Za počinom v Múzeu Leopold nie sú klimatickí aktivisti ani drzí návštevníci, ale samotní galeristi. Neupozorňujú iba na to, ako sú v priamom ohrození krásy tohto sveta, ktoré svetoznámym maliarom stáli za zvečnenie na plátne. Ale že tieto krásy a naše životy ohrozujeme, pretože klímu vychyľujeme podobne ako obrazy. Naozaj stačí, aby to bolo iba o pár stupňov.
„Už roky vedci varujú pred oteplením svetovej klímy o 1,5 stupňa Celzia. No nevyzerá to, žeby táto informácia ovplyvňovala väčšinu ľudí, aby menili svoje správanie v prospech klímy. Prečo? Pretože sa to zdá byť pre mnohých nepostrehnuteľným rozdielom. Číslo je príliš abstraktné,“ upozorňujú autori galerijného projektu A few degrees more (O pár stupňov viac, virtuálna prehliadka je dostupná na afewdegreesmore.com).
Skutočne, kto rieši, či bude teraz vonku 14, alebo 15,5 stupňa? Ľudia nahodia ten istý kabát. Načo sa tým zaoberať? Ale to je mylný pohľad s tragickými dôsledkami. Vysvetlením sa zaoberajú desaťtisíce strán vedeckých štúdií, ale je tu ešte niečo, čo môže ponúknuť pohotovejšiu a presvedčivejšiu odpoveď. Umenie.
Lesy a jazerá už len na obrazoch?
Galeristi svoju akciu do detailu premysleli a prediskutovali s vedcami. Je to presné. Obraz Pohľad na pohorie Rax od Kolomana Mosera vychýlili o 1,5 stupňa. Už aj takéto „malé“ zvýšenie globálnej priemernej teploty bude mať pre Alpy katastrofálne následky. „Pretože v Rakúsku teploty stúpajú takmer dvakrát rýchlejšie v porovnaní s celosvetovým priemerom (a to isté sa deje aj na Slovensku, pozn. red.). To povedie k strate polovice ľadovcov sveta,“ zdôrazňujú galeristi. Z vyše 100 rokov starého obrazu Mosera možno gumovať typické scenérie a – vodu. Rovnako, ako si vášniví lyžiari v ostatnom čase gumujú z kalendárov lyžovačku.
Galeristi pri každom obraze píšu aj čo možno robiť – napríklad rozširovať nerušené chránené územia, ktoré dokážu perfektne zachytávať uhlík a vodu.
Čítajte viac Bobor je jediný, kto zadržanie vody v krajine berie vážne
Gustav Klimt zachytil nádheru dokonale priezračného ľadovcového Atterského jazera v roku 1900. Obraz je naklonený o dva stupne. Vtedy sa premnožia rasy. „Ovplyvnilo by to kvalitu vody a spôsobilo pokles hladiny, čo by krásne modré jazero postupne vysušilo.“
Foto: Múzeum Leopold, Viedeň
Čo robiť? Znižovať emisie, kde sa len dá, aby sme udržali oteplenie pod 1,5 stupňa. Len tak má Atterské jazero šancu zotrvať.
Ďalší Klimtov obraz Sad vo večerných hodinách sa nakláňa už o tri stupne. Svet v súčasnosti smeruje k otepleniu o 3,2 stupňa. Výsledok? Masívne zmeny v poľnohospodárstve strednej Európy. Obdobia extrémnych horúčav a sucha prekopú pestovanie akýchkoľvek plodín. A – ovocné stromy ako v diele Gustava Klimta, ktoré storočia dominovali vidieckej scenérii, môžu z krajiny vymiznúť.
Potrebná akcia? Lokálne vyprodukované potraviny, nemusia sa toľko prevážať. Podľa štúdie zverejnenej vlani v časopise Nature Food je príspevok transportu potravín ku globálnym emisiám oveľa vyšší, ako sa pôvodne myslelo – šesť percent. Niektoré potraviny cestujú úplne zbytočne tisícky kilometrov. Je v poriadku dovážať a kupovať na Slovensku cesnak z Číny? Strukoviny z Kanady?
Všetko, všade, naraz
Marie Egner. Jednoduchý, ale krásny Motív z Benátok. Štyri stupne. Benátky, ako ich poznáme, sa stratia. Pre klimatickú zmenu sa už dnes zvyšuje počet rizikových prílivov. Príroda Benátkam pritom už venovala „ironický úškrn“. V novembri roku 2019, keď benátska regionálna vláda odmietla zmeny v rozpočte, ktoré sa mali týkať boja proti zmene klímy (odmietli investovať do obnoviteľných zdrojov, obmedzenia plastov a náhrady mestských dieselových autobusov), ani nie do dvoch minút do budovy, kde rokovali politici, vstúpila voda.
