Rieka Orava bola „divoška“. Jej povodie, najvodnatejšie v celom povodí Váhu, určovali strminy, flyš, ílovité bridlice a výdatné dažde. Valašská kolonizácia v 16. a 17. storočí zmietla lesy vo vyšších polohách, zrážky do dolín odtekali nerovnomerne. A práve to podporilo časté povodne najmä v období takzvaných Oravských dažďov.
Jednu z najväčších katastrof zaznamenali kronikári pred 210 rokmi, v dňoch 23. – 27. augusta 1813. Len na Orave povodeň vzala život 180 ľuďom. Uhynulo alebo sa utopilo 7 000 kusov dobytka a hospodárskych zvierat, voda odplavila takmer všetky mosty, zničila tisíce stavieb.
„V rozvodnených riekach – Orava a jej prítokoch Čierna Orava, Biela Orava a Polhoranka plávali mnohé oravské drevenice s obyvateľmi na strechách, kolísky s malými deťmi a aj rakvy s mŕtvymi z podomletých a strhnutých cintorínov. Podľa niektorých kronikárov deň takmer splynul s nocou, prudký hustý dážď neustával, ľudia z nižšie položených miest a údolí riek sa sťahovali do kopcov, len blesky im ukazovali smer,“ pripomína niekdajší správca Oravskej priehrady Anton Žák.
Foto: TASR
27 rokov po tejto udalosti sa objavil prvý návrh na vybudovanie priehrady – drevenej. Projekt sa nasledujúcich 100 rokov vyvíjal. V roku 1918 sa dokonca uvažovalo o priehrade, ktorá by zadržala miliardu m3 vody, trikrát viac ako je dnešná kapacita. Stavba sa rozbehla až počas existencie slovenského štátu. Vodnú elektráreň slávnostne spustili 2. mája 1953.
Podľa Žáka to bol deň „víťazstva mnohoročnej nesmierne ťažkej poctivej práce všetkých pracovníkov tohto vodného diela nad nebezpečnými divokými vodami v povodí Oravy“.
„Po rozhučaní sirén z tribúny vypustili 100 holubov a rozsvietili sa stovky žiaroviek. Vzápätí vytryskla voda zo všetkých výpustov priehradného múru. Sila spútanej vody sa menila na milióny kilowatthodín elektriny.“
Dáme vám to, čo zostane po Židoch
Úplne alebo čiastočne boli zlikvidované obce Ústie, Lavkov, Hámre, Osada, Námestovo, Bobrov a Slanica – rodisko kodifikátora prvého spisovného jazyka Slovákov Antona Bernoláka. Zo Slanice ostal nad vodou stáť len kostol a kalvária. Kde však v slovenskom štáte rýchlo umiestniť 900 rodín?
Na židovské majetky. Do Alekšiniec, Výčap-Opatoviec, Rišňoviec, Malých a Veľkých Ripnian a ďalších obcí, zväčša v okolí Nitry.
Vysídlencom to podľa historičky Martiny Fiamovej nebolo po vôli. A potvrdzujú mi to aj Oravci, s ktorými sa zhováram: „Mali obavy, že sa Židia o tie pozemky budú raz súdiť, čo aj bola pravda.“ Hŕstka tých, čo prežili peklo koncentračných táborov, pýtala majetky späť, nasledovali žaloby. No nástupnícka socialistická republika ich odbila.
Paradoxne tí z Oravcov, ktorí pristali na rýchlu zámenu majetku, obišli zrejme najlepšie. Pretože tých, ktorí odišli až neskôr a dali si vyplatiť finančnú náhradu za majetok tesne po roku 1950, zastihla menová reforma v roku 1953. Ak si nestihli kúpiť dom, ich úspory sa totálne znehodnotili a ostali „úplne holí“.
