Niet pochýb, že Panamský prieplav je jedno z najobdivuhodnejších inžinierskych diel 20. storočia. Pri začiatkoch jeho realizácie stál samotný podnikateľ Ferdinand de Lesseps, ktorý v roku 1854 založil Všeobecnú spoločnosť pre Suezský námorný prieplav a nazhromaždil prostriedky na stavbu diela prepájajúceho Červené more a Stredozemné more na rozhraní Afriky a Ázie. Suezský kanál je dlhý 193 kilometrov a inaugurovaný bol po 11 rokoch prác v roku 1869.
Lessepsove podnikateľské aktivity v technických a priemyselných stavbách narastali priamo úmerne s obrovskou akceleráciou zlatej horúčky a kapitalizmu druhej polovice 19. storočia: Afrika, Ázia, Austrália a, samozrejme, Amerika sa stávali „vysunutými“ bojiskami západoeurópskych veľmocí, ktoré si v ére rozkladu feudálnych dŕžav a čerstvo rozprúdených národných hnutí začali deliť zámorský lup na kapitalistických princípoch. Španielsko vo svojich archaických polofeudálnych a feudálnych kolóniách v Južnej a Strednej Amerike strácalo na sile a priemysel rozbehnutý anglosaským svetom si hľadal nové zdroje aj nové spôsoby ich získavania v postupne sa osamostatňujúcich portugalských a španielskych dŕžavách.
Foto: MATHIEU DEROCHE, NATIONAL PORTRAIT GALLERY, LONDON
Francúzsko, Británia, ale čoraz častejšie aj Holandsko a Nemecko sa pokúšali čo najviac odrhnúť z koláča výrazne narastajúceho pre Severnú Ameriku. Spojené štáty americké, ktoré sa na konci 18. storočia osamostatnili od Veľkej Británie, počnúc rokom 1823 definovali plánované zámery s Karibikom a Latinskou Amerikou známou Monroeovou doktrínou. Podľa nej si USA osobovali právo intervenovať na svojom „zadnom dvore“, kedykoľvek by považovali svoje vlastné záujmy za ohrozené. Keď v roku 1898 padla posledná španielska bašta – Kuba – pripojil sa v roku 1901 k Monroeovej doktríne tzv. Plattov dodatok, podľa ktorého si môžu USA na Kube budovať stále vojenské základne (z ktorých základňa v zátoke Guantánamo je pretrvávajúcim dôsledkom dodatku).
Minister námorníctva už v roku 1900 vyhlásil, že „z hľadiska pravdepodobnej výstavby prieplavu cez šiju je nevyhnutné, aby mohli USA kontrolovať Náveterný prieliv, ktorým na ceste k prieplavu musia zo severných častí prechádzať naše obchodné a prepravné plavidlá, ako aj vojenské lode“. V tom období už USA viedli niekoľko invázií do stredoamerických republík, Karibiku a na Filipínach a ich zbrane boli neporovnateľne nemilosrdnejšie než zbrane niekdajších conquistadorov. Prezident Theodore Roosevelt pri kritike pripúšťal, že ide o masové vraždenie, no jeho pohnútky „svätil“ vyšší „civilizačný“ účel zodpovedajúci étosu doby: „Budeme domorodcov zabíjať s anglickou dôslednosťou dovtedy, kým sa nenaučia akceptovať naše zbrane.“ Práve v takejto situácii bol v roku 1914 inaugurovaný Panamský prieplav nie pod správou Francúzska, ako sa na začiatku zdalo, ale USA.
Čítajte viac Sú raritou: Iba dve odborníčky u nás skúmajú archeológiu pod vodou
Od Balbou po Lessepsa
Prvým Európanom, ktorý prekročil Panamskú šiju a na vlastné oči zbadal Tichý oceán, bol španielsky conquistador Vasco Núñez de Balboa 25. septembra 1513. Ten deň vo svojom slávnom diele dramaticky a možno najživšie opísal spisovateľ Stefan Zweig vo svojej knihe Hviezdne hodiny ľudstva. Podľa dobových kroník o existencii druhého oceánu počul od domorodých ľudí a na začiatku septembra sa spoločne so 190 mužmi podujal na expedíciu s cieľom dosiahnuť vrchy pri rieke Chucunaque, odkiaľ je „Južné more“, ako nazval Tichý oceán, vidieť voľným okom.
