Slovenská verzia výstavy s názvom Nad rámec povinností približujúcej osudy bývalých statočných kolegov po jesennom uvedení v Múzeu holokaustu v Seredi a po januárovej zastávke na Bratislavskom hrade putuje centrami slovenského univerzitného vzdelávania.
Expozíciu, ktorú v newyorskom sídle OSN otvoril generálny tajomník António Guterres (približuje aj osudy jeho krajana Aristida de Sousu Mendesa) pripravilo jeruzalemské múzeum Jad Vašem. Na Slovensku bola poctená záštitou ministra zahraničných veci Ivana Korčoka a účasťou premiéra Eduarda Hegera na vernisáži v hlavnom meste.
Téme „diplomacie v čase holokaustu“ sa v posledných rokoch venoval aj rozsiahly výstavný projekt zaštítený berlínskym Auswärtiges Amt, ktorý si na základe ponoru do medzičasom odtajnených diplomatických archívov zúčastnených štátov všíma, do akej miery dokázali zahraničné misie v Tretej ríši vrátane tej československej vyhodnotiť Krištáľovú noc ako ouvertúru k celosvetovej tragédii. Najkomplexnejším spôsobom sa téme svetová diplomacia a holokaust – teda jej svetlým okamihom dnes väčšinou honorovaným izraelským a inonárodnými vyznamenaniami, ale aj jej temným zákutiam, keď sa diplomati, naopak, ochotne stávali súčasťou smrtiacej mašinérie – venuje výstava francúzskych autorov, ktorú pred niekoľkými týždňami uviedol parížsky Mémorial de la Shoah.
Neriešil dilemu morálky a lojality
Štátni zamestnanci zo zoznamu „kverulantov“ konali nad rámec povinností, ale v zhode s vlastnou morálkou – a v konflikte s lojalitou (vyjadrenou aj formálne, prísahou) voči režimom, ktoré sa v zlom úmysle alebo z oportunizmu odvrátili od prenasledovaných Židov. (Píšúc tieto riadky o československom diplomatovi pôsobiacom vo Francúzsku z Paríža považujem za symbolické, že ako nateraz posledný na zozname figuruje jediný francúzsky kariérny diplomat. François de Vial, ktorý pôsobil v rokoch 1940 – 1944 na veľvyslanectve predvojnového Francúzska v Ríme, ktorému po júni 1940 poskytol útočisko Vatikán; ocenenie mu posmrtne udelili v júli 2020).
Vochočov osud bol v niečom jednoduchší: neriešil dilemu morálky a lojality, lebo rozdelenie ČSR – jeho predkovia pracovali na jej vzniku – nikdy neuznal. Rovnako ako sa vyslanec Štefan Osuský, Slovák, nepodriadil pokynu protektorátneho šéfa československej diplomacie Františka Chvalkovského a úrad v Paríži nevydal Tretej ríši, tak sa napokon Vochoč po dohode s Osuským rozhodol vrátiť do Marseille a znovuotvoriť tam československý konzulát.
Najneskôr od evakuácie československého vyslanectva reprezentujúceho vyše roka zaniknutý štát sa tak koncom júna 1940, teda po páde Paríža, stal in extremis, symbolickým a v okupovanej kontinentálnej Európe vlastne osamelým vyjadrením Osuského právneho konceptu, že československý štát trvá prostredníctvom jeho zahraničných zastúpení (tento koncept sa nehodil do plánov Edvarda Beneša, ktorý kontinuitu štátnosti odvíjal egocentricky, od funkcie prezidenta, teda od vlastnej osoby, ale to je už iný príbeh…).
Vydával (fiktívne) čs. pasy
Vochoč (1894 – 1985) sa súčasťou československej zahraničnej služby stal krátko po jej vzniku roku 1919. Ako koncom tridsiatych rokov 20. storočia už skúsený diplomat po vymenovaní v máji 1938 rýchlo pochopil funkciu najvýznamnejšieho francúzskeho prístavu v Stredomorí ako migračného strediska. Hoci sa zakrátko, v júli 1940, jeho obnovený konzulárny obvod ocitol na území vichystického Francúzska, odvážny konzul ďalších deväť mesiacov vydával (fiktívne) československé pasy. Češka Lenka Horňáková-Civade, autorka jeho beletrizovaného životopisu, vystihuje situáciu s vyštudovaným medzinárodným právnikom na čele jediného diplomatického zastúpenia imaginárneho československého štátu vo vichystickom Francúzsku, teda v inom imaginárnom štáte, pojmom „kvintesencia absurdnosti“.
Vochoč v Marseille s pomocou Američana Donalda A. Lowrieho z katolíckej organizácie YMCA vytvoril Ústredie čs. sociálnej pomoci, kde sústredil 600 demobilizovaných Čechoslovákov. Pomoc ohrozeným cudzincom zabezpečoval v súčinnosti s iným Američanom Varianom Fryom; práve na jeho odporúčanie československý konzul vystavoval doslova životne dôležité dokumenty. Aj tento mladý novinár vyslaný do Marseille s úlohou zachraňovať protifašisticky zmýšľajúcich intelektuálov a aktivistov po vojne dostane ocenenie Spravodlivý medzi národmi.
Netflix o osudoch Frya ako o menej známej epizóde francúzskeho Résistance pripravuje seriál. A veľvyslanectvá oboch následníckych štátov ČSR hovoria s radnicou v Marseille, akým spôsobom hrdinstvo ich dávneho kolegu uchovať pre nasledujúce pokolenia.
