Čo už môže byť na tradícii novšie ako (takmer) zabudnutá tradícia? Okúvané kraslice kedysi vyrábali kováčski tovariši ako skúšku svojho majstrovstva – preto sa na nich objavujú kováčske motívy. Najstaršie okované vajíčko z územia Slovenska leží v Malohontianskom múzeu v Rimavskej Sobote a pochádza z roku 1882. Vyrábali sa v Gemeri, Tekove, ale aj na Morave, v okolí Plzne či v Maďarsku a jedno, nie plechom obité, ale pozlátené, vraj vlastnila aj istá česká šľachtičná.
Dnes je u nás jediným pokračovateľom tejto starej tradície Miroslav Homola. „Predtým som robil s drevom, ale pomáhal som otcovi aj s kovaním na truhlice, preto ma oslovili z ÚĽUV-u, či by som to neskúsil. Prvé okované vajíčko som vyrobil roku 2001, veľa som ich pokazil, no za tých dvadsať rokov som ich spravil okolo stopäťdesiat,“ hovorí Miroslav Homola.
Žiadny podfuk, iba piesok
Pri práci používa staré postupy, žiadne novodobé techniky ako vŕtačka, ale ručný vrták, žiadne špendlíkové hlavičky, ale riadne klinčeky. Akým zázrakom môžu preniknúť do škrupiny bez toho, aby ju rozbili? „Niektorí v tom hľadajú dáky podfuk, ale klinčeky drží v škrupine piesok,“ vysvetľuje majster. Vajíčko najprv vyfúkne, potom naplní pieskom a začne upevňovať pripravené ozdoby. Podkovičky, kliešte či iné vzory vyrába z drôtu – mosadz, meď či plech – zužitkuje na to aj starú mriežku z chladničky. „Všetko robím na kolene,“ hovorí a skutočne si položí na koleno podložku a z tenkého drôtu na nej ukuje ešte tenšiu podkovičku. Tá bude onedlho zdobiť jednu z kraslíc.
„Onedlho“ však nie je tak rýchlo, okuť jedno vajce trvá aj skúsenému človeku takých 15 až 20 hodín, a to len so základným vzorom, tie zložitejšie treba robiť ešte dlhšie. Veď ani zázrak nie je na počkanie. „Nie je to práca, ktorá by ma živila, ale záľuba. Teší ma, že pomáham udržiavať starú tradíciu, je v nej kus histórie,“ hovorí Miroslav Homola.
Foto: Pravda, Robert Huttner
Pokračovateľov na Slovensku zatiaľ nemá, možno raz prevezme žezlo jeho syn, no zatiaľ nemá ani tri roky. Kedysi kováčski majstri skúšali svojich učňov, či majú pre remeslo dosť zručnosti, ale aj trpezlivosti. Dnes sú mladí rýchli a netrpezliví, ručná práca pre nich šetrí na peniazoch a mrhá časom. „Aj mňa niekedy trpezlivosť opustí, keď sa zohnem po náradie, nechtiac pritom buchnem do stola a takmer hotové vajíčko sa odkotúľa na zem,“ priznáva Miroslav Homola.
Samotný majster má veľmi chudobnú vlastnú zbierku okúvaných kraslíc. „Šustrove deti chodia bosé, ako sa vraví. Jednu sadu som daroval Tekovskému múzeu, niektoré predali v ÚĽUV-e, niektoré si vybrali Slováci z Ameriky, teší ma, že sa dostali až za oceán,“ hovorí.
Čítajte aj Šibačka je za rohom, spoznajte techniky zdobenia kraslíc s umelcami z ÚĽUV
Ako vzniká zázrak? Pomaly
Na začiatku bolo vajce – pri krasliciach určite – a to najmä slepačie. „Surové vajíčka už nepijem, odkedy som dvakrát dostal salmonelózu, radšej použijem odsávačku alebo slamku,“ priznáva Miroslav Homola. Za tie roky vraj už na škrupine pozná, či mala sliepka dosť výživy. Slepačie vajce je tenké, husacie je pevnejšie a pštrosie ešte viac, keby to chcel niekto skúsiť. Jednu dierku treba po vyfúknutí zavoskovať, do druhej príde ozdoba.
Piesok musí byť jemný, presušený, hoci na obyčajnom variči. Stačí malý lievik z papiera a prázdna, vyfúknutá škrupina sa čoskoro naplní, vajce oťažie. „Piesok vo vajci je dôležitý, obalí klinec vnútri a drží ho na mieste. Klinec sa dá natrieť lepidlom (kedysi sa mohol použiť kostný glej), potom ho piesok pevne obalí, už ho nikto zo škrupiny nevyberie,“ vysvetľuje Miroslav Homola.
Majster potom ihlovým pilníkom spraví do škrupiny každú jednu dierku, do nej potom napasuje klinček. Aj klince si niekedy vyrába sám, rovnako ako podkovičky a všetky ozdoby. „Používam staré kováčske motívy, ako som ich videl v múzeu, alebo rastlinné motívy, a zvyčajne k nim navrch pridám kríž,“ opisuje svoju prácu majster a ozdoby pritom dotvára klieštikmi a pilníčkom. Ozdobná obruč na vajíčku nesmie byť voľná, aby na škrupine klinčekmi držala, ale ani príliš tesná, aby škrupinu nerozbila. Tak z krehkosti vzniká pevná krása, čo vydrží roky.
Foto: ÚĽUV
Vajnorské kraslice zdobia príbehy
Celkom inú techniku zdobenia kraslíc používa Viera Slezáková – oblepuje ich bavlnkou. „Kraslice zdobím odmalička – bavlnkou, podľa tradície u nás vo Vajnoroch,“ hovorí. Vajnorské kraslice hýrili farbami, Viera Slezáková narába s farbami opatrnejšie, na jednej kraslici používa väčšinou iba dve. Vyrobiť jednu kraslicu jej trvá od 40 minút do hodiny, závisí od komplikovanosti vzoru a od hrúbky bavlnky.
Oblepovať kraslice bavlnkou sa naučila od starších. Nie je to však obyčajná bavlnka, ale taká, ktorou sa nadpriadajú príbehy a zväzujú generácie. „Keď som bola malá, pred Veľkou nocou k nám chodili ženičky ukazovať, ako sa robia kraslice. Veľmi sa mi páčilo, že popri tom, ako nás učili, rozprávali rôzne príbehy zo svojho detstva. Bolo to povznášajúce počúvať, ako kedysi žili,“ vyznáva sa majsterka krasličiarka.
Ako vzniká krása vajnorských kraslíc Viery Slezákovej.
Dnes učí túto klasickú techniku zdobenia ako lektorka v ÚĽUV-e a aj ako učiteľka na prvom stupni odovzdáva tradíciu deťom v škole, na výtvarnej výchove aj na pracovnom vyučovaní. Začala so svojimi synmi, dokonca aj chlapcom to ide. „Keď je niekto trpezlivý, zvládne to, aj keď nie je veľmi zručný,“ povzbudzuje majsterka.
Kraslice z ÚĽUV-u sú ako tanečnice z Lúčnice: oplývajú nielen krásou, ale aj remeselnou zručnosťou. Miroslava Homolu, Vieru Slezákovú a ďalších ľudovoumeleckých výrobcov stretnete na podujatiach ÚĽUV-u.
Video vzniklo v spolupráci s Mall.tv.