Foto: F. E. WRIGHT, BRITANNICA
Balboa, o nič menej krutý ako väčšina Európanov po ňom, si dejinnú hviezdnosť tej chvíle dobre uvedomoval a na vrchol sa rozhodol vystúpiť celkom sám. Ďalším z tých jeho mužov, ktorí dovtedy výpravu prežili, bol pohľad dopriaty až po ňom. Ich nadšenie vraj bolo také extatické, že prekračovalo hranice príčetnosti možno len o niečo menej, ako keď sa Španielom naskytol pohľad na zlato peruánskej Inkskej ríše.
Budeme domorodcov zabíjať s anglickou dôslednosťou dovtedy, kým sa nenaučia akceptovať naše zbrane.Theodore Roosevelt, 26. prezident USA
Severoamerický cestovateľ a dobrodruh Richard Halliburton, populárny v 20. a 30. rokoch minulého storočia, vo svojej knihe Kolumbus (po 2. svetovej vojne vyšla aj po slovensky) píše, že jeho plavba 83 kilometrov dlhým kanálom poskytovala navzdory jeho očakávaniam jednu z najkrajších scenérií vôbec. Pôvodní Američania dávno pred európskym zásahom rozvinuli viacero ciest spájajúcich Atlantický a Tichý oceán naprieč Panamskou šijou a Európania ich dlho využívali tiež. Odkedy Fernão de Magalhães oboplával Hornov mys pod Ohňovou zemou na juhu Čile, centrom obchodných ciest medzi oceánmi sa stalo mestečko Punta Arenas: kotvili tu všetky obchodné lode smerujúce z Európy a východu Severnej Ameriky do Pacifiku. Panamský prieplav však túto cestu skrátil o tisíce kilometrov. Kadiaľ povedie, nebolo hneď jasné.
Foto: OTIS ARCHIVE
Nemecký botanik Alexander von Humboldt už na začiatku 19. storočia vypracoval návrh na prekopanie trasy pri rieke Chagres. Španielska vláda, ktorá bojovala o záchranu svojej zámorskej hegemónie, v roku 1819 povolila realizáciu potenciálnej stavby. Za ďalšie možnosti sa považovali ťahy severnejším územím Nikaraguy alebo cez šiju Tehuantepec v Mexiku. Krátko po tom, čo Ferdinand de Lesseps zožal svetové ovácie po otvorení prieplavu pri egyptskom Sueze, založil v 70. rokoch 19. storočia Svetovú spoločnosť medzioceánskeho prieplavu v Paname, a začala sa výstavba. Systém vzdúvadiel prekonávajúci výškové rozdiely medzi Atlantickým a Tichým oceánom vypracoval Gustave Eiffel. Stavba sa začala 1. januára 1882. Veľká časť zdrojov pochádzala z dobrovoľných darov, ktoré však boli neraz spreneverené, Lessepsova spoločnosť bola zrušená a stavba od roku 1889 zastavená.
Čítajte viac Lítiová vojna: Zlato pre Európu, jed pre Srbsko?
Báseň lásky
Ako väčšina železníc, vodných nádrží, prieplavov a iných veľkých diel technického inžinierstva, na ktorých európsky svet založil a v 19. storočí „kodifikoval“ svoju vieru vo vlastnú dejinnú kultúrnu, národnú a rasovú vyvolenosť, aj fantastický 83 kilometrov dlhý prieplav v Paname si vyžiadal neuveriteľné množstvo bezmenných obetí.
