Aj pri zápise prvých slovenských pamiatok do prestížneho zoznamu UNESCO stáli dámy, pre ktoré sa záchrana pamiatok stala životnou témou.
Slovensko si 9. februára pripomenulo 32. výročie vstupu do UNESCO – Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru, ktorá pomáha štátom pri uchovávaní, zveľaďovaní a ochrane kultúrneho či prírodného dedičstva a tradícií. Viera Dvořáková stála pri vytváraní podkladov pre zápis prvých slovenských lokalít zaradených do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Bola aj zástupkyňou SR pri viacerých rokovaniach. Okrem toho sa desaťročia systematicky venovala výskumu viacerých druhov pamiatok, napríklad hradných areálov, ako aj problematike pamiatkových území, rezervácií a zón. Vypracovala viaceré metodické materiály pamiatkovej ochrany. Je autorkou náučno-populárnych publikácií venovaných národným kultúrnym pamiatkam, objektom ľudovej architektúry či historickým mestám Slovenska.
Čítajte viac Múzeum Slovenského národného povstania: Čo o ňom neviete...
Od starých povestí k živobytiu
Keď sa pokúšame odkryť, čo všetko obsahuje proces, kým sa konkrétna pamiatka stane súčasťou prestížneho zoznamu UNESCO, Viera Dvořáková zalistuje v pamäti, vrátiac sa k prvým návrhom zo začiatku 90. rokov.
„Tie sme spracovávali s kolegami len s hmlistou predstavou o štandardoch, na ktoré boli už dávno v Centre svetového dedičstva zvyknutí. Na splnenie požiadavky, ktorou bolo predloženie leteckých fotografií lokalít, alebo videí dokumentujúcich naše návrhy – pri súčasnej technike až smiešne jednoducho dosiahnuteľné – sme museli komplikovane hľadať, kde a ako tie dokumentácie získať. A tiež sme v začiatkoch podávania návrhov riešili dve zložité otázky: jednou z kľúčových bola a stále ešte je manažment lokalít, čiže zabezpečenie ich fungovania a ochrany, ako aj spracovanie komparatívnej analýzy. Tá mala dokázať, prečo je daná lokalita najlepšia svojho druhu na zemeguli.“
Prvé návrhy sa aj vrátili a museli ich prepracovávať. „Zároveň sa v tom čase rozpadával federatívny štát Československo, za ktorý boli pôvodné nominácie predkladané a zároveň vznikol nový štát a to bolo tiež potrebné pred Výborom pre svetové dedičstvo vysvetľovať a obhajovať našu pozíciu ako síce nového, ale za prijaté záväzky naďalej zodpovedajúceho štátu. Treba si uvedomiť, že Výbor pre svetové dedičstvo tvoria zástupcovia krajín z celého sveta a mnohí z nich vtedy ani netušili, že nejaké Slovensko existuje, tobôž nemali potuchy o našich pamiatkach. Našťastie sa mi podarilo objasniť všetky pochybnosti.“
Foto: VÝCHODOSLOVENSKÁ GALÉRIA
Napriek tomu, že ochrana kultúrneho dedičstva je dokonca jednou z povinností, ktoré ukladá ústava, v našej legislatíve sa, žiaľ, nepochopiteľne, pamiatka označuje „za vec“. Aj preto sa Viera Dvořáková pred časom začala venovať popularizácii nášho pamiatkového fondu. „Musíme poznať a chápať, čo jedinečné a hodnotné je súčasťou genia loci našich sídiel a tento jedinečný fenomén by sme nemali bezhlavo ničiť,“ presviedča popredná pamiatkarka, ktorá k téme „privoňala“ ešte v detstve, keď jej otec čítaval povesti o slovenských hradoch, ktoré s ním cez víkendy aj navštevovala.
Hlbokú stopu v jej duši zanechal aj starý otec, amatérsky regionálny historik s rozsiahlou zbierkou starých pohľadníc a fotografií z rôznych kútov Slovenska. Mamina sestra ju zas neúnavne zoznamovala s literatúrou z oblasti dejín a architektúry. „Už počas štúdia architektúry som sa od počiatku zaoberala otázkami jej vývoja a obnova pamiatok ma lákala viac ako vtedy prevládajúca tvorba panelových sídlisk alebo nová výstavba na miestach búraných historických centier,“ poznamená k svojej ceste za pamiatkami.
Keďže sa postupne venovala rôznym druhom pamiatok, napokon riešila jednu z najzložitejších otázok: ochranu historických urbanistických štruktúr formou pamiatkovej rezervácie či pamiatkovej zóny. Podľa nej aktuálne dianie v oblasti ochrany pamiatkového fondu nijako neprospieva lepšiemu zachovaniu pamiatok.
Čítajte viac Kde miznú kríže a cintoríny ožívajú: Ján Lofaj mapuje Slovensko cez svoj objektív
Historická zeleň pod drobnohľadom
Nielen pre slovenských pamiatkarov bolo udalosťou, keď gemerské gotické kostoly – nástenné maľby v dvanástich z nich – získali v roku 2022 značku Európskeho dedičstva (European Heritage Label). Európska únia ju udeľuje lokalitám, ktoré sa významne zapísali do európskych dejín a tvoria európske hodnoty.
