„Vydám sa za vás, aby žiť mohla duševnejšie, a že ste spisovateľ. Teším sa na čítanie kníh v dome vašom,“ napísala Hana Lilgová Jozefovi Gregorovi Tajovskému v roku 1906. Manželstvom chcela jedna z najznámejších slovenských intelektuálok dospieť k tomu, čomu malo v tom čase manželstvo účinne brániť: k vzdelaniu, slobode.
Až do konca augusta prebieha v Múzeu mesta Bratislavy v Starej radnici výstava HANA, venovaná slovenskej spisovateľke a spoluorganizátorke slovenského kultúrneho života v časoch prvej Československej republiky Hane Gregorovej, rod. Lilgovej. S prívlastkom „prvá slovenská feministka“ láka výstava možno aj tých, ktorí Hanu Gregorovú poznali len ako manželku slávneho spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Hana Gregorová ale nebola len spisovateľka obhajujúca právo žien v vzdelávať sa, myslieť a pracovať mimo rodinného prostredia, ale aj intelektuálka zanietená pre sociálnu spravodlivosť a spoločenskú rovnosť.
Jej neštandardný, pre niekoho až poburujúci život približuje výstava v Múzeu mesta Bratislavy.
Moje prvé „stretnutie“ s Hanou Gregorovou bolo svojím spôsobom osobné. „Pch, vraj feministka, a ani gombičku si nemohla prišiť!“ frflala moja prateta Táňa pri spomienke na svoju pubertu, počas ktorej vraj neraz prišívala odtrhnuté gombičky tety Hany, ktorá ju o to požiadala, aby zatiaľ ona s druhou Hanou, mojou prastarou matkou, preberali „tú emancipáciu“.
Dielo:
Ženy, 1912; Môj svet, 1920; Pokorní ľudia 1924; Zo srdca, 1930; Vlny duše, 1933; Čas nezastavíš, 1938; Svet je tak krásny, 1935; Slovenka pri krbe a knihe, 1929; tvorba pre deti;
Od detstva som bola častou návštevou v bratislavskom byte mojich prastarých rodičov, kde bola aj jej prítomnosť stále zhmotnená klavírom, knihami, a slovenskými výšivkami, ktoré si mnohé príslušníčky jej intelektuálnej generácie po „prevrate“ – ako bežne nazývali vznik republiky – so sebou priniesli z Turčianskeho Sv. Martina. Tam v rokoch pred prvou vojnou aj Hana Lilgová hrala ochotnícke divadlo v Slovenskom spevokole, spolu s Vierou Kohútovou, Želou Černianskou či Hanou Šimko-Klanicé (ako farbisto opisoval Tido Jozef Gašpar v knihe spomienok Zlatá fantázia z roku 1969 po svojom prepustení z väzby).
Tie artefakty boli v 80. rokoch svojím spôsobom dokonalým vystihnutím starej doby, do ktorej prvá generácia poprevratových slovenských meštianskych rodín s elánom skočila priamo do trosiek starého sveta. Otázkou už prestala byť len národná identita a záchrana slovenskej kultúry, bolo nutné vyrovnávať sa s novými vlnami nacionalizmov, s nedostatkom vzdelania a so sociálnou nespravodlivosťou. Naučiť sa v národných republikách žiť s vlastným národným vymedzením a zároveň s kozmopolitným pocitom jednoty práve oddelených národov. Bolo to vôbec možné?
Hana Gregorová, ktorá sa narodila 30. januára 1885, patrila presne do tej stredoeurópskej generácie, ktorá po rozpade starého Rakúsko-Uhorska, slovami Viedenčana a spolupútnika Stefana Zweiga, mala zažiť najviac ničivých historických zlomov a zároveň nových tvorivých konfliktov. Ženské práva a sociálna spravodlivosť boli najodvážnejšie z nich.
