V prvom týždni po 17. novembri 1989 naštartovali prvé impulzy, ako rozbehnúť slobodu a demokraciu v regiónoch. Študentské hnutie a občianska iniciatíva Verejnosť proti násiliu (VPN) prichádzali do miest po celom Slovensku, propagovali požiadavky na zmenu politického režimu, informovali o pripravovanom generálnom štrajku. Heslo týchto dramatických dní znelo: Nehráme, neučíme sa. Diskutujeme.
Vývoz revolúcie
Nastáva reťazová reakcia. Mládež a herci vyjadrujú solidaritu s pražskými študentmi po udalostiach zo 17. novembra. Verejnosť sa stále viac dostáva do ulíc, podporuje študentské a občianske požiadavky. Dokazuje, že je schopná vzoprieť sa komunistickej totalite, ktorá svoju moc budovala na strachu a násilí.
Pod vplyvom výziev VPN si občania berú svoje záležitosti do vlastných rúk a slobodne vyjadrujú svoju vôľu. Viacerí tvorivo pristupujú k šíreniu informácií. Jeden z aktivistov z Bratislavy, Ján Spurný, v tejto súvislosti zachytil spomienku, ako vyvážal revolúciu prostredníctvom vlaku.
„Zobral som balík čerstvých letákov a išiel na hlavnú stanicu, počkal, kým pristavia košický rýchlik a do každého kupé som hodil pár letákov.“ Štátna bezpečnosť mala oči všade a v dennej situačnej správe z 23. novembra uvádza: „Na R 623 Liptov Praha – Košice príchodom do Popradu 10.04 boli zistené dva vylepené letáky na oknách formátu A4, vyhotovené paličkovým písmom fixkou s názvom: Slobodné slovo písalo, že ČSD ide s nami. Jedná sa o novú formu aktivizovania širokých más obyvateľstva Východoslovenského kraja.“
Podobné príklady sa vyskytli aj v Štrbe, kde sa na železničnej stanici našlo Prevolanie vysokoškolských študentov k robotníkom a roľníkom ČSSR.
Vznikal nový fenomén revolúcie na kolesách. Železnice a vlakové vozne sa stali ďalším spôsobom mobilizácie verejnosti na ceste od totality k demokracii (pribudli k vysokým školám, divadlám, závodom, námestiam či štúdiám v televízii). Rozbehli sa dopravné misie. „Za najdôležitejšie sme vtedy považovali prepojiť a osloviť celé obyvateľstvo, robotníkov, roľníkov. Preto vznikol veľmi šťastný projekt ‚spanilých jázd‘. Agitovať, prebúdzať a informovať; vyrážali spoločne študent, herec, športovec, čo bolo šťastné spojenie, ktoré malo najväčšiu šancu skutočne zapôsobiť na široké masy. Išlo opravdu o akúsi informačnú vojnu. Vozili a kolportovali sme tlač do dedín, pretože tam prichádzalo len Rudé právo. Svobodné slovo a Lidovky vyhadzovali z vlaku policajné hliadky,“ zachytil v dobovom rozprávaní Šimon Pánek, zástupca koordinačného štrajkového výboru českých vysokoškolských študentov.
Foto: ARCHÍV TASR/VLADIMÍR GABČO
Do revolučných premien na prelome novembra a decembra 1989 sa zapojili železničiari (ČSD), študentská aj umelecká verejnosť. Takzvaný nežný rýchlik vyvolal od západu cez sever až na východ Slovenska veľkú reakciu, spontánny ohlas či priam davovú psychózu. Nebol to už tradičný vlak družby (československo-sovietskeho priateľstva na večné časy), ale do popredia sa dostáva zmena. Občania sa prestávajú báť, túžia po ľudskosti a od nového Mikuláša (či pod vianočný stromček) žiadajú skutočný život v slobode, demokracii a pravde. Heslom tých dní sa stáva tiež výzva: „Vydržať!"
