Voľanského med z lesov v okolí Bardejova je nielen labužníckou prírodnou pochúťkou, ale svojimi zdravotnými účinkami je najmenej taký dobrý ako slávny manukový med z Nového Zélandu. Ostatne, už pred vyše desiatimi rokmi mu uznávané včelárske autority prisúdili prívlastok supermedu, keď ho v bulharskom Careve vyhlásili za prototyp ideálneho medovicového medu.
Bol to certifikát potvrdzujúci, že v srdci starého európskeho kontinentu sa podarilo uchovať pozoruhodne zdravé jedľové lesy, kde včely nachádzajú čistú, civilizáciou nepoznačenú pašu. Takú ako pred 22-tisíc rokmi, keď sa človeku podarilo domestikovať včelu divú, ktorá patrí k najstarším živočíchom planéty.
Kto je Jozef Voľanský? Jeden z mnohých výhonkov rozvetveného ľudského rodu, ktorý sa vrátil na začiatok poctivej ľudskej obživy. Jeho životný príbeh ukazuje, ako sa Slovensko za posledných 33 rokov zmenilo, osamostatnilo, postavilo na vlastné nohy a nadobudlo podnikateľské sebavedomie, kde hospodársky úspech stojí na trvale udržateľnom životnom prostredí.
Čítajte viac Vravíme šampanské a myslíme na Hubert De Luxe
Zo stavbára a pletiara včelár
V roku 1989, keď sa v Československu končila éra jednej štátostrany a centralizovaného riadenia ekonomiky, mal Jozef Voľanský 18 rokov, v ruke maturitné vysvedčenie zo stavebnej priemyslovky a pred sebou zrejme kariéru majstra v okresnom stavebnom podniku v Bardejove.
Skôr než sa stihol rozhodnúť, čo bude robiť, narukoval na dva roky do armády a keď sa z nej vrátil, oženil sa. Boli to ešte časy, keď mladí pred cestovaním a postupom na kariérnom rebríčku uprednostňovali založenie si rodiny. Medzitým stavebný podnik prichádzal o zákazky, zotrvávanie v upadajúcej firme neveštilo do budúcna nič dobré. Mladá rodina stála pred otázkou ako ďalej.
„Skúsme súkromne podnikať,“ navrhla Jozefovi manželka Alena. Všimla si, že jeden z ich známych sa presadil vo výrobe pleteného textilu. Kúpila si ručný pletací stroj a naozaj – pulóvre sa jej míňali jedna radosť. Jozef zanechal prácu na stavbe, dokúpili dva pletacie stroje a rodina mala o živobytie postarané.
Až do chvíle, kým trh neovládli dovážané lacné textilné výrobky z Číny a Vietnamu. Rodina sa akurát presťahovala do nového rodinného domu s veľkou záhradou a mladý otec uvažoval, že tak ako jeho dedo by mohol chovať včely.
„Na pôjde som objavil pár starých úľov, kúpil včielky, ale rýchlo som zistil, že veľa toho o chove včiel neviem,“ spomína po rokoch Jozef Voľanský na prvé včelárske pokusy. Predplatil si časopis Včelár, aby rýchlejšie prenikol do tajov včelárenia a zoznámil sa s novinkami.
O nejaký čas narazil na inzerát českého včelára Ladislava Špačka. Zaujímal sa o včelárov a o med zo severovýchodu Slovenska. Dali sa dovedna a Voľanský našiel priateľa aj obchodného partnera. Bola to skvelá včelársko-obchodná škola, základom ktorej bola denná práca okolo včiel a živý kontakt so včelármi.
Včelárenie majú Slováci v krvi. Lesné včelárenie, brtníctvo, bolo na území Slovenska známe už v piatom storočí po narodení Krista. Slová brtníctvo a brtník zo slovenčiny už takmer vymizli, lebo včelárov brtníkov hľadajúcich úle divých včiel už nemáme.
Zato med a medovina prežili. Patrili k pochúťkam starých Slovanov a chutia nám dodnes. Chov včiel zdokonaľovali celé generácie. Aj v rodine Jozefa Voľanského nájdeme včelárov. Jeho dedo bol prosperujúci roľník v dedinke Lukavica ležiacej poniže Bardejova.
Súčasťou jeho hospodárstva boli vždy včely. Ako osvietený hospodár chcel mať pre rodinu vlastný med aj dobre opelené ovocné stromy.
