovať a získať poznatky, ktoré by sa dali preniesť na národnú či dokonca globálnu úroveň,“ cituje magazín Jensa Hjul-Nielsena, riaditeľa spoločnosti BOFA, ktorá spravuje odpady.
Najprv zvýšia triedenie odpadu na sedem zložiek – jedlo, sklo, kov, papier, kartón, plasty a drevo. Mnohé bornholmské obce si už nejaký čas vymieňajú nápady, ako motivovať obyvateľov. Projekty sa zameriavajú aj na výrobcov, aby znížili množstvo obalov, predávali opraviteľné veci. Autori však otvorene priznávajú, že ich vízia skrýva aj veľa neznáma. Neznamená to slepú uličku, ale príležitosť. O ostrov sa začali zaujímať veľké spoločnosti. Chcú tam otestovať nové technológie v spracovaní materiálov.
Ale čo ak to Bornholmčania do desiatich rokov celkom nezvládnu? „ Ak nám do roku 2032 stále zostane malé množstvo zvyškového odpadu, nuž, pošleme ho do spaľovne mimo ostrova a toto bude projekt, ktorý budeme musieť vyriešiť v roku 2033. Ale aj tak budeme mať za sebou obrovský krok vpred v porovnaní s dneškom,“ dodáva Hjul-Nielsen.
Nechcú sa vrátiť do jaskyne. Ale z nej konečne vyliezť. Z pohodlnej, plytvajúcej diery.