„Insitné maliarstvo z Kovačice sa nachádza desať rokov na zozname srbského kultúrneho dedičstva. Je jediné na tejto listine spomedzi všetkých národnostných menšín v Srbsku. Ani menšinovým Rumunom, Maďarom, Bosniakom, Albáncom, Čiernohorcom, Rómom či Rusínom sa to dosiaľ nepodarilo. A podmienkou možného zaradenia do zoznamu UNESCO je aj byť najmenej desať rokov v národnom zozname," hovorí Pavel Babka, zakladateľ a majiteľ Galérie Babka v Kovačici.
V čom je tvorba kovačických maliarov jedinečná?
Keď sa niekto kdekoľvek vo svete narodí v prostredí, kde je jeho materinský jazyk menšinový, cíti potrebu hľadať spôsob, aby mu rozumela väčšina. Slovenská národnostná menšina v Srbsku našla jeden zo spôsobov – cez insitné maliarstvo. A, mimochodom, hovorievam, že my v Kovačici úplne dobre neovládame ani jednu reč.
Prečo?
Samozrejme, že slovenčina je nám najbližšia, no rozprávame ňou v archaickej podobe. V podstate v takej podobe, akú používali naši predkovia, keď sem prišli pred viac ako dvomi storočiami počas Rakúsko-Uhorska. V našom vyjadrovaní by ste počuli aj maďarské a nemecké slová. Dokonca ešte donedávna som si myslel, že podaktoré patria do slovenčiny, ale sú z maďarčiny.
Vráťme sa k maľovaniu Slovákov v Kovačici.
Keď som povedal, že našli jeden zo spôsobov, aby im rozumela väčšina, chcel som ešte doplniť, že napríklad s literárnou tvorbou by sa takmer určite nepresadili. Ťažko by sa našiel vydavateľ, ktorý by im publikoval knihy v slovenčine s tým, aby sa mu to finančne oplatilo. Logicky by nepochodil, pretože počet slovenských čitateľov v Srbsku je veľmi malý. Kovačičania sa aj preto spontánne pustili do maľovania. Obrazmi porozprávali o svojom živote, o tom, ako žijú od rána až do noci. Prví maliari sa pritom vyznačovali jedným špecifikom.
Čítajte viac Rodáčka z Bojníc už 16 rokov bojuje v Afrike proti šíreniu malárie
Akým?
Všetci zo staršej generácie maľovali ležiace obrazy.
Čo to znamená?
Obraz je širší ako vyšší.
Prečo?
Máme dve oči, vidíme širšie ako vyššie, a pohľad sa v Panónskej rovine nemá kde zastaviť. Zjavne sa tento umelecký štýl uchytil, obyvatelia Kovačice totiž pochválili prvú výstavu obrazov insitného maliarstva, ktorá sa tu uskutočnila v roku 1952. Súviselo to s 150. výročím založenia dediny. Dnes je Kovačica menšie mesto, v ktorom žije necelých 7-tisíc ľudí, prevažnú časť tvoria príslušníci slovenskej národnostnej menšiny.
Čiže začiatky insitného umenia v Kovačici sa priamo spájali s prípravami osláv výročia?
Dá sa to tak povedať. Počas príprav na oslavy zoskupili tých, čo vedeli robiť niečo pekné. Jedni krásne spievali, iní výborne tancovali a našli sa aj takí, čo maľovali. Medzi prvými tvorcami bola tiež Zuzana Chalupová, jedna z najznámejších osobností maliarskej plejády v Kovačici. Žienka, ktorá mala pritom vychodených len niekoľko rokov základnej školy.
Výhoda našich predkov spočívala v tom, že keď sem prišli, došli s nimi aj slovenský evanjelický farár i učiteľ. Vytvorili pôdorys pre zachovanie materinskej reči aj tradícií.
Vďaka čomu sa Slováci v Kovačici neasimilovali?
Výhoda našich predkov spočívala v tom, že keď sem prišli, došli s nimi aj slovenský evanjelický farár i učiteľ. Vytvorili pôdorys pre zachovanie materinskej reči aj tradícií. Chvalabohu, slovenská duša v Kovačici pretrvala. Slováci si vtedy v dedine postavili aj kostol.
Ako sa tam Slováci kedysi dostali?
Panovníčka Mária Terézia chcela osídliť oblasť vojenskej hranice medzi Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou. Plánovala nasťahovať Švábov, čiže podunajských Nemcov, ale nemala ich dosť. Na rad preto prišli aj Slováci. Mária Terézia pritom zo svojho pohľadu postupovala veľmi premyslene.
Foto: Miroslav Čaplovič
Prečo?
Postarala o vznik dedín vo Vojvodine tak, aby proti nej nešarapatili a tiež aby ich obyvatelia nemali vzájomné spory. Národnostne ich rozvrstvila. Línia v poradí dedín išla slovenská, rumunská, maďarská, švábska. A tak sa to opakovalo ďalej. Nezmiešala obyvateľov. Naopak. Preto nevznikol ani náboženský mix. Slováci boli evanjelici, medzi Rumunmi podnes jednoznačne prevažuje pravoslávie, Maďari sú kalvíni, medzi Nemcami je najviac protestantov.