Čítajte viac Svetová kráľovná medovníkov je zo Slovenska. Prezradila svoj tajný recept na víťazné cesto i zdobenie
„Moje zoznamovanie sa so svetom včiel a včelárov bolo dosť intuitívne. Keď som oprášil a zreparoval dedove úle, zišlo mi na um, že v jednej chvíli, keď sme robili na dvore u starých rodičov poriadok, veľa nechýbalo, a boli by sme dedove úle spálili ako staré haraburdie. Babička však na ne nedala dopustiť a povedala, že ešte sa raz zídu mne aj bratovi Jurajovi. A veruže sa zišli,“ vracia sa do začiatkov včelárenia Jozef Voľanský.
Začínali naozaj od nuly, ale rýchlo sa obaja učili. Pre včelársku komunitu je príznačná výmena skúseností a stimuláciou dobrý znáškový rok a s ním viac peňazí v rodinnej kase. Ten najlepšie povzbudí do ďalšej práce.
Produkcia medu Voľanských rástla, keď si zakúpili dva kočovné vozy od Prešovčana Michala Vinca. Nebol to obyčajný obchod, ale zrodilo sa ďalšie priateľské puto, most, po ktorom prebiehala intenzívna výmena skúseností.
Prvý slovenský medový e-shop
Jedno je však naučiť sa chovať včely, vytočiť med a druhé dobre ho speňažiť. Spolu s Ladislavom Špačkom vybudoval Jozef Voľanský postupne nákupnú sieť medu najprv na východnom a potom na celom Slovensku.
Spoločne začali med vyvážať do zahraničia. Čo je podnikanie? Umenie chytiť sa ponúkajúcej príležitosti, čítať potreby ustavične sa meniaceho trhu a rýchlo na ne reagovať.
To dokážu ľudia, ktorí svojej veci rozumejú a vedia odhadnúť s istým predstihom vývoj, v našom prípade dopyt po mede. Jeho postavenie v hierarchii potravín sa postupne začalo meniť, čo súviselo s rastúcimi nárokmi ľudí na kvalitu a zdravotnú bezpečnosť.
Dobrý včelár tak vo svojej podstate musí byť nielen na jednej vlnovej dĺžke so svojimi včeličkami, ale aj spotrebiteľmi, pre ktorých med vyrába.
Pozrime sa, ako sa z Jozefa Voľanského stával skúsený včelár, podnikateľ a obchodník s medom. Jedno s druhým sa nevylučuje, naopak, žije v symbióze a podporuje sa.
„Pri nakupovaní medu som ochutnal stovky medov a začal rozlišovať odtienky v kvalite produkcie, špecifické vlastnosti – farby, chute, vône, ktoré zanechávajú v mede rozmanitá slovenská flóra a jednotlivé regióny. Kontakty so včelármi mi umožnili hlbšie prenikať do tajomstva poctivej práce so včelami. Bola to veľká profesionálna aj životná univerzita,“ hodnotí Voľanský obdobie z prelomu milénia.
Nič v ľudskom živote však netrvá večne. Éra, keď Voľanského rodinnej včelej farme výrazne pomáhali príjmy z podielu na vývoze medu nakupovaného po celom Slovensku, netrvala ani desaťročie. Trh v Európe aj na Slovensku sa zmenil a čoraz viac sa veľkou spotrebiteľskou tému stávali pôvodné lokálne potraviny.
Voľanský pochopil, že budúcnosť bude mať ten, kto skráti cestu medzi výrobkom a obchodným pultom, kto vybuduje priame puto medzi včelárom a zákazníkom.
Keď včelársky zväz v snahe oživiť včelárenie a tým aj dopyt po slovenskom mede začal presadzovať heslo, že každá slovenská rodina by mala mať svojho rodinného včelára, Voľanský bol pripravený na všestrannú komunikáciu so svojimi známymi aj budúcimi zákazníkmi.
Slovensko sa čoraz viac pokrývalo internetovou sieťou, do domácností vstúpili počítače a mobily. Jozef Voľanský na novú situáciu zareagoval primerane – súčasne s predajom medu z včelej farmy, ako úplne prvý na Slovensku otvoril e-shop ponúkajúci med rovno od včelára.