Čítajte viac Sú raritou: Iba dve odborníčky u nás skúmajú archeológiu pod vodou
Martinskí Lilgovci
Otec Hany Lilgovej bol z meštianskeho rodu, ktorý po generácie pestoval farbiarske remeslo. Slovenské národné uvedomenie bolo podľa Hany v rodine dôsledkom „čistého presvedčenia, no i majetkových možností“, pretože sa riadili luteránskym „komu je dané, od toho je žiadané“.
Národné, kultúrne, ale aj sociálne pozdvihnutie obyčajného človeka sa tak považovalo za povinnosť, ktorá je človeku udelená ako morálne privilégium a záväzok. Ján Samuel Lilge, Hanin starý otec, bol spoluzakladateľom Matice slovenskej a rodina bola blízko spriatelená alebo rodinne previazaná s Kuzmányovcami, Jamnickými, Hodžovcami či s Thurzovcami.
Foto: ASR/LADISLAV ROLLER
Kým samotná spisovateľka Hana Gregorová v období socializmu vystupovala v učebniciach skôr len ako manželka Gregora Tajovského, jej sestra Ľudmila, vydatá Thurzová, bola i vtedy dobre známa, najmä v prírodovedných kruhoch.
Táto staršia sestra Hany Lilgovej – Gregorovej si urobila meno nielen vydajom do rodiny, z ktorej pochádzal najslávnejších slovenský námorný kapitán Július Juraj Thurzo, ale najmä ako bylinkárka, ktorá sa stala autorkou prvého atlasu liečivých rastlín. Aj v dobe nastupujúceho priemyselného zdravotníctva boli jej znalosti a postupy vyhľadávanou súčasťou modernej medicíny a botaniky.
Čítajte viac Chytilová o nej natočila film. Věra Uzelacová aj v deväťdesiatke jazdí v špičke v Prahe
Hazačert
O svojom „milovanom a milujúcom otcovi“, farbiarovi Jánovi Lilgem, píše Hana ako o typickej postave váženého mešťana, kuse histórie slovenskej bojovnosti a ľudskej dobroty. Zomrel skoro a láska k nemu sa, opäť podľa Spomienok Hany Gregorovej, bila s uvedomovaním si „ťažkého kríža vdovy“, ktorá prišla o muža v rodine.
Hana bola vraj navyše veľmi živé dieťa, ktorej príchod na svet bol pre matku Máriu Jamnickú istým sklamaním, pretože do slzavého údolia, za ktoré považovala Martin, porodila „ďalšie dievča“. Odvážne dieťa bolo „luciferom“ a „čertom“ – hazačertom, bolo mu ustavične vyhadzované na oči, že vonku stále topánky derie a keď je už teda tým dievčenským nešťastím, ani doma nesedí.
Podobné príbehy spomína už dospelá Hana Gregorová jednak v listoch Tajovskému, ktoré vydala ich dcéra Dagmar (Listy, príbeh manželstva Jozefa Gregora Tajovského a Hany Gregorovej, 1996), jednak vo svojej obsiahlej knihe Spomienky (posmrtne 1979).
Keď sa už ako dospievajúce dievča usilovala doháňať nedostatok formálneho vzdelania čítaním kníh, často to robila len čistiac zemiaky v kuchyni alebo pri iných „ženských prácach“, ako je látanie či prišívanie gombičiek. Tak ako vraj márne drala v detstve topánky, zbytočne si knihami len kazila oči, a najmä mútila rozum, čo jej radi pripomenuli uprednostňovaní bratia či „dobré konzervatívne mravy“ strážiaca matka.
Prostredie Turčianskeho Sv. Martina bolo v čase vrcholiacej priemyselnej, obchodnej, kultúrnej a jazykovej centralizácie v Budapešti čoraz väčšmi na periférii a viac ako mesto pripomínalo odľahlý vidiek, kde sa slovenská identita zubami-nechtami bránila prichyľovaním ku konzervativizmu a k izolácii.
