Foto: Archív Jána Lofaja
Autor v úvode priznáva svoj obdiv k pôvabnej časti ženského tela. Píše, že ak čitatelia zazrú drobného muža, ktorý sa na ulici otáča, rozžiarenými očami hltá ženské zadky, zavše sa aj vráti, kráča za nimi alebo ich predbehne a pozerá, komu ten poklad patrí, tak to bude určite on.
Tón nasadil autor pôvabný a hravý, je to čistý obdiv. Žiadne zvrátenosti, iba troška nevinnej závislosti. Však táto záľuba je medzi mužmi rozšírená a má aj odborný názov – pygofília.
A ani Lofaj neopisuje iba svoje pozoruhodné zistenia – približuje skúsenosti iných ctiteľov tzv. zadných líčok. V publikácii je 9 kapitol, v ktorých autor rozoberá tému zo všetkých strán. Od svojich prvotných očarení a nesmelých pokusov (Objav) cez typológiu (Aké máme zadky), hľadanie súvislostí (Na ulici) po prekvapujúcu pointu (Návrat k prsiam).
Autorovi ku cti slúži, že vychádza nielen z vlastných zážitkov, z bujnej fantázie, ale že si aj veľa o predmete svojho záujmu naštudoval. V texte je veľa zaujímavých citácií, konkrétnych príbehov a pripomienok na tému zadku v umení, v jazykovede, v praxi.
Napríklad spolu s Jiřím Suchým uvažuje autor o tom, že pre zadok nie je krajšie slovo, ktoré by vystihovalo jeho čaro. Milé je, že Lofaj pripomenie mnohých spisovateľov, ktorí sa o zadku pozitívne zmieňovali (napríklad aj Dušan Kužel či Karol Horák), má v téme prehľad.
Nezabudne ani na slávnu scénu s pečiatkovaním zadku vo filme Ostro sledované vlaky. Poctu vysloví autorite v tejto oblasti, ktorou je Jan Saudek. Rozprávanie dopĺňajú pikantné kresby Ivana Popoviča.
Foto: Archív Jána Lofaja
Zmysel pre recesiu
Takto rozmarne teda fotograf Ján Lofaj oslávil svoju osemdesiatku (narodil sa 16. 6. 1941), hoci v priebehu rokov fotil aj vážnejšie témy. Vyštudoval žurnalistiku, bol redaktorom Života, fotoreportérom ČTK, učiteľom na katedre žurnalistiky, spolupracoval s rôznymi časopismi – Smena na nedeľu, Nové slovo, Rodina a škola, Mladé rozlety atď.
Fotil folklór, Radošinské naivné divadlo, portréty k novinovým rozhovorom, rád fotil deti, ktoré sú vždy prirodzené. Mal aj niekoľko autorských výstav, napríklad Zo života ľadu, Folklórna slávnosť, Človečina za oponou atď.
V jeho fotografiách je cit pre krásu, ale aj zmysel pre recesiu (rozvinul ho práve v eseji o zadku), objaviteľský a pozorovateľský talent. „Som detailista. Aj teraz, keď sa nemôžem túlať po Slovensku na bicykli, túlam sa po lesoch okolo Dunaja. Obrazy sú všade. Najradšej snímam prírodu. A som čoraz viacej detailista. Vyžívam sa v štruktúre, tvaroch.“
Nachádza obrazy v snehu, v kalužiach, v asfalte na ceste (nafotil tam aj súboj titanov), v práchnivejúcom dreve starých stromov. Je skromný a uspokojuje ho pozícia pozorovateľa, plní si umelecké sny bez nároku na fanfáry. Vlastným nákladom vydal napríklad textovú knihu o dedine, kde prežil detstvo Ta to Zbehňov? a knihu Kolíska o zemplínskej dedine. Bral to ako povinnosť voči obci a rodičom.
Foto: Archív Jána Lofaja
Myslí si, že každý by mal čosi urobiť pre svoje rodisko. Vydal aj fotografickú esej Ježiš maľovaný na Slovensku (o krížoch byzantského typu) a v podobnej práci pokračuje: „Roky jazdím po Slovensku (vlakom a na bicykli), snímam cintoríny. Robím po mojom komponovanú knihu o cintorínoch, foto i text. Asi vek a pandémia mi ju nedovolia dokončiť.“
A čo akty? Fotografoval niekedy Ján Lofaj ženské zadky, o ktorých píše v bibliofílii? Priznáva, že akty nikdy nerobil. „Treba na to podmienky, hlavne svetlo. A potom, nikdy by som nemal odvahu s tým osloviť ženu. Však to píšem aj v knihe. Trochu som si to cudne kompenzoval, keď som mal záhradku. Snímal som zeleninu, ovocie, aj iné motívy v prírode, ktoré pripomínajú erotické výjavy. Podaril sa mi prírodný erotikon. Ja si myslím, že každý fotograf by mal skúsiť tri motívy: portrét, krajinu, akt. V tomto teda pokrivkávam.“
Mobil potrebuje aj cit
Ján Lofaj učil fotografiu 28 rokov, ako by viedol mladých dnes? „Neučil som fotografovanie, skôr prácu s fotografiou. Bolo to za dávnych, klasických čias. Dnes je fotografia v žurnalistike o niečom inom. Ale i tak by som povedal, že pri snímaní je dôležitá aj technika, ale hlavne srdce, rozum, vnímanie sveta. Nie je to len záznam mobilom.
Prístroj za nás urobí takmer všetko, ale o tom, čo zaznamená, čo vidím, ako vidím, rozhodujem ja. A to je môj pohľad na svet, aj moja estetika. Kedysi sa fotograf musel vyznať v technike. Teraz by mal byť vnímavý, mať svoj názor a výtvarné cítenie.“