Stačí si uvedomiť rozsah nešťastia. Len samotný Donbas má väčšiu rozlohu – o štyritisíc km2 viac ako celé Slovensko a vyše trikrát väčšiu, ako mal bývalý Východoslovenský kraj.
Bojuje sa však už tretí rok v celej juhovýchodnej Ukrajine. A na Donbase fakticky od roku 2014, keď tam prepukli boje medzi separatistami a ústrednou vládou v Kyjeve.
„Obe bojujúce strany sa pri opevňovaní svojich pozícií vo veľkej miere spoliehali na míny,“ povedal na darcovskej konferencii v Záhrebe pred pol rokom ukrajinský premiér Denys Šmyhaľ. „Približne šesť miliónov civilistov je nimi ohrozených. Tento problém nevyriešime sami, dá sa len spoločne.“
Zamínovaný nie je, samozrejme, celý Donbas, ani celý juhovýchod krajiny. Podobne ani pred 79 rokmi, po skončení druhej svetovej vojny, nebol zamínovaný celý východ Slovenska. Pri obnove vojnou zničenej ekonomiky a mierového života však míny a všetka tá nevybuchnutá, v lesoch, na poliach či pri cestách roztratená munícia bola vážnou prekážkou u nás a bude ešte väčšou u nich – na Ukrajine.
Kraj zamorený mínami
Front prechádzal cez Slovensko takmer deväť mesiacov. Najviac sa zdržal na východe Slovenska a potom na Liptove.
Z dedín v Údolí smrti, kde prebiehali najťažšie boje, nezostal kameň na kameni. Ešte aj v okresnom sídle – vo Svidníku sa život po vojne začínal v zemľankách, narýchlo vykopaných podzemných príbytkoch. A na každom kroku číhali na človeka míny. Na ceste, vo dvore, na prahu domu, dokonca v peci…
V rodine sme mali príbuzného, ktorý sa ako 15-ročný chlapec vracal s matkou a súrodencami do rodnej dediny z evakuácie. Keď sa k nej blížili, zbadal Miško ich napoly zhorený dom. Rozbehol sa k nemu a v záhrade šliapol na mínu. Museli mu amputovať pravú nohu po koleno. Bol odsúdený na život s protézou. Po vojne však bol vhodných protéz veľký nedostatok.
Každý štvorcový meter a niekde i centimeter bude treba preskúmať sondou a preosiať sitom.Ihor Bezkaravajnyj, námestník ministra ekonomiky Ukrajiny
V auguste 1950 navštívil najviac vojnou zničené okresy Svidník, Stropkov a Medzilaborce minister obrany Ludvík Svoboda, bývalý veliteľ 1. Čs. armádneho zboru, ktorý tento kraj pomáhal oslobodzovať. V správe, ktorú generál predložil vláde, okrem iného uviedol:
„Vo všetkých troch okresoch je veľa vojnových invalidov, predovšetkým mnoho zranených, mínami zmrzačených detí. Chodia podnes v protézach, z ktorých medzitým vyrástli, čím pochopiteľne veľmi trpia.“
Po takmer ôsmich desaťročiach nikto už nespočíta, koľko ľudí zahynulo v Podduklianskom kraji pri výbuchoch mín v prvom povojnovom roku. Vie sa, že na celom Slovensku do konca roku 1947 to bolo 720 civilistov.
Z roku 1945 sa zachovala iná štatistika. Podľa nej od mája do konca roku 1945 zneškodnili ženisti Čs. armádneho zboru a Červenej armády na východnom Slovensku takmer 100-tisíc protitankových mín, 70-tisíc protipechotných mín, 120-tisíc delostreleckých granátov a 500 leteckých bômb.
„Nemci zamorili mínami celý priestor okolo Dukly až po rieku Ondavu,“ napísal vo svojich pamätiach Vilém Sacher, ktorý velil delostrelectvu 3. brigády armádneho zboru. „Podmínovali všetko – kopce, lúky, cesty, lesné chodníky, domy.“
Aj tejto okolnosti pripisujú mnohí vojenskí experti veľké straty armádneho zboru v Dukliansko – karpatskej operácii. Napokon, medzi obeťami nemeckých mínových pascí bol aj veliteľ 1. brigády zboru generál Jaroslav V. Sázavský s jeho šoférom a pobočníkom. Krátko po prekročení našej hranice ich džíp nabehol na protitankovú mínu.
