Na Zelený štvrtok pripomína námestie v jednej z okrajových štvrtí Palerma dedinskú púť. Okolité uličky sú väčšinou celý deň akoby malým trhom, ľudia predávajú všetko možné, ovocie, zeleninu a dokonca aj uvarené jedlo z hrncov priamo z jednoduchých stánkov.
Dnes sa pridal predavač cukrovej vaty a plastových hračiek. Zišli sa dospelí aj deti, mladí aj starí, prichádzajú pešo, na motorkách a na bicykloch, trkocú medzi sebou, preberajú novinky, deti sa naháňajú, tínedžeri vedú medzi sebou prvé vážne rozhovory.
Na pódiu oproti kostolu a v neďalekom parčíku sa odohrávajú scény poslednej večere, zrady Judáša Iškariotského, diania v Getsemanskej záhrade a súdu Pontského Piláta. Po ňom dlhovlasý predstaviteľ Ježiša berie na plecia kríž a nesie ho ulicami. Sprevádzajú ho rímski vojaci – pešo aj na koňoch – a niekde pred nimi aj policajti, ktorí zastavujú premávku. Ježiš je už skrvavený a na hlave má tŕňovú korunu. Neskôr ho ukrižujú.

Toto pouličné divadlo hrajú členovia niekoľkých bratstiev, skupín s tradíciou siahajúcou do 18. a 19. storočia, ktorí majú na starosti rôzne aktivity spojené s kostolom. Je to zdĺhavé a také verné, že niektorí diváci sa neubránia slzám. Predstavenie sprevádza dychová kapela. Keď sa scéna presúva z parku na pódium a naopak, dav beží dopredu. Každý si chce zabezpečiť miesto s najlepším výhľadom. A natočiť to všetko na mobilný telefón. Počas krížovej cesty v uliciach vychádzajú ľudia na balkóny a vstávajú od svojich šálok miniatúrneho espressa z terás barov. Akoby pripomínali dav, ktorý sledoval Ježišove kroky s krížom pred dvetisíc rokmi v Jeruzaleme.

24 hodín
Časť zo sicílskych tradícií tu po sebe zanechali Španieli, ktorí ostrovu vládli takmer tristo rokov. Časť si priniesli Albánci. A časť sa zrodila priamo tu, na horúcej pôde ostrova, v tieni sopky Etna a v tesnom susedstve výbušných Liparských ostrovov s Vulcanom a Stromboli.
Leonardo Sciascia, ktorý v 60. rokoch minulého storočia skúmal sicílske veľkonočné rituály, ich opisoval ako „realisticky zobrazené utrpenie Krista, keď ľudia menia ulice a námestia na javisko, na ktorom zahrajú zradu, vraždu a bolesť matky“. Zúčastňujú sa na ňom všetci.
Členovia takzvaných confraternitas, teda bratstiev, oblečení v sutanách a s kuklami na hlavách, aj obyvatelia mestečiek v uliciach a na balkónoch. V Enne, meste vysoko na kopci, sa na procesiách na Veľký piatok podieľa okolo dvetisícpäťsto mužov. Každé bratstvo má svoju farbu sutany a atribúty. Tieto symboly si medzi sebou odovzdávajú generácie už roky. Niektorí tvrdia, že časť predmetov pochádza ešte z doby, keď na Sicílii vládli Španieli.
V prímorskom meste Trapani opatrujú bratstvá obrovské sochy s výjavmi veľkonočných udalostí na ťažkých podstavcoch už od 18. storočia. Z chrámov a kamenných budov ich vynášajú iba raz do roka. Tichá procesia mestom štartuje na Veľký piatok o druhej popoludní. A trvá celých dvadsaťštyri hodín. Skupiny chlapov si vykladajú mohutné sochy na plecia a pod vedením akéhosi dirigenta zlaďujú kroky, aby ich dokázali chvíľu niesť. Sprievod sa zakaždým pohne len o pár desiatok metrov. Potom chlapi sochy opatrne zložia z pliec. Okolo sa tlačí dav ľudí, ďalší sledujú nekonečnú procesiu z balkónov a okien.

Na znak kajúcnosti
Šestnásť kostolov v mestečku Enna a ulice kamenného centra mesta sa po procesiách so sochami v piatok neskoro večer ponoria do smútku. Na Ježišove vzkriesenie čakajú ľudia do nedele. Kým na Veľký piatok sa v Taliansku normálne pracuje, cez víkend majú ľudia konečne voľno. Stretávajú sa rodiny, veľa sa varí a je. Nedeľa má radostný charakter.
Kaviarne, samozrejme, nezavreli, aj keď na Sicílii funguje máločo; mám na mysli hlavne verejnú dopravu, ktorú počas sviatočného dňa obmedzia na minimum. Do Enny napríklad nezachádza z Palerma žiadny autobus a na stanici pod kopcom, od mesta vzdialenej asi päť kilometrov, zastavia iba dva vlaky. Aj keď ťažko to povedať úplne presne. Dopátrať sa na Sicílii jasného cestovného poriadku je takmer nemožné.

