Hitlerove denníky. Zhovievavý diktátor a podvod za milióny

Mohla sa mašinéria holokaustu rozbehnúť bez Hitlerovho vedomia? Nevedel nacistický vodca o hromadnom vyvražďovaní Židov? Mal v úmysle nájsť im nový domov kdesi na východe?

Aj také otázky vyplývali z údajných Hitlerových denníkov, ktoré za vyše deväť miliónov mariek kúpilo vydavateľstvo týždenníka Stern.

A napriek varovaniu, že o ich pravdivosti možno pochybovať, sa redakcia rozhodla riskovať.

Správu o objavení führerových denníkov ohlásila 25. apríla 1983 v mimoriadnom vydaní časopisu a ešte v ten deň s veľkou pompou aj na tlačovej konferencii v Hamburgu.

Zúčastnilo sa na nej asi 200 novinárov a 27 televíznych štábov z celého sveta, ale do denníkov im nedovolili nahliadnuť. Museli si tak vystačiť so zástupcami Sternu, ktorí pózovali so širokým úsmevom držiac „vzácne dielo“, akoby to bola relikvia.

Dokopy išlo o 62 zápisníkov v pevnej väzbe, kam si mal Hitler zaznamenávať postrehy a udalosti od 8. júla 1932 až do 20. apríla 1945.

„Biografia diktátora a dejiny Tretej ríše sa z veľkej časti budú musieť prepísať,“ uviedol sebaisto Peter Koch, jeden z dvoch šéfredaktorov Sternu. Ubehlo však iba jedenásť dní a veľkú slávu vystriedala medzinárodná blamáž.

Koniec slávy

Už 6. mája 1983 sa svet dozvedel, že „Hitlerove denníky“ sú falošné. K rovnakému záveru dospeli viaceré analýzy.

Spolkový kriminálny úrad potvrdil, že materiály, z ktorých zápisníky zhotovili, sa začali vyrábať až v 50. rokoch a niektoré časti nie sú staršie ako jeden-dva roky.

To isté zistil aj významný britský expert a predseda Kráľovskej forenznej spoločnosti Julius Grant, ktorý preskúmal dva z denníkov.

Stačilo mu pár hodín, aby odhalil, že „führerove“ poznámky sú na recyklovateľnom papieri, aký nacisti ešte nepoznali. S podobnými falzifikátmi mal už skúsenosti.

V roku 1967 usvedčil z podvodu i dve ženy, ktoré sa vystatovali „denníkmi“ talianskeho fašistického vodcu Benita Mussoliniho.

Pravosť „Hitlerových denníkov“ vyvrátili aj švajčiarski odborníci. Po analýze červených šnúrok na zápisníkoch zistili, že obsahujú farbivo, ktoré sa začalo predávať až v roku 1956.

Z obdobia po diktátorovej smrti pochádzala i starožitná patina na obálkach denníkov, ako aj použitý atrament. Grafológovia zase zhodnotili, že falšovateľ síce napodobnil Hitlerovo písmo, no nedal si veľmi záležať.

Keď potom historici preskúmali jednotlivé zápisky, natrafili tiež na veľa faktografických chýb. Šiesti archivári navyše už v máji vypátrali, z akého zdroja autor falošných denníkov čerpal.

Boli to zväzky Hitler: Reden und Proklamationen 1932 – 1945 (Hitler: Prejavy a proklamácie 1932 – 1945), ktoré začiatkom 60. rokov vydal nemecký historik Max Domarus.

Nebolo pochýb, vedenie časopisu Stern naletelo podvodníkom. Jeho šéfredaktori Koch a Felix Schmidt tomu však do poslednej chvíle odmietali uveriť.

Podľa pamätníkov boli o pravosti denníkov presvedčení ešte aj 6. mája predpoludním. Z funkcií odstúpili až o niekoľko hodín neskôr, po prevalení škandálu, ktorý veľmi poškodil povesť magazínu. Verejnosti sa Stern ospravedlnil.

Čoskoro vyšla najavo i totožnosť autora falošných denníkov – bol ním podvodník a zlodej Konrad Kujau.

Ako je však možné, že sa mu podarilo oklamať skúsených reportérov prestížneho týždenníka? A prečo denníky písal tak, aby v nich Hitlera zbavil viny za holokaust?

Čítajte viac Hitler bol psychopatický narcis zodpovedný za svoje činy

Havária lietadla

To, že novinári vyhľadávajú senzácie, je prirodzené. Patrí to k ich povolaniu. Seriózni žurnalisti by však nemali zabúdať na kritický prístup a všetky informácie by si mali overiť.

Vedel to aj uznávaný reportér Sternu Gerd Heidemann. Nacizmus zažil ešte ako chlapec a jeho ideológia mu nebola cudzia.

Päť rokov mal dokonca pomer s dcérou ríšskeho maršala Hermanna Göringa Eddou. Vďaka tomu získal niekoľko vecí z pozostalosti jej otca vrátane jachty.