„Náš majetok aj s roľami ohodnotili asi na 320-tisíc korún. Ale peňazí nakoniec nikde nebolo,“ založí si ruky Jozef Kavuliak. Niekto ich zobral? Možno, aj mali podozrenie, ale dnes už dotyční nežijú. A už sa to asi nikdy nedozvedia. „Stará mama nám nakoniec dala parcelu.“ V Trnave, kde sa presťahovalo prvých asi 30 rodín zo zlikvidovaného Ústia. Vznikla tu nová, Ustianska ulica. Šli organizovane, zomkli sa, dbali, aby medzi prvými bol krajčír, pôrodná baba, obchodník, lekár. Báli sa cudzieho prostredia.
A že štát uhrádzal vysídlencom náklady na presídlenie? Aby sa kováč Kavuliak so štrnásťročným synom Jozefom vôbec dostali z Oravy do Trnavy, „došikovali na bitúnok voly“. Za utŕžené peniaze naložili do vozňa koňa, dve kravy, barana, dve ovce a seba.
V Kraľovanoch mali počkať na osobný vlak do Trnavy, za ktorý ich pripoja. „Počúvaj, skočím kúpiť rohlíky na cestu,“ vyskočil z vozňa otec. A už sa nevrátil.
Protikomunistický živel
Jozef len počul buchot, ako zapojili vozeň. „Zatvorili ma zvonku. A týždeň ma vozili v tom vagóne, nevedel som kde. Aspoňže tam bol sud s vodou pre dobytok.“ A sestra Eva, ako ho počúva, sa rozosmeje. „Veď si tam mal kravu, nadojil si si z cecka rovno do úst!“
Foto: Andrej Barát
Do Trnavy predsa prišiel. V stanovenom čase. V sobotu o deviatej. Akurát o týždeň neskôr. Vyčerpaný. Primrznutý zámok nevedeli otvoriť. O pár rokov nato sa zamestnal – v železničnom staviteľstve! „Asi sa ti to vozenie vlakom zapáčilo,“ neprestáva sa smiať sestra.
Ale prečo ho vlastne vo vlaku vláčili? Takisto sa to už nikdy nedozvie. Iba fľochne, že to bola najskôr robota tých, čo ich olúpili o majetok. Chceli, aby im aj posledné zvieratá zdochli. „Na otcovi sa pomstili, lebo bol – protikomunistický živel!“
Ján Kavuliak nechcel opustiť domov. Inicioval vybudovanie „náhradnej“ obce – Nového Ústia na brehu priehrady. Ale opäť, kováčovi povedali – môžeš tu ostať, ale musíš vstúpiť do družstva. „A to otec nechcel.“
Nuž a bol svedkom krádeže. „Na Laze (čo bola miestna časť Ústia, pozn. red.) sa skladovalo zrno. A otec zrazu zbadal, ako si veľkí papaláši ládovali zrno na nákladiaky. Ukázal sa im – a to čo robíte?!“ opisuje Jozef.
Po otca prišiel žandár, nasadil mu putá. „Bolo to strašné. Matka vzala menšie deti, že sa ide utopiť!“
Foto: Archív Evy Bednarčíkovej
Zablatený rovno za prezidentom
Otcovi sa podarilo žandárovi vytrhnúť. Ktosi mu pomohol vymaniť sa z pút. Prešiel hory. „A aký bol špinavý, zablatený, taký si sadol na vlak do Prahy. Že ide rovno za prezidentom, vtedy ním bol Antonín Zápotocký.“
Fúzatého kováča v prezidentskej kancelárii otočili, že si to má vybaviť na Slovensku. Nuž a na Slovensku mu ktosi ponúkol, žeby predsa mohol byť predsedom toho družstva v Novom Ústí. Osud to hádam bizarnejšie kresliť ani nemôže.
Jozef s otcom rozoberali v Ústí vlastný dom, mal číslo 504. Rozmontovali aj organ, presťahovali do Trstenej a tam ho otec aj zmontoval. Fungoval bezchybne. Spustili z veže tri zvony. Najväčší šiel do Trnavy, stredný do Rišňoviec, malý do Alekšiniec.
