„Však to bude len na pár dní? Saňa, povedz, bude to len pár dní, že?“ babička Tatiana sa pýta, ale presviedča samu seba, že svoj domov na hornom poschodí paneláka v Kostyantinivke práve neopustila navždy.
Na prednom sedadle Saňovho auta krotí kocúra Ryžika, zúrivého, lebo celý život prežil v byte a nevie, čo si má myslieť o vonkajšom svete. Kaplán Alexander Rešetnik prikyvuje, určite sa všetko dá čoskoro do poriadku a ona sa vráti domov, do bytovky, okná ktorej už vybila tlaková vlna ruskej bomby. „Nebuď hlúpa, Táňa, je jasné, že sa už nevrátime,“ odvrkne jej sestra, babička Saša. Celý čas je nepríjemná, fajčí cigarety jednu od druhej. Zakrýva tak smútok a stres. Ona si zbalila takmer všetko, jej veci naplnili nákladný priestor Saňovho minivanu až po strop.
S citrónom v ruke
Ich tretia príbuzná, babička Vaľa, sedí v druhom aute so mnou. V ruke drží ovládač televízora a polovičku citróna, z ktorého občas cucia kyslú šťavu proti nevoľnosti. Citrón v ruke sedemdesiatničky pôsobí ako metafora situácie, ktorú pre Vaľu život – a ruskí agresori – nachystali. „Som domasedka,“ povedala s tým, že nechodila ani k Azovskému moru. Deti a muža v lete poslala, ale ona nešla. Doma jej bolo najlepšie. A teraz musí odísť. K vnukovi do Slavjanska. Nie, ani odtiaľ front nie je ďaleko. No situácia je tisíckrát lepšia ako v Kostyantinivke.
Tam sme ešte v lete bývali týždeň v prenajatom byte. Sídlisko bolo ešte živé. Bolo počuť výbuchy, ale aj hlasy susedov, ktorí vonku debatovali a grilovali. Pred naším vchodom sme stretávali bábušky, sedeli na lavičkách a usmievali sa na nás. Ľudia mali vonku psov, deti sa hrali a bicyklovali. Bývali sme na najvyššom poschodí. V noci bolo vidno v diaľke niekde nad Časiv Jarom a Avdijivkou ohnivé záblesky.
Odvtedy sa všetko zmenilo. Len v priebehu februára zhodili Rusi na Kostyantinivku 159 bômb. Zabili 20 ľudí, zranili najmenej 55. Ako vždy, s „chirurgickou presnosťou“ mieria na samé vojenské ciele: bytovky, rodinné domy, školy, obchody, polyfunkčné budovy postupne rozbíjajú na trosky. Boli sme sa pozrieť na „naše“ sídlisko. Z budov odhryzli bomby, sklá sú povybíjané, ulice zasypané troskami. Všade prázdno. V nezvyčajnom tichu sa ozýva buchot, to si pár ľudí vymontováva z bytov veci, ktoré sa im ešte môžu zísť. Okolo prejde zopár áut, naložených vecami. Pred jedným z vchodov nakladajú nábytok.
Foto: Jana Čavojská
Čítajte viac Hrdina z Libanonu: Polovičný Slovák Walid zachraňuje životy aj v najťažších podmienkach
Rozlúčka
„Náš“ vchod je už prázdny. Pred bytovkou však stretávame Valentinu. Dámu v ružovom, s ružovou kabelkou a so psom Ivanom. „Susedia postupne odchádzali. Každý mi nechal kľúče. Môj byt je na piatom poschodí. Presťahovala som sa do prázdneho bytu na prvé. Ale aj tu pri zemi je to už príliš nebezpečné. Tak práve odchádzam.“ Vzápätí prišlo auto, šofér naložil pár Valentininých tašiek, do ktorých si zbalila celý svoj život, a odviezol ju preč z Kostyantinivky. Z mesta, do ktorého sa už vkradol ruský „mir“.
Ako pozdraviť človeka v tomto dystopickom meste? „Dobrý deň“ by znelo zvláštne… Prichádza starší pár. „Vo vedľajšom baraku býval náš syn. Našťastie, nebol doma, keď priletela bomba. Traja ľudia tam zomreli. Keby bol doma, možno by skončil ako oni…“ povie pani.
