Foto: Profimedia
Úplne nečakane po 40 rokoch vychádza v českom vydavateľstve Atlantis slávna esej Milana Kunderu Unesený Západ alebo Tragédia strednej Európy v preklade Anny Kareninovej. Ešte predtým, v novembri 2021, vyšla esej spolu s prvým francúzskym prekladom prejavu Nesamozrejmosť národa zo IV. zjazdu Zväzu československých spisovateľov v roku 1967. Náhoda? Nie, text sa stal po agresii Ruska na Ukrajinu opäť veľmi aktuálnym.
Česi a Slováci väčšinou poznajú anglickú verziu textu publikovanú v roku 1984 v The New York Review of Books, alebo český preklad, ktorý – ako aj mnohé ďalšie preklady – vychádzal z anglickej verzie. Lenže anglický preklad, ktorý obletel svet, je oproti pôvodnej verzii publikovanej v časopise Le Débat, oklieštený, upravený, boli vyhodené niektoré pasáže či poprehadzované kapitoly. A kto sa začíta do pôvodného textu, to vníma hneď od začiatku.
Pre znalcov Kunderovho diela je to aj veľké prekvapenie. Svetoznámy spisovateľ, ktorý tak puntičkársky dbá na preklady a opravoval mnohé svoje romány, ktoré vo francúzskom alebo v anglickom preklade vyšli v upravených verziách, venoval téme prekladu, precíznosti, svojvoľnosti prekladateľov značný priestor vo svojich esejistických knihách, nechal dlhé roky kolovať redukovaný text v anglickom jazyku. Kde hľadať vysvetlenie? Už v doslove románu Žert Kundera napísal, že ako iné texty, aj túto slávnu esej považuje za príležitostnú, kde iba objasňoval českú (slovenskú, maďarskú, poľskú, stredoeurópsku) situáciu, a mala v určitom čase splniť svoju úlohu.
Jedinečná stredná Európa
V 80. rokoch vyvolal Unesený Západ búrlivú a nadšenú reakciu vo svete. Zo strednej Európy sa stala „móda“, „intelektuálny karneval, aktuálny námet, ktorý vyvoláva explóziu publikácií a debát,“ ako povedal český filozof Václav Bělohradský.
Esej Unesený Západ nie je iba o Rusku a strednej Európe, Kundera nesmierne kriticky pristupuje k úpadku európskych hodnôt a kultúry.
Nemýľme sa, Kundera strednú Európu neobjavil. Tá tu bola vždy, ako priestor, ktorý zanechalo rozpadnuté Rakúsko-Uhorsko a neustále novými hranicami vymedzované Poľsko; teda priestor zvieraný – zároveň neustále existenčne ohrozovaný – dvoma mocnosťami – Nemeckom a Ruskom.
V čom je Kunderov prístup jedinečný? V tom, ako tému uchopil a v akom čase. Stredná Európa ako mnohoraká rozmanitosť na malom priestore, kde jednotlivé národy prežívajú vďaka svojej kultúre (umeniu, hudbe, literatúre), ako „zmenšený model Európy“, ako laboratórium Európy. Písané v dobe, keď stredná Európa, vždy historicky zviazaná so západnou kultúrou a myslením, začala miznúť z mapy a vypŕchať z povedomia Západu: vymazaná z pamäti únosom Ruska, ktoré vnútilo svetu nové delenie Európy na západnú a východnú časť.
Foto: ČTK / Gallimard
Rusko – cudzí svet
Text nie je o (aktuálnej) politike. Kundera sa na Rusko pozerá ako na kultúru, ktorá je Stredoeurópanom vzdialená, cudzia. Veď ktoré národy tohto regiónu majú s Ruskom, okrem Poliakov okupované (v čase písania eseje dve storočia s výnimkou medzivojnového obdobia), niečo (dejiny, kultúru, štátnosť) spoločné? Ako vlastne poznamenalo ruské myslenie a kultúra (umenie, literatúra, hudba) Západ, teda v užšom slova zmysle Európu, do 19. storočia?
Nie, Kundera nevylučuje Rusko z Európy, poukazuje na spoločné antické a židovsko-kresťanské korene. Vyzdvihuje ruský román 19. a 20. storočia, ktorý je neodbytne spätý s európskou kultúrou, formoval ju, bez neho je nemysliteľná. Ako exemplárny príklad vzájomnej prepojenosti, „kultúrnych zásnub“ udáva hudobného skladateľa Igora Stravinského. Ako sa ruská kultúra postupne včleňovala do západnej, fascinovala ju, podrobne a bravúrne to popisuje britský historik Orlando Figes v knihách Európania (na spisovateľovi Ivanovi Turgenevovi) a Natašin tanec (Kultúrne dejiny Ruska).
Ako chceme filozoficky obhájiť Západ pred Ruskom, Európu pred Amerikou a Čínou? Čím sme dnes jedineční? Už iba kultúrnym dedičstvom? Európa ako skanzen?
