„Ale ako si moje oči privykli na svetlo, detaily miestnosti sa pomaly vynorili z hmly, zvláštne zvery, sochy a zlato – všade sa leskne zlato.“ Jeho mecenáš George Herbert, lord Carnarvon sa netrpezlivo pýta – vidíš niečo? „Áno, nádherné veci!“ Skutočne prekrásne predmety ukrýva hrobka egyptského faraóna Tutanchamóna, ktorú Carter objavuje pred 100 rokmi.
Úžasný nález by sa však nepodaril bez staršieho zásadného objavu, ku ktorému dospel francúzsky archeológ Jean-François Champollion. A tak egyptológia tento rok oslavuje hneď dve významné výročia. Okrem objavu Tutanchamóna pred 100 rokmi to bolo rozlúštenie záhadných hieroglyfov spred 200 rokov. „Odtajnenie“ písma, ktorému nik nerozumel a ktorého nitky predsa vedú až k súčasnej abecede.
Mladý majster orientalista
Champollion má deväť rokov, keď dôstojník Napoleonovej armády Pierre-François Bouchard objaví Rosettskú dosku. Nájde ju v delte Nílu blízko egyptského mesta Ar-Rašíd (od Napoleonovho ťaženia sa nazývalo aj Rosette).
Samotná Rosettská doska nepredstavuje prevratný historický text. Ide o dekrét faraóna Ptolemaia V., ktorý reaguje na demonštrácie obyvateľstva daňovými úľavami. No predsa učenci, ktorí s doskou prišli do kontaktu, začali tušiť, že môže pomôcť rozlúštiť hieroglyfy. Nachádzali sa na nej tri nápisy. Jeden v starovekej gréčtine, jeden v démotickom písme a tretí text v hieroglyfoch. Trikrát ten istý text v troch rôznych písmach, z toho gréčtinu vedeli poľahky prečítať.
To už má Champollion asi 10 rokov a snaží sa čítať v origináli Homéra, Vergília. Doska sa zatiaľ dostáva kľukatými cestami do Spojeného kráľovstva. Po porážke francúzskej armády sa stáva britskou korisťou a putuje do Londýna, v Britskom múzeu sa ocitá v roku 1802.
Champollion má 16, a už ovláda viaceré starobylé orientálne jazyky – chaldejčinu, amharčinu, etiópčinu, hebrejčinu, arabčinu, sýrsku aramejčinu, perzštinu, ale aj koptčinu a študuje dokonca aj čínštinu.
Nie je jediný, kto sa o rozlúštenie hieroglyfov úporne pokúša. Súperí najmä s britským polyhistorom, fyzikom, lekárom a egyptológom Thomasom Youngom. Práve Young dáva kľúč, keď upozorní na výskyt mien – Ptolemaios, Bereniké. Ale – parafrázujúc britského egyptológa z Oxfordskej univerzity Richarda Parkinsona – až Champollion odomkne celý systém. Ako?
Starý Egypt rozpráva
„Champollion si uvedomil, že symboly nereprezentujú jednotlivé hlásky, ale že je to trochu komplikovanejšie. Ukázalo sa, že hieroglyfické symboly môžu vyjadrovať jednu hlásku, dve ale dokonca aj tri. A toto bol začiatok úspešnej cesty k rozlúšteniu.“
Pomáha si aj kráľovskými menami, ktoré sa píšu v kartušiach. Napríklad Kleopatra. Predpokladá, že by sa tam mohla vyskytovať, keďže Rosettská doska je ptolemaiovská. A má pravdu. Porovnávaním symbolov v trojici textov postupne odkrýva ďalšie znaky.
Zavŕši tak niekoľkostoročné úsilie porozumieť jazyku, ktorý sa vytratil vo vekoch. V Ríme sa zachovalo viacero obeliskov pokrytých hieroglyfmi, ktoré oddávna priťahovali pozornosť a evokovali fantáziu. Usilovali sa o to arabskí učenci pred stovkami rokov. Jezuiti v 17. storočí sa tiež istým spôsobom niekde posunuli. Ale až Champollion to dokázal. A položil základy egyptológie.
Foto: Hans Hillewaert
„A doba dozrela,“ dodáva slovenský egyptológ a politológ Jozef Hudec, spoluriaditeľ poľsko-slovenskej archeologickej misie v egyptskom Tell el-Retábí. „Totiž, po Napoleonovej výprave do Egypta začali zvláštne predmety priťahovať pozornosť, ale až následné rozlúštenie hieroglyfov rozprúdilo obrovský záujem o tajomnú staroegyptskú civilizáciu.“
Porozumenie hieroglyfom dalo tomuto záujmu nový rozmer. „Pretože len vďaka tomu poznáme staroegyptské básne, náboženské texty, ich mýty, rôzne poviedky. Toto bol kľúčový impulz, ktorý posunul poznanie. Záujem o Egypt bol aj pred Champollionom. Ale až vďaka nemu všetky tie krásne, no mŕtve predmety zrazu prehovorili,“ hovorí Hudec. Je však pozoruhodné, že tí, čo vzácne predmety pred tisíckami rokov vyrábali a zdobili ich hieroglyfmi, tomuto písmu vôbec nemuseli rozumieť. Ako je to možné?