Keď 16-ročná Hana Lilgová videla Tajovského prvý raz v spoločnosti Janka Jesenského, cítila k obom spisovateľom obdiv k ich intelektuálnym obzorom široko prekračujúcim podmienky Martina. Tým skôr, že ich vzťah sa začal ako intelektuálne stretávanie, v ktorom ju Tajovský zásoboval literatúrou i časopisom Hlas, ku ktorého pokrokovým myšlienkam sa hlásil.
Zosobášili sa v roku 1906 v rumunskom Nadlaku, ktorý bol v tom čase ešte takmer celkom slovenský, kde Tajovský pracoval v banke, a Hana Gregorová sa aj prostredníctvom slobodomyseľnosti svojho manžela podujala dohnať všetko vzdelanie aj svetáctvo, ktorých nedostatok zrejme prispieval k nepokoju jej osobnosti.
Čítajte viac Melancholický komunista: Československý socializmus rozťal Ladislava Novomeského na dve polovice
Národné a feministické?
„Túžba po nových a nových svetoch v duši človeka je odveká. Láka, volá preč, ďaleko preč od známych, priateľov, ba i od svojich najbližších,“ píše Hana Gregorová vo svojej knihe Svet je tak krásny z roku 1935. Je to cestopisné rozprávanie o potulkách viacerými európskymi mestami. Z literárneho hľadiska zrejme nenapĺňa ambície, na aké Hana Gregorová ašpirovala, no s prihliadnutím na dobu vzniku, keď sa ako manželka a matka samostatne vybrala do sveta za neznámymi miestami a ľuďmi, je pozoruhodná. V Bratislave, kam sa po vzniku republiky s Tajovským a dcérou Dagmar presťahovali, mala práve toľko činorodej práce ako ktorýkoľvek vtedajší slovenský intelektuál variaci novú realitu prakticky z vody. Nielen pre ňu nebolo jednoduché veci doťahovať do konca či venovať sa výlučne jednej sfére: najdôležitejšie bolo budovať, spoluzakladať kultúrne inštitúcie (Umelecká beseda), reagovať na všetko, čo sa dialo v našej a vo svetovej literatúre a divadle, prekladať.
„Tajovský mi dával z vlastnej vôle toľko slobody, ako má len vesmírom lietajúci vták. Mal ku mne toľko dôvery ako k nikomu na svete.“ Tajovský bol dokonca ten, kto svoju ženu podporil po tom, čo si pred ňou vážený starý Svetozár Hurban Vajanský po prednáške o pomeroch obmedzujúcich nezávislosť žien a kritike názoru, že vzdelaná žena ohrozuje mravnosť a ženskosť, slávne odpľul s výkrikom „Fuj, baba, femina!“
Foto: ARCHÍV
No hoci sa táto Vajanského veta preslávila, menej sa zvykol uvádzať kontext, v ktorom sa snúbili jednak „malé“ martinské pomery, generačné rozdiely i tlak na národné záujmy, ktoré sa v sebaobrannej reakcii často cítili novátorskými ideami ohrozené. Terézia Vansová, Timrava či Elena Maróthy-Šoltésová v spolku Živena nepochybne ženské vzdelávanie hájili, stále však zotrvávali pozícii, v ktorej je slovenská intelektuálka najmä podporou svojho muža za národný či sociálny zápas. Gregorovej „nemravom“ sa stránili veľmi často ženy, na čo si v listoch manželovi často sťažuje. Samotný Vajanský v Gregorovej detstve skôr vystupuje ako vážená postava „kráľa slovenskej literatúry“, zviazaného s dobou, ktorá už nebola celkom jej.
Čítajte viac Hrdina z Libanonu: Polovičný Slovák Walid zachraňuje životy aj v najťažších podmienkach
Naozaj prvá slovenská feministka?
Možno takáto nálepka vyznieva v dnešnej dobe usilujúcej sa o vyzdvihnutie prehliadaných žien verejného života zľahka marketingovo.