Popri státisícoch obetí severoamerických vojenských intervencií obdobia prelomu 19. a 20. storočia, ako aj obetí vzájomnej rivality západoeurópskych mocností v oblasti Strednej Ameriky zomrelo len v prvej fáze stavby voľným odhadom okolo 30-tisíc domorodých robotníkov z celkového počtu okolo 75-tisíc ľudí, v drvivej väčšine dovezených z rôznych kútov Amerík. Stavba Panamského prieplavu sa paralelne so svojím vznikom stala aj symbolom pre mnohé nadchádzajúce sociálne zápasy v Strednej Amerike. Jeden z najslávnejších stredoamerických básnikov a revolucionárov 20. storočia, salvadorský novinár a básnik Roque Dalton (1935 – 1975) najpresvedčivejšie vyjadril sociálne rozpoloženie Latinskoameričanov v básni Báseň lásky (Poema de Amor).
Tí, čo hĺbili kanál v Paname
(za svoje muky platení ako „silver roll“, a nie ako „gold roll“),
tí, čo na vojenských základniach Kalifornie
opravovali pacifické flotily,
tí istí, čo hnili v žalároch Guatemaly,
Mexika, Hondurasu, Nikaraguy za to,
že kradli, že pašovali, za to, že klamali,
pretože trpeli hladom,
tí, čo sú vždy ako prví zo všetkého podozriví
(dovoľujem si vám vydať dotyčnú osobu,
subjekt bez trvalého bydliska a priťažujúcou okolnosťou,
že ide o Salvádorčana),
tie, čo zapĺňali bary a bordely
vo všetkých prístavoch a hlavných mestách regiónu
(„Modrá jaskynka“, „Jazdecké rajtky“, „Happyland“),
tí, čo v cudzích pralesoch siali kukuricu,
hrdinovia kriminálnych okienok,
tí, o ktorých nikdy nevedno, skadiaľ sú
najlepší remeselníci na svete,
tí rozstrieľaní na sito pri úniku hranicami,
tí, čo v pekle banánových plantáží skapínali na maláriu,
uštipnutie škorpióna či hada,
tí, čo pod cyklónom od Pacifiku alebo snehom Severu
opití plakali, keď počuli svoju národnú hymnu,
príživníci, žobráci omámení marihuanou,
prostáčikovia chovajúci lamy a skurvysynovia,
tí, čo sa sotva vrátili domov
lebo mali o kvapku šťastia viac,
veční pútnici bez dokladov,
tí urobtovšetko, predajtovšetko, zožervšetkovia,
prví, čo vytiahnu nôž,
najsmutnejší zo všetkých žiaľnych sveta,
moji krajania,
moji bratia.
(Poema de Amor, prel. S. Ruppeldtová)
Po Francúzoch prichádzajú gringovia
„Silver roll“ a „gold roll“, ktoré Dalton spomína v básni, sú ustálené výrazy na označenie platobných kategórií robotníkov najatých severoamerickými staviteľmi firmy Panama Railroad pri budovaní Panamského prieplavu. Keď Francúzi projekt prieplavu opustili, prezident USA Theodore Roosevelt trval na tom, že USA potrebujú medzioceánsky kanál a jednoznačne sa prikláňal k panamskej alternatíve. Roosevelt, ktorý po víťazstve nad Španielmi na Kube spustil vojenské ťaženie do celého sveta, využil náklonnosť skupiny Panamčanov, ktorí sa chceli odtrhnúť od niekdajšej španielskej Veľkej Kolumbie.
Panama 3. novembra 1903 vyhlásila samostatnosť a na druhý deň nová vláda podpísala zmluvu s vládou USA. Týmto 23. februára 1904 celá oblasť budúceho prieplavu prešla pod správu USA a Panama dostala kompenzáciu desať miliónov dolárov. Všetci robotníci pochádzajúci z Antíl a zo Strednej Ameriky (s výnimkou Panamy) boli zaradení do nižšej kategórie „silver roll“, do „zlatej“ kategórie patrili len robotníci z Panamy a USA, čo si vydobyli severoamerické odbory. V „zlatom“ oddelení pracovalo aj niekoľko severoamerických černochov, nakoľko však napriek tomu nemali zodpovedajúce privilégiá, búrili sa a projekt prestal severoamerických černochov najímať.