Foto: Andrej Barát
Súrodenci listujú vo fotkách. Aj slzy vyhŕknu. Spomínajú na húsky, ovce, potoky, pasienky, kosienky. Ako nemali na písanky, a teda si vyrábali vlastné z rôznych papierov, z vreciek cementu, ktorý sa používal na stavbu priehrady. Ukazujú otca, mamu. Jedenásť súrodencov ich bolo. „Ale žilo nás deväť. Zomreli nám dvojičky. Lebo bola mobilizácia a mama už nevládala. Deti dostali zápal pľúc. Sú tam, pochované na Orave,“ hovorí sestra Eva.
Opýtam sa: Aké sú vlastne vaše najkrajšie spomienky na Oravu? „Každý týždeň keď nás otec tri razy nevymlátil, tak nám asi voľačo chybovalo!“ pohotovo vyhŕkne Jozef.
Až do Tatárska
Otec kováč mal tvrdú ruku a život na Orave bol, aký bol. Ale vykoreniť človeka z domova?
Ústie bolo plátenníckou dedinou, podľa rozprávania súrodencov plnou rozhľadených, scestovaných ľudí. Predávali plátno. „Môj starý otec chodil ako paholok s plátenníkom na voze až do Tatárska! Vrátili sa za rok, za dva domov, predstavte si to,“ kýva hlavou Jozef. „Na jeden dych“ o tom napísal Plátennícku pieseň Anton Habovštiak.
Plátenníci dbali o vzdelanie svojich detí, aj peňazí podľa Oravcov bolo. Sláva zakapala, keď sa v roku 1894 postavila v Ružomberku Rybárpoľská textilka, najväčšia v Uhorsku. A hoci sa ľudia prestali plátenníctvom zaoberať, čosi rýdze v Ústí zostalo. A zrazu to mali opustiť?
Súrodenci vyzerajú trochu zaskočení otázkou, či sa „hnevajú“ na priehradu. Akoby im ani nenapadlo zauvažovať, či sa ozaj mala stavať.
Čítajte viac V dedine, kde vraždili domy, je svetlo na konci tunela
Rovnako ľuďom v Slatinke neďaleko Zvolena za celé desaťročia strachu a neistoty ani len nenapadlo spochybniť zámer stavať priehradu na Slatine, a veľmi pravdepodobne to nenapadlo ani stovkám iných rodín, ktoré museli opustiť domov pre ďalšie priehrady na Slovensku. Precízne tento fenomén zobrazuje divadelná hra Sme krajina, ktorá mala premiéru v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene v marci tohto roka.
Lenže – bola na Orave vôbec iná možnosť? Dalo sa povodniam na Orave zabrániť aj inak?
Prirodzenosť
Miroslav Očadlík, expert na ochranu vôd z WWF Slovensko, vysvetľuje, že povodne boli, sú a budú prirodzenou súčasťou riečnej krajiny. „Problém nastal pri rozvoji ľudských sídel a aktivít, ktoré sa z rôznych príčin koncentrovali pri rieke. Výstavba Oravskej priehrady spadá do obdobia, keď dochádzalo k riešeniu vodohospodárskych výziev čisto technickým prístupom, z dnešného pohľadu možno až snahou o pokorenie a potreby víťazstva nad nespútaným živlom riek.“
A predsa podľa neho nemožno zazlievať vtedajší prístup k riekam. O vodných ekosystémoch sa vtedy vedelo málo. „Teraz už vieme, že pre správne fungovanie riečneho ekosystému je nevyhnutné zachovanie pozdĺžnej spojitosti tokov bez priečnych bariér.“
Foto: Miroslav Očadlík/WWF
Rovnako by sa dnes v súvislosti s povodňami mala venovať pozornosť širšej krajine, tomu, ako sa obhospodarujú lesy, polia, a tomu, či sa stále absurdne povoľujú stavby v záplavovom území. V susednom Česku je viacero príkladov, že pri ochrane pred povodňami netreba siahnuť len po čisto technickom riešení. Pozoruhodným spojením technického s prírodným je polder Žichlínek. Rieky sa nespútavajú, naopak, v Česku im vracajú prirodzenosť.
