„Som za to veľmi vďačný! Posilnilo ma to a odhalil som, že komfort nemusí byť cieľom. Sila dobrodružstva, zážitkov, skupinovej spolupráce a vzájomnej podpory môžu byť oveľa silnejšie ako chuť mať komfort a luxus, ktorý sa často snažíme zažiť. Toto som sa naučil. Odvtedy sa toho držím a vydržím oveľa viac,“ prezradí Šimon.
Spolu s ďalšími 115 mladými ľuďmi zo Slovenska si toto leto v Primaciálnom paláci v Bratislave prebral prestížne zlaté Medzinárodné ocenenie vojvodu z Edinburghu (skrátene DofE). Rozvojový program pre mladých založil pred šiestimi desaťročiami princ Philip, manžel kráľovnej Spojeného kráľovstva Alžbety II.
Len trom percentám zapojených sa podarí dosiahnuť zlatú úroveň. Medzi držiteľov zlatej ceny patrí herec Hugh Jackman, britský olympijský skokan do vody Tom Daley či manželka princa Williama – Kate Middletonová.
Expedícia je len jednou časťou programu. Každý z ocenených uspel v kľúčovej veci – splnili si záväzky, ktoré si sami stanovili. A tie sú rozmanité ako zážitky z divočiny. Šimon sa rozhodol riešiť plytvanie potravinami.
Polovicu jedla vyhodíme
Uvedomil si to večer v jednom reťazci pri pohľade na poličky s rožkami, bagetami, chlebmi, buchtami. Dozvedel sa, že sa to už nepredá. Ale kamsi odvezie a vyhodí.
Foto: ÚV SR
„V tom momente som si uvedomil, aký je to vážny problém. Najmä ak berieme do úvahy fakt, že na Slovensku je 600-tisíc ľudí, ktorí žijú na hranici chudoby. Na Slovensku sa ročne vyhodí asi 900 miliónov kilogramov potravín, čo vychádza na 163 kilogramov na jedného obyvateľa.“
V rámci celej Európy sú čísla ešte drvivejšie – u spotrebiteľov sa vyhodí až 53 percent potravín! V reštauráciách, cateringoch asi 12.
Pred siedmimi rokmi som začínal článok o plytvaní jedlom vetou – ľudia vyhadzujú krivé uhorky, pretože rovné sú krajšie. Šimon hovorí, že bizarná cenzúra trhu platí dodnes. Ale vymysleli si to obchody? Alebo len reagujú na rozmaznanosť spotrebiteľa?
Čítajte viac Máme jedlo pre všetkých. A predsa tretinu zahodíme
V každom prípade sa podľa Šimona stále vyhodí 25 až 30 (!) percent mrkvy len preto, že nespĺňa estetický štandard, nemá požadovaný tvar, veľkosť. Podľa Šimona by sa mali ľudia pýtať manažérov obchodov – a kde sú aj tie normálne mrkvy? Prečo si nemôžem kúpiť niekde aj malé a lacnejšie? „Manažér to nadhodí na porade, že ľudia majú o to záujem. A môžu túto požiadavku posunúť poľnohospodárovi.“
Európska únia delí krajiny do troch kategórií podľa toho, ako sa im darí pracovať s témou plytvania potravinami v legislatíve, osvete, daniach. Sú zrelé krajiny, rozvíjajúce sa a posledná kategória start-up. V tejto kategórii sa ocitli krajiny, ktoré tému riešia iba okrajovo alebo vôbec nijako. Patrí k nim aj Slovensko.
Čo sa s tým dá robiť?
Kríza ako príležitosť
Šimon iniciatívne oslovil vedenie obchodu s nápadom, že zorganizuje v škole týždenný rozvoz nepredaného pečiva do nocľahárne pre ľudí bez domova. V škole sa zapojilo 10 ľudí, študenti aj učitelia, každý večer autami zvážali 15 päťdesiatlitrových tašiek s pečivom.
Týždeň? Jeden obchod? Nie je to málo? Nie. Veci sa hýbu. Šimon dnes pôsobí v občianskom združení Free Food, ktoré sa snaží dať jedlu „druhú“ šancu. Už po roku sa im podarilo prepojiť všetkých šesť prevádzok potravín, kde sa celý príbeh začal, so záujemcami. Organizujú podujatia, diskutujú, inšpirujú a najmä učia ľudí, ako predchádzať plytvaniu.
