Mnohí počuli príbehy o divých ťavách, ktoré stále žijú v horúcich útrobách austrálskeho vnútrozemia. Menej ľudí vie, že ich vymanenie sa spod vplyvu človeka je prežívajúcim pozostatkom dejín priamo prepojených s najdravším obdobím kolonizácie Austrálie od polovice 19. storočia. Z obyčajnej vysunutej trestaneckej kolónie sa menila na raj zlatokopov, podnikateľov, správcov baní, vynálezcov a priemyselníkov, ktorí, hoci aj obchody „nie vždy išli, boli stále odporne bohatí“.
Obrovský „ostrov“ Austrália bol pre Britské impérium od začiatku osídľovania pred dvomi storočiami terra nullius, krajina nikoho. Jej vnútrozemie bolo pre prieskumníkov také horúce, že atrament ich pier vyschol skôr, než sa vôbec dotkol papiera. Tak to aspoň vyjadril dobrodruh Charles Sturt, ktorý ešte v časoch pred vrcholiacou zlatou horúčkou viedol expedície do neznámych útrob pre Britániu nového eldoráda. Bolo zrejmé, že pri ovládaní lákavého pekla na zemi obvyklé kone a voly stačiť nebudú. A tak sa Briti obrátili na púšť a v nej na odolné ťavy a na ľudí, ktorí ich vedeli ovládať. Hovorilo sa im cameleers, ťaviari.
Čítajte viac Hlavné mesto kávy a čokolády bolo aj hlavným mestom Talianska. Skôr ako Rím
Ťavy, telegraf a železnica
Alice Springs je miesto skoro mýtické. V drsnej červenožltej krajine takmer neviditeľné, má aj prívlastok „čierne hlavné mesto“, pretože práve tu a v jeho okolí sú hlboké dejiny kontinentu stále živo hmatateľné z jeho neeurópskej, kontrastnej stránky.
Ľudia, domorodí Austrálčania rôznych kmeňov a jazykov, ktorých je tu viditeľná prevaha, nemali mať podľa práva silnejšieho žiadnu budúcnosť. Mesto pôvodne vzniklo pri ceste postupujúcej z europeizovaného juhu smerom na čoraz drsnejší sever. Osada Stuart, ktorá pri nej vznikla, pôvodne niesla meno podľa svojho zakladateľa Johna Stuarta, a stala sa miestom založenia prvej telegrafnejj stanice OTL (Australian Overland Telegraph Line), ktorá od roku 1872 elektrickým telegrafným systémom prenášala správy na vzdialenosť 3 200 kilometrov medzi mestom Darwinom v Severnom teritóriu a Adelaide v Južnej Austrálii.
Na tejto trase sa písal aj príbeh, ktorý akceleroval ťažobnú a obchodnú horúčku, príliv dobrodruhov a pracovnej sily všetkého druhu zo všetkých kontinentov: Príbeh železnice dnes známej ako The Ghan, ktorá sa od 20. rokov minulého storočia volala The Afghan Express.
Vláda sa rozhodla, že ľudia kamenej doby musia byť „zachránení“ – ak bude treba, tak v mene Ježiša, no predovšetkým v mene železnice.Bruce Chatwin, anglický cestopisec
Projekt budovania „ohnivého železa“ sa rozvinul na legendárny román s mnohými kapitolami. Pre pôvodných Austrálčanov zväčša znamenal zavŕšenie koloniálnej potupy. Ako vtipne sarkasticky opísal Bruce Chatwin – vláda sa rozhodla, že ľudia kamenej doby musia byť „zachránení“ – ak bude treba, tak v mene Ježiša, no predovšetkým v mene železnice (v 20. storočí i nukleárnych pokusov v púšti).
Pre niektorých sa však stal aj pokračovaním dlho nepriznávaných dejín kolonizácie: dejín súžitia so svetom islamu, bez ktorého by sa dobyvačný sen o železnici nikdy nebol uskutočnil.
Čítajte viac Fuj, baba, femina! Ako Hana Gregorová prelomila tabu a stala sa priekopníčkou
Veľká hra a sen o Afganistane
Ďaleko od Európy, nová kolónia bola blízko Ázie, no súčasťou Tichomoria. A tak kolonisti, ktorí sa už nemohli spoliehať na obchod s africkými otrokmi, ako to bývalo normou donedávna, a bez možností zapriahnuť do ťažkých prác čoraz drahšiu bielu pracovnú silu a pôvodných Austrálčanov, začali dovážať mnohokrát veľmi neortodoxnými spôsobmi čiernu pracovnú silu z neďalekých tichomorských ostrovov. Spolu s ňou aj lacných a efektívne pracujúcich Číňanov.