Aj tri babičky, ktoré so Saňom evakuujeme, čakali, kým skaza neprišla až k nim. Kým bomby nevybili ich okná, nepadli na vedľajší dom. Podľa úradov zostávalo začiatkom marca v meste ešte trinásťtisíc ľudí. Vrátane Sašiných susedov a dcéry. Naložili jej veci, objali ju, pobozkali a išli si po svojom. S novinármi sa rozprávať nechceli.
Babička Táňa s kocúrom Ryžikom maskovala smútok príkrosťou. Jej muž si nedokáže poradiť so situáciou, okrem toho má problémy s nohami, ledva chodí. Nevládal nosiť tašky z horného poschodia. Len bezradne stál pred vchodom s cigaretou v ruke. Keď sme potom prišli k babičke Vali, vyzeralo to, akoby ani neodchádzala. V izbe mala zhasnuté a pozerala televízor. Zasvietila, televízor vypla, vytiahla z elektriny, strčila ho do škatule a bola pripravená na odchod. „Je to darček od vnuka, nenechám ho tu, aby mi ho zničili alebo ukradli.“
Foto: Jana Čavojská
Bolí z toho srdce
Lenže veci sa skomplikujú. Saňa je nervózny, po evakuácii má ešte povinnosti, je armádny kaplán a musí ešte niečo zaviezť svojim chlapcom zo 106. bataliónu. Vaľa však nie a nie odísť. „Celý život som tu prežila. A teraz toto. Bolí z toho srdce. Všetky tie spomienky… V noci som nemohla spať.“ Ešte preberá veci v kuchyni starého bytu aj v izbe, ktorá jej slúži ako spálňa a obývačka, je staromódna, zaplnená vecami, no babička tu mala svoje pohodlie. Už tridsať rokov je bez muža, zomrel, mal problémy so srdcom, aj syn jej zomrel, obaja mali krátko po štyridsiatke. Iného muža nechcela. „Veď toho svojho poznáš, on je tvoj, ty jeho, ako by som mohla byť s iným?“ Žila sama, pracovala vo fabrike na sklo, Kostyantinivka vraj bola príjemná, moderná a život tu bol dobrý. Až kým neprišli Rusi a neprevrátili to tu hore nohami. „Najprv v 2014 roku, separi, samostatné republiky, všetko sme to prežili a dúfali, že sa to už nevráti. A potom toto.“
Pýtam sa, či si zobrala niečo na pamiatku. Fotografie detí, muža, obľúbený predmet. „Nie. Vnuk povedal nič nebrať, vecí je u nich dosť.“ Pozerám na mačku a dvoch psov. Kam ich dáme? Vaľa ma upokojí, že ich do Slavjanska neberie. Predpokladám, že sa o nich postará sused. Vaľa ich však zrazu len tak vyhodí z dverí. „Na ulici si poradia.“
Ešte sa desaťkrát vráti, kým konečne definitívne zamkne svoj domov. V rukách drží kľúč, ovládač od televízora a polovičku citróna, keď mentálne úplne stratená nastupuje ku mne do auta.
Cesta medzi starým a novým životom trvá asi štyridsať minút. Sme pred panelákom v Slavjansku. Zo Saňovho auta vykladáme životy štyroch starých ľudí na chodník. Odniekiaľ vypadnú vajíčka a rozbijú sa. Nad starým igelitom Saňa krúti hlavou, pri šesťlitrovej plastovej fľaši vody to už nevydrží: „Mám tak rád, keď prevážame vodu…“ Vnuk s mladou tehotnou manželkou sa zatiaľ snažia upratať príbuzných a ich veci – a aj seba samých – v novej realite. Na sídlisku v Slavjansku nechávame šesť ľudí so zmätenými tvárami.