Záujem o potravinovú pomoc v Európe rastie. Výnimkou nie sú ani výkonné ekonomiky ako napríklad Nemecko. Nemecká sieť výdajní sociálnych potravín Taffel čelí aktuálne obrovskému náporu. Prehĺbila ho nielen vojna na Ukrajine, ale aj rozširovanie sa sociálnej slabšej vrstvy. „A tiež ľudia majú jednoducho záujem predchádzať plytvaniu potravinami a s tým súvisiacimi energiami a zdrojmi. Týchto potravinových bánk je v Nemecku asi 900 a zachránia obrovské množstvo potravín a zdrojov,“ dodá Šimon.
Kríza nakoniec predstavuje príležitosť pre spoločnosť.
Podobne ako krízový zážitok môže posúvať pohľad jednotlivca. Šimon sa vďaka expedícii dozvedel, že dokáže oveľa viac, než si predtým myslel.
A pridáva perličku. Na samom konci expedície stratil peňaženku aj s dokladmi a lístkami na vlak. V tom hektickom čase mu prišlo vyrozumenie, že ho vybrali ako mládežníckeho delegáta OSN. Nevedel o tom a keďže tri dni nereagoval, mysleli si, že nemá záujem. Nakoniec sa spojili a Šimon následne na konferencii Youth4Climate aj s Gretou Thunbergovou a ďalšími mladými ľuďmi pripravili mládežnícky klimatický manifest ako poklad pre Klimatickú konferenciu COP v Glasgowe. Pracoval v skupine zameranej na poľnohospodárstvo a – tému plytvania potravinami. A pritom sa to začalo nepredaným pečivom na polici jedného obchodu.
Foto: DOFE
Lietajúce učenie
Vysokoškoláčka Lenka Černá sa rozhodla, že sa naučí to isté, čo brat – žonglovať. Cieľom bolo naučiť sa deväť trikov s dvomi a tromi loptičkami a štyri triky so štyrmi loptičkami. Zo začiatku trénovala s citrónmi, pomarančmi, jablkami, neskôr s ryžou v balónikoch až prešla na žonglérske loptičky. Naučila sa to tak dobre, že sa ako žonglérka ocitla v jednej televíznej reklame.
Lenže za žonglovaním sa skrýva oveľa viac, než by sa mohlo zdať. „Je to zábavný šport a zároveň má aj benefity pre ľudské telo. Zlepšuje sústredenie, svalovú koordináciu, priestorovú koordináciu, rozvíja spoluprácu medzi mozgovými hemisférami,“ naznačuje s úsmevom Lenka.
Žonglovanie fascinuje vedcov. Študovali ho a aj sa mu aktívne venovali významní matematici, spomeňme Ronalda Grahama. Vďaka jeho práci v diskrétnej matematike sú telefónne a počítačové siete efektívnejšie. A bol špičkový žonglér. Nemeckí vedci v štúdii publikovanej v časopise Biomedical Human Kinetics dokonca navrhujú, aby sa žonglovanie dostalo do vyučovacieho procesu, pretože v experimente zistili, že deti, ktoré sa to naučili, riešili rôzne problémy výrazne rýchlejšie.
Žonglovanie sa rozhodol naučiť aj Tom Vanderbilt, autor inšpiratívnej knihy Beginners: The joy and transformative power of lifelong learning (v slovenskom preklade vyšla pod názvom Začíname: Nikdy nie je neskoro naučiť sa niečo nové). Zhovára sa so psychológmi, s matematikmi, neurovedcami, búra zaužívané predstavy o mozgu. „Ak ale chcete naozaj pochopiť, ako sa ľudia učia veci, naučte sa žonglovať,“ píše.
Sú to tie veci, ktoré keď človek ovládne, ani sa nad nimi nezamýšľa, robí ich automaticky a nemá potrebu ich zdôvodňovať. Aj Lenka sa zatvári trochu prekvapene po otázke, či jej žonglovanie pomohlo v zdokonaľovaní sa v ďalšej výzve, ktorú v rámci DofE zvládla – naučiť sa fotografovať. Možno je to už iba jeden zo série krokov, plynulých a nadväzujúcich do jednej dráhy ako pri žonglovaní.
Tým prvým bol zapojenie sa do DofE. „Zmenilo mi to život. Bez neho by som sa určite nedostala k žonglovaniu, reklame či profesionálnemu foteniu. Aj vďaka tejto skúsenosti som objavila smer, ktorým sa chcem uberať.“ Študuje marketingovú komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.