Podmaňovanie si vnútrozemia pri industriálnom rozvoji si však vyžadovalo ešte viac, ako dokázali technologické vynálezy. Pre vznešené, takmer posvätné miesto tiav v púštnych kultúrach dokázali ťaviari, cameleers z Afganistanu drsné semiaridné prostredie Severného teritória premieňať účinnejšie ako ktokoľvek iný.
Foto: Australia´s Muslim Cameleers, Pioneers of the Inland 1860s - 1930s, Philip Jones and Anna Kenny
Afganskí cameleers sa v Austrálii prvýkrát ocitli koncom 50. rokov 19. storočia. Bolo to po tzv. prvej anglo-afganskej vojne (1838 – 1842), keď Britské impérium v takzvanej Great Game – Veľkej hre – rozohralo prvý neúspešný pokus pokoriť národy súčasného Afganistanu a rozhodnúť tak o prevahe nad konkurenčným Ruskom v Centrálnej Ázii. Nenávisť k Britom bola obrovská a všetci hlavní britskí dôstojníci zahynuli potupnou smrťou. Opakovalo sa to aj počas indickej revolty v 50. rokoch 19. storočia a inak nedopadla ani druhá anglo-afganská vojna (1878). Paralelne s hrôzou z ázijských národov však stúpal aj záujem o ich schopnosti v nových domíniách. V kolonistami riedko obývanej Austrálii ich bolo treba čoraz viac.
Čítajte viac Kolonializmus, holokaust a „riviéra“ v Gaze. A ticho, ktoré trhá bubienky
Kto boli cameleers?
Dnešné výskumy odhadujú, že v rokoch 1860 až 1920 prišlo do Austrálie z Afganistanu a zo súčasného Pakistanu okolo 2 000 cameleers. Spoločne s európskymi podnikateľmi importovali celkovo okolo 20-tisíc tiav, ktoré sa pridali k už chovaným v Severnom teritóriu.
Tie, ktoré zo zajatia utiekli a zdiveli, sú živou pripomienkou ľudí, ktorí sa po zavŕšení zmluvy vrátili domov, alebo tých, ktorí ostali a nadviazali vzťahy s európskymi alebo domorodými ženami. V Austrálii sa dnes približne stovka rodín hlási k moslimskému kultúrnemu pozadiu. V čase prebudeného záujmu o dejiny Afgancov v posledných desaťročiach stále žili ľudia, ktorí z prvej ruky rozprávali svedectvá o zabudnutých „ghantowns“ (osadách, v ktorých cameleers žili); o moslimských cintorínoch v púšti, či tí, pre ktorých sa spojenie s islamom stalo novou formou pokračovania pôvodnej austrálskej kultúry. Pred 15 rokmi mala Austrália okolo 300-tisíc starousadlíkov hlásiacich sa k islamu.
O moslimských cameleers sa dnes súborne hovorí ako o „Afgancoch“, ide však len o približné a zjednodušené spoločné označenie Paštunov, Baluchiov, Pandžábcov a Sindhov rozprávajúcich mnohými jazykmi vrátane perzštiny, modliacich sa po arabsky. Príslušníkov mnohých kmeňov a národov, ktorých zásadným kultúrnym spojivom bol islam.
Muži, ktorí dokázali s ťavami pracovať a komunikovať, boli odolní, silní, nezlomní a húževnatí podobne ako ony. Ich kmeňová kultúra sa principiálne odlišovala od kultúry európskych kapitalistov, v ktorých vyvolávali strach a nenávisť o to väčšiu, o čo nevyhnutnejšia bola ich práca a o čo spontánnejšie porozumenie so svetom kmeňových zoskupení pôvodných Austrálčanov.
Čítajte viac Na koľajach za slobodou: Ako študenti vyviezli revolúciu. Príbeh vlaku, ktorý zmenil dejiny
Islamské snenie a ghantowns
V knihe Islamské snenie, domorodí moslimovia v Austrálii (Islam Dreaming: Indigenous Muslims in Australia, 2010) autorka Peta Stephensonová skúma spôsoby, akými sa rozvíjali vzťahy medzi všetkými obávanými „Afgancami“ a pôvodnými Austrálčanmi, podľa ktorých mytológií bol všetok svet stvorený v časoch „snenia“ (alebo „v časoch snov“).