Kto chcel vedieť viac, otvoril si Voľanského webovú stránku, kde sa dočítal, s akým včelárom má česť. Marketing je to, čo mnohí slovenskí potravinári, malí aj veľkí, dodnes úplne nezvládajú, robia ho živelne, sporadicky a aj preto ich konkurencia vytláča z trhu.
Čím viac Voľanský o slovenskom mede vedel, čím viac svoju produkciu porovnával s medom ostatných včelárov, slovenských aj zahraničných, tým viac rástlo jeho sebavedomie.
Zatúžil poslať med do medzinárodných súťaží a v konkurencii produktov zo všetkých kontinentov otestovať kvalitu svojich medov. Zakrátko spolu s ďalšími slovenskými včelármi upútal pozornosť sveta.
Moje zoznamovanie sa so svetom včiel a včelárov bolo dosť intuitívne.Jozef Voľanský - špičkový slovenský medár
Čo Arabom nešlo do hlavy
Do Bardejova začali prichádzať diplomy a ocenenia. Medzi nimi zlaté medaily zo svetových výstav Apimondia vo Francúzsku i Apimediaca–Apiquality v Slovinsku. Potom v bulharskom Careve Voľanského med vyhlásili za prototyp ideálneho horského medu.
Svoje postavenie špičkového producenta medu Voľanský dokazoval po celé minulé desaťročia a potvrdil ho aj tohto roku v Istanbule. Spomedzi piatich medailí, ktoré tam získali slovenskí včelári, vybojovala rodinná včelia farma Voľanských, v ktorej pracuje aj syn Martin, štyri. Medzi nimi sa skvie zlatá za jedľový medovicový med.
Čím je tento med mimoriadny? Martin Voľanský, ktorý vystavoval tento med na svetovej výstave Expo v Dubaji, ho pred zvedavými arabskými návštevníkmi prirovnal k vzácnej a vysoko cenenej cibetkovej káve.
Tá pochádza zo zŕn kávy, na ktorých si predtým pochutila cibetka, malá kunovitá šelma žijúca na ostrovoch Indonézie a na Filipínach. Zrná v jej truse sú napohľad takmer neporušené, v skutočnosti prešli v žalúdku cibetiek fermentáciou, čo im dodáva špecifickú chuť a vôňu.
Čítajte viac Irsai Oliver je víno pre ženské ústa, mužom evokuje prvé bozky
Jedľový medovicový med má podobný príbeh. Je produktom vošiek, ktoré sa usadzujú na jedliach v obrovských kolóniách a cicajú z ihlíc stromov sladkú šťavu. Všetky živiny z opulentnej hostiny však nedokážu vošky medovnice jedľovej spracovať. Vylučujú sladké kvapôčky, ktoré chutia včelám. Nič v prírode, ako vidno, nevyjde nazmar.
Keď si arabskí návštevníci vypočuli tento príbeh, niektorí krútili hlavami a boli v rozpakoch, či ochutnať tento čudný med. Vtedy Martin Voľanský prirovnal medovicový med k cibetkovej káve.
„Vari vám nechutí, viete predsa, z čoho sa zbierajú zrná najdrahšej kávy na svete? Z trusu cibetiek.“ Zaraz sa dostal jedľový medovicový med do inej polohy. Keď ho návštevníci ochutnali, nestačili sa čudovať, čo je to za tmavo-čiernu pochúťku so zelenkavým odtieňom.
Med chutil sladko, ale nebola to príkra sladkosť a vo vôni cítili sviežosť lesa. Med bol plný minerálov a antioxidantov.
Práve tmavá farba medu svedčí o vyššom obsahu antioxidantov, ktoré chránia ľudské bunky pred oxidačným stresom a chronickými ochoreniami. Okrem toho spomaľujú starnutie. Už teda chápeme, prečo je med, obzvlášť medovicový, nielen mimoriadne hodnotná potravina, ale aj liek.
Vysvetlenie, ktoré podal Martin Voľanský púštnym Arabom, okamžite sústredilo pozornosť na tento med. A keď pridal informáciu o jeho hojivých antibakteriálnych účinkoch, v ktorých je porovnateľný, ak nie lepší ako povestný manukový med z Nového Zélandu, (dokázal to výskum Zoologického ústavu SAV), pýtali sa, koľko tento zázrak prírody stojí.
Manukový sa predáva v malom 330-gramovom balení v cene od 100 do 150 dolárov. Nie je toľko hodný aj slovenský med, ktorý sa mu kvalitou a vlastnosťami vyrovnáva?