Kundera poukazuje aj na falošnosť tzv. slovanského sveta. Píše, že Karel Havlíček Borovský už v 19. storočí varoval, že Rusi píšu namiesto ruský slovanský, no pod slovanským myslia ruský (ako aktuálne dnes). Slovanstvo je len maska imperiálnych chúťok a záujmov Ruska. Napriek tomu táto dvestoročná siréna opíja aj dnes hlavy mnohých (ľavicových) intelektuálov na Slovensku. A varovné slová Františka Palackého z roku 1848 o „ruskej imperiálnej monarchii, ktorá by znamenala nesmierne a nevysloviteľné nešťastie bez miery a hraníc,“ nestratili nielen pred 40 rokmi, no ani dnes na naliehavosti, keď Rusko je opäť vo víre „starých protizápadných obsesií“.
Ak kritici tvrdia, že stredná Európa nemá pevné hranice, je to nesporne pravda. Lenže, kde sa vlastne končí Európa? Dnes viac ako aktuálna otázka, pretože východné hranice sú otázne, vágne, nejednoznačne definované (od 18. storočia): končí sa Európa na upätí či hrebeni Kaukazu (hora Šchara iba málokomu niečo hovorí, pritom je vyššia ako Mont Blanc), alebo do Európy patrí aj Gruzínsko a Arménsko? A čo vieme o národoch a etnikách medzi Čiernym a Kaspickým morom? Patria do (kultúrneho) dedičstva Európy? Boli niekedy jej integrálnou súčasťou? Nebola Európa viac spätá a formovaná priestorom Stredozemného mora?
Zarytí odporcovia a rýchlo kvasení experti na Rusko, ktorí ho už videli na kolenách po prvých sankčných balíčkoch EÚ, prosiace o pomoc, by mali spozornieť pri Kunderových slovách, že Rusko „má väčší (iný) rozmer nešťastia, iný obraz priestoru (priestoru takého nesmierneho, že sa v ňom strácajú celé národy), iný rytmus času (pomalý a trpezlivý), iný smiech, iné žitie, iné umieranie“.
Čo môže zjednotiť Európu, dať ducha a identitu v „imagologicky“ globalizovanom svete? Spoločné technické, ekonomické a právne normy? Nariadenia a direktívy? Či odmietanie a vymazávanie dejín, nová cenzúra, kultúra rušenia (cancel culture)?
Otázna identita Európy
Esej Unesený Západ nie je iba o Rusku a strednej Európe, Kundera nesmierne kriticky pristupuje k úpadku európskych hodnôt a kultúry. Ak v Československu zanikali kultúrne časopisy pod nátlakom Rusov, vo Francúzsku samy od seba, bez širšieho povšimnutia a oplakávania. Masová kultúra, plytkosť, baženie po žurnalistickej aktualite, neochota hlbšie sa zamýšľať a rozoberať problémy v kontexte a komplexne. Z verejného priestoru vymizli kultúrne autority: hlas spisovateľa, filozofa, umelca sa stal jedným z mnohých.
Keď českému filozofovi Karlovi Kosíkovi v 70. rokoch eštebáci skonfiškovali takmer tisícstránkový rukopis, na ktorom pracoval roky, mohol sa obrátiť o pomoc na Jeana-Paula Sartra, ktorého slovo malo ešte váhu, vplyv vo verejnom priestore. Ako posledného. Tu sa Kundera mýli, pretože túto funkciu prevzali kolektívne inštitúcie ako PEN, či ad hoc petície podpisované mnohými kultúrnymi osobnosťami, ako to bolo v prípade útokov na samotného Kunderu v roku 2008. Koľko intelektuálov by privítalo, keby sa v minulosti tým hlasom kultúry bol ochotný stať práve Kundera?
Už v Nesamozrejmosti národa Kundera podmieňuje existenciu malého národa jeho kultúrou – teda tým, čo postupne dokázal vytvoriť na poli ľudovej kultúry, umenia, literatúry, myslenia, hudby. Kultúra (historická pamäť) dáva národu ducha a identitu. Bez kultúry národ zahynie, bez ducha sa rozplynie. V Unesenom Západe kultúru vzťahuje primárne k identite malých stredoeurópskych národov. Neplatí to však aj o celej Európe?
V stredoveku formovalo Európu kresťanstvo, v novoveku kultúra. Tá – ako niečo „banálneho a bezvýznamného“ – postupne, no nezmazateľne a dôsledne vyprázdňuje priestor v dejinách. Čo bude nasledovať po nej? Kundera sa pýta, či to budú technické objavy, trh, médiá, politika. Čo môže zjednotiť Európu, dať jej ducha a identitu v „imagologicky“ globalizovanom svete? Spoločné technické, ekonomické a právne normy? Nariadenia a direktívy? Lobizmus? Spupnosť? Či odmietanie a vymazávanie dejín, nová cenzúra, kultúra rušenia (cancel culture)?
Ako chceme filozoficky obhájiť Západ pred Ruskom, Európu pred Amerikou a Čínou? Čím sme dnes jedineční? Už iba kultúrnym dedičstvom? Európa ako skanzen?