Čítajte viac Krvavá Dukla. Len boje na hranici trvali päťdesiat dní. Stalo sa to naozaj 6. októbra?
Mikulášsky dar
Letáky a rôzne výzvy sa spočiatku šírili v železničnom prostredí opatrne a v menšom rozsahu. Aktivity vyvrcholili 6. decembra, v čase príprav na druhý generálny štrajk. Na Mikuláša dostalo Slovensko výnimočný dar. Pred tridsiatimi piatimi rokmi vypravili železnice sériu mimoriadnych vlakov.
Ráno o pol siedmej začal premávať vlak z Bratislavy do Viedne – reagoval tak na zjednodušený cezhraničný prechod bez osobitných povolení. Podľa situačnej správy Federálneho ministerstva vnútra vycestovalo do Rakúska od polnoci 4. decembra do siedmej hodiny 5. decembra 7 251 československých štátnych občanov. Rozmohli sa nové možnosti pohybu i prejavu.
Nasledujúci vlak s prívlastkom nežnej revolúcie vyšiel krátko po 8. hodine z hlavnej železničnej stanice v Bratislave. Získal etický a humánny rozmer – študenti si vybrali výrok od hudobnej skupiny Tublatanka (z piesne Skúsime to cez vesmír): „Vezieme lásku, vezieme pravdu k vám“ a v duchu Jána Kollára o láske, ktorá krášli človeka a jeho správanie viac než zlosť a strach, vycestovali cez Žilinu do Košíc.
Ako sa vyznal Juraj Vaculík, vtedajší študent VŠMU v Bratislave: „Vlak sa podarilo zorganizovať za neuveriteľných dvadsaťštyri hodín v spolupráci s Východnou dráhou a so všetkými železničiarmi, ktorí sú už niekoľko dní členmi VPN. Vlak, ktorý by inak stál 120-tisíc, nám železnice poskytli zdarma. Zaručili sme sa, že vo štvrtok, v piatok a v sobotu budú študenti brigádovať na perónoch a pri čistení vozňov, aby sa aj takto symbolicky odmenili za ponuku od železníc.“
Pilotný vlak ukázal, že revolúcia sa týka nás všetkých. Jeho cieľom bolo prebudiť celé Slovensko a šíriť informácie na východ, a tak sa do tejto misie zapojili početné skupiny: študenti, umelecká obec, členovia VPN i železničiari. Vlak sa zároveň premenil na propagačné médium – študenti zverejnili svoje názory v heslách priamo na vozňoch či oknách dopravného prostriedku. Povestná mašina R 1161 bola polepená letákmi, ručne či graficky spracovanými plagátmi, ale aj výzvami, ktoré trápili verejnosť v posledných dňoch (KSČ: Kto sa bojí opozície, ten sa bojí o pozície, Alebo odstúpte, alebo si nájdite iný ľud, S novým rušňom novú vládu).
Treba prebrať všetko, čo je progresívne v živote celej Európy, a z toho vytvárať našu budúcnosť!študenti v roku 1989
Svoju misiu prezentovali 6. decembra v novinách Zmena (vydávali ich študenti žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v spolupráci s Celoslovenským vysokoškolským koordinačným štrajkovým výborom). „Naše hnutie bolo nazvané nežnou revolúciou. Nežnou preto, lebo k tomu, aby sme sa dopracovali k spravodlivému, drvivou väčšinou ľudí podporovanému cieľu, nepotrebujeme hrubé násilie, vulgárnosti a výstrednosti. Naše zbrane sú inteligencia, um a tvorivosť… Socializmus a komunizmus znamenajú, že človek musí robiť a myslieť len to, čo mu prikážu. Mus, teda musíš! Jediná slobodná, ľudská spoločnosť na tomto svete je demokracia.“ Vlak prinášal medzi ľudí ideály a hodnoty revolučných dní, podľa študentského vyhlásenia bojoval proti násiliu, klamstvu a neobmedzenej moci, za pravdu, slobodu a spravodlivosť. Fungoval tiež ako akt zjednotenia i národnej spolupatričnosti „lebo len tak môžeme vybojovať základné právo každého národa – rozhodovať o svojej vlastnej krajine“.