Keď pre ne hľadal kupca, v januári 1980 sa zoznámil so zberateľom Fritzom Stiefelom, ktorý mu ukázal jeden z „Hitlerových denníkov“.

Heidemanna tak ohromil, že zaň hneď ponúkol milión mariek. Keď sa potom zveril Thomasovi Waldemu, ktorý v Sterne viedol historickú rubriku, dostal pokyn, aby sa zápisníky pokúsil získať.

Reportér vtedy ešte netušil, ako sa Stiefel dostal k denníku. Jeho nadšenie by asi rýchlo opadlo, keby vedel, kto stojí v pozadí.

Kujau si už roky privyrábal predajom spomienkových predmetov z čias nacizmu, ktoré sám vytvoril. Ako amatérsky maliar predával i falošné Hitlerove obrazy, v novembri 1975, keď ešte žil v Nemeckej demokratickej republike (NDR), napísal i prvý „Hitlerov denník“.

Aby vyzeral honosne, zabalil ho do čiernej väzby, na ktorú prilepil pozlátené iniciály FH v starom gotickom štýle. Samozrejme, že tam mali byť písmená AH, lenže Kujau potrebné „A“ jednoducho nezohnal, a tak namiesto neho použil „F“, ktoré sa podobalo.

Už to malo vzbudiť podozrenie, nehovoriac o tom, že Hitler gotické písmo odmietal, takže by ho sotva použil ako ozdobu na svoje zápisníky.

Heidemann pátral, či existujú zmienky o tom, že by si Hitler viedol denník. Vzhľadom na to, že si ho písali aj iní nacistickí pohlavári ako Joseph Goebbels či Heinrich Himmler, to bolo možné.

Stern neskôr predstavil teóriu, podľa ktorej führer v deň svojich narodenín 20. apríla 1945 (desať dní pred samovraždou) zveril denníky jednému sluhovi a prikázal, aby ich odviezli do bezpečia.

Lietadlo sa však zrútilo pri Börnersdorfe, na území, ktoré okupovali Sovieti. Heidemann s Waldem sa preto vydali do NDR, aby to preverili.

Na mieste naozaj našli hrob pilota a od dedinčanov sa dozvedeli, že na palube lietadla boli akési debny. To stačilo, aby historke o denníkoch uverili.

Kujauovi, vystupujúcemu pod menom Konrad Fischer, následne cez sprostredkovateľa ponúkli dva milióny mariek.

Foto: Profimedia

Konrád Kujau Autor falošných denníkov Konrad Kujau na snímke z roku 1990.

Viera bez dôkazov

V januári 1981 sa Heidemannovi konečne podarilo stretnúť s Kujauom, ktorému rozpovedal o pátraní v NDR.

Falšovateľ sa toho okamžite chytil a vyhlásil, že denníky naozaj pochádzajú z havarovaného lietadla.

Vymyslel si, že ich z NDR prepašoval jeho brat – generálmajor ľudovej armády (v skutočnosti pracoval ako nosič batožiny).

Čítajte viac Stalingrad bol pre Hitlera výzva. A stal sa začiatkom konca najväčšej vojny

Je až neuveriteľné, ako ľahko redakcia sadla na lep podvodníkovi. Kujau napríklad pôvodne tvrdil, že „Hitlerove denníky“ pozostávajú z 27 zväzkov, ale keď vycítil šancu zarobiť si, počet zápisníkov sa zrazu rozrástol až na 62.

Heidemannovi dokonca povedal, že vie zohnať führerove pamäti, knihy, ktoré napísal, či operu, čo diktátor zložil.

A zatiaľ čo Kujau vyrábal nové a nové „Hitlerove denníky“, vydavateľstvo Sternu siahalo čoraz hlbšie do vrecka.

Prvé tri zápisníky kúpilo po 85-tisíc mariek, neskôr cena stúpla na 100– až 200-tisíc za zväzok. Celkovo za všetky zaplatilo 9,34 milióna mariek. Časť peňazí si ponechal Heidemann, ktorý ako jediný vyjednával s Kujauom.

V apríli 1982, teda rok pred prezentovaním denníkov, sa o ich existencii dozvedel západonemecký Spolkový archív.

Jeho šéf Hans Booms redakciu požiadal, aby ich dovolila preskúmať. Stern – pod podmienkou utajenia – súhlasil a archívu poskytol deväť dokumentov. Odborníci po analýze zistili, že najmenej päť z nich vykazuje znaky falšovania.

Vedenie časopisu však ich závery ignorovalo. Opieralo sa o stanovisko britského historika Hugha Trevor-Ropera, ktorý denníky vyhodnotil ako pravé, podobne ako dvaja znalci písma skúmajúci Hitlerov rukopis.