Foto: Jana Čavojská
Čítajte viac Kolonializmus, holokaust a „riviéra“ v Gaze. A ticho, ktoré trhá bubienky
Prisahal som
Kostyantinivku už úrady zatvorili. Ženy na benzínovej pumpe na kraji mesta dopredávajú posledný tovar – kokakoly, snickersy a cigarety – a hovoria, že keď ich nadriadení ukončia prevádzku čerpacej stanice, odídu z mesta tiež. Vraj sa to všetko udialo za posledných sedem dní: obchody v meste postupne zatvárali a kto stratil robotu, nemá už prečo v Kostyantinivke zostať.
Naša biela cisterna, označená červeným krížom, priviezla vodu, a Rusi na ňu zhodili FPV dron.veliteľ hasičov Timur
Cez vojenský a policajný blokpost púšťajú len obyvateľov mesta, vojakov a ľudí so špeciálnym povolením. Veliteľ hasičov Timur ide o šiestej večer po službe opačným smerom: do susednej Družkivky, aby sme sa stretli na káve. Má milý úsmev a smutné oči. Svoju prácu miluje, má to v rodine, jeho starý otec pomáhal hasiť jadrovú katastrofu po havárii v Černobyle. On teraz hasí požiare, ktoré v jeho meste zapaľuje ruské ostreľovanie, a pod troskami zničených budov hľadá ľudí.
Myslím na to, ako sa po našom stretnutí vráti naspäť do mesta, ktoré rozbíjajú ruské KAB-y. Ako prichádza na miesta zasiahnuté ostreľovaním s vedomím, že Rusi pošlú na záchranné zložky ďalšiu strelu, ako majú vo zvyku. „Prisahal som,“ odpovie jednoducho. V prísahe profesionálneho hasiča stálo, že bude ako vojak, bude stáť na svojom mieste a zachraňovať životy. Až do konca. Alebo kým velenie nerozhodne inak.
Čítajte viac Na koľajach za slobodou: Ako študenti vyviezli revolúciu. Príbeh vlaku, ktorý zmenil dejiny
Telá detí
Manželku, rodičov a starých rodičov odviezol Timur niekam do Kropivnického rajóna a raz za pol roka za nimi chodí na návštevu. V Kostyantinivke už nestojí ani dom rodičov, ani dom starých rodičov, zničili ich ruské rakety. On má v byte, kam chodí len prespávať, malý generátor, zapínal ho kvôli kúreniu, keď boli nedávno dvadsaťstupňové mrazy. Elektrina tam už dávno nie je. V mnohých častiach mesta nie je ani voda. Ľuďom ju vozia hasiči cisternami. „Nedávno sme mali veľmi zlý deň. Naša biela cisterna, označená červeným krížom, priviezla vodu, a Rusi na ňu zhodili FPV dron,“ hovorí. „Boli tam zranení a keď dorazili záchranári, zhodili Rusi FPV dron aj na ich auto. Našťastie, mali ho opancierované.“
Pred týždňom šiel Timur autom po meste a videl starú ženu, ako stojí pri ceste aj s taškami s humanitárnou pomocou a máva rukami. Samozrejme, zastavil. Išla po potraviny a začalo jej byť zle, má veľmi vysoký tlak. „Odviezol som ju domov a dal jej lieky. Pýtal som sa, prečo neodíde z mesta. Vraj nikoho nemá, žiadnu rodinu, nemá kam ísť, nevie si ani len predstaviť, že by odišla zo svojho domu. Takí sú tu starí ľudia. Vo štvrti, kde som kedysi býval, nestojí už ani jeden dom. Napriek tomu tam susedka zostáva. Nemyslím si, že je to správne. Keby som nebol hasič, nič by ma v Kostyantinivke už nedržalo. To nemá význam. Je to stále horšie a ľudia sa trápia viac a viac.“
Timur videl už príliš veľa zlých vecí. Hasiči majú k dispozícii psychológa, aby im to všetko pomohol zvládnuť, ale vraj nepomáha nič. Po tom, čo musel spod trosiek vyťahovať ľudí, živých, ale aj bezvládne telá, telá detí, už nepomôže nič. Možno telefonáty s rodinou na chvíľu uľavia ťažobe, ktorej tu čelí. „Dni idú jeden za druhým a jednoducho čakáme, kedy sa to všetko skončí.“