Začínal v Libanone ako záchranár dobrovoľník. Pomáhal aj po zemetrasení v Sýrii a vysídlencom počas vojny Izraela a Hizballáhu.
Jeho hlášky sú nezabudnuteľné. „Dnes mám službu… do piatka,“ povedal v pondelok. „Lebo voľno má len v piatok a v nedeľu,“ podotkla jeho mama. „Ale v piatok až po šiestej večer.“ Domov sa chodí len osprchovať, ináč trávi čas na záchranárskej stanici, ktorá slúži aj ako malá klinika na jednoduché úkony – preväzy, štichy, vyšetrenie EKG, sono. V nemocnici by za to ľudia zaplatili. Možno aj celú oficiálnu výplatu za zašitie jednej rany. Taká je situácia v krajine s obrovskou infláciou. Preto sa Walid rozhodol pomáhať.
Foto: Jana Čavojská
Čítajte viac Časť jeho nohy visela na zvyškoch nohavice. V takej situácii myslíš len na to, že chceš zostať nažive, hovorí Ukrajinec Saša
Ako jedna rodina
Po mame Slovák, po otcovi Libanončan Walid El Hage (35) bol pred jedenástimi rokmi v Anoute svedkom vážnej dopravnej nehody. Chalan na štvorkolke dostal šmyk a doslova sa nabodol na tri železné tyče. No v Libanone nefunguje záchranná zdravotná služba tak ako na Slovensku. Kríza, v akej sa krajina nachádza, sa prejavuje aj na zdravotnej starostlivosti.
Za všetko treba platiť. A k spomínanej autonehode by najrýchlejšia sanitka prišla až o 40 minút. Keď sa Walid s ostatnými ľuďmi z ulice snažil zachrániť život neopatrného vodiča, uvedomil si, ako veľmi v Libanone chýba záchranná zdravotná služba, akú máme na Slovensku. Absolvoval kurzy Červeného kríža, nakúpil si základné vybavenie, svoje auto používal ako provizórnu sanitku. Medzitým skrachoval jeho obchod s elektronikou, všetok čas totiž venoval dobrovoľníčeniu. Rozhodol sa ísť do záchrannej služby naplno. Založil organizáciu Development for Life and Peace. Na prvú ozajstnú sanitku sa poskladali ľudia z dediny. Krízy, ktorým Libanon čelí, posilnili medzi ľuďmi solidaritu.
Jedna rodina tam s nami zostala 25 dní. Potom sa už u nás v horách príliš ochladilo na to, aby bývali v stane.
Dnes má Walid dvadsať spolupracovníkov, všetko sú to dobrovoľníci, a šestnásť ďalších záujemcov chodí k nemu na záchranársky kurz. Jeho sanitka slúži približne stotisíc ľuďom v dedine Anout a okolí.
Kto je na tom finančne lepšie, za výjazd záchranárov zaplatí, a z tých peňazí sa potom financuje chod záchrannej služby. Aj pacienti, ktorí prídu do ambulancie, môžu dobrovoľne prispieť do pokladničky. „Na konci mesiaca ju otvoríme, spočítame, koľko sa vyzbieralo, a dokúpime potrebný materiál,“ hovorí Walid. Od ministerstva zdravotníctva žiada každý mesiac príspevok na lieky. Nepotrebné lieky mu nosia aj ľudia. Záchranári ich potom dávajú tým, ktorí si ich nemôžu dovoliť – lebo aj za lieky sa platí.
Nejaký nedostatočný systém zdravotného poistenia v Libanone existuje, ale kto nemá dobré súkromné poistenie, musí za ošetrenie či operáciu v nemocnici zaplatiť. „V nemocniciach nás už poznajú. Keď dovezieme pacienta, ktorý na to nemá, vedia, že v dedine ľudia zorganizujú zbierku a vyzbierajú sa mu na liečbu. Nejaké peniaze nám posielajú Libanončania, ktorí žijú v zahraničí. Jeden človek dopláca každý mesiac v lekárni za nemajetných nedoplatky za lieky. Iní kupujú potraviny a rozdávajú ich chudobným ľuďom. Ďalší oblečenie. Aj my zbierame oblečenie a plienky a dávame ich tomu, kto potrebuje. Tu v dedine sa všetci poznáme. Sme ako jedna rodina. Každý každého pozná, vieme, kto si môže dovoliť zaplatiť a kto potrebuje pomoc.“
Foto: Jana Čavojská
Slzy v očiach
Walid mi ukazuje záchranársku stanicu. Nedávno sa im podarilo získať do prenájmu väčšiu budovu. Majú v pláne v nej zariadiť niekoľko ordinácií, kde budú ľudí ošetrovať lekári dobrovoľníci. Ďalším Walidovým veľkým snom je moderné výcvikové centrum pre nových záchranárov.