To slovo Hane Gregorovej nebolo cudzie, no podobne ako bola spontánnym samorastom v teoretickom vzdelávaní, kde bol hlavným motorom vzdor proti bytostne uvedomovanej nespravodlivosti, aj v ženskom hnutí skôr nadväzovala na také pôsobenie žien vo verejnej sfére, ktoré súviseli s národnou otázkou a osvetovej práci pre široké masy.
Ak si prívlastok prvej feministky zaslúži, je to iste tým, že sa celým jej životom tiahla schopnosť bez okolkov pomenúvať veľké spoločenské tabu, ako aj úplne neakademická odvaha dostávať sa do konfliktu so svetom i so sebou. Veľký literárny vedec František Xaver Šalda sa o nej už začiatkom 30. rokov vyjadril týmito slovami: „Mala v slovenskej literatúre povesť veľkej revolucionárky pred Hospodinom, pretože sa v jednej svojej zbierke zaoberala témou akosi chúlostivou, totiž sexuálnym životom muža pred ženbou. Čakal som teda akúsi obžalobnú tendenčnú literatúru, ale našiel som umenie celkom tiché, pokojné a vrúcne, ktoré znesie porovnanie s nadpriemernou prózou českou.“
Po druhej svetovej vojne sa však výraz feminizmus i u nás etabluje, a to práve aj vďaka nej. V eseji Ideály rovnoprávnosti veľmi jednoznačne píše, že „tvrdiť, že feminizmus, myslím feminizmus v najušľachtilejšom zmysle, je prekonanou otázkou, je nevidením života, ktorý sa odohráva pred našimi očami nespravodlivo voči žene“…
Čítajte viac V Hlohovskom zámku hral cisárovi Beethoven. Dnes hrá pamiatka o čas: Ale kde začať, keď všetko horí?
Socializmus a spravodlivosť
Čítajúc Gregorovej staršie i mladšie eseje je zrejmé, že témy rovného postavenia žien nevníma iba ako právo žien beztrestne konať všetky neduhy, ktoré sa mužom tolerujú či sa na nich priam vyzdvihujú. Spravodlivosť v práve na vzdelanie a sebarealizáciu a možnosť oslobodenie ženy vníma v starootcovskom „komu je dané, od toho je žiadané“ – teda v povinnosti intelektuálov pracovať pre sociálne pozdvihnutie roľníkov a robotníkov. „Slovenský spisovateľ a vzdelanec nemôže mlčať, keď jeho svedomie zasiahne rana. Výstrely v Košútoch nútia nás poukázať na to, ako sa chce u nás riešiť sociálna otázka…“
Bol to manifest Umeleckej besedy, ktorá reagovala na to, že v juhoslovenských Košútoch bol štrajk robotníkov za zvýšenie platu (muži dostávali 7 Kčs, ženy a deti 5 Kčs) zastavený streľbou, traja ľudia zomreli… „Žiadame, aby potrestaní boli tí, ktorí pracujúci ľud udržiavajú v nezaslúženej biede…“ Bratislavská bohéma, ku ktorej sa radili aj Gregorovci, boli zväčša agrárnici a demokrati, nie komunisti, zato propaganda hlásala, že z Umeleckej besedy sa budú spisovatelia vyhadzovať kvôli komunizmu len preto, že sa postavili na obhajobu komunistami organizovaného štrajku.
Zmysel pre emancipáciu ženskú, ako podotýka Ludvík Kühn v roku 1935, sa u Gregorovej „spája až s vypiate mocným cítením sociálnym a láske k deťom“. A ak aj Gregorovej texty neboli vyslovene socialistické, neraz tak boli označované už len preto, že v nich nespokojný hrdina vysloví súcit so slúžkou či s vidiečanom, ktorý skúša šťastie v zdanlivo blazeovanom svete mesta.
V 30. rokoch, keď bola streľba v Košútoch len jedným z vrcholov hrozných následkov hospodárskej krízy v strednej Európe, Hana Gregorová pripomenula nielen politikom a pracujúcim ľuďom, ale predovšetkým sebe najbližším „spisovateľom a vzdelancom“, že je ich prvoradou povinnosťou vždy stáť na strane slabších.