Pulzujúcim centrom mesta je Piazza San Carlo s dvojicou naoko rovnakých kostolov. Zdanie ale môže klamať, stavby nie sú identické a odlišná je aj ich história. Kostol Santa Cristina je prezývaný aj kostolom slúžok. Chodilo sa doňho totiž modliť služobníctvo po tom, čo odprevadilo svojich vznešených zamestnávateľov na liturgie do vedľajšieho Kostola San Carlo.
Námestie má lineárny obdĺžnikový tvar charakteristický aj pre zvyšok historického centra. Turín bol pôvodne rímskou vojenskou osadou, a tak si dodnes zachoval tento prísny pôdorys. Najslávnejšiu časť dejín tu ale takmer pol tisícročia písal hlavne panovnícky rod Savojských. Socha Emanuela Filiberta I., významného člena tejto dynastie, ktorý navždy spojil Turín s históriou svojho rodu, dominuje námestiu.
Písal sa rok 1563, keď sa Savojskí rozhodli, že presunú sídlo vojvodstva z francúzskeho Chambery práve do Turína a z malého mestečka pod Alpami vybudujú dôležité politické a kultúrne centrum. V 19. storočí zohral Turín kľúčovú úlohu v procese zjednotenia Talianska a v roku 1861 sa stal dokonca jeho prvým hlavným mestom.
Foto: Katarína Antenozio
Turínske plátno
Savojskí výrazne ovplyvnili nielen dejiny mesta, ale aj jeho vzhľad. Vybudovali honosné paláce a kráľovské rezidencie v okolí. V roku 1997 bol súbor týchto stavieb zapísaný na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Pôsobivý komplex kráľovských palácov je dnes sídlom viacerých múzeí a galérií a kráľovská vila v neďalekej Venarii je často právom označovaná za talianske Versailles.
Aj slávne Turínske plátno sa do Turína dostalo prostredníctvom dynastie Savojských už v roku 1578. Kus látky, do ktorého bolo údajne zabalené telo Ježiša Krista a ktoré vraj nesie odtlačok jeho tváre a tela, dnes už nie je prístupný bežnému návštevníkovi. Vystavujú ho výhradne pri špeciálnych príležitostiach. Cirkev ani veda sa po stáročia nemôžu zhodnúť na pôvode a pravosti tejto relikvie, a tak ostáva turínske plátno jednou z najväčších záhad novodobých dejín.
Čítajte viac Rozhodne budúci pápež o tom, či deťom zanecháme peklo, alebo raj?
Hlavné mesto kávy a čokolády
Recept nápoja bicerin je tajný a zamestnanci sú viazaní klauzulou o mlčanlivosti.
Turín by sme mohli smelo označiť tiež za metropolu čokolády. Tá sa tam takisto dostala vďaka dynastii Savojských priamo zo Španielska. Priniesla ju vojvodkyňa Katarína, manželka Emanuela Filiberta I. v 16. storočí a o storočie neskôr bola v Turíne otvorená prvá čokoládovňa. V roku 1826 sa tu rozbehla výroba tuhej čokolády, z ktorej sa v roku 1852 zrodilo slávne „gianduiotto“ – typický turínsky nugát. Ako vo väčšine prípadov vznikla táto pochúťka náhodou, keď sa tunajší cukrár Michelem Prochet snažil vyrovnať so stále rastúcou cenou amerického kakaa, a tak jeho časť nahradil pastou z lieskových orieškov pochádzajúcich z neďalekej oblasti Langhe.
Aj vôbec prvé espresso sa začalo predávať v Turíne. V roku 1884 tam vznikol stroj na jeho výrobu. Skonštruoval ho Angelo Moriondo a dôvody boli takisto veľmi praktické. V hoteli, v ktorom pracoval, bolo totiž treba obslúžiť naraz množstvo klientov, a tak bolo potrebné zrýchliť aj proces prípravy kávy.