Čítajte viac Vojna po kapitulácii: porazení bojovali na strane víťazov
Krvavá žatva na pokračovanie
Pred trinástimi rokmi sme v Znojme vypátrali vtedy už 90-ročného Jozefa Cittenberga. V Svobodovej armáde spoznal zdravotníčku, volyňskú Češku Věru. Stali sa životnými partnermi, spolu prešli peklom na Dukle. „Tých zranených a dokaličených po výbuchoch mín bolo toľko, že sme ich nestačili operovať,“ spomínala pani Věra. „V jednej opustenej chalupe v nejakej osade pri hraniciach sme ich kládli na stôl a pílkou ich zbavovali dokaličených končatín, aby nedostali gangrénu.“
Po vojne míny ohrozovali živých a znemožňovali pochovať mŕtvych. Vojenský historik zo svidníckeho múzea Igor Slepcov nám pred rokmi odpovedal na otázku, prečo sa exhumácia padlých červenoarmejcov v Údolí smrti a ich prenášanie do spoločných hrobov oddialili takmer o pol roka. „Lebo mnohé obete bojov ležali nezriedka v ešte zamínovanom teréne,“ približoval povojnovú situáciu. „Okrem toho ustupujúci Nemci zvykli maskovať uložené míny telami mŕtvych vojakov.“
Liezť do týchto mínových polí po telesné pozostatky padlých bolo preto veľmi riskantné. Regionálny historik Jozef Rodák zaznamenal svojho času výpovede posledných žijúcich pamätníkov, ktorí pochovávali mŕtvych vojakov. Štát síce platil dobrovoľníkom a dostávali aj fľašu alkoholu denne, vzhľadom na charakter práce však mnohí čoskoro zutekali.
Foto: ARMY.CZ
Rok po vojne boli mnohé miesta od nevybuchnutej munície očistené, ale zďaleka nie celé územie. Ľudia stále čítali výstražné tabuľky s nápismi v azbuke „Ostorožno miny!“ (Pozor míny!) alebo „Min net“ (Bez mín). V mnohých častiach svojho chotára si človek nebol načistom, či sa tam môže cítiť bezpečne. Pyrotechnici ich totiž ešte neskontrolovali.
Vojenských mínerov však bolo málo, preto štát mobilizoval dobrovoľníkov, ktorí sa po zacvičení zúčastňovali na odstraňovaní mín a ďalšej munície. Išlo o nebezpečnú prácu, ktorú mohla vyvážiť len vysoká odmena.
Podľa zistení historika Ľudovíta Hallona sa za zneškodnenie nášľapnej alebo protitankovej míny vyplácalo dobrovoľníkovi 10 korún, ale za likvidáciu leteckej bomby až 400 korún. A to bol vtedy mesačný plat robotníka. Civilný míner František Zurjak z Považskej Bystrice tak zarobil do júna 1947 za likvidáciu 131 bômb vyše 52-tisíc korún. Kúpil si za ne rodinný domček.
Tým sa však krvavá žatva na mínových poliach neskončila. Napríklad v rokoch 1952 až 1962 usmrtila zabudnutá alebo úmyselne nastražená munícia z druhej svetovej vojny len vo Východoslovenskom kraji 289 a zranila 1 774 civilných osôb, prevažne detí.
Čítajte viac Ploštinská apokalypsa. Osadníkov upaľovali a partizáni to sledovali z úkrytu
Vstup len pre odvážnych
Očista územia od tohto smrtonosného materiálu si vyžiadala veľa odvahy a niekedy aj životov odmínovačov – mínerov. Do roku 1960 ich tam zahynulo 78.
Jeden konkrétny príklad uviedol vo svojich spomienkach plukovník vo výslužbe Václav Lulák z Prahy. V máji 1946 – vtedy ešte ako štábny rotmajster – priviedol do Svidníka skupinu 58 mladíkov, ktorým sa práve skončila dvojročná základná vojenská služba. Povolali ich však ešte na jeden rok s tým, že sa im potom odpustí vojenské cvičenie.