Spievala o vojne, bojovala s riekou
Dvadsaťročná Soňa Kmeťová v rámci DofE rozvíjala spev. Svojím debutom Big Brother reaguje na vojnu na Ukrajine. „Bola to moja prirodzená reakcia na extrémny a nechcený podnet, ktorý sme všetci zažili.“ Pieseň je metaforou, prirovnaním vojny k vzťahom k rodine. „Vojnu u susedov beriem ako veľké zlyhanie ľudstva.“
Soňa však v rámci programu DofE sama bojovala. S riekou, s vyčerpaním, vlhkom, suchom.
Foto: Martin Haburaj
„Bola to moja prvá expedícia v živote. Nikdy predtým som neprespala niekde v prírode. Nikdy predtým som nesplavovala rieku. Žiadna z nás štyroch, čo sme sa na to dali, nemala tú skúsenosť. A teraz sme mali štyri dni splavovať Hron, tri noci spať v stane. Boli to bojové podmienky. V noci pršalo, do stanov zatekalo. Na pár úsekoch sme museli raft tlačiť. Voda siahala len do 20 centimetrov.“
Najkritickejší moment bol hneď na začiatku. Keď vyšla z domu a zistila, že nie je schopná odniesť a správne si uviazať vlastný naprataný ruksak. „Už toto bol prvý moment, keď som to chcela vzdať.“ Ale nevzdala. „Pomohlo mi to. Uvedomíte si limity a to, že jedine vy ich môžete prekročiť.“
Bača na päť dní
Šesťdesiatročný bača pod Veľkou Fatrou s posmešným výrazom prijímal Martina Makaia ako dobrovoľníka na salaši. Ani sa nepýtam, či sa stihol za päť dní osvedčiť. Ale poznanie si odniesol zásadné.
A nejde ani tak o to, že sa naučil, že o 3.30 ráno hlavný bača musí zakúriť, chystá stroje na dojenie a prvú šichtu. Že každú jednu z 350 oviec treba napojiť na dojací stroj a potom aj ručne dodojiť. A že sa potom vypustia na pašu a začne sa výroba žinčice, syra. Alebo že pracovný deň na salaši sa končí až o deviatej večer.
Ale po celom dni roboty, po dojení toľkých ovečiek, sa vyrobí iba šesť syrov. Hŕstka, ktorá sa rozchytá v stánku za pár hodín. „Vtedy som si uvedomil skutočnú cenu tých produktov. Aké obrovské množstvo práce je za tým. A nakoniec ani veľa nezarobia.“ Čo je potom odmenou za takú drinu?
„Možno práve ten pokoj. Keď si po robote sadneš, zoberieš krčah žinčice, pozeráš na kopce Veľkej Fatry. Ticho, žiaden zvuk áut, len konáre sa chvejú vo vetre, ovečky zvonia.“
Podmienky na salaši nevnímal ako drsné. Predsa len expedíciu zažil už v 16 rokoch. Sedem dní v horách, po ktorých si začal vážiť teplú posteľ, tečúcu pitnú vodu, jedlo. DofE v ňom zmenilo niečo iné.
Čítajte aj Rieka a les. Vzťah za milióny eur
Veľmi otvorene hovorí o tom, ako zhruba práve v tomto čase stratil vieru vo svoju vlastnú generáciu. Keď videl svojich rovesníkov, ako trávia čas po baroch, bez zmysluplných aktivít. „Akoby boli stratení sami v sebe a v tomto svete, nevedeli, čo so sebou, čo po škole. Nemali pokoru.“
Tento pohľad mu zmenilo DofE, keď začal pôsobil ako vedúci expedícií. „Keď som spoznal tieto decká, ktoré mali vlastné sny, ciele, odhodlanie. Uvedomil som si, že za generáciou, ktorú som predtým odsúdil, sa skrývajú úžasné príbehy.“
Zostanú magické miesta?
DofE má ešte jeden zaujímavý „dôvetok“. Princ Philip si veľmi dobre uvedomoval význam expedície a zážitkov mimo civilizácie a komfortu, ktoré človeka posunú. Umožnia mu urobiť skok. Ale kde hľadať takéto miesta?
V 60. rokoch 20. storočia, keď princ Philip pomáhal zakladať Svetový fond na ochranu prírody – WWF, divočina tvorila 62 percent planéty. A dnes? Menej ako 35 percent. Ale na druhej strane, v 80. rokoch bolo iba jediné percento povrchu Zeme chránené. Dnes 23.
Uvádza sa veľa dôvodov, pre ktoré treba chrániť a rozširovať národné parky, rezervácie, divočinu – voda, vzduch, klíma, uhlík, ekonomická vzpruha komunít. Osobnostný rast človeka je ten najmenej spomínaný dôvod. Čo ak je ten najdôležitejší?