Jeden z dôvodov, ktorým sa po útoku Hamasu 7. októbra 2023 v pomerne rozšírenej spoločenskej diskusii ospravedlňuje etnické čistenie Pásma Gazy zo strany Izraela, ako aj nápad Donalda Trumpa toto čistenie zavŕšiť vytvorením „blízkovýchodnej riviéry“, je argument, že „Palestínčania nie sú národ“.
Nie je národ, nemôže byť genocída národa – z ktorej Medzinárodný trestný súd obviňuje kabinet Benjamina Netanjahua. Na otázku, či ak aj za pripustenia podsúvanej hypotézy o nedostatku „národných“ prvkov nezaváži aspoň to, že ide o ľudské bytosti, sa v tom naozaj lepšom prípade stretávame – s tichom. Trhá bubienky.
Od rozpútania etnických čistiek v Pásme Gazy po 7. októbri 2023, znásobení kolonizácie nelegálne okupovaných palestínskych na Západnom brehu a útlaku arabských enkláv v Jeruzaleme ma mimoriadne oslovilo niekoľko osobností a kníh na tému genocídy, holokaustu, problematiky národného štátu a definície národa ako takého. Sú nimi najmä dielo indicko-britského esejistu Pankaja Mishru Svet po Gaze (The World after Gaza); rozsiahla esej talianskeho historika Enza Traversa Gaza pred dejinami (Gaza davanti alla storia); esej talianskej historičky Anny Foa Samovražda Izraela (Il suicidio di Israele) a čerstvo vydaná kniha Petra Beinarta Byť Židom po zničení Gazy (Being Jewish After the Destruction of Gaza, A Reckoning).
Prv než sa (Európania) stali obeťami nacizmu, boli jeho komplicmi.básnik a politik Aimé Césaire
V našom nepomerne uzavretejšom intelektuálnom priestore podobne jasne žiari zbierka textov Na této zemi je pro co žít – Podněty k osvobození Palestiny, ktorá na sklonku uplynulého roka vyšla v Česku. Všetky spoločne s inými dielami, za ktorých napísaním stojí deklamované izraelské právo na obranu, spája zásadná otázka: Ako je možné, že západný politický svet je taký závratne hluchý voči násiliu páchanému Izraelom; ako je možné, že tak neuveriteľne veľa mediálne činných osobností ticho pritakáva dlhodobej propagande izraelskej ultrapravice, podľa ktorej nie sú nevinné ani len palestínske deti a bábätká? A – hovoriac o vine – ako je možné, že vina jednej strany je zločinom, zatiaľ čo mnohonásobne viac zneužívaná zodpovednosť strany silnejšej sa nielenže nepovažuje za zločin, ale ani za vinu?
Genocída ako banálna ľahostajnosť voči ľudskosti
V moderných dejinách po holokauste európskych Židov nájdeme mnoho filozoficko-sociologických vysvetlení súčasného izraelsko-palestínskeho konfliktu. Všetky z nich nejakým spôsobom zásadne a bezprostredne súvisia aj s tým, čo európskemu holokaustu po mnohé desaťročia predchádzalo: s modernosťou, ktorá masové zabíjanie nielenže technicky zdokonalila až na priemyselnú úroveň, ale ktorá predovšetkým vytvorila všetky podmienky na to, aby bolo „v civilizovanom svete“ morálne ospravedlniteľné a hlavne široko akceptované. Bez všeobecného tichého súhlasu by to možné nebolo. Nedá sa preto vnímať oddelene od moderného vytvorenia konceptu etnického národa a kategórie národných štátov, ktoré dnes – aj napriek veľmi krátkemu obdobiu ich etablovania – považujeme za samozrejmé.
Keď Hannah Arendtová po procese s Adolfom Eichmannom v Jeruzaleme vysvetľovala svoj princíp „banality zla“ ako prvoradý predpoklad k páchaniu zločinov proti ľudskosti, musela odpovedať aj na túto otázku: Nacizmus páchal priemyselnú genocídu na Židoch. Prečo teda nehovorí o zločinoch proti Židom? Arendtovej odpoveď bola prostá: pretože Židia sú ľudia. Tým priamo nechala otvorenú možnosť pre ďalšie interpretácie podôb potenciálne páchaných genocíd v budúcnosti; ale otvorené dvere ostali aj smerom k vývoju minulosti, ktorá súčasnosť umožnila. To sa mnohým nepáčilo.