Zatiaľ sa však drží pri zemi. Potrebuje hlavne novú sanitku. Kúpiť vhodné auto a vybaviť ho moderným zariadením, na to treba 50 000 dolárov. Polovicu už Walid vyzbieral. No nemieni robiť kompromisy. „Bude to najlepšie vybavená sanitka v krajine,“ je presvedčený.
Sanitky tu totiž zvyčajne slúžia skôr ako preprava do nemocnice než ako vozidlo vybavené na akútnu zdravotnú starostlivosť. Walid presne vie, čo chce. Rovnaké je to aj na záchranárskej stanici. V sklade materiálu mi ukazuje infúzny stojan, ktorý si kedysi sám zvaril z kovových tyčí. Poslúžil. No teraz má k dispozícii oveľa modernejšie vybavenie. So záchranárskym tímom ho viezli aj do Sýrie po zemetrasení v roku 2023. Pomáhali v Aleppe. Príbehy, ktoré tam Walid videl, boli veľmi smutné. „Boli sme sa pozrieť aj v miestnej nemocnici. Bola dosť zle vybavená,“ spomína.
Na začiatku nosili všetko potrebné ľudia z dediny, každý, čo mohol.
Situácia, ktorej čelil v uplynulých mesiacoch, mu doslova vženie slzy do očí. Kvôli vojne Izraela a militantného hnutia Hizballáh museli ujsť zo svojich domovov na juhu Libanonu desaťtisíce ľudí. Tisícky zostali vo Walidovom regióne, takmer tristo ich bývalo v priestoroch školy. Walid a jeho tím pre nich zabezpečovali zdravotnú starostlivosť, oblečenie a starali sa o chod centra. Mnohí vysídlenci ušli počas ostreľovania iba v tom, čo mali na sebe. Walid ošetroval zranenia od šrapnelov, pomáhal chronicky chorým, riešil respiračné problémy, problémy so srdcom aj šokové stavy, keď sa niekto dozvedel, že mu zabili blízkeho.
Čítajte viac Chytilová o nej natočila film. Věra Uzelacová aj v deväťdesiatke jazdí v špičke v Prahe
Niekto to robiť musí
Štát sa o vysídlencov nijako nepostaral. Všetko bolo na dobrovoľníkoch. Walid a jeho tím postavili tri stany ako provizórne ubytovanie pre ľudí, ktorí sa chceli len vyspať a ráno pokračovať v ceste, alebo pre tých, ktorí chceli zostať a potrebovali si nájsť normálne ubytovanie. „Jedna rodina tam s nami zostala 25 dní. Potom sa už u nás v horách príliš ochladilo na to, aby bývali v stane,“ spomína Walid.
Foto: Jana Čavojská
Kým vysídlenci bývali na štátnych školách, deti sa jednoducho neučili. „Na začiatku nosili všetko potrebné ľudia z dediny, každý, čo mohol,“ hovorí Walid. Matrace, deky, prikrývky, oblečenie, jedlo, hygienické potreby. Záchranári v spolupráci s hasičmi, so skautmi a s ďalšími organizáciami privážali vodu na umývanie aj na pitie a varenie, vybudovali sprchy, školské triedy premenili na ako-tak útulné izby, zohnali piecky, aby si ľudia mohli kúriť a variť. Za deťmi chodili dobrovoľníci a dobrovoľníčky a snažili sa pre ne vymýšľať aktivity.
Len čo sa Hizballách a Izrael dohodli na prímerí, začali sa ľudia baliť. „Odchádzali od štvrtej ráno. Každý chcel čím skôr vedieť, čo sa stalo s jeho domom alebo bytom,“ vysvetľuje Walid. Ukazuje mi pritom sklad materiálu, ktorý je už veľmi slušne vybavený. Walid chce byť pripravený na podobné udalosti, ako bolo zemetrasenie v Sýrii alebo vysídlenci. Neustále vymýšľa, ako pracovať lepšie, efektívnejšie, ako ešte viac pomôcť ľuďom. „Niekto to predsa robiť musí,“ povie jednoducho na záver.