Betlehem či stromček?
Taliani sú hrdý národ a tradície dodržiavajú aj moderné rodiny. Jedným z nepísaných pravidiel je zdobenie vianočného stromčeka. Ten by už mal stáť v každej domácnosti najneskôr 8. decembra. Ako prví si ho zdobia obyvatelia juhotalianskeho Bari, a to na sviatok svätého Mikuláša, ktorý je patrónom ich mesta. O deň neskôr tak robia Milánčania, na sviatok svätého Ambróza. Všetky vianočné dekorácie putujú späť do škatúľ po sviatku Troch kráľov.
V niektorých rodinách je však stále hlavnou vianočnou dekoráciou betlehem. Jeho tradícia je oveľa staršia a pochádza práve z Talianska, z mestečka Greccio. Prvý betlehem realizoval svätý František z Assisi a išlo prakticky len o pár zvierat, ktoré mali pripomínať scénu betlehemskej maštale. Zvyk stavania betlehemov sa ale neskôr rozšíril a po celom Taliansku vznikli renomované dielne, ktoré sa zaoberali výlučne ich výrobou. V Janove, Bologni aj v Neapoli bola produkcia betlehemov výraznou súčasťou kultúrnej tradície, no aj ekonomického rozvoja.
Pre bolonskú školu sú charakteristické figúrky z pálenej hliny, ktoré boli následne pomaľované. Janovský betlehem sa zasa vyznačoval použitím vzácnych materiálov, ako je drevo, keramika či drahé látky. No asi najzaujímavejšou aj pre súčasníkov je práve neapolská škola, ktorá je bohatou pokladnicou symboliky aj nových trendov.
Výkladnou skriňou tohto starého umenia je neapolská ulička San Gregorio Armeno, kde možno nájsť skutočné umelecké diela, v ktorých je narodenie dieťaťa Ježiša zasadené prevažne do života v Neapole v 16. a 17. storočí. Neapolský betlehem sa však počas stáročí vymanil z tohto čisto náboženského kontextu a dnes je silným prostriedkom komunikácie. Umelci totiž doň umiestňujú stále nové figúrky, ktoré sú reakciou na aktuálne spoločenské udalosti. Prakticky nejestvuje historický moment novodobých dejín, ktorý by sa neodrazil v ich tvorbe. A tak tu dnes naraziť na postavičky politikov, spevákov, futbalistov či iných známych osobností. Najpopulárnejšou figúrkou posledných dvoch rokov je talentovaný taliansky tenista Jannik Sinner.
Samozrejme, každé mesto sa chce pochváliť originálnym a zaujímavým betlehemom. Niektoré mestečká ako napríklad Manarola v oblasti Cinque Terre, juhotalianska Matera alebo samotné Greccio na to využívajú prirodzenú morfológiu svojho teritória a celé v tomto vianočnom čase pripomínajú obrovský betlehem. Nechýbajú betlehemy pod vodnou hladinou na jazere Garda či dočasné výtvory zo snehu alebo z piesku.
Čítajte viac Vianočné koreniny: 7 neodolateľných chutí, ktoré vylepšia koláčiky a prevoňajú domácnosť. Skontrolujte zásoby, než bude neskoro!
Pandoro či panettone?
Vianočné stolovanie v Taliansku nemá presné pravidlá. Na bohato prestretých stoloch možno nájsť plnené cestoviny tortellini či jedlá z rýb a morských plodov. Nesmie však chýbať tradičný koláč panettone. Jeho pôvod vraj siaha až do 9. storočia a pochádza z Milána. Pôvodne mal tvar bochníka a bol ochutený sušeným ovocím.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Moderná receptúra vznikla roku 1919, keď milánsky pekár Angelo Motta pretvoril veľké sladké chleby na nadýchané koláče. Receptúra aj príprava sú veľmi náročné. Do cesta idú hrozienka, kúsky sušeného cedrátu a pomaranča, takisto veľa masla, vajec, cukru a prírodnej vanilky. Neodmysliteľnou súčasťou je pšeničný kvások „lievito madre“. Koláč musí kysnúť pri rôznych teplotách a výroba má niekoľko fáz. Upečený musí napokon chladnúť zavesený „dolu hlavou“, aby nadýchané cesto nekleslo. Hlavne pred Vianocami si množstvo cukrárov a pekárov meria sily a súťaží o to, kto upečie najlepší panettone.