Arendtová, podobne ako už pred ňou aj po nej viacerí, odmieta vidieť nemecký nacizmus a plynové komory vyhladzovacích táborov len ako mimoriadnu deviáciu na inak normálne fungujúcej spoločnosti, ktorá si ctí slobody, ľudskú dôstojnosť. Odmieta teda genocídu vidieť ako niečo, čo sa „exkluzívne“ stalo len Židom (nielen preto, že na vyhladenie boli aj vtedy určení aj príslušníci iných etník). Varuje, že ak sa táto šokujúca genocída stane vo vývoji myslenia a spoluvytvárania dejín izolovanou – ak sa jej princíp bude vnímať len ako dejinná anomália týkajúca sa len jedného dejinného obdobia – spoločnosti nedokážu spozorovať varovné signály pre blížiace sa katastrofy podobných rozmerov kdekoľvek a kedykoľvek inde na svete. Nikdy, keď sa týkajú „tých druhých“.
Čítajte viac Smrť a sláva v Panamskom prieplave. Prečo sa ho túži zmocniť Donald Trump?
Rasizmus, kolonializmus a modernosť
V rozhovore pre DemocracyNow! pred niekoľkými dňami newyorský židovský profesor žurnalistiky a politických vied Peter Beinart, autor knihy Byť Židom po zničení Gazy zdôraznil, že momentálne sme svedkami obdobia, v ktorom sa rozhodne, či dokážeme v 21. storočí pripustiť to, čo sme pripustili v 19. storočí.
Beinart sa tým priamo preniesol k podstate príčin genocídy ako produktu moderného veku, ktorý sa odštartoval európskou kolonizáciou Amerík a svoj vrchol dosiahol už v druhej polovici 19. storočia.
Patrí tam najmä britská viktoriánska kolonizácia Indie, Číny, Afganistanu a Blízkeho východu, francúzska kolonizácia severnej Afriky a Indočíny, západoeurópske rozdelenie Afriky po berlínskej konferencii v roku 1878 a predovšetkým prakticky dokonalé etnické vyčistenie Severnej Ameriky a Austrálie od pôvodných Američanov a Austrálčanov v období po mohutnej zlatej horúčke. Tí, ktorí prežili, boli odsunutí do rezervácií (alebo boli donútení opustiť svoje územia a zvýšiť tak rady obyvateľov chudobných predmestí), z ktorých podobne ako Palestínčania v Gaze a na okupovaných územiach tu a tam podnikli nejaký krvavý útok na okolitý „civilizovaný moderný a demokratický svet“.
Beinart teda jednoznačne nadväzuje na tú interpretáciu dejín, ktorá sa rozhodla kriticky vzbúriť proti výlučne pozitívnemu vnímaniu modernosti ako európskeho konceptu, ktorý doviedol svet k akceptovaniu rasizmu a kultúrnej nadradenosti západnej civilizácie ako univerzálnej civilizačnej pravdy: Ak napríklad bol podľa Zygmunta Baumana holokaust „výpoveďou o povahe a charaktere našej civilizácie“, bol aj výpoveďou o tom, ako degenerovala ľudská racionalita a ako sa osvietenský racionalizmus dostal do konfliktu s morálkou, a nenašiel z tejto slepej ulice východisko.
Foto: Bettmann Archive
Bezvýchodisková situácia má svoju pevne vymedzenú líniu – líniu medzi svetom „bielym“ a „čiernym“. Či ešte inak – medzi európskym svetom „našich hodnôt“ a svetom „tých druhých“ na Východe a Juhu. „Ak sa chceme vyhnúť ďalším 7. októbrom, nestačí ich odsúdiť. Je dôležité chcieť a nebáť sa vedieť, aká bola situácia 6. októbra.“ Snaha pochopiť nie je to isté, ako odpustiť, dodala by Arendtová.