Písmo zamknuté pred pisárom
Hlbšie bádanie egyptských artefaktov prináša zaujímavú otázku. Sú reliéfy, maľby na stenách hrobiek, chrámov, palácov a samotné hieroglyfy umelecké diela? Alebo ide o remeselný produkt? „Názory sa rôznia. No v hlavnom egyptologickom prúde sa reliéfy a maľby nepovažujú za umelecké výtvory,“ mieni archeológ. Prečo?
Mali jasnú funkciu, striktný náboženský účel a predpísanú formu. Nešlo o svojvoľné výtvory umelca zasiahnutého inšpiráciou. Do reliéfov museli byť pretvorené veľmi jasné náboženské predstavy, ktoré mali oslavovať faraóna a slúžiť mu v posmrtnom živote.
Kamenár, ktorý mal vytesať nejakú scénu na stenu hrobky, nemusel rozumieť tomu, čo „píše“. Dokazujú to podľa Hudeca aj nálezy hrobiek a chrámov s nedokončenými výjavmi.
„Je na nich vidno celý proces. Najprv sa urobila štvorcová sieť. A do tejto siete sa vkreslili postavy v istých pomeroch a nápisy. Potom prišiel niekto, kto mal vyššie postavenie, lepšie znalosti a náčrty skorigoval. A až potom sa dostali nákresy na stenách pod ruku kamenárovom alebo remeselníkom, ktorí ich už len precízne vytesali.“ Nevediac, čo znaky znamenajú. Tak ako si súčasník dnes neuvedomuje prepojenie hieroglyfov s modernými písmami.
Prvopočiatky
Vo svojich prednáškach o tom hovorí belgický egyptológ Dmitri Laboury – študovanie hieroglyfov je ako vidieť prebúdzať sa dnešnú abecedu.
„Hieroglyfy sa vyvíjali kurzívnym systémom do hieratického a démotického písma, určite majú niečo spoločné s dnešnými písmami. Už Vojtech Zamarovský, keď písal práce o staroveku, uvádzal tabuľky, kde bolo vidieť vývoj písma od hieroglyfov cez grafické systémy východného Stredomoria až po grécku alfabetu a rímsku abecedu,“ naznačuje Hudec.
Rovnako je vidno istý presah aj do arabského písma.
A napokon aj súčasná koptčina, ktorá je podľa Hudeca posledným vývojovým štádiom staroegyptského jazyka, má okrem gréckej alfabety ešte asi šesť znakov, ktoré preberá z démotického písma.
„Takže áno, aj moderné grafické systémy, ktoré vychádzajú z gréčtiny, stále čerpajú z egyptčiny, čiže v prvopočiatku z hieroglyfov.“ Ich rozlúštenie alebo správnejšie znovuporozumenie po stovkách rokov pomohlo zaplniť rozľahlé biele miesta v histórii.
Reflexia Biblie
Historici, ktorí sa počas minulých storočí zaoberali Egyptom, čerpali z obmedzeného množstva prameňov. Vychádzali väčšinou z Biblie. „Tá síce spomína viacero egyptských kráľov. Ale až keď sa podarilo prečítať hieroglyfy, obrovským spôsobom to zaľudnilo a rozhojnilo znalosť egyptských dejín,“ upozorňuje archeológ.
Zaujímavý moment napríklad nastal po objavení Turínskeho kráľovského papyrusu. Papyrus dlhý takmer dva metre objavil taliansky cestovateľ Bernardiho Drovetti v Tébach. Dnes ho tvorí 160 drobných útržkov, mnohé chýbajú. Prameň zaujal Champolliona, ktorý sa rozhodol text obnoviť. Obsahuje zoznam bohov, démonov a kráľov, ktorí vládli Egyptu od počiatku sveta až do doby, keď zoznam vyhotovili.
Foto: EDITORFROMMARS
Bádatelia dostali možnosť porovnávania. „A to bol ďalší impulz pre súčasnú egyptológiu, ale aj biblickú archeológiu. Mnohí archeológovia prichádzali na Blízky východ s Bibliou v ruke v snahe overiť, či má Biblia pravdu,“ hovorí Hudec.
Nuž a práve poznanie hieroglyfov a aj nové archeologické vykopávky podľa neho ukázali, že k mnohým veciam spomínaným v Biblii treba pristupovať kriticky. „Dokázali, že Bibliu nemožno ponímať ako vedeckú prácu. Nie je možné ju rovno citovať ako historický zdroj, ale ako náboženský text.“
Väčšie klenotnice, ako mal Tutanchamón
Objaviteľ Tutanchamónovej hrobky britský archeológ Howard Carter sa s egyptskou históriou na samom začiatku nezblížil skrz jazyk. Ale kresby. Ako chlapec sprevádza otca, maliara, ktorý portrétuje boháčov. Mladý Carter si zas privyrába portrétovaním ich zvierat. Raz sa s otcom ocitnú u zberateľa egyptských pamiatok, kde ho očaria nevšedné predmety a ich zvláštny „obrázkový“ jazyk.