Riešenie? Napríklad, že do Benátok netreba cestovať lietadlom či autom. Dá sa tam pohodlne a rýchlo dopraviť aj vlakom. „Používanie a rozširovanie existujúcej verejnej dopravnej siete je nevyhnutné, rovnako aj naša individuálna úprava cestovateľského správania,“ odporúča múzeum s dôvetkom, že najdôležitejšie je rapídne zníženie emisií.
Čítajte viac Sucho je extrémne, jedno z najhorších za 140 rokov
Presne tam mieri aj „posledné varovanie“ vedcov z Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (IPCC), ktorí pred niekoľkými dňami uverejnili šiestu súhrnnú správu. „Správa je jasným signálom na masívne zrýchlenie snáh o záchranu klímy všetkými krajinami, všetkými sektormi a vo všetkých časových horizontoch. Náš svet potrebuje konať v ochrane klímy: všetko, všade, naraz,“ nalieha generálny tajomník OSN António Guterres. Globálne emisie treba do roku 2030 znížiť o polovicu.
Prečo správa získala prívlastok „posledné varovanie“? Pretože je to jednoducho posledná súhrnná správa od IPCC v tomto desaťročí. A v tom nasledujúcom bude zrejmé, či sa podarilo „napraviť kurz Titanicu“. Ľudstvo vie, ako na to. Len či chce.
Krok späť
Ak ľudstvo nechce vychýliť svet o viac ako 1,5 stupňa, malo by povzbudzovať návrat polí, lesov, lúk, mokradí, riek do prirodzeného stavu. Aby v nich mohli fungovať prírodné procesy, ktoré dokážu zadržať značné množstvo uhlíka, vody a biodiverzity. Toto je iba jedno z riešení, ale patrí k najlacnejším a najefektívnejším.
Čítajte viac S mokraďami sa nebojuje. Môžu naučiť, ako žiť. Budeme znova rešpektovať prírodu?
Okrem toho je však nevyhnutné do 27 rokov podľa vedcov úplne prestať spaľovať uhlie. Spotreba ropy by mala v roku 2050 klesnúť o 90 percent oproti roku 2019, spotreba plynu o 85 percent. Slovensko sa však pridáva ku krajinám, ktoré idú robiť presný opak.
Foto: Richard Kučera Guzmán
Podľa riaditeľky Greenpeace Slovensko Kataríny Juríkovej máme všetky riešenia na to, aby sme v najbližších siedmich rokoch znížili emisie o polovicu. „Prechodom na obnoviteľné zdroje energie, ochranou a obnovou ekosystémov a zmenami v poľnohospodárstve. Aby sme udržali hranicu globálneho otepľovania na 1,5 stupňa, musíme prestať byť závislí od fosílnych palív. Akákoľvek nová fosílna infraštruktúra sa s týmto cieľom nezlučuje. Správa IPCC vychádza práve v čase, keď sa na Slovensku dokončuje posudzovanie vplyvov na životné prostredie týkajúce sa výstavby nového terminálu LNG v bratislavskom prístave. Je to dokonalý príklad projektu, ktorý sa nemôže realizovať, ak to s bojom proti zmene klímy myslíme vážne.“
Rovnako nie je s bojom proti zmene klímy kompatibilná predstava, že by sa na Slovensku mohlo ťažiť viac plynu.
A teda, čo ak sa nepodarí skorigovať kurz „výletného parníka“? Čo ak bude noblesná časť cestujúcich tancovať ďalej nehľadiac na dôsledky piruet a odtlačky drahých opätkov? Obrazy v Múzeu Leopold sa nakláňajú viac.
Pole žin
Tina Blau-Langová nechala na obraze z roku 1890 rozkvitnúť jabloň. Je posunutá o šesť stupňov. Takéto oteplenie prinesie prudkú a masívnu zmenu v rastlinstve a živočíšstve strednej Európy. Mnohé druhy nebudú schopné sa prispôsobiť. Čo ešte viac prehĺbi úbytok biodiverzity.
Ako tomu zabrániť? Napríklad – plošne rozšíriť poľnohospodárstvo, ktoré neničí biotu v pôde, neuberá ju o úrodnosť, schopnosť viazať uhlík a vodu, ale snaží sa o pravý opak. Ide napríklad o regeneratívne poľnohospodárstvo. Pár lastovičiek je už aj na Slovensku a farmári, ktorí sa tomu venujú, si pochvaľujú ušetrené náklady za palivo, chémiu a tiež príjmy, ktoré dostávajú za ukladanie uhlíka.
Čítajte viac Hľadáte nádej? Možno na nej práve stojíte
Klasické a dosiaľ stereotypné predstavy o poľnohospodárskej krajine plánuje rozkolísať intervenčná výstava súčasného umenia Agrikultúra lásky. Začiatkom mája „zasiahne“ do stálej expozície Národného poľnohospodárskeho múzea v Prahe. „Máme v pláne trochu narušiť to ich status quo umeleckou linkou,“ prezrádza kurátorka Veronika Čechová. Vytiahnu napríklad sériu malieb Štěpána Broža, ktorý romantizujúcim spôsobom stvárňuje bytie človeka v prírode. Vystavia aj video Marie Lukáčovej pod názvom Pole žin, ktoré zachytáva šepkajúce matky na nehostinnom zimnom poli a tematizuje odklon od starostlivého prístupom k pôde k jej bezohľadnému využitiu.