Nuž, ako je to už slovenským zvykom, musíme ísť do sveta, aby sme si uvedomili, aké bohatstvo sa ukrýva v jedľových lesoch malej stredoeurópskej krajiny. Kde všade ich vlastne máme? Jeden z najstarších slovenských včelárov, 84-ročný Jozef Toma zo Smižian na Spiši, má o nich dokonalý prehľad.
Spomenie jedliny okolo Sitna a Hodruše Hámrov, lokality na Liptove v okolí Ružomberka či Východnej, Volovské vrchy a Branisko na Spiši, ďalej Starú Ľubovňu, Sninu a samozrejme Bardejov s Čergovskými vrchmi. Tam všade zbierajú medovicovú sladinu z jedlí spracovanú voškami usilovné včielky slovenských včelárov.
Foto: Jozef Sedlák
Včelie gotické mesto
Medovicový med nie je samozrejmosťou. Včielkam sa ho nepodarí nazbierať každý rok. Niekedy prejdú dva aj tri či štyri roky, kým príde ročník bohatý na vošky a ich sladkú šťavu, ktorá včelám chutí.
Súvisí to s počasím, ktoré je aj v dôsledku klimatickej zmeny čoraz nestálejšie, plné nečakaných zvratov. Lepší je vlhší rok ako suchý, zlé sú búrky a dlhé suchá a tiež premnoženie lienok, predátorov vošiek.
Najnovšie včelári zápasia s obdobným problémom ako vinohradníci. Do lesov podobne ako do vinohradov vtrhli agresívne ázijské lienky. Objavila sa verzia, že do prírody sa mohli dostať aj z holandských fóliovníkov.
No nech je to tak či onak, včielky a ich symbiotické partnerky vošky čelia problému vyvolanému globalizáciou poľnohospodárstva, čo je dôsledok liberalizácie trhov s potravinami. Vozíme ich z jedného konca sveta na druhý a spôsobujeme si prekážky, ktoré prv ľudstvo nepoznalo.
Mali by sme sa živiť tým, čo produkuje naše prostredie, ktoré obývame od nepamäti. Aj med rodiny Voľanských je dielom nespočetných generácií našich predkov, ktorí žili v súlade s prírodou. Dnes majú Voľanskí sedem včelníc dovedna s 240 rodinami.
Kúpili či prenajali si niektoré lesné čistiny, kam presunuli úle, aby skrátili včielkam cestu na pašu do jedľových lesov. Robotnice tak zbytočne nemíňajú energiu na dlhý prelet so sladkou šťavou do úľov.
Každá práca má svoje nuansy. Človek sa ich učí po celý život. Na jeseň tohto roku získala včelia farma Voľanských Európskej komisie pre medovicový med ochrannú známku Chránené označenie pôvodu. Na Slovensku ho majú len tri potraviny – Žitavská paprika, Stupavské zelé a teraz vzácny medovicový jedľový med.
Bodaj by sa mu viedlo lepšie ako predchádzajúcim dvom potravinám, pretože Žitavskú papriku nemá pomaly kto zberať. Jej produkcia upadla z tisícok ton na úbohých 30 ton a pokiaľ ide o Stupavské zelé, v malom mestečku na Záhorí sa poctivému pestovaniu venuje už len zopár kapustárov, možno ich spočítať na prstoch rúk.
Medovicový med môže mať väčšie zázemie. Slovenskí včelári napriek peripetiám doby aj vnútorným zápasom o ďalšie smerovanie včelárenia v krajine lepšie zvládli prirodzenú generačnú výmenu. Najlepšie to vidno na rodine Voľanských, kde spolu s otcom hospodári aj syn.
Mladú krv cítiť. Nie je to len prienik do sveta internetového obchodu, ktorý umožňuje posielať med do celej Európy.
Novým momentom je úsilie zviditeľniť Bardejov nielen ako najzachovalejšie gotické mesto na Slovensku, ale aj ako mesto ponúkajúce ojedinelý výlet do sveta včiel vyrábajúcich jedinečný med. Voľanskí teraz budujú včelnicu, kde návštevníci preniknú do stále záhadného včelieho kráľovstva.
Čítajte viac Najčítanejší článok roka bol o Putinovom napadnutí Ukrajiny. Druhá priečka? Šokovala aj nás