Je zima, hmla a trochu prší, keď sa na Veľkonočnú nedeľu členovia bratstiev s obrovskými sochami na pleciach opäť vydávajú na pochod ulicami. Panna Mária je ešte zahalená v čiernom závoji. Vzkriesený Ježiš žehná davu vztýčenou rukou. Bratstvá vyrážajú z rozličných kostolov, so svojou sochou kráčajú inými ulicami. K sprievodom sa pridávajú členovia iných bratstiev s hlavami zahalenými kuklami na znak kajúcnosti. Stretávajú sa pred katedrálou. Zmena nastane v okamihu: Panna Mária zbadá Ježiša Krista, ktorý vstal z mŕtvych, zhodí smútočný čierny závoj a dav obyvateľov Enny a turistov spustí hlasný radostný potlesk. Muži s ťažkými nosidlami na pleciach sa pustia do behu, aby sa sochy stretli čo najskôr. Bok po boku potom sochy dokráčajú až pred oltár v katedrále. Veľká noc sa šťastne skončila, Ježiš vstal z mŕtvych a dal všetkým nádej. A diváci môžu odísť na kávu, víno alebo aperitív.
Tradície v mestečku Prizzi pochádzajú zo stredoveku a zobrazujú ešte staršie pohanské jarné rituály, ktoré majú symbolizovať víťazstvo života, znovuzrodenie vegetácie aj novej jari. Maskovaní diabli oblečení v červenom a smrť v žltom kostýme ovládnu na Veľkonočnú nedeľu ulice a robia zle svojim spoluobčanom. Aj tu majú bratstvá a nosia sochy Krista a Panny Márie. Diabli sa im snažia zabrániť v tom, aby ich doniesli na hlavné námestie. Bojujú s nimi anjeli. Diabli hnevlivo tancujú, ale anjeli, samozrejme, zvíťazia a sochy zmŕtvychvstalého Krista a Panny Márie sa môžu konečne stretnúť. Dobro zvíťazilo nad zlom.

Sedem bratstiev
V Aidone majú vysoké sochy apoštolov. Sú ťažké, členovia bratstiev sa preto striedajú v ich nesení. Musia sa navliecť do konštrukcie s hruďou a hlavou svätca. Na orientáciu im slúžia otvory pre oči v odeve sochy. Často to nestačí, preto spolubratia sochu občas vedú a počas behu cez hlavné námestie ju podporujú a ukazujú smer.
Sochy apoštolov v Aidone a tamojšie tradície majú svoj pôvod niekde v 17. storočí. Bolo to obdobie protireformácie. Obyvatelia ostrova pod španielskym vplyvom opäť nachádzali katolicizmus. V meste odvtedy funguje sedem bratstiev nazývaných „santar“. Tie majú na starosti trojmetrové sochy dvanástich apoštolov. Ožívajú už počas Palmovej nedele. Apoštoli prichádzajú v pároch k najväčšiemu kostolu. Klopú na bránu. Tá však zostáva zatvorená. Symbolizuje Jeruzalem, ktorý odmietol privítať Mesiáša. Len apoštolovi Matejovi sa podarí bránu otvoriť a vpustí ostatných dovnútra. V stredu Veľkého týždňa sa apoštoli vyberú v procesii cez mesto. Večer na Veľký piatok vlečú mestom sochu ukrižovaného Ježiša v sklenenej rakve. A v nedeľu, konečne, za zvukov radostnej hudby roznáša dvanásť gigantických apoštolov ulicami Aidone radosť.

Tradícia káže obísť úplne každý dom. Na miestach, kde je to možné, sochy zatancujú: ich nositelia prepletajú neproporčne tenkými nožičkami a predvádzajú pohyb svätého. To všetko sprevádza zástup muzikantov. Zakaždým pochodujú pred sochami, spolu so starostom a S najdôležitejšími radnými. Skupina chlapcov nesie sochu vzkrieseného Krista.
Najdojímavejšie sú zastávky pred domami starých a chorých obyvateľov Aidone. Príbuzní ich posúvajú k otvoreným oknám, aby videli na ulicu. Aby aj im Ježiš, ktorý dnes vstal z mŕtvych, priniesol novú nádej. Každoročný rituál si nikto nechce dať ujsť. Celá komunita, ešte aj chlapci v tínedžerskom veku, ktorí sa potia a vzdychajú pod váhou Ježišovej sochy, si uvedomujú význam svojich tradícií. Hovorí sa, že prinášajú zmierenie. Nikto by predsa nešiel priať šťastie a požehnanie susedovi, s ktorým je pohádaný! Obrovské sochy svätých urovnávajú všetky škriepky, nezhody a potýčky. Končí sa zima a smútok. Aidone začína s čistým štítom.
Na záver sa celé mestečko stretne na námestí. Apoštoli sa klaňajú soche Panny Márie. Je zahalená v čiernom, ešte nevie, že jej syn vstal z mŕtvych. Mužovi v obrovskej soche pomáhajú s úklonom dvaja chlapi, inak by ho socha prevážila. Potom apoštoli bežia námestím a na záver sa pred očami všetkých socha Panny Márie stretáva s sochou Ježiša a odhodí čierny plášť.