„Ťažíme zdroje namiesto toho, aby sme si uvedomili, že čokoľvek robíme životnému prostrediu, sprostredkovane robíme sami sebe,“ dodáva kurátorka.
Vo Viedni v Múzeu Leopold na obraze od Albina Egger-Lienza si zatiaľ chlapec niekde v horách východného Tirolska ľahne na brucho, aby sa mohol napiť z nepatrného prameňa. Túto maľbu naklonili až o sedem stupňov.
Foto: Múzeum Leopold, Viedeň
Takéto zvýšenie letnej teploty by viedlo k dlhotrvajúcim vlnám horúčav a pramene ako tento, ktorý stvárnil Lienz, by vyschli. Všetky vysokohorské ľadovce, ktoré sa už dnes topia, by definitívne zmizli. S nimi úplne všetka voda. Na úbočiach by zostali len skaly. „Prudké lejaky a krupobitia by tieto skaly zrútili pri zosuvoch, čo by celé údolia spravilo neobývateľnými,“ opisuje galéria.
Za sklom
Van Goghovým Slnečniciam v Londýnskej národnej galérii sa po útoku rajčinovou polievkou nakoniec nič vážne nestalo. Pretože sú za sklom.
Foto: SITA/AP, Just Stop Oil
Demokracia, slobody, ľudské túžby, štáty, mestá, dediny, domy, ľudské telesné schránky nie sú za žiadnym sklom, ktoré by ich ochránilo pred klímou, ktorá vrhá viac hurikánov, krupobití, horúčav. Jedine, žeby ľudia chceli žiť ako v najnovšom slovensko-maďarskom filme Umelohmotné nebo, úplne prvom animovanom filme pre dospelých, ktorý bol vyrobený na Slovensku. Kde kupola nad mestom chráni hŕstku ľudí pred vyprahnutým svetom, v ktorom skolabovala pôda, ktorá živila všetko živé po milióny rokov.
Nech to znie akokoľvek nekomfortne, stomiliónová hodnota obrazu Slnečnice (ide o odhadovanú hodnotu v súčasnosti, obraz sa predal na aukcii v roku 1987 za sumu 40 miliónov dolárov) je nakoniec len smietkou proti nesplatenému účtu voči budúcim generáciám, ktorý narastá.
Čítajte viac Klimatická zmena je šanca mať zelenšie mestá
Nielenže vieme, čo treba robiť, vieme, z čoho možno účet zaplatiť. Podľa odhadov Svetovej banky treba každoročne použiť aspoň niečo vyše jedného percenta svetového hrubého domáceho produktu na opatrenia v boji proti klimatickej zmene, aby to malo zmysel. Každoročné dotácie fosílnych palív niekoľkonásobne prevyšujú túto navrhovanú investíciu, za vlaňajší rok dokonca dosiahli rekordnú úroveň.
No čo ak sú nakoniec aj výzvy umenia rovnako abstraktné ako varovania vedy?
Jediná šanca
Na čo sa vlastne ešte čaká? Na bezprostredný dotyk klimatickej krízy? Už dávno vieme, že je surový a bezohľadný. Európanom to chodia opisovať obyvatelia Hondurasu, Salvádoru. Strácajú lesy, vodu, pôdu, domov.
Čítajte viac Planéta zametá najprv s tými, čo jej ublížili najmenej. Volajú o pomoc
Slovenská výtvarníčka Oľga Paštéková tvorivo reflektuje klimatickú krízu aj krízu biodiverzity. Vo svojich dielach necháva zaplaviť lunaparky, horské dráhy, továrne vodou. A divočinou. Opustené miesta preliezajú šelmy, ceria zuby, načahujú sa za artefaktmi civilizácie.
„Mám dojem, že bežného človeka sa klimatická kríza vlastne nedotýka, ak ho nepostihuje priamo. Ak nie je farmár, ktorému zamrzne úroda v máji, alebo majiteľ domu, ktorý zaliali prívalové dažde. Neuvedomuje si súvislosti a ide ďalej. Toto sú varovania našej planéty. Dejú sa pomaly. Ak si ich nebudeme všímať, doplatíme na to. Aj keď to v prvom rade závisí od oveľa väčších hráčov, my zatiaľ môžeme pomôcť, ako vieme. Musíme začať myslieť inak a nie je to pohodlné. Aj malá zmena v našom každodennom živote má zmysel – vyberajme, čo si kúpime, čo podporíme, čomu dáme prednosť. Je to jediná šanca.“