Horehronský spev rozpustí aj hnev

Občas sa na nich tie ich ženy asi aj hnevajú. To vtedy, keď si možno dlhšie posedia pri pálenom alebo pri pivku s kamarátmi v miestnej krčme. Alebo žeby tam vôbec nechodili? Keď však spustia viachlasne hoci "Na Kráľovej holi“, aj slza do oka sa tisne: Odkážte, odpíšte mojim kamarátom. Že už viac nepôjdem na fraj za dievčaťom...

, 21.09.2022 12:00
Horehronskí chlopi, horehronský viachlasný... Foto: ,
Horehronskí chlopi v pohorelských krojoch. Ide o interpretov tzv. horehronského viachlasného spevu.
debata

Viete, že horehronský viachlasný spev je už od decembra 2017 zapísaný v Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO? Jedným z ľudí, ktorí sa o to zaslúžili, je aj Jaroslav Bodnárik zo skupiny Horehronskí chlopi, unikátneho zoskupenia spevákov z dedín Pohorelá, Šumiac, Telgárt a Vernár. "Áno, bol to môj nápad a podarilo sa nám ho pretaviť do skutočného zápisu,“ vraví hrdo. V januári 2016 sa tento hrdelný spev zaradil do slovenského reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky. To bolo podmienkou pre zápis do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO a dva roky neskôr sa tak aj stalo.

"Horehronie sa doosídľovalo v 14. až 17. storočí a v tomto pastierskom kraji sa ľudia potrebovali aj na diaľku dorozumievať,“ pokračuje Jaroslav Bodnárik. "Jedným zo spôsobov bola hrdelná komunikácia na rôzne vzdialenosti. Na to nadväzuje vierovyznanie – tu sa praktizoval tzv. východný obrad, ktorý nemá organ. Ľudia si ten spev chceli aj bez hudobného nástroja nejako prikrášliť, a tak vznikol viachlasný spev. Má tri tónové výšky, základ je stredný stupeň, spodok je bas a vrchný stupeň sa u nás volá tercia. Súzvuk týchto troch tónov pri minimálne štyroch, piatich spevákoch v ľuďoch vyvoláva pekné emócie,“ dodáva Jaro Bodnárik. Horehronský viachlasný spev je dnes už "UNESCO značka“ ako fujara, terchovská muzika, gajdošská kultúra a podobne.

Jaro Bodnárik sa zaslúžil o to, aby bol... Foto: Bianka Stuppacherová, Pravda
Jaroslav Bodnárik, Horehronskí chlopi, horehronský viachlasný spev Jaro Bodnárik sa zaslúžil o to, aby bol Horehronský viachlasný spev zapísaný do nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.

Dôležitú úlohu v tejto ľudovej vokálnej kultúre zohrávali predovšetkým prírodné podmienky. Spievalo sa predovšetkým v prírode, pri prácach na lúkach, kosení trávy alebo v horách pri rúbaní dreva, čo ovplyvnilo formovanie spevu. Typické sú intenzívne hrdelné prejavy, ktoré sa dobre niesli do diaľky, či dobre počuteľné viachlasné súzvuky.

Kde presne je Horehronie?

Horehronie je etnografický región na strednom Slovensku, ktorý ohraničuje oblasť pri prameni Hrona na jednom a mestom Brezno na druhom konci. Jeho osou je horný tok danej rieky. Ide o jednu z najmalebnejších častí krajiny, charakterizuje ju nielen bohatá kultúra a tradície, ale aj rozmanité prírodné krásy. Majestátne ihličnaté stromy sa tiahnu dolinami, na ktoré je úchvatný pohľad. Obyvatelia narodení v tomto kraji sú naň patrične hrdí. Horehronská príroda je krásna, divoká a nespútaná. Spev sa stal súčasťou identity miestnych ľudí. Treba tiež poznamenať, že horehronský spev nie je typický len pre mužov, ale aj pre ženy.

Jara Bodnárika stretávame v Pohorelej, ktorá je už rímsko-katolícka. "Hlavnými reprezentantmi viachlasného spevu na východ sú Šumiac, Telgárt a Vernár, grécko-katolícke obce, ktoré si zachovali spomínaný východný obrad. "Aj preto majú Šumiac, Telgárt a Vernár trochu iné nuansy viachlasného spievania, Pohorelá s Heľpou majú v tomto ohľade ku sebe bližšie a zas niečo iné je z hľadiska interpretácie a tvorby tónu Polomka a Závadka. Našinec, keď počuje jednotlivé spevácke skupiny, vie aj bez obrazu určiť, skadiaľ spevácka skupina pochádza,“ vysvetľuje chlapík oblečený v sviatočnom pohorelskom kroji.

"Mám na sebe vyšívanú sviatočnú košeľu, jednotlivé výšivky sa líšili rodinnými klanmi, každá rodina mala svoj typ výšivky. Nohavice sú z utlačenej látky vyrobenej z ovčej vlny, opasok ako stavovský doplnok mohli nosiť len starší gazdovia alebo vážení chlapi. Mladí alebo regrúti ho ešte nenosili. Nasleduje pokrývka hlavy a brusľak, kožená, bohato zdobená vesta z ovčej vlny. Mašľa okolo krku, to je naša pohorelská kravata,“ smeje sa. Nuž, Slovensko je blízke a prekvapivé.

Pri príležitosti zápisu viachlasného spevu do nehmotného dedičstva UNESCO dal Jaro Bodnárik dokopy partiu 50 chlapov z Horehronia – z Pohorelej, Šumiaca, Telgártu či Venára, a keď päťdesiati zaspievali "Na Kráľovej holi“, ľudia mali až zimomriavky. "V našom podaní je to akoby druhá slovenská hymna,“ dodáva.

Hoci partia Horehronskí chlopi je mužská záležitosť, krásne spievajú aj ženy. Horehronské spevy sa týkajú mužov, žien a spievajú aj deti, tie zatiaľ iba dvojhlasne. A čo pomáha na "pomastenie“ hlasiviek? "Spievame aj v kostole, kde slivovička nemôže byť, ale inde, keď sa hlasivky pred spevom trošku pomastia, aj veselšia nálada je a vždy je to lepšie. Vtedy si rýchlejšie aj na naše pesničky, ktorých máme v repertoári neúrekom, pospomíname!“

Vedeli ste o známej piesni toto?

Prostredníctvom horehronského viachlasného spevu je interpretovaná aj jedna z najznámejších slovenských ľudových piesní „Na Kráľovej holi“, ktorá sa stala neoficiálnou slovenskou hymnou. Najviac pieseň preslávil film Pacho hybský zbojník (1975, réžia Martin Ťapák). Tu je už urobená zmena v texte piesne. V pôvodnom texte sa v prvej slohe spieva „o vrchu stromu naklonenom do šumiackej zemi“. Vo filme je už reč o "slovenskej zemi“. Podľa jednej z mnohých legiend ku tejto piesni vymyslel text vojak zo Šumiaca, bojujúci na ruskom fronte. Keď ho nepriatelia postrelili, uvedomil si, že domov sa už zrejme nikdy nevráti. Iné zdroje uvádzajú, že je to pieseň odsúdeného pred popravou. Strom s nakloneným vrcholcom je vlastne šibenica. A takto napríklad znie nepoužívaná, pôvodne druhá sloha piesne:

Stojí mi tam stojí, smutná neveselá,

šibenička moja, šibenička moja,

šibenička moja z kresaného dreva.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #spev #UNESCO #Horehronie #Zoznam nehmotného dedičstva UNESCO
Flowers