Vzácne maľby v chrámoch v Koceľovciach, Ochtinej, Štítniku, Kameňanoch, Kraskove, Kyjaticiach, Rimavskej Bani, Rimavskom Brezove, Chyžnom, Rákoši, Šiveticiach a v Plešivci tak získali významné uznanie na medzinárodnej úrovni. Aj malé dedinky v ekonomicky slabom regióne spravujú unikátne hodnoty, hoci náročnosť ochrany zvyčajne presahuje ich možnosti. Bývalá riaditeľka Krajského pamiatkového úradu v Prešove Eva Semanová bola pri tom, keď sa pred rokmi rodil iný nevšedný návrh: Nominačný projekt súboru drevených kostolíkov východoslovenského regiónu, Poľska a Ukrajiny.
Foto: Andrej Barát
„Bolo spracovaných 27 objektov v okresoch Stará Ľubovňa, Bardejov, Svidník, Stropkov, Snina, Sobrance a Prešov, ktoré v tom čase boli zapísané ako Súbor drevených kostolíkov severovýchodného Slovenska. Cieľom bolo sústrediť základné informácie ako podklad pre rokovanie Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Takáto nominácia sa však neuskutočnila, pretože Poľsko sa rozhodlo ísť do projektu samostatne. Nám to však prinieslo dobré informačné portfólio,“ zaloví v spomienkach známa pamiatkarka.
Tí starí majstri ako askéti či pustovníci bez mena v dejinách zanechali nám nepovšimnuté poznanie.Mária Spoločníková, reštaurátorka
Slovensko napokon docielilo, že výber drevených kostolíkov bol zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO na 32. zasadnutí Výboru svetového dedičstva v kanadskom Quebecu 2. – 10. júla 2008 pod číslom 1¤273. Ide o súbor ôsmich drevených chrámov v slovenskej časti Karpatského oblúka, ktoré sú príkladom syntézy dvoch kultúr – byzantskej a latinskej: Kostol Všetkých svätých v Tvrdošíne, Kostol sv. Františka z Assisi v Hervartove, Chrám sv. Mikuláša Biskupa v Ruskej Bystrej, Chrám sv. Michala Archanjela v Ladomirovej, Chrám sv. Mikuláša v Bodružali, Evanjelický artikulárny kostol v Leštinách, Evanjelický artikulárny kostol so zvonicou v Hronseku a Evanjelický artikulárny kostol v Kežmarku.
Kostolíky dokumentujú obdobie 16. a 18. storočia. Reprezentujú symbiózu kresťanstva a ľudovej architektúry. Z niekdajšieho počtu okolo tristo drevených sakrálnych stavieb sa v dôsledku pôsobenia prírodných katastrof, konfesionálnych a sociálno-politických zmien na Slovensku zachovalo okolo päťdesiat.
Čítajte viac Como a Garda. Jazerá celebrít, hodvábu, fyziky a najsevernejších citrusov. A miesto ľudí s genetickou anomáliou
Unikát: Spišská Kapitula
Fenomén drevených kostolíkov dokáže chytiť za srdce, ale skúsená prešovská odborníčka upozornila aj na úskalia, ktorými musela prejsť: „Nie sú o nich klasické archívne dokumenty. Niečo sa dalo zistiť o architektúre z historických vizitácií, ale o úpravách okolia nebolo skoro nič. Na začiatku spracovávania boli správcovia farností dosť nedôverčiví až podozrievaví, ale ku koncu sa prevažná väčšina z nich ‚nakazila‘ mojím entuziazmom a potom mi už pomáhali. Nuž, bola to edukácia v priamom prenose. Dovtedy som mala o drevenej sakrálnej architektúre štandardné pamiatkarské vedomosti. Po tejto úlohe som bola zorientovaná a aj podľa okna či veže, vstupných dverí či podľa stromu som poznala, o ktorú konkrétnu lokalitu ide. Nemenej dôležité bolo aj prebudenie záujmu ľudí z miestnych komunít o ochranu historickej zelene v areáloch týchto stavieb.“
Povrchné vedomosti či snaha verejnosti vstupovať do diania v ochrane pamiatok predstavujú podľa nej veľké nebezpečenstvo pre každú pamiatku aj pamiatkové územie. „Je však potrebné priznať, že aj na strane pamiatkarov sú medzery. Pri ich malom počte na množstvo pamiatok nestačia, nie sú schopní zvládnuť naštudovať všetky známe archívne dokumenty, nie je čas na porovnávanie analógií.“
Eva Semanová získala pred dvoma rokmi Cenu Alžbety Güntherovej-Mayerovej, pomenovanú po významnej historičke umenia. Pamiatkový úrad SR tak ocenil jej dlhoročnú prácu v oblasti záchrany a obnovy pamiatok. No je to aj vyjadrenie uznania jej dlhoročnej špecializácie: v rámci svojej tridsaťročnej profesionálnej kariéry sa autorsky podieľala na príprave množstva materiálov z oblasti ochrany historickej zelene.
