Toto pomenovanie je určite nadnesené, no zároveň vypovedá mnoho o hrdosti a láske, ktorú miestni obyvatelia prechovávajú k svojmu mestu a takisto k jeho rozmanitosti. Bari má totiž všetko: od priezračného mora a pláží v bezprostrednom okolí cez labyrint starých ulíc v spleti historických budov až po prvotriedne gastronomické špeciality.
Svätý Mikuláš, futbal a pivo
O troch témach sa v Bari nepolemizuje. Je to futbal, svätý Mikuláš a pivo. Áno, práve tam na juhu Talianska, kde sú tradície zákonom, nedajú domorodí dopustiť na pivo. Dôvod je prostý. Veľký pivovar Peroni, ktorý dnes poznajú po celom svete, dával od roku 1924 prácu tisíckam ľudí. Pivná kultúra tam prekvitá aj v súčasnosti a mnoho mladých podnikateľov sa snaží preraziť s novými remeselne vyrobenými produktmi.
Patrónom mesta Bari je svätý Mikuláš a mnoho mužov v samotnom meste a okolí dodnes nosí jeho meno – v taliančine Nicola. Svätec, ktorý je obľúbený aj v našich končinách, pritom v Bari nikdy nebol. Narodil sa na území dnešného Turecka, kde aj zomrel. Keď sa v 11. storočí tento kút sveta dostal pod islamskú nadvládu, podnikli námorníci z Bari a z Benátok výpravy, ktoré mali priviesť ostatky svätca do Európy. Šesťdesiatšesť moreplavcov priviezlo podľa legendy časť ostatkov do Bari 9. mája 1087. Menšiu časť relikvií odniesli z Turecka následne benátski námorníci, a tak je svätec uctievaný aj na benátskom ostrove Lido, kde je mu zasvätený rovnomenný kostol.
Sviatok sv. Mikuláša oslavujú v Bari dvakrát – najskôr 6. decembra, keď domáci obyvatelia, ako vôbec prví v Taliansku, zdobia vianočný stromček, a 8. mája v deň, keď sa jeho ostatky podľa tradície dostali do mesta. Meno San Nicola nesie miestny futbalový štadión a je uctievaný ako patrón námorníkov, rybárov, samotného mesta Bari a celého regiónu Apúlia.
Katedrála, v ktorej podzemí sú ostatky uložené, je pútnickým miestom katolíkov, ale i pravoslávnych veriacich, a rovnako je vzácnym miestom ekumenického dialógu.
Okrem Baziliky sv. Mikuláša zaujme milovníkov histórie aj impozantná katedrála San Sabino a mohutná normansko-švábska pevnosť „Castello Normanno-Svevo“, ktorú dal prestavať panovník Fridrich II zvaný Roger, cisár Svätej rímskej ríše.
Čítajte viac Hlavné mesto kávy a čokolády bolo aj hlavným mestom Talianska. Skôr ako Rím
Gastronomický raj
Ešte donedávna bola historická časť „Bari Vecchia“ neslávne známa kriminálnymi aktivitami, no tamojšia samospráva si dala záležať na tom, aby jej navrátila lesk a urobila z nej pulzujúce centrum.
Dnes sa tam autentická atmosféra talianskeho juhu mieša s inováciou a nápadmi mladých generácií. V labyrinte starých uličiek sa treba dať unášať hlavne vôňou pekární. Tie nasmerujú každého labužníka k miestnej špecialite, ktorou je focaccia. V Bari sa focaccia nevníma len ako jedlo – je totiž súčasťou identity mesta. Dokonca existujú rodinné spory o to, ktorá pekáreň v Bari pečie tú „jedinú pravú“ focacciu!
Základom focaccie je kysnuté cesto, do ktorého sa ručne vtláčajú šťavnaté paradajky. Výsledkom je vláčny a zároveň chrumkavý posúch, ktorý vonia oreganom. Nie je to pizza a nie je to ani focaccia, ako ju poznajú v Ligúrii. Ochutnať ju možno na každom rohu, no osobitne populárna je historická pekáreň Fiore. Tento podnik je v meste inštitúciou. V jeho interiéri možno okrem vynikajúcich produktov obdivovať aj stĺpy a arkády starého kostola, ktorý stál kedysi na tomto mieste.