Netrvá dlho a jeden z egyptológov ho ako kresliča pozýva na vykopávky do Egypta. Fotografia na prelome 19. a 20. storočia ešte nebola zaužívanou metódou dokumentácie artefaktov. Carterov talent si zakrátko všimne priekopník egyptológie britský archeológ Flinders Petrie a pozýva ho na vykopávky do Tell el-Amarny.
Čítajte viac Archeológ Jozef Hudec: Starí Egypťania odskúšali všetko
Carter si nachádza mecenáša lorda Carnarvona a v roku 1922 už vchádzajú so zatajeným dychom do hrobky Tutanchamóna a objavujú hotový poklad. Šperky, zlato. Posledná, štvrtá, rakva v sarkofágu je z čistého zlata a váži vyše 110 kilogramov! Treba však pripomenúť, že Tutanchamón patril k menej významným panovníkom.
„Ak mal málo významný panovník takúto fantastickú výbavu, čo sa asi skrývalo v hrobkách faraónov, ako bol Ramzes II., Thutmos III.? Nehovoriac o panovníkoch Starej ríše, staviteľoch pyramíd ako Cheops. Čo bolo v ich hrobkách uložené, je pre nás záhadou a zároveň veľkou výzvou. Je veľmi pravdepodobné, že to boli skutočne veľké klenotnice,“ zdôrazňuje archeológ Hudec.
Carter nestihol počas života publikovať všetky svoje kresby z nálezu, ktoré aj v dnešnej digitálnej dobe odborníci považujú za výnimočné. Nález spracúval aj s prestávkami desať rokov, bola to dôsledná, mravčia práca.
Hudec si s úsmevom spomína, že keď on študoval archeológiu, kresba bola stále nedielnou súčasťou práce. Dnes je možné robiť pomocou fotoaparátu a počítačových programov dokonalé 3D snímky, ktoré odhalia detaily, ktoré by ľudské oko prehliadlo. No predsa má kresba v archeológii dodnes svoj význam. „Keď je potrebné zvýrazniť nejaký rys, ktorý by na fotke až tak nevyznel.“
Vrátiť Egyptu egyptské
Carterov objav Tutanchamóna prichádza v čase, keď už doznievala najintenzívnejšia perióda „vyvážania“ egyptských cenností za hranice Egypta. Aj vďaka iniciatíve francúzskeho egyptológa Augusta Marietta bola založená Egyptská pamiatková správa a múzeum v Káhire. Už v druhej polovici 19. storočia sa mu darí presadiť, aby viaceré významné predmety zostali v krajine. Hoci, egyptskí mocipáni si v tom čase ešte stále osobovali právo darovať vzácne predmety do zahraničia. A tak sa ocitli obelisky v Londýne, Paríži, New Yorku.
Foto: MUSÉE DU LOUVRE
S týmto obdobím sa spája aj historka o francúzskej cisárovnej Eugénii. „Navštívila egyptskú expozíciu na Svetovej výstave v Paríži v 1867. ešte pred otvorením Suezského prieplavu. Zapáčili sa jej staroegyptské náhrdelníky kráľovnej Ahhotepy z počiatkov Novej ríše. Vyžiadalo si to veľa Mariettovho diplomatického umenia a taktu ju odhovoriť, aby si ich neponechala v Paríži. Podobné príhody sa diali ešte potom aj v Káhire. Až do 70. rokov 20. storočia bolo možné si istý podiel nálezov rozdeliť, ak išlo o veci, ktorých bolo viac, napríklad rôzne nádoby s opakujúcimi sa tvarmi. Ale neskôr sa deleniu nálezov zamedzilo,“ dodáva Hudec.
V 20. rokoch 20. storočia sa nelegálne dostáva do Nemecka do múzea v Berlíne busta Nefertiti. Archeológ Ludwig Borchardt ju zatajil pri prevoze. O návrat busty do Egypta sa už roky usiluje egyptský archeológ Zahi Hawass, s ktorým sme sa zhovárali pred šiestimi rokmi počas jeho návštevy Slovenska. Hawas sa snaží vrátiť domov aj Denderský zverokruh z Louvru a napokon aj Rosettskú dosku z Britského múzea v Londýne. Nemali by sa všetky ďalšie predmety vrátiť Egyptu?
„Ide o delikátnu otázku. Samozrejme, sú to nálezy, ktoré sa našli na území Egypta. Ale predstavujú súčasť svetového kultúrneho dedičstva. Rovnako ako egyptská civilizácia je jeho súčasťou. A vzhľadom na stále častejšie nepokoje vo svete je možno lepšie, keď sú nálezy roztrúsené vo viacerých mestách, ako keby boli sústredené na jednom mieste. Kvôli bezpečnosti. Rovnako chápem egyptský pohľad. Všetko má svoje za a proti. No myslím si, že treba rešpektovať históriu a historický vývoj. Nedá sa všetko vziať späť. Otvorilo by to Pandorinu skrinku a nevieme, kde by sa to skončilo,“ uzatvára Hudec.