Keď sa v Turíne povie „káva“, väčšina domácich nemá na mysli espresso, ale tzv. bicerin. Ide o obľúbený kávový nápoj s tajnou receptúrou. Dnes sa podáva vo všetkých podnikoch, no jeho pôvod treba hľadať v rovnomennej kaviarni Caffe Al Bicerin, ktorá pôsobí od roku 1763. V tomto malom historickom bare sedával Alexandre Dumas starší, Friedrich Nietzsche či Giacomo Puccini. Umberto Eco ho spomína aj vo svojom diele Pražský cintorín.
Recept nápoja bicerin je tajný a zamestnanci sú viazaní klauzulou o mlčanlivosti. V podstate ale ide o varenú čokoládu, kávu a hustý mliečny krém. Všetky ingrediencie sú prvotriednej kvality a výnimočnosť tohto nápoja spočíva v tom, že vrství tri chute, tri rozdielne hustoty surovín troch rozdielnych teplôt. S každým servírovaným nápojom dostanú zákazníci aj zásadné a radikálne upozornenie: „Nemiešať!“ Len tak si možno vychutnať túto harmóniu s dokonalým pôžitkom. Servírujú ho s rovnako dokonalými maslovými sušienkami. Dnes je bicerin jedným z neodmysliteľných symbolov Turína.
Foto: Katarína Antenozio
Neďaleko kaviarne stojí najväčšia tržnica pod holým nebom v Európe Porta Palazzo. Rozkladá sa na centrálnej Piazza Repubblica a na vyše 51-tisíc štvorcových metroch nájdu návštevníci tovar všetkého druhu – od domácej zeleniny a exotického ovocia až po koreniny či gastronomické špeciality. Trh sa koná už takmer dve storočia od roku 1835 a každý deň na ňom vyrastie okolo 750 stánkov, v sobotu sa ich počet blíži k 800. Okrem tržnice na voľnom priestranstve sú zákazníkom k dispozícii aj veľké pavilóny s rybím a potravinovým trhom. Na tomto mieste sa stovky talianskych dialektov miešajú s cudzokrajnými jazykmi, takže návšteva trhu Porta Palazzo je nielen príležitosťou na výhodný nákup, ale doslova cestou po Taliansku a okolo sveta za pár hodín.
Prechádzka po starobylom Egypte aj dejinami filmu
Veľkým lákadlom Turína je známe Egyptské múzeum. Ide o vôbec najstaršie egyptské múzeum na svete a v Taliansku patrí medzi najnavštevovanejšie. Vzácne exponáty, staré sarkofágy a múmie fascinujú všetkých milovníkov egyptskej histórie, a tak dverami múzea prejde ročne takmer milión návštevníkov. Dnes má zhruba 40-tisíc exponátov a môže sa pochváliť najkompletnejšou kolekciou na európskom kontinente. Sugestívne pôsobí najmä tamojšia Galéria kráľov s monumentálnymi sochami. Dojem z mimoriadnych exponátov umocňuje dômyselné osvetlenie, ktoré navrhol taliansky scénograf a držiteľ troch Oscarov Dante Ferretti. Medzi exponátmi vyniká takisto turínsky papyrus či skalný núbijský chrám, ktorý egyptská vláda darovala múzeu za pomoc pri záchrane kultúrneho dedičstva ohrozeného budovaním Asuánskej priehrady. Stavbu museli kvôli presunu rozrezať na 66 blokov a po rekonštrukcii bola roku 1970 predstavená verejnosti.
História mesta je ale nerozlučne zviazaná aj s filmom. Jeho dejiny a súčasnosť približuje turínske Národné múzeum kinematografie. Nachádza sa v jednej z najikonickejších budov – Mole Antonelliana, ktorú možno nájsť aj na talianskej dvojcentovke. Okrem autentických exponátov, ako je obľúbený klobúk talianskeho režiséra Federica Felliniho, topánky Marilyn Monroe či kostýmy a rekvizity zo známych filmov, je veľkou atrakciou aj panoramatický výťah. Útrobami vysokej veže vyvezie návštevníkov na terasu, odkiaľ sa naskytá nezabudnuteľný pohľad na celé mesto.