Focacciou sa však gastronomické dobrodružstvo v Bari nekončí. Ďalšou špecialitou sú panzerotti – pražené chlebové cesto plnené mozzarellou a paradajkami. Náplne ale môžu byť rôzne, od mäsových po syrové.
Kroky každého návštevníka v Bari vedú k ulici Via dell'Arco Basso, ktorá je známa aj ako Via delle orecchiette. Práve tam totiž gazdinky pripravujú cestoviny orecchiette, typické pre túto oblasť, priamo na ulici. Za posledné roky sa táto pouličná výroba stala najväčšiu atrakciou.
Žiaľ, turizmus aj na tomto mieste negatívne zasiahol do starej remeselnej aktivity, a tak už dnes možno vidieť cestoviny orecchiette farbené nazeleno, naružovo či nažlto. Gazdinky museli v minulom roku čeliť takisto obvineniam, že cestoviny síce vyrábajú šikovne pred zrakmi turistov, predávajú im však vopred zabalené a navážené priemyselne vyrábané produkty. Celá kauza ešte len čaká na svoju dohru.
Keďže je Bari jedným z najväčších juhotalianskych prístavov, na svoje si prídu aj milovníci rýb. Mólo na začiatku pobrežnej promenády sa denne plní rybármi, ktorí ponúkajú čerstvé úlovky očistené a naporciované. Možno si tam pochutnať na morských slávkach, škebliach, ježovkách aj krevetách.
Najdlhšia promenáda
Bari drží aj jeden z európskych primátov. Je tam totiž najdlhšia pobrežná promenáda. Má úctyhodných 15 kilometrov a domáci s hrdosťou tvrdia, že je nielen najdlhšia, ale aj najkrajšia. Okrem množstva lavičiek na nej možno narátať až 197 kandelábrov z čiernej liatiny. Promenádu majú v obľube rekreační bežci, rybári aj turisti. Nádherný výhľad na horizont mora a mesto sa ponúka z výšky panoramatického kolesa.
Výhodou mesta Bari je aj dostupnosť ďalších zaujímavých lokalít, ako je napríklad pozoruhodné mestečko Alberobello. Preslávili ho „trulli“, ktoré pripomínajú trpasličie domčeky. Samotné mesto nie je také staré, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Vzniklo koncom 14. storočia z vôle grófov z Conversana. Tí zverili správu územia miestnym roľníkom. Podmienkou bolo, že stavby musia byť zhotovené suchou metódou bez použitia malty, aby nemohli byť považované za stabilné. Formálne sa tak vyhli povinnosti platby dane za každé nové sídlo. Keďže dostupným materiálom bol takmer výhradne kameň, ako optimálna sa ukázala stavba s falošnou kupolou. Na vrcholoch viacerých striech umiestňovali dekoratívne vežičky so symbolmi, ktoré podľa niektorých zdrojov boli podpisom majstrov staviteľov.
Po začiatku osídľovania, keď tam stálo okolo 40 trullov, došlo v roku 1620 k veľkej expanzii. Až v roku 1797 bolo Alberobello rozhodnutím neapolského kráľa Ferdinanda IV. oslobodené od všetkých daňových zaťažení, aj napriek tomu pokračovala tradícia stavania týchto zvláštnych domov ďalej a v priebehu storočí pribúdali nové a nové trulli.