Už o tri mesiace po príchode prišiel o život na mínovom poli 19-ročný slobodník Milan Kučera, rodák od Plzne. Mína ho roztrhala na kusy. Lulák spomínal, že vojak nehľadiac na svoj vek bol už živiteľom rodiny. Otec – invalid, matka chorá, mal sa postarať aj o osemročnú sestru. Kučerovi kamaráti mu postavili kamenný náhrobok, ktorý dodnes stojí na futbalovom štadióne vo Svidníku.
O tri roky neskôr 25. septembra 1949 zahynuli pri odmínovaní traja ženisti z inej skupiny. Tragickú udalosť pripomína pomník pri štátnej ceste Svidník – Dukla.
Civilní míneri zomierali aj v iných regiónoch republiky. Len do konca roku 1947 prišiel o život jeden v obci Šebeš (dnes Vyšná Šebastová) pri Prešove, ďalší dvaja v Dubnici nad Váhom a v Tornali. V tom čase na jedného vojenského pyrotechnika pripadalo 12 civilných.
Za tri roky, do konca roka 1948 zlikvidovali viac ako 850-tisíc kusov rôznej nevybuchnutej munície. To sú však údaje iba za 69 okresov, ďalších 11 okresov nenahlásilo údaje do požadovaného termínu.
V neskorších rokoch sa odmínovaniu venovali už len profesionáli a práce mali naďalej vyše hlavy. Napríklad v rokoch 1962 – 1964 preverili vo Východoslovenskom kraji dovedna 600 hektárov pôdy. Zneškodnili pritom 300 protipechotných mín, 140 protitankových, 9 leteckých bômb a 78-tisíc kusov delostreleckej munície.
Foto: RUSYN.SK
Ako je možné, že sa v tomto priestore ešte dve desaťročia po skončení vojny povaľovalo toľko munície? Nemci nezanechali po sebe plány mínových polí, bolo ich treba hľadať: podľa operačných plánov bojujúcich strán a často len intuitívne.
Vedelo sa napríklad, že dve východoslovenské divízie Slovenskej armády mali koncom leta 1944 otvoriť Červenej armáde bránu v Karpatoch, aby prišla na pomoc Povstaniu. Nemci však obe divízie odzbrojili skôr, ako sa mohli pohnúť z kasární. Nepriateľ mal čas zaujať pevnú obranu a dôkladne zamínovať všetky prístupové cesty a chodníky.
Mnohé z tých mín vybuchovali aj v polovici 60. rokoch. Mŕtvych a zranených pribúdalo, preto ministerstvo národnej obrany poslalo na odmínovanie Východoslovenského kraja dve roty mínerov z dvoch ženijných brigád – litoměřickej a libereckej.
Ako vyplýva zo správy veliteľa tejto špeciálnej jednotky, dnes plukovníka v.v. Jana Pokorného, pôsobili tam dve letá v rokoch 1965 a 1966. Za ten čas sa pyrotechnikom podarilo očistiť takmer 400 hektárov pôdy v okresoch Svidník, Humenné a Medzilaborce. Zaujímavosťou je, že ženistom v tom čase už pomáhal odmínovací tank T-54/MOV, ktorý súčasne rekultivoval pôdu orbou.
Miestne samosprávy požadovali odmínovať ďalšie stovky, ba tisícky hektárov územia. Napríklad len v chotári obce Nižná Pisaná pri Svidníku bolo treba očistiť ešte 500 ha pôdy, chýbali však potrebné financie, a tak v práci vojenskí míneri vtedy nepokračovali.
Preto sa nečudujme, že práve v Nižnej Pisanej ohlásili občania vlani v septembri za jeden deň nález míny a o hodinu neskôr nález dvoch granátov z druhej svetovej vojny…
Čítajte viac CIA zistila, kto po atentáte na Heydricha vymyslel plán vypáliť Lidice
Práca na desaťročia
Koľko bude trvať odmínovanie juhovýchodnej Ukrajiny, to je zatiaľ vo hviezdach. Lebo nikto nevie povedať, kedy sa táto zvláštna vojna skončí a ako po nej budú vyzerať štátne hranice. Známy ukrajinský politológ Konstantyn Bondarenko počíta so začiatkom mierových rokovaní o Ukrajine medzi Ruskom a Spojenými štátmi najskôr v máji budúceho roku.