Keď sionistické hnutie po desaťročiach emigrácie do Palestíny z antisemitizmom zmietanej Európy profilujúcich sa moderných národných štátov smerovalo po skončení katastrofickej druhej svetovej vojny k založeniu štátu Izrael, George Orwell sa v roku 1945 vyjadril, že Palestína je „problém farby“. Nie je žiadna náhoda, že takmer všetky národy postkoloniálneho tretieho sveta odmietli uznať izraelský štát. Už Džaváharlál Néhrú, hoci mal so sionistami porozumenie pre vytvorenie domoviny, varoval pred odsunom a likvidáciou Arabov na území bývalého britského palestínskeho mandátu.
Neskôr, keď Nelson Mandela jasne artikuloval, že juhoafrické oslobodenie spod apartheidu nebude dokonalé bez slobody Palestínčanov, narazil na dvojaký štandard medzi tými, ktorí na jednej strane tlieskali jeho hnutiu, no okolo izraelského postoja voči Palestínčanom udržiavali „zbožné mlčanie“. Nebolo to bez príčiny – Izrael bol tradičným dodávateľom zbraní pre režim apartheidu v Juhoafrickej republike. Na máločom sa dalo zreteľnejšie pozorovať, že Izrael má oveľa väčšmi ako k demokracii bližšie k európskemu bielemu suprematizmu ako priamemu dedičstvu osadníckeho, ekonomického kolonializmu a etnickému nacionalizmu 19. storočia.
Zďaleka nielen preto, že izraelské vlády a tajná služba Mossad nemali problém spolupracovať s (bývalými) nemeckými nacistami v záujme vývoja tých najmodernejších zbraní. Podľa mnohých teoretikov moderných antikolonizačných hnutí (a nielen ich) je národný štát vybudovaný na etnickom princípe jasný konštrukt európskej modernity a ako taký jednou z príčin, pre ktoré bol možný aj holokaust v Európe.
Európa, ako jasne napísal básnik a politik Aimé Césaire v roku 1950, nebola šokovaná tým, že sa holokaust udial; bola šokovaná len tým, že sa udial na jej území: „… prv než sa (Európania) stali obeťami nacizmu, boli jeho komplicmi; prv ako ich ovládol, tolerovali ho, dali mu rozhrešenie, zatvárali pred ním oči, legitimizovali ho, pretože dovtedy sa vzťahoval len na Neeurópanov…“. Podľa neho to, čo Európan skutočne nemohol odpustiť Hitlerovi, nie je zločin sám osebe, teda zločin proti ľudskosti ako takej, nie poníženie človeka ako takého; nemôže odpustiť poníženie bieleho človeka a to, že boli voči bielemu človeku uplatnené koloniálne prístupy, dovtedy vyhradené výlučne pre „Arabov z Alžírska, kuliov z Indie a černochov z Afriky“.
Čítajte viac V Hlohovskom zámku hral cisárovi Beethoven. Dnes hrá pamiatka o čas: Ale kde začať, keď všetko horí?
Cesta na „morálnu stranu dejín“?
Iste, tu by sa dalo dodať či namietnuť, že európski Židia boli v Európe po stáročia vnímaní práve ako onen orientálny, cudzorodý, „tmavý“ prvok, na základe čoho boli v kresťanských európskych dejinách mnohokrát vyháňaní a vyvražďovaní.
Nemajúc žiadnu fyzickú vlasť, mali domov všade a zároveň nikde. Zvyčajné západné opisy nacizmu celkom obchádzajú a aj naďalej ignorujú prenikavé pozorovania antikoloniálnych štúdií (A. Césaire, F. Fanon, G. Padmore, Dž. Néhrú, N. Chomsky, J. Baldwin, E. Said a pod.), podľa ktorých je medzi bezuzdným vraždením domorodcov v kolóniách a genocidálnym postupom voči európskym Židom priama a jasná súvislosť.