Hoci trulli nájdeme roztrúsené po celom širokom okolí, v samotnom Alberobelle ich možno narátať vyše 1 400. V povojnovom období boli považované za symbol chudoby a mnoho z nich najmä v okrajových častiach mesta padlo za obeť modernejšej výstavbe. Najviac ich ostalo stáť vo štvrti Rione Monti, kde bývali prevažne nemajetní obyvatelia. Dnes do Alberobella cestujú zvedavci z celého sveta a staré trulli slúžia ako penzióny, obchodíky so suvenírmi aj reštaurácie. Nezvyčajná panoráma kužeľovitých tmavých striech a bielych fasád priťahuje cestovateľov z celého sveta a pre netradičný vzhľad aj pre vysokú koncentráciu zachovaných pôvodných trullov bolo Alberobello roku 1996 pripísané na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Čítajte viac Neapolčania žijú v tieni činnej sopky. Tak, akoby každý deň bol posledný
Volare
Len pár kilometrov južne od Bari leží Polignano a Mare. Jednoduché domčeky akoby husto zavesené na strmom útese kontrastujú s modrým morom a vytvárajú jedinečnú panorámu. Hovorí sa, že Polignano a Mare je talianskym regiónom Apúlia v miniatúre. Toto mestečko v sebe ukrýva všetko – azúrové more, romantické aj divé pobrežie, úzke uličky, zátišia dýchajúce poéziou, vynikajúce jedlo aj najslávnejšiu pieseň.
Jedna z najfotografovanejších pláží Apeninského polostrova „Lama Monachile“ vďačí za svoje meno dávnemu výskytu tuleňa mníšskeho. O tom, že tam oddávna žili ľudia, svedčí most, ktorý je pozostatkom starovekej rímskej cesty Via Traiana vedúcej z Brindisi do Bari. Oveľa staršie zvyšky miestnych osídlení však siahajú až do neolitu.
Aby som nehladoval, bol by som o sebe tvrdil aj to, že som Japonec!spevák Domenico Modugno
Námestiu Piazza Vittorio Emanuele dominuje dom s hodinovou vežou. Casa dell'Orologio pochádza zo stredoveku a kedysi tam mala sídlo univerzita. O chod starých hodín sa vraj dodnes stará majiteľka bytu, ktorá ich ručne naťahuje.
Polignano a Mare je patrične hrdé na svojho rodáka Domenica Modugna, interpreta najslávnejšej talianskej piesne všetkých čias “Nel blu dipinto di blu”, ktorú ale všetci poznajú pod názvom „Volare“. Rodáci nesmrteľného speváka ale boli dlho urazení.
Foto: Katarína Antenozio
Podľa historky, ktorá sa časom stala legendou, si totiž mnohí mýlili nárečie, ktorým Modugno hovoril, so sicílskym. Roku 1952 stvárnil vo filme “Carica eroica” postavu vojaka z Palerma a väčšina publika si ho zafixovala ako Sicílčana. Producenti v tom videli výhodu, lebo Sicília bola oveľa známejšia ako Apúlia, a Modugno neprotestoval. So svojimi rodákmi sa zmieril až roku 1993, keď v Polignano a Mare zorganizoval obrovský koncert.
Tunajším obyvateľom sa ospravedlnil so slovami: „Prosím o prepáčenie, ale aby som nehladoval, bol by som o sebe tvrdil aj to, že som Japonec!“ Modugno napokon zomrel náhle na srdcový záchvat na sicílskom ostrove Lampedusa a v Polignano a Mare ho pripomína socha na pobreží mora.
Tajomný Castel del Monte
Mestečko Monopoli síce nemá nič spoločné so spoločenskou hrou, zato je skutočným klenotom medzi juhotalianskymi mestami na brehu Jadranského mora. Mimo stredovekého historického centra je mesto precízne postavené do pravouhlých blokov. Čo zákutie, to prekvapenie v podobe bielych stavieb či pestrofarebných záplav kvetov, ktoré si v letných horúčavách vyžadujú mimoriadnu opateru. Malebný rybársky prístav a nádherná zátoka s bezplatnou plážou sú len bonusom navyše. Kuriozitou sú zachované múmie významných predstaviteľov mesta v kostole Chiesa di Santa Maria del Suffragio, ktorý je nazývaný aj Purgatorio. Ostatky nie sú mumifikované klasickým spôsobom, ale boli jednoducho vysušené. Vystavené sú vo vitrínach postojačky.