Zo študentov sa stali reportéri, ktorí podnecovali diskusiu a zisťovali verejnú mienku. Počas misie sa zaujímali tiež o situáciu v mestách či závodoch, ako prebiehali revolučné dni v lokálnych podmienkach. Cestujúci a návštevníci v staniciach si vymieňali názory o politike, školstve i ďalšom vývoji v republike. Nechýbali ani rozhovory: „Prečo idete v tomto vlaku? Aký máte odkaz pre študentov? Ako sa vám páči tento vlak? Čo od neho očakávate? Čo znamená pre vás nežnosť? Ako sa pozeráte na súčasné politické dianie u nás?“ Počas jazdy sa s veľkou eufóriou kolektívne skandovali heslá: V jednote je sila! Bratislava zdraví… (také a také mesto)! Sloboda! Ľudia medzi sebou komunikovali, reagovali na ohlasy: Poďte s nami – sme s vami. Vydržať – vydržíme. Nesmieme sa báť – my sa nebojíme. Slováci nespite – Slováci na nohy.
Foto: ARCHÍV TASR/ALEXANDER BUZINKAY
Viacerí železničiari si dodnes pripomínajú udalosť ako najemotívnejšiu cestu vlakom po Slovensku. Cestujúci i diváci sa navzájom pozdravovali, pobehovali po staniciach so zástavami či s trikolórami na kabátoch, boli plní nadšenia, viery v lepšiu budúcnosť. Rozbiehali sa akési priateľské kontakty. Ľudia na železnici s povznesením prijímali od študentov noviny, plagáty i odznaky. Sloboda, demokracia, humanizmus – najkrajšie dary od Mikuláša a pod vianočný stromček – aj takéto blahoželania vírili vlakom a stanicami. Síce vonku bolo oveľa chladnejšie, ale o to viac cítila spoločnosť sviatočnú atmosféru. Situácia však bola ešte vážna, ľudia nevedeli, čo príde a čo ich vzhľadom na tvrdý režim môže čakať. Napríklad na železničnej stanici v Liptovskom Mikuláši považovali túto akciu za „šaškárčenie“.
Redakcia podnikových novín Železničiar zaznamenala autentické výpovede študentov z Fakulty riadenia Vysokej školy ekonomickej v Bratislave: „Ideme do Košíc, aby sme zdôraznili, že musíme byť vo svojom konaní dôslednejší. Nová vláda bola vytvorená zo strany komunistov ako kompromis. Avšak kompromisy už v súčasnosti nie sú možné. Takisto už nie je možné vrátiť starý systém školstva. Nechceme, aby sa zachádzalo do extrémov. Sme však toho názoru, že treba prebrať všetko, čo je progresívne v živote celej Európy, a z toho vytvárať našu budúcnosť! Našim želaním je dosiahnuť, aby sa politici venovali politike, herci herectvu, ekonómovia ekonomike.“
Podobné spontánne manifestačné jazdy sa realizovali na trati Banská Bystrica – Brezno – Červená Skala (8. december) a Košice – Praha (18. decembra) ako vlak podpory Václava Havla za prezidenta ČSSR.