Zakonzervovaním holokaustu sa však dejiny ani etnické čistky na základe „problému farby“ nekončia, hoci sa radi tvárime, že áno: Po založení štátu Izrael na vyslovene etnických princípoch európskych národných štátov splnili sekulárni sionisti všetky podmienky na to, aby sa ocitli na bielej strane morálnych dejín sveta.
V roku 1967 James Baldwin v súvislosti s tým napísal, že po vojne sa „Žid stal belochom, a keď sa voči útlaku vzoprie beloch, je hrdinom. Keď povstanú ,farební', je to len prejav ich vrodeného barbarstva“. Iná paralela sa ponúka pri verejnom spracovaní témy ukrajinských a palestínskych utečencov: Kým Ukrajina bola od začiatku poslednej vojny označovaná ako „takmer civilizovaná krajina“, etnické čistky Palestínčanov minimálne od roku 1948 až po súčasne bezprecedentne najvyšší počet obetí sú „bojom proti ľudským zverom“. V mene príslušnosti k „civilizovanému svetu“.
Je to teda práve týmto mechanizmom, ako sa dá vysvetliť, prečo nie je vylúčené, ba že je priam pravdepodobné, že vytvorením štátu založeného na etnickom princípe sa bývalý utláčaný môže veľmi rýchlo zmeniť na utláčateľa. Pričom si túto podobnosť vonkoncom nemusí pripustiť či si ju dokonca všimnúť.
Zdalo by sa, že jasné prepojenie medzi rasovo, nábožensky a kultúrne opodstatňovaným kolonializmom na jednej strane a jednoduchou legalizáciou súčasných etnických čistiek na strane druhej by malo byť po vyše dvoch storočiach modernosti kriticky reflektovanou a do úvahy zobratou samozrejmosťou. Súčasná geopolitika a dvojaký meter však jasne ukazujú, že ľudské práva ako paralelný výdobytok modernosti sa stále obmedzujú len na vybratú spoločnosť.
Foto: Unrwa Archive
Peter Beinart sa v knihe Byť Židom po zničení Gazy venuje aj týmto dlho spracúvaným paradoxom modernosti. Aj on pripomína, že mnoho súčasných v diaspóre žijúcich Židov, búriacich sa proti štátu, s ktorého súčasnou politikou nechcú byť spájaní, vidí jadro problému práve v sekulárnom sionizme, ktorý radikálne nacionalistickou sekulárnou interpretáciou judaizmu v prospech národného štátu degradoval na hrubý a nebezpečný etnonacionalizmus.
To je aj príčina, prečo sa medzi signatármi petície zverejnenej denníkom New York Times proti Trumpovmu „konečnému riešeniu“ okrem spisovateľov, umelcov a aktivistov nachádzajú mená mnohých rabínov z konzervatívnych, ortodoxných, reformných, rekonštruktivistických a obrodných hnutí v USA a v Izraeli.
Niektorí národný štát priamo odmietajú ako jasnú prekážku univerzálnemu humanizmu a ako priamy predpoklad k akcelerácii fašistických tendencií. „Je neuveriteľné“, hovorí Beinart pre DemocracyNow!, „ako ľahko je Západ ochotný urobiť presne to, čoho bol schopný v 19. storočí: vyhladiť celé ľudské populácie, pretože ich chce vidieť ako podľudí. Donald Trump vníma spolu s radikálnou izraelskou pravicou Palestínčanov otvorene ako podľudí, a obrovské množstvo svetovej verejnosti súhlasí, že dokonanie etnického čistenia je praktické (!). Pritom ide o najobludnejšiu vec, akú kedy prezident USA v našich časoch povedal. Skutočnosť, že sa jeho vyhlásenie prijíma s takou ľahkosťou, jasne svedčí o obrovskej miere prijatia dehumanizácie celej jednej domorodej populácie západným svetom. Populácie, za posledných sto rokov kontinuálne vyháňanej zo svojich domovov, ktorá celé desaťročia dovidí na tieto svoje domovy bez toho, že by smela prekročiť hranice geta Gaza, do ktorej bola koncentrovaná.“