Od roku 2005 je receptúra a technológia chránená osobitným ministerským dekrétom, a preto aj priemyselne vyrábané koláče, ktoré bežne dostať v supermarketoch, musia dodržiavať tradičnú receptúru a používať kvalitné suroviny. Panettone si postupne prerazil cestu do celého sveta a je veľmi obľúbený v krajinách Južnej Ameriky. Taliani, a najmä Milánčania, by ho radi videli aj na zozname Svetového dedičstva UNESCO a už niekoľko rokov sa snažia pretlačiť jeho kandidatúru.
Na pohľad podobný koláču panettone je ďalší vianočný koláč – pandoro. Pochádza z Verony a v preklade ide o „zlatý chlieb“. Má tvar osemcípej hviezdy a je vyšší ako panettone. Väčšinou sa servíruje hojne posypaný práškovým cukrom s vanilkou a na pohľad pripomína zasnežené alpské vrcholce. Originálna receptúra pozostáva len z cesta, bez náplne či sušených plodov, no dnes sú na trhu aj moderné verzie s plnkou či s čokoládovou polevou.
Hoci oba koláče sú sladké a sýte, Taliani si ich zvyknú ešte doplniť krémom z vajec a mascarpone.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Babbo Natale či Befana?
Darčeky nosí deťom na Apeninskom polostrove „Babbo Natale“, teda „Vianočný otecko“. Ten sa nápadne sa ponáša na postavičku Santa Clausa a rovnako ako on má sídlo na severnom póle. Nádielku pod vianočným stromčekom si niektoré deti nájdu už na vigíliu, iné musia trpezlivo počkať až do rána 25. decembra. Vo všeobecnosti nie je Štedrý deň v Taliansku považovaný za sviatok a viaceré supermarkety zatvárajú vo večerných hodinách ako vo všedných dňoch. K štedrovečernému stolu si teda rodiny sadajú neskôr.
Príležitostí na obdarovanie je hneď niekoľko. V posledný deň vianočného obdobia, na sviatok Troch kráľov, prilieta škaredá, no sympatická striga Befana, ktorá nosí darčeky v hrubej veľkej ponožke. Dobrým deťom nadeľuje malé pozornosti alebo sladkosti, neposlušné deti zasa dostanú iba čierne uhlie. V niektorých regiónoch nosí darčeky aj svätá Lucia či svätý Mikuláš. Ide prevažne o južanskú tradíciu pochádzajúcu z oblastí, kde bol kult týchto svätcov veľmi silný. S migráciou rodín za prácou, najmä v povojnovom období, sa ale rozšíril aj do ďalších častí krajiny.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Zampone a cotechino
Pevnou súčasťou silvestrovskej večere je šošovica. Pripravuje sa väčšinou dusená a podáva sa s údeninou, ktorá pripomína hrubú klobásu – cotechino, alebo bravčovú nožičku – zampone. Cotechino je typické skôr pre sever Talianska, na juhu je obľúbené zampone. Obe tieto gastronomické špeciality sú vyrobené z bravčoviny, keďže prasa symbolizuje hojnosť a blahobyt.
Šošovica zasa predstavuje mince, a preto by aj jej konzumácia na prelome rokov mala zabezpečiť bohatstvo. Podobnú úlohu na novoročnom stole zastupuje takisto granátové jablko. Farbou Vianoc, no hlavne silvestrovských osláv, je červená. Je to farba prosperity a do červených šiat sa vraj obliekali ľudia už za čias cisára Octaviana Augusta počas osláv rímskeho nového roka. Dnes sa tento zvyk transformoval a vzťahuje sa najmä na spodnú bielizeň.
Dávnym novoročným zvykom je zbavovanie sa starých, pokazených či nepotrebných vecí. V južnom Taliansku ide doslova o vyhadzovanie vecí z balkónov a okien domov. Táto tradícia vyjadruje snahu o upustenie od starých zlozvykov a problémov a prerod na lepší život, v ktorom je priestor na nové veci aj skúsenosti.
Čítajte viac Symfónia Vianoc: Návod na rodinnú katastrofu alebo keď sa v najťažších časoch rodia zázraky
Miláno alebo Kolín?
Žiadny návštevník nemeckého mesta Kolín nad Rýnom neobíde miestnu majestátnu katedrálu. Jej najväčším pokladom je relikviár s ostatkami troch kráľov. Podľa legendy ide o skutočné relikvie mudrcov z Východu, ktorí sa prišli pokloniť novonarodenému Ježišovi a priniesli mu dary. Málokto však tuší, že ostatky sa pôvodne nachádzali v Miláne, v jednej z najstarších bazilík.