Podľa optimistov blízkych ukrajinskej vláde potrvá odstraňovanie mín z poľnohospodárskej pôdy najmenej tri roky, a z celého zamínovaného územia päť až sedem rokov. Premiér Denys Šmyhaľ je opatrnejší, keď dodáva: „Prinajmenšom máme takúto ambíciu.“
Experti z Rozvojového programu OSN (UNDP) hovoria o 15 rokoch, ale na Západe sa nájdu pesimistickí experti, ktorí radia počítať radšej s desaťročiami.
Vo všetkých troch okresoch je veľa vojnových invalidov, predovšetkým mnoho zranených, mínami zmrzačených detí. Chodia podnes v protézach, z ktorých medzitým vyrástli, čím pochopiteľne veľmi trpia.Ludvík Svoboda, bývalý veliteľ 1. Čs. armádneho zboru
Zdá sa, že realisticky pristupuje k tomuto problému Ihor Bezkaravajnyj, námestník ministra ekonomiky Ukrajiny. Pripomína, že štvrtina zamínovaného územia je dnes okupovaná Ruskou federáciou. Ostáva asi 120-tisíc kilometrov štvorcových, ktoré môžu byť potenciálne nebezpečné. Potenciálne, čiže to ešte nemusí znamenať, že aj reálne.
„Len vlani sme preverili a zbavili statusu nebezpečného územia 18-tisíc štvorcových kilometrov,“ pripomína. „Ak to pôjde takto ďalej, budeme potrebovať menej ako desať rokov, aby sme skontrolovali celé potenciálne zamínované územie a aspoň 80 percent jeho plochy, predovšetkým poľnohospodársku pôdu, umožnili znovu obrábať i produkčne využívať.“
Čo s ostatnými 20 percentami (ide zhruba o 30-tisíc km2)? Ihor Bezkaravajnyj, ktorý vyštudoval finančníctvo, má za sebou dva roky na fronte a vo vedení ministerstva zodpovedá práve za odmínovanie, nevidí najbližšiu budúcnosť tohto územia ružovo. „Je očividne kontaminované a jeho očista potrvá veľmi dlho. Každý štvorcový meter a niekde i centimeter bude treba preskúmať sondou a preosiať sitom.“
Foto: MAPYR.ORG
Nič nové pod slnkom. Aj na Ukrajine dodnes nachádzajú míny z druhej svetovej vojny. Vysvetlenie? Jednotky vojenských pyrotechnikov spolu s dobrovoľníkmi odročili po vojne na niektorých miestach likvidáciu nevybuchnutej munície „na potom“. Uložili ju do vyhĺbených jám, zahádzali zeminou a po rokoch sa na to jednoducho zabudlo.
Medzitým armády dostali do výzbroje oveľa účinnejšie míny, granáty a bomby. Za všetky stačí spomenúť takzvané kazetové. Ale zdokonalila sa aj špeciálna technika na ich odstránenie.
Podľa premiéra Šmyhaľa rýchlosť odmínovania bude závisieť aj od rozsahu zahraničnej pomoci. Slovensko sa do nej zapojilo medzi prvými štátmi. Už tretí rok dodáva Ukrajine odmínovacie diaľkovo ovládané roboty Božena 5. Ukrajinci si ich pochvaľujú, zariadenia sa osvedčujú pri odstraňovaní protipechotných aj protitankových mín.
Pravda, robot je „len“ robot. Ani Božena sa nezaobíde bez mínerov – odmínovačov. Zvyčajne je ich päť – dvaja s detektormi kovov, dvaja zberajú zvyšky mín a ich veliteľ na to všetko dohliada. V každom prípade sa pyrotechnik za takýmto strojom cíti bezpečnejšie, než sa cítil jeho predchodca v odmínovacom tanku pred šiestimi desaťročiami.
Ale nová technika je oveľa drahšia. Odmínovanie Ukrajiny vyjde podľa predbežných výpočtov Svetovej banky na viac ako 35 miliárd dolárov. Otázka, kto to zaplatí, prípadne kto splatí tie pôžičky visí vo vzduchu ako Damoklov meč.