Pajer zahynul so zbraňou v ruke
Spomeňme jedným dychom (a aspoň jedným odsekom) Slováka Karola Pajera, ktorý začal svoju charitatívnu činnosť v septembri 1940 pri záchrane utečencov v spomenutom Vochočovom ústredí pomoci, aby sa neskôr vo Vence neďaleko Nice podieľal na vytvorení kolónie poskytujúcej útočisko francúzskym, belgickým aj holandským ženám, deťom a raneným. Zatiaľ čo život jeho snúbenice Jany riadením osudu zachránil vyslanec slovenského štátu v Budapešti, už spomenutý Ján Spišiak, Pajer zahynul so zbraňou v ruke krátko pred oslobodením Francúzska.
Foto: SITA/AP, Markus Schreiber
Napokon sa Vochočovi podarilo zachrániť približne 2 500 osôb, Čechoslovákov (najmä vojakov, z ktorých sa po marci 1939 regrutoval západný odboj), Židov a antifašistov z Nemecka či anšlusovaného Rakúska, ktorí mohli vďaka jeho pasom Francúzsko opustiť a cez Španielsko či Portugalsko dosiahnuť Spojené štáty alebo neokupované Francúzske Antily. Nacisti na Vochočovu činorodosť, v jidiš by zniesla označenie chucpe (keď sa mu minuli čistopisy čs. pasov, jednoducho si objednal ich dotlač v tamojšej tlačiarni) hľadeli s rastúcou nevôľou, na ich nátlak ho francúzska polícia v marci 1941 zadržala, podarilo sa mu však ujsť a trasou cez Portugalsko sa spojiť s Benešom vedenou čs. exilovou vládou v Londýne, ktorej bol Osuský v tom čase, pred definitívnym ľudským aj politickým rozchodom s exilovým prezidentom, ešte stále členom. Kruh sa, v istom zmysle, uzavrel.
Potrestaný. Rehabilitovaný
Vochočovu medzinárodnoprávnu erudíciu Beneš po vojne ocenil zaradením do československej delegácie rokujúcej v Londýne o založení Organizácie Spojených národov.
Komunistický režim (ktorý mal s minulými aj súčasnými totalitami spoločné to, že sa bál ľudí s morálnou integritou, schopných v prípade potreby konať nad rámec predpisov) ho na základe vykonštruovaného obvinenia roku 1953 odsúdil na dlhoročný trest väzenia, z ktorého si Vochoč takmer sedem aj odsedel. V roku 1964 bol v plnom rozsahu súdne rehabilitovaný.
Štát Izrael Vochoča ocenením Spravodlivý medzi národmi vyznamenal roku 2016, in memoriam.
Tu sa končí jeden príbeh a v priamom prenose sa pred našimi očami začína odvíjať smutnohra v podaní ruských diplomatických kolegov – musia, majú povinnosť obhajovať režim, ktorý sa neobhájiteľnými činmi sám vyčlenil z demokratického medzinárodného spoločenstva. Stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN vo Valnom zhromaždení ako vrcholnom grémiu univerzálnej svetovej organizácie proti 141 hlasom odsudzujúcim jeho agresiu okrem Bieloruska (spolupáchateľ) podporí Sýria (štát klient), Severná Kórea (sic) a Eritrea (dosiaľ ste o nej veľa nevedeli: jeden z desiatich najzaostalejších štátov sveta, Reportéri bez hraníc ju v slobode slova zaraďujú za Kim Čong-unovu KĽDR).
Ak sa na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, najprestížnejšej platforme svojho druhu na svete, ich šéf pred siedmimi rokmi dožil výsmechu „na otvorenej scéne“, pred pár týždňami propagandu Sergeja Viktoroviča už na pôde Rady OSN pre ľudské práva v Ženeve drvivá väčšina delegátov jednoducho odmietla počúvať a predviedla učebnicový walk out, opustila sálu, čo je v inak zdržanlivej diplomatickej reči tela vyjadrením krajného opovrhnutia. Vlády západných štátov zároveň stratili trpezlivosť s mélange diplomacie na orientálny spôsob, keď si nik z nás nemohol byť úplne istý, kde sa na veľvyslanectvách končia naši profesionálni partneri a kde sa, naopak, začína sbornaja komanda rozviedčikov a propagandistických travičov studní. Píšem, samozrejme, o kaskáde vypovedaní osadenstva ambasád agresora, ktorá po zásluhe nadobudla bezprecedentnú formu aj v Bratislave.
Červenajúce sa po korienky vlasov
„Bezchybní demokrati“ (die luppenreine Demokraten, aby sme citovali jedného európskeho expolitika…), doviedli túto „baštu mieru“ a „rozlohou najväčší štát zemegule“ do takej hlbokej izolácie, akú nezažil ani Sovietsky zväz.
A hlavné tváre ich zahraničnej služby dnes buď poblednuté prednášajú veci, ktoré ich do budúcnosti diskvalifikujú na seriózny rozhovor, alebo, naopak, červenajúce sa po korienky vlasov mechanicky odkazujú na lídrove prejavy. Neochvejným morálnym kompasom ich na kariérnu dráhu musel vystrojiť Moskovský štátny ústav medzinárodných vzťahov, známe MGIMO: podpis jeho „večného“ šéfa sa skvie pod čerstvým textom rektorskej konferencie Ruskej federácie vyzývajúcej s cieľom „demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny… zomknúť sa okolo prezidenta“.
Napísal som: musia, majú povinnosť.
Veď áno: aj štyridsiatka ich diplomatických predchodcov v 30. a 40. rokoch minulého storočia, teda pri prvej frontálnej zrážke Európy s totalitou, v tom čase hnedou, pôvodne musela a mala povinnosť…