Foto: H.C. WHITE CO.
Severoamerický inžinier John Stevens sa priklonil k riešeniu vzdúvadiel, ktoré pôvodne navrhol Gustave Eiffel, a stavbu odhadol na desať rokov. Uvedomoval si však, že ak sa to má podariť, bude sa musieť venovať pozornosť chorobám, po ktorých v predchádzajúcich obdobiach robotníci kapali ako muchy a s touto úlohou prišiel do Panamy doktor William Gorgas, odborník na tropické choroby na Kube. Podľa neho bolo kľúčom k zníženiu úmrtnosti odstránenie malárie, ktorá bola v porovnaní so žltou horúčkou stelesnením „všetkých beštií džungle“. Zlepšili sa aj ubytovacie podmienky: pretože však podobne ako výplaty podliehali rasovým kategóriám „silver„ a „gold roll“, 90 percent úmrtí sa týkalo lacnej pracovnej sily z Antíl, spomedzi gringov to bolo „len“ 350 robotníkov.
Prvou loďou, ktorá preplávala Panamským prieplavom, bola severoamerická nákladná loď SS Ancon 15. augusta 1914. Žiadne veľké oslavy sa nekonali. Len krátko predtým vypukla prvá svetová vojna a severoamerická pokladnica bola ľahšia približne o 400 miliónov dolárov.
Čítajte viac Stane sa krajina, ktorá dala svetu víno, raz členom EÚ?
Trumpove historické nároky na prieplav?
Napriek panamsko-severoamerickému „vyrovnaniu“ pri dokončovaní stavby neboli vzťahy medzi Panamou a USA nikdy srdečné a úžitok nebol obojstranný.
Celá Latinská Amerika sa po celé 20. storočie zákonite cítila vykorisťovaná a zaznávaná politikou zo severu, súčasťou čoho boli aj jednostranné výhody využívania panamskej obchodnej trasy. Vzniklo viacero konceptov na celoamerické využívanie prieplavu – jeden z nich pred polovicou 20. storočia rozvinul peruánsky filozof a ekonóm Víctor Haya de la Torre. Rovnosť však prirodzene neprichádzala do úvahy, považovalo by sa to za ohrozenie národnej bezpečnosti USA. Celoamerické využitie sa pokúsil formulovať až prezident Jimmy Carter, keď v roku 1977 podpísal s veliteľom panamskej národnej gardy Omarom Torrijosom dohodu, ktorá Paname priznala obchodné právo a stanovila ako dátum odovzdania prieplavu Paname na 31. december 1999. Kanál bol Paname vrátený aj napriek tomu, že v roku 1989 George Bush starší viedol do Panamy vojenskú inváziu s cieľom odstrániť Torrijosovho nástupcu Manuela Noriegu, obvineného z obchodu s drogami.
Foto: SHUTTERSTOCK
Donald Trump v túžbe zmocniť sa prieplavu napadol práve dohodu Torrijos – Carter, ktorý vraj dielo predal za dolár, a sťažuje sa na „nemorálne princípy“, lebo „hlavnú pozíciu v pozícii administratívy prieplavu má Čína“, hoci najčastejším využívateľom sú lode USA. Panamský prezident José Raúl Mulino ubezpečuje, že prieplav ostane panamský, ako aj to, že nemá „priamu ani nepriamu kontrolu zo strany Číny, Európskej únie, USA ani žiadnej inej veľmoci“. Zásadne odmietol zmenu súčasnej situácie a garantoval jeho využívania pre lode všetkých štátov. Tak to ukladá Dohoda o trvalej neutralite Panamského prieplavu, podpísaná vo Washingtone 7. septembra 1977 medzi Panamskou republikou a Spojenými štátmi americkými.