Vlak ako happening
Hovorí sa, že v každom človeku je rebelant. Študentské hnutie s humorom apelovalo v tieto dni na súčasnú situáciu, uvedomovalo si, „keď nie teraz, tak kedy, keď nie my, tak kto“. Jedno z hesiel volalo: „Na nové časy sa blýska len raz, ale hrmí dlho!“ Koordinačný výbor vysokých škôl mal pritom jasné požiadavky, nechcel ustúpiť ani krok späť. 4. decembra prerušili študenti okupačný štrajk a prešli na zvýšenú štrajkovú pohotovosť. A práve vlak nežnej revolúcie mal tiež demonštrovať, aby čo najviac študentov, robotníkov a inteligencie podporilo nastúpenú demokratickú cestu i výzvy na slobodné Vianoce, lebo „ešte sme nevyhrali, teraz sa to len začína, sme iba v polovici cesty, treba vydržať!“ Československá tlačová kancelária v Bratislave si všimla, že vlak mal prelomiť strach i nedôveru občanov predovšetkým vo východnej časti Slovenska. Deň pred cestou vysielala televízia Štúdio dialóg z Košíc, kde sa medzi mládežou objavili názory, že budú štrajkovať dovtedy, pokým nebude menšina komunistov vo vláde.
Časy sa zmenili. Kým za reálneho socializmu sa vyzdvihovalo československo-sovietske priateľstvo a pri návšteve Leopoldova Leonidom Brežnevom (1961) sa volalo: „Družba!“ a „Nech žije Sovietsky zväz“, v decembri 1989 sa pri prejazde tzv. nežného rýchlika kričalo: „Prepustite politických väzňov“ a okná zdobili nápisy: „Chceme slobodné voľby, Demokratickú vládu, Pluralitu nie brutalitu“.
Pri príjazde vlaku do Vrútok oživila stanicu dychová hudba s Mikulášom, občania pochodovali so železničným pohyblivým terčom 68 – 89, s transparentom s podobou Marxa na bicykli či s Leninom, ktorý mal čiernou páskou prekryté oči.
V rámci dlhej jazdy mládež robila „hada“ či „vláčik“, zabávala sa aj paródiou ľudovej piesne: „Pec nám spadla, ktože nám ju postaví, starý Jakeš nie je doma a Urbánek ju nespraví, zavoláme na Komárka, ten má veľké kladivo…“
Vo vozňoch nechýbali ani odvážnejšie letáky (Výkup 20-ročných kapustných hláv, KSČ chobotnicou??? alebo: Nový cirkus so starými opicami), ktoré by sa považovali pred takým mesiacom za závažné protisocialistické pamflety či poburujúce správy, narušujúce verejný poriadok a štátne zriadenie. Čoraz viac sa objavovali aj spontánne a otvorené narážky, po príchode vlaku do Košíc, sa herec Ivan Krajíček napríklad vyjadril: „Neviete, zohnať červenú papriku? Počkajte, kým sa zomelú stranícke knižky.“
V roku 1990 vyšiel dokumentárny film Sonda č. 1 s reportážou (réžia Rudolf Ferko) o udalosti zo 6. decembra. Podľa svedectva: „Vlak nežnej revolúcie sa stal jedným z kamienkov bohatej a pestrej politickej tvorivosti, myslenia našej mládeže i našej revolúcie. Tej, o ktorej s obdivom a uznaním hovorí celý svet.“
Čítajte viac Ako Česi a Slováci kolonizovali Krym
Nobelova cena študentom
Na prelome novembra a decembra začali prichádzať prvé návrhy na udelenie Nobelovej ceny mieru pre československé študentské hnutie. Formovali sa viaceré podpisové akcie základných a stredných škôl na Kysuciach či v priemyselných závodoch v Spišskej Novej Vsi, Žiline i v Šali. Kolektívne žiadosti boli adresované Nórskemu kráľovskému veľvyslanectvu v Prahe a oceňovali historickú úlohu študentov v zápase o slobodu, pravdu, demokraciu i humanizmus, ich vystúpenie v rokoch 1939, 1968 a 1989, pripomínali statočnosť, morálnu vyspelosť a obete generácií, mnohých z nich in memoriam.
Návrh sa síce nerealizoval (Nobelovu cenu mieru získal v roku 1989 dalajláma XIV. a v roku 1990 Michail Gorbačov), predsa však dotvára významnú, menej známu mozaiku novodobých dejín.