„Stern denníky podrobil starostlivému skúmaniu,“ chválil sa Koch pri ich predstavovaní. A zamlčujúc námietky Spolkového archívu trúfalo vyhlásil, že historici aj grafológovia dospeli k rovnakému výsledku. „Nemožno pochybovať o ich pravosti,“ presviedčal čitateľov.

Prístup redakcie bol naivný a neprofesionálny, za čo Stern draho zaplatil. Nielenže prišiel o milióny mariek, ale v očiach verejnosti utrpela najmä jeho hodnovernosť. Kauza „Hitlerove denníky“ sa dodnes považuje za jeden z najväčších mediálnych škandálov v nemeckej histórii.

Čítajte viac Hitlerovi pomáhal pri rozpútaní najväčšej vojny Tiso

Popieranie holokaustu

Obsah „Hitlerových denníkov“ zostával dlhé roky neznámy. Aféra sa skončila tak rýchlo, že Stern stihol zverejniť iba niekoľko ukážok. Falzifikáty potom skončili v trezore vydavateľstva.

Vďaka nemeckej verejnoprávnej televízii NDR sú však už od februára voľne prístupné na jej webstránke. Vysielač získal ich kópie a pomocou umelej inteligencie prepísal pôvodný, ťažko čitateľný rukopis, do tlačeného textu.

Ako sa teda Kujau popasoval s napodobovaním Adolfa Hitlera? Čím všetkým zaplnil stránky 62 denníkov? Hľadať v nich nejaké originálne myšlienky by bolo zbytočné.

Odborníci, ktorí sa falošnými zápismi zaoberali, sa zhodli, že väčšinou ide o banality. Kuriózne pôsobia zmienky o zdravotných problémoch alebo o údajnom potrate Hitlerovej milenky Evy Braunovej.

To, čo pri čítaní denníkov najviac bije do očí, je snaha o akési „poľudštenie“ Hitlera. Experti sú presvedčení, že sa Kujau ako neonacista inšpiroval myšlienkami britského popierateľa holokaustu Davida Irvinga, ktorého kniha v tom čase vyšla i v západnom Nemecku.

V nej tvrdí, že nacistický vodca krotil antisemitské opatrenia a o holokauste sa vraj dopočul až v roku 1943. V tomto duchu sa nesú aj „Hitlerove denníky“.

Nacistický vodca sa mal napríklad takto rozhorčiť nad násilnosťami, ktorým Židia čelili počas pogromu 9. novembra 1938 (tzv. Krištáľovej noci):

„To nejde, aby naše hospodárstvo, milióny a milióny hodnôt, ničilo niekoľko horúcich hláv. Už len to sklo… Čo sa tí ľudia zbláznili? Čo na to povie zahraničie? Ihneď vydám potrebné rozkazy.“

A k 20. januáru 1942, keď sa vo Wannsee konala tajná konferencia o „konečnom riešení“, teda vyvraždení miliónov Židov, Kujau v úlohe Hitlera napísal:

„Očakávam hlásenia z konferencie o židovskej otázke. Rozhodne musíme nájsť miesto na východe, kde sa títo Židia môžu sami uživiť.“ Podobné starosti o to, čo bude so Židmi, sa opakujú i v ďalších záznamoch.

Nemecký politológ Hajo Funke, ktorý k zverejneným denníkom doplnil vysvetľujúce komentáre, pripomína, že Kujauove výplody možno považovať za popieranie holokaustu.

„Hitlera mali oslobodiť od najhorších nacistických zločinov,“ zhodnotil. Aj podľa prezidenta Spolkového archívu Michaela Hollmanna sú denníky „nehoráznym pokusom dať brutálnym zločinom národného socializmu ľudský náter“.

NDR zase upozornila, že vo sfalšovaných zápisníkoch niet ani slova o deportáciách, plynových komorách či Osvienčime.

„Tieto ,denníky‘ mali holokaust vymazať. V Sterne to však vtedy viditeľne nikomu neprekážalo,“ postrehla televízia.

Čítajte viac Ako Hitler 'dokopal' Tisa k vyhláseniu samostatnosti

Z podvodníka hviezda

Iróniou je, že hlavní vinníci celej aféry vyviazli len s nízkymi trestami a falšovateľ sa na svojom podvode ešte roky dobre bavil.

V júli 1985 sa konal súd, ktorý Heidemanna poslal za mreže na štyri roky a osem mesiacov, Kujau dostal 4,5 roka, z čoho si odsedel tri.

Po prepustení z väzenia bola z neho mediálna hviezda. Vystupoval v televíznych programoch, pôsobil ako odborník na falšovanie a otvoril si galériu, kde predával svoje „originálne falzifikáty“.

Dokonca vydal platňu a neúspešne kandidoval vo voľbách. Za to, čo spravil, sa nehanbil. Naopak, bol na to hrdý.

„Ak by sa mali znova napísať dejiny Bavorska, dodám denníky Franza Josefa Straußa (popredného politika a ministra, pozn. red.),“ prezradil krátko pred smrťou redaktorom časopisu Spiegel.