Čítajte viac Investujú milióny, aby vrátili riekam pôvab
Anton Žák však pripomína ešte jednu vec – Oravská priehrada bola podnetom pre výstavbu celých priemyselných komplexov, ktoré znamenali veľký prínos pre národné hospodárstvo.
A tiež, že nádrž Orava je miestom pre rekreáciu ľudí, ale napríklad aj migrujúcich vtákov. Má teda veľký a pozitívny ekologický význam, „priaznivo sa zvýšil ráz krajiny“. Skutočne?
Cena za víťazstvo
Horná Orava patrí medzi najvýznamnejšie rašeliniskové oblasti Slovenska, no práve výstavbou priehrady bolo podľa experta Očadlíka množstvo rašelinísk a typických mokradí zničených.
„O rozsahu unikátnych rašelinísk a vrchovísk pred výstavbou priehrady však môžeme už len snívať. Vodné diela nám prinášajú rôzne benefity, napríklad akumuláciu veľkého množstva vody, no druhou stranou mince je strata zdravých a fungujúcich riečnych ekosystémov a ich ekosystémových služieb. Práve trend zhoršovania biodiverzity je alarmujúci: za posledných 50 rokov sa populácie sladkovodných živočíchov na svete znížili o vyše 80 percent a príčinou bola práve strata prirodzeného prostredia.“
Čítajte aj Je Slovensko čarovné, hrdé? Pozrite sa na rieky. Čo to tu stvárame?
Klimatická zmena však rozkolísala rozloženie zrážok aj prietoky riek. „Problém vody sa stáva aktuálnym a naliehavým nielen u nás, ale aj na celom svete,“ vyzýva Žák.
Ale je nutné „problém vody“ riešiť výstavbou ďalších priehrad?
Aj rieka definuje človeka
Očadlík zdôrazňuje, že pri rozhodovaní o priehradách sa musia zohľadniť vedecké poznatky.
„V minulosti sa negatívne sociálne, ekonomické a environmentálne dôsledky výstavby priehrad podceňovali, hodnota živých a voľne tečúcich riek sa nebrala do úvahy alebo sa o nej nevedelo. V súčasnosti sú zdravé rieky potrebné na obnovu stratenej biodiverzity a adaptáciu na klimatickú zmenu viac ako kedykoľvek predtým. Aj z tohto dôvodu bude kľúčové zaviesť efektívny a ekologicky orientovaný manažment vodných tokov. Výstavba priehrady si jednoznačne vyžaduje ohromný technický um, no rovnako obťažnou výzvou je aj obnova a prinavrátenie pôvodných funkcií živých riek.“
Čítajte viac Skrotenie zlej rieky
Voda, biodiverzita, ochladzovanie krajiny a klímy. A čo človek? Čo ak by sa malo zohľadniť aj to, ako prírodná, divoká riečna krajina dokáže definovať človeka? Možno aj nezlomného kováča Jána Kavuliaka. Tvorivo sa na ňom „vyvŕšiť“, ako to s človekom robí každé prostredie. Technické, mestské, architektonické, pralesné, vidiecke, oravské.
Súrodenci mi hovoria, že do roku 1989 nebolo vysídleným Oravcom veľmi umožnené sa stretávať. Až v roku 1990 sa zišli po prvýkrát, keď bola Oravská priehrada vypustená. „Ženy sa objímali, rovesníci a kamaráti z detstva sa buchnátovali a doberali, za slzy sa nikto nehanbil. Ožilo staré Ústie, bolo vidno, že všetko sa nedá zatopiť,“ napísal Ľudovít Kohút.
Eva Bednarčíková napísala báseň a recituje mi posledný verš. „By sme prišli i pokľakli, slzu z oka vypustili a pobozkali či pohladili zostatok rodného domova. A s bolesťou v srdci, možno navždy sa rozlúčili s Tebou, rodný môj kraj zo všetkých najdrahší.“