Nadšencov záhad priťahuje monumentálny hrad Castel del Monte. Jedna z najtajomnejších stavieb Talianska sa dostala nielen na jednocentovú mincu, ale aj do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Nikto presne nevie, aká bola jeho funkcia a prečo je taký geometricky dokonalý a viazaný na číslicu osem. Hrad dal postaviť panovník Fridrich II. roku 1240. Stavba v sebe spája elementy antiky a orientálnej architektúry s prvkami severoeurópskej cisterciánskej gotiky. Pôdorys má tvar osemuholníka, stavba má osem osemuholníkových veží a týči sa do výšky 24 metrov, čo je trojnásobok čísla osem. Interiér tvorí 16 miestností, ktoré na dvoch poschodiach nadväzujú jedna na druhú. Chodbu by ste dnu hľadali márne. Takisto nádvorie má osemuholníkový tvar.
Foto: Katarína Antenozio
Celkom jasná nie je ani presná funkcia pevnosti. Nemá priekopu či použiteľné strieľne ako väčšina obranných hradov, no ani kuchyňu, komoru alebo stajne pre kone. V blízkosti neboli žiadne známe poľovnícke revíry. Okrem geometrickej symetrie prekvapuje aj astronomická presnosť stavby. Dvakrát do roka 8. apríla a 8. októbra dopadá slnečné svetlo cez priezor na juhovýchodnej strane na miesto, kde sa kedysi nachádzal reliéf ženskej postavy. Množstvo nezodpovedaných otázok spolu s tajomnou symbolikou a so strohou krásou pevnosti priťahujú na toto miesto ročne tisícky turistov. Jeho interiér inšpiroval tvorcov filmového spracovania románu Umberta Eca Meno ruže a typický oseumuholníkový pôdorys sa dostal tiež na zástavu regiónu Apúlia.
Čítajte viac V najkrajších jaskyniach sa zrazu otvoril vesmír nových chodieb. Márne sa mu snažíme porozumieť už sto rokov
Jaskynné domy
Pobyt na juhu Talianska možno využiť takisto na výlet do jedného z najstarších nepretržite obývaných miest sveta. Matera je veľkým lákadlom, pritom ešte donedávna bola označovaná za hanbu Talianska. Pre toto mesto sú typické jaskynné domy, ktoré boli z väčšej časti vyhĺbené do skaly a svetlo vchádzalo len cez vchodové dvere. Obydlia boli vybudované tak, aby v zime slnko presvietilo každý kút, no v lete si zachovali osviežujúci chlad. Tunajší ľudia postavili tiež na svoju dobu unikátny a prepracovaný systém kanálov a cisterien na zbieranie a rozvádzanie dažďovej vody, ktorý zásoboval pitnou vodou celé mesto.
Populácia sa časom rozrastala a v niekoľkých príbytkoch žilo naraz aj pätnásť ľudí spolu s dobytkom. Kvôli nedostupnému terénu a veľkej odlúčenosti tam výdobytky civilizácie prichádzali len s veľkým oneskorením a tento kút Talianska bola dlho zabudnutým krajom. Ešte v 20. storočí sa tam žilo ako v stredoveku, v žalostných hygienických podmienkach, bez kanalizácie, elektriny, zdravotnej starostlivosti aj bez vzdelania. Preto bola Matera nazývaná aj hanbou Talianska.
Foto: Katarína Antenozio
Samostatný zákon nariadil krátko po druhej svetovej vojne vybudovať nové, moderné mesto, kam bola väčšina obyvateľov hromadne vysťahovaná. Pôvodné obydlia čas chátrali, až kým ich začalo mesto postupne rekonštruovať. Niektoré zo starých jaskynných sídiel dnes slúžia ako múzeá, kaviarne, remeselné dielne alebo penzióny.
Matera priťahuje cestovateľov z celého sveta najmä svojou drsnou krásou a bohatou históriou. Nazývajú ju tiež talianskym Jeruzalemom a jej pôvod siaha až do prehistórie. Tamojšie jaskyne boli obývané už v mladšej dobe kamennej a išlo o vôbec prvé ľudské osídlenie na území Apeninského polostrova. Čaro kamenného mesta, v ktorom akoby sa zastavil čas, láka takisto filmárov. Americký herec a režisér Mel Gibson tam nakrúcal “Umučenie Krista” a strmé uličky Matery sa stali kulisou tiež pre akčné scény filmu s Jamesom Bondom. Roku 1993 bolo historické mesto zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.