Cisár Konštantín Veľký ich vraj roku 314 daroval milánskemu biskupovi Eustorgiovi, ktorý ich priviezol do mesta vo veľkom kamennom sarkofágu. Pôvodne mal namierené do Kostola sv. Tekly, ktorý stál na mieste súčasnej katedrály, v samotnom centre Milána. Voly, ktoré povoz so vzácnym nákladom ťahali, ale zapadli do blata, a tak na tomto mieste postavili nový chrám, v ktorom telá troch kráľov uložili. Roku 1162 však do mesta vtrhol nemecký cisár Fridrich I. Miláno, ktoré bolo v tom čase nezávislým mestom, dlho vzdorovalo jeho snahám o pričlenenie k Svätej ríši rímskej, a kruto na to doplatilo.
Cisárske vojská mesto vyplienili a zrovnali so zemou. Odviezli so sebou takisto cenné relikvie troch kráľov, ktoré neskôr uložili v kolínskej katedrále. Až v roku 1903 sa po dlhých rokovaniach podarilo do Milána opäť dostať fragmenty ostatkov. Hoci mesto na stáročia o relikvie prišlo, Troch kráľov si stále pripomínalo. A to aj alegorickým sprievodom, ktorý sa po prvý raz konal roku 1336. Odvtedy s kratšími prestávkami je táto zvyklosť stále živá a mesto každoročne 6. januára pokračuje v tradícii. Početná a pestrá procesia vychádza z milánskeho dómu a sprievod sa končí symbolickým stretnutím so Svätou rodinou pri Bazilike sv. Eustorgia. Zaujímavosťou tohto kostola je, že na hlavnej veži má namiesto kríža šesťcípu betlehemskú hviezdu.
Kam v advente na trhy a varené víno?
Taliani milujú trhy, ich bezprostrednú atmosféru, neustály ruch a pestrý výber tovaru. Vianočné jarmoky preto nechýbajú v žiadnom meste. Najkrajšie a najvyhľadávanejšie sú v horských oblastiach a na severe krajiny, kde prvý tohtoročný sneh dokresľuje pravú zimnú scenériu. Hoci na mnohých miestach Apeninského polostrova sneží málokedy alebo vôbec, ľudia si vianočné sviatky spájajú so zimou, a preto je väčšina jarmokov inšpirovaná tirolskými dedinkami či severnými krajinami.
Na trhoch nechýbajú teplé papuče, pletené svetre, čiapky a rukavice, betlehemy či vianočné ozdoby. Bohatý je výber remeselných výrobkov z dreva a keramiky, ale aj rôznych gastronomických špecialít. Obľúbené sú tzv. frittelle, vyprážané placky z kysnutého cesta obaľované vo vanilkovom cukre, šišky plnené vanilkovým, čokoládovým alebo pistáciovým krémom alebo praclíky, ktoré pripomínajú tirolskú kuchyňu.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Natrafiť možno aj na rôzne druhy vareného vína, ktoré tu nazývajú „vin brulé“. Názov pochádza z malého regiónu Val d’Aosta, ktorý hraničí z Francúzskom. Horúci nápoj sa pripravuje prevažne z červeného vína a je ochutený kúskami čerstvého pomaranča alebo mandarínky, škoricou, klinčekmi a badiánom. Tradičnou vianočnou sladkosťou je torrone, ktorú ponúka množstvo trhovníkov. Ide o obmenu tureckého medu a predáva sa vo dvoch verziách – v mäkkej aj v tvrdšej. Obe sú veľmi sladké a obsahujú orechy, lieskovce alebo mandle. Najlepšie torrone sa vyrába v Cremone a na Sardínii.
Krásne vianočné trhy organizujú hlavne zimné strediská a horské dediny na severe krajiny. Pravú predvianočnú atmosféru so snehom si možno vychutnať v Bolzane aj v Trente. No ani mestá svojou výzdobou a bohatou ponukou nijako nezaostávajú. V Miláne sa vyše stovky stánkov vianočného jarmoku tiahne okolo katedrály, menšie trhy sú aj na predmestiach. Takisto viacero pestrých a bohatých vianočných trhov má Verona, ktorá každoročne láka aj na ďalšiu atrakciu – veľkú kométu, ktorej chvost siaha do starovekej arény. Po tom, čo pred pár rokmi pri demontáži diela vážne poškodili schody rímskeho divadla, však ostala už len hviezda a chvost je výsledkom svetelnej projekcie. Dekorácie, svetlá a vône Vianoc možno zažiť tiež v južných regiónoch Talianska. Hlavne mestečko Locorotondo mení počas sviatkov svoj vzhľad a aj napriek absencii snehu majú jeho uličky skutočne magické vianočné čaro.