S tým súviselo, že každý sa takpovediac zatváral do seba – dediny medzi sebou nekomunikovali. Každý národ si chránil to svoje. A pri zakladaní osád Mária Terézia rozhodla, že budú od seba vzdialené päť kilometrov. Súviselo to s tým, že rozloha priľahlých polí vytvárala jeden chotár, čiže poľnohospodársku pôdu, ktorá uživila všetkých obyvateľov každej dediny.
Ako sú v kovačickom insitnom maliarstve zastúpené ženy?
Spočiatku vôbec nemaľovali. Ani jedna. Bola to záležitosť mužov. Jedného dňa však Chalupová povedala, že to nie je taká tvŕdza, ba to i ja môžem maľovať, nielen vy chlapi. Muži sa namosúrili: Zuza, čuš ty, pre ženu je ihla a cverny (nite). My budeme maľovať a vy ženy vyšívať… Možno to znelo drsne, ale mysleli to v dobrom. Chalupová sa naozaj potom venovala vyšívaniu, no napokon sa z nej stala aj vynikajúca maliarka.
Čítajte viac Obdivujeme, koľko Slováci unesú, hovoria psychológovia v Tatrách
Ako Slováci v Kovačici vychádzajú s ostatnými obyvateľmi?
Výborne. Nikoho neťaháme za uši, nikoho neťaháme za bajúzy, ako sa u nás hovorí fúzom.
Donedávna sa na Slovensku používal výraz naivné umenie, nie insitné umenie. S čím to súvisí?
Je to už štvrťstoročie odvtedy, čo bolo v Slovenskej národnej galérii trienále slovanských národov. Trienále je výstava umeleckých diel, ktorá sa koná každé tri roky. Rezalo nám trochu uši prídavné meno naivné. U nás naivný skôr znamená hlupák, v srbčine to znie ešte horšie: čosi ako ty si somár. Ľaľa, znalci na čele s významným slovenským teoretikom výtvarného umenia vyhútali prívlastok insitné. No svete zostalo zaužívané naivné maliarstvo. Insitný znamená čosi ako tvoriaci na základe svojho prirodzeného talentu, bez umeleckej vysokej školy. V Srbsku používame aj výraz maliar samouk.
Keď sa raz Chalupovej spytovali, Zuza, a prečo nepredávaš drahšie, odvetila: Ľaľa, dobre mi je doma pri peci, do poľa nemusím chodiť robiť.
Ako vyzerá cesta kovačického insitného umenia na zoznam svetového dedičstva?
Insitné maliarstvo z Kovačice sa nachádza desať rokov na zozname srbského kultúrneho dedičstva. Je jediné na tejto listine spomedzi všetkých národnostných menšín v Srbsku. Ani menšinovým Rumunom či Maďarom sa to dosiaľ nepodarilo. A podmienkou možného zaradenia na zoznam UNESCO je aj byť najmenej desať rokov v národnom zozname. Rozhodnúť by sa malo v najbližších týždňoch. Je to pre nás, Slovákov žijúcich v Srbsku, veľká česť. Už aj zvlášť preto, že v krajine, ktorá má zhruba päť miliónov obyvateľov, je nás 50-tisíc, čiže tvoríme približne len jedno percento tunajšej populácie. Mimochodom, nedávno Srbsko už jeden úspech zaznamenalo – srbskú slivovicu zapísali do zoznamu UNESCO.
Za koľko peňazí sa predávajú obrazy?
Keď existovala Juhoslávia, jeden obraz stál zhruba toľko, čo mesačne zarobil vysokoškolský profesor alebo lekár. Odvtedy sa ceny veľmi nezmenili. Väčší obraz vyjde v prepočte na približne 700 až 800 eur, dakedy možno na tisícku. Naši maliari nie sú chamtiví. Keď sa raz Chalupovej spytovali, Zuza, a prečo nepredávaš drahšie, odvetila: Ľaľa, dobre mi je doma pri peci, do poľa nemusím chodiť robiť.
Koľko obrazov v priemere namaľuje jeden Kovačičan ročne?
Napríklad Ján Bačúr, ktorý nedávno zomrel vo veku 85 rokov, za celý život okolo 3-tisíc. Vychádzalo to na 50 obrazov každoročne. Viac-menej to platí i o ostatných. Samozrejme, že rozmermi to nie sú všetko väčšie obrazy, nájde sa medzi nimi aj nemálo malinkých.
Robievate výstavy v zahraničí, kde si záujemcovia môžu obrazy nielen pozrieť, ale aj si ich kúpiť. Chodievajú zákazníci i priamo do Kovačice?
Isteže prichádzajú. Ľaľa, príklad – pred vypuknutím pandémie koronavírusu navštívilo Galériu Babka okolo 7 500 turistov z USA. Sú to Američania, ktorí si zakúpia výletnú plavbu od Hamburgu až do ústia Čierneho mora. Keď prídu do Belehradu, odbehnú si v rámci svojho programu do Kovačice, ktorá je vzdialená od hlavného mesta Srbska len 49 kilometrov.