Foto: PAMIATKOVÝ ÚRAD SR
„Pre mňa je najneuveriteľnejšou urbanistickou štruktúrou s pamiatkovými hodnotami Pamiatková rezervácia Spišská Kapitula v Spišskom Podhradí. Spišská Kapitula s Kapitulskou uličkou, Katedrálou sv. Martina, jednotlivými kanóniami, hradbami a bránami, Biskupským palácom a s biskupskou záhradou. Mala som možnosť byť pri obnove barokovej záhrady na Spišskej Kapitule od prvých konzultácií cez prvé prípravy, cez schvaľovanie výskumov a všetkých potrebných dokumentácií, počas celej realizácie a aj pri jej slávnostnom otvorení. Pre mňa to bola úžasná emócia, že sa takéto dielo podarilo. To sa stane len raz za pamiatkarsky život a mne sa to pritrafilo, som za to veľmi vďačná,“ vyznáva sa.
Netají radosť, že pôvodná baroková biskupská záhrada (predtým uzavretý areál biskupskej rezidencie) bola sprístupnená verejnosti s novým mobiliárovým vybavením a pôvodným historickým pôdorysom. „Pomaly sa začína vracať aj do laickej spoločnosti bázeň k historickým sakrálnym stavbám, ktorá v sebe zahŕňa nielen obdiv k umeniu a estetike, ale aj úctu a pokoru k dielam, ktoré boli postavené, aby sme mohli byť účastní najúžasnejšieho tajomstva v krásnom a pokojom naplnenom prostredí.“
Hoci je už štyri roky v dôchodku, dianie na poli ochrany pamiatok neprestáva sledovať. Povzdychne si, že zápasí s pocitom, že štátu na pamiatkach nezáleží. „Ale verím, že súčasní kolegovia pamiatkari nájdu silu pokračovať v našej práci,“ dodá.
Čítajte viac V Hlohovskom zámku hral cisárovi Beethoven. Dnes hrá pamiatka o čas: Ale kde začať, keď všetko horí?
Prvá v rade reštaurátoriek
Keď Východoslovenská galéria v Košiciach vystavila v apríli 2022 – vyše pol roka po skone (9.9.2021) výnimočnej slovenskej reštaurátorky Márie Spoločníkovej – artefakty výtvarného umenia i starožitnosti, ktoré vlastnila, návštevníci dostali jedinečnú možnosť nahliadnuť až do jej obývačky. Išlo až o 250 rozličných predmetov. Reštaurovaniu sa venovala úctyhodných vyše 60 rokov! Zomrela vo veku nedožitých 95 rokov.
Profesor Dezider Milly jej kedysi predpovedal, že svojím naturelom je predurčená na to, aby zachraňovala umeleckohistorické pamiatky. Pripomeňme, že situácia reštaurátorského odboru do konca 40. rokov minulého storočia nebola na Slovensku lichotivá. Špecialistov reštaurátorov nebolo. Nejestvovala ani škola, kde by sa formovali. A bol to práve akademický maliar reštaurátor Karol Veselý, kto u nás po založení Slovenskej národnej galérie v roku 1948 pomohol vybudovať tradíciu reštaurátorského oddelenia tejto ustanovizne.
Foto: ONDREJ RYCHNAVSKÝ
Nuž a Mária Spoločníková patrí k prvým absolventkám odboru reštaurovania (1953). Vedomosti zbierala aj u profesorov dejín umenia na Karlovej univerzite v Prahe. K vrcholom jej prác patrí reštaurovanie diel Majstra Pavla z Levoče, ale podieľala sa aj na záchrane gotických tabuľových malieb hlavného oltára Dómu sv. Alžbety v Košiciach, diel Slovenskej národnej galérie. Na budúci rok uplynie už storočnica od jej narodenia. Aj keď strávila sedem rokov v Bratislave, napokon sa vrátila na východ. Vyjadrila sa, že práve Spiš, Levoča, Bardejov „sú zlaté bane pre reštaurátorov.“ Výtvarníčka a poetka Katarína Poláková z Bratislavy si spomína, ako hovorila s pôvabom a úctou o svojej profesii, ale aj o autoroch, ktorých diela opravovala. O svojich dotykoch s nimi sugestívne rozprávala v relácii Portréty (Slovenský rozhlas) v r. 2014: „Ja sa naozaj s týmito mojimi drevenými deťmi aj rozprávam. Mám nielen myšlienky, ale aj otázky.“
A pripomínala: „Čo chodia Japonci obdivovať do Európy? Našu modernú architektúru? Vôbec nie, naše gotické katedrály, francúzske obdivuhodné stavby, ktoré sú plné Božích tajomstiev… Tí starí majstri ako askéti či pustovníci bez mena v dejinách zanechali nám nepovšimnuté poznanie ako rásť duchovne a rásť cez umenie do kultúry. A majú blahodarný vplyv na naše emócie…“