Čítajte viac Na Veľkú Noc ožívajú na Sicílii tradície staré stovky rokov
Tragický koniec futbalovej legendy
Aj okolie Turína ponúka množstvo zaujímavých miest. Jedným z nich je kopec Superga, na ktorom sa vypína majestátna bazilika. V jej útrobách sú pochovaní niektorí členovia kráľovského rodu Savojských. Superga je však v Taliansku hlavne synonymom veľkej tragédie. 4 mája 1949 tu pri leteckom nešťastí zahynula takmer kompletná zostava futbalového klubu Grande Torino. Mužstvo sa vracalo z priateľského zápasu v Lisabone a v hustej hmle lietadlo narazilo do svahu. Zomrelo 31 ľudí.
Katastrofa otriasla celou spoločnosťou. A na pohrebe obetí v turínskom dóme sa zišlo viac ako pol milióna trúchliacich. Klub bol v tom čase pred ziskom svojho šiesteho ligového titulu, preto vo zvyšných vzájomných zápasoch sezóny nasadili všetci súperi do hry svoje juniorské formácie a Torino napokon získalo trofej po všeobecnej dohode. Z nesmiernej straty sa však už nikdy celkom nespamätalo.
Trauma v športových kruhoch bola taká veľká, že aj rok po nešťastí odmietli talianski futbaloví reprezentanti nastúpiť do lietadla a na majstrovstvá sveta v Brazílii sa prepravili loďou. Cesta trvala 15 dní, počas ktorých všetky lopty na tréning skončili v oceáne. Stres a únava sa prejavili na výkone a Taliansko zo základnej skupiny nepostúpilo.
Zvyšky havarovaného lietadla sú uložené v múzeu Grande Torino a miesto nešťastia pripomína jednoduchý pamätník. Fanúšikovia "granata“ – ako nazývajú FC Torino pre klubovú farbu granátového jablka – ale aj priaznivci konkurenčných tímov zvyknú pri pomníku uviazať šál svojho mužstva, aby si uctili pamiatku mŕtvych futbalistov. Pod historickou gigantografiou zachytávajúcou vtedajšie mužstvo je aj zástava brazílskeho klubu AF Chapecoense, ktorý roku 2016 postihol podobný tragický osud.
Foto: Katarína Antenozio
Tajomný kláštor zo známeho románu
Kláštorný komplex Sacra San Michele postavili v desiatom storočí na starej rímskej ceste, ktorá viedla z neďalekého Turína do Francúzska. Je zasvätený sv. Michalovi archanjelovi a patrí k siedmim chrámom ležiacim na pomyselnej priamke, ktorá sa tiahne od Írska až po izraelské pohorie Karmel. Táto línia podľa legendy predstavuje ryhu, ktorú na zemi zanechal archanjelov meč pri boji s diablom. Sacra di San Michele je jedným z najstarších miest, ktoré je spojené s jeho kultom, a spoločne s kláštorom Monte San Angelo v juhotalianskej Apúlii a francúzskou svätyňou na ostrove Le Mont Saint-Michel patrí k najvýznamnejším z nich.
Pozornosť vzbudzuje už samotná stavba – mohutný kláštor doslova obopína takmer tisíc metrov vysokú horu Pirchiriano. Vrcholec kopca môžu návštevníci vidieť priamo v dlážke horného kostola. V období najväčšieho rozkvetu tadiaľto prešli státisíce pútnikov a kláštor sa stal dôležitým spirituálnym aj kultúrnym centrom, ktorého význam presiahol hranice krajiny. Úpadok nastal v 14. storočí, keď miesto opustili benediktíni, a po dve storočia bolo ponechané napospas osudu. Dnes tu pôsobia pátri rosminiani.
Starobylá stavba do detailov zodpovedá fiktívnemu kláštoru, ktorý je dejiskom svetoznámeho románu Umberta Eca Meno Ruže. Autor krátky čas žil v jeho blízkosti, aby tu načerpal čo najviac autentických podnetov pre svoj román. Kláštor prežil zemetrasenie a pred siedmimi rokmi aj ničivý požiar a dodnes priťahuje návštevníkov svojou impozantnou krásou a pokojom.