Austrálčania – z učebníc známi ako „Aborigéni“ – boli na rebríčku západných hodnôt celkom určite ešte na nižšej priečke ako Afričania, černosi alebo Aziati. Cameleers z Indie, Afganistanu a Perzie Briti najčastejšie získavali z radov tých, ktorí bojovali ako žoldnieri po boku Britov. Viacerí z nich alebo ich potomkovia opakovane opisovali, že s Britmi bojovali aj počas tzv. tretej anglo-afganskej vojny alebo v Južnej Afrike v búrskych vojnách. Ich povaha a schopnosti však neprestávali vyvolávať hrôzu ani v austrálskych kolonistoch, ani v pôvodných Austrálčanoch.
Brutalitu, ktorú Briti poznali pri ich odboji v Strednej Ázii, teraz príhodne využívali proti Aborigénom neochotným prenechať svoj domov pod hviezdami železnici. Najmä v období, keď sa železnice stali oslavou najväčšieho triumfu rozmachu kolónií a priemyselnej revolúcie, potýčok medzi expedičnými výjazdmi kolonizátorov a afganských cameleers s Aborigénmi pribúdalo. Ale nízky sociálny status jedných aj druhých a zároveň lepšie pochopenie pre klanové spoločenstvo postupne viedli aj k spolužitiu, ktoré bolo veľmi často prirodzenejšie ako spolužitie s belochmi.
Foto: Australia´s Muslim Cameleers, Pioneers of the Inland 1860s - 1930s, Philip Jones and Anna Kenny
Osady, ktoré cameleers zakladali, boli často dočasné, jednoduché, kultúrne a priestorovo izolované. Cameleers mali nálepku nemorálnych špinavých a pohanských barbarov a ako takí ani nemali veľa príležitostí miešať sa s inými skupinami. Vyzerali inak, obliekali sa inak, nepili alkohol a hovorili nezrozumiteľnými rečami. Niekedy fajčili ópium, ktoré sa práve vtedy s veľkým úspechom šírilo ako obchodný artikel v Európe a ovplyvňovalo západnú modernitu a novovznikajúci biznis s drogami.
V 20. storočí sa britské úsilie „poľudštiť barbarov“, prebiehajúce najmä kresťanskými misiami medzi pôvodnými Austrálčanmi, rozšírilo aj o ženské misie majúce na starosti najmä deti vrátane moslimských detí z ghantowns. Európska žena mala spravidla postavenie učiteľky či vychovávateľky, domorodá austrálska žena zas bola pestúnka (nanny), ktorú si najímali len bohatší cameleers. Manželské a sexuálne zväzky s austrálskymi ženami zvyčajne uzatvárali majetkovo a sociálne najnižšie umiestnení muži – moslimovia či kresťania.
Čítajte viac Como a Garda. Jazerá celebrít, hodvábu, fyziky a najsevernejších citrusov. A miesto ľudí s genetickou anomáliou
Úpadok do zabudnutia
Ťavy boli najspoľahlivejším a ekonomicky najrentabilnejším dopravným prostriedkom ešte dlho po rozkvete telegrafu a železnice. V prvej tretine 20. storočia boli ešte celkom bežné a cameleers sa čoraz častejšie usádzali vo väčších mestách na južnom pobreží, kde vyrastali austrálske mešity. Austrálski cameleers sa s ťavami predvádzali na koloniálnych výstavách alebo slávnostných momentoch Britského impéria – napríklad na durbare (perzské označenie vznešeného dvora) v Delhi v roku 1903 pri príležitosti korunovácie Eduarda VII. Bola to však už labutia pieseň.
Foto: Australia´s Muslim Cameleers, Pioneers of the Inland 1860s - 1930s, Philip Jones and Anna Kenny
V 20. rokoch sa naplno presadili automobily a vo veľkých mestách začali pôvodní cameleers rýchlo podliehať novej dobe. Navyše sa po prvej svetovej vojne pri zvyšných príležitostiach stávali ťaviarmi aj bieli Európania, pravdaže, najmä ako obchodníci, nie chovatelia. Alice Springs, metropola hlavného nehostinného teritória, na ktorom perzskí, indickí a afganskí „Afganci“ prevažne pôsobili, sa ďalej nerozrastala; vďaka čomu sa spoločne s ďalšími kedysi chvatne a krátkodobo zakladanými mestečkami stávala „odloženým“ útočiskom pre tých (austrálskych či ázijských), ktorí sa tradičného života a starých rodinných tradícií vzdávali najdlhšie a najmenej ochotne.
„Posledný skutočný“ z nich, ako hlása náhrobný kameň na veľkom cintoríne uprostred červených austrálskych skál, bol Gool Mohamed, ktorý zomrel (vo veku 77 rokov) pred 40 rokmi.