Irán, územie jednej z najstarších a najhlbších kultúr sveta. Staroveká a stredoveká perzská poézia je dodnes možno najmodernejšou a najuniverzálnejšou oslavou súzvuku ľudského rozumu a ľudskej duše. Islamský sufizmus v stredoveku spojil schopnosť vnímať dianie sveta ďaleko za hranicami priestoru a času.
Ťavie karavány putujúce Hodvábnou cestou z Číny so sebou prinášali povedomie o iných svetoch a kultúrach a spájali ich s literárnymi kultúrami, ktoré na území Arábie prekvitali od staroveku. Veda, matematika, astronómia, umenie a mystika sa stali spôsobom donekonečna sa obnovujúcej lásky k životu a zdrojom prežitia. Ktokoľvek sa čo len z diaľky dotkol myšlienok Šamsa z Tabrízu, Rúmího, Háfiza či Omara Chajjáma, vie, aké nesmierne poznanie a krása sa zrodili v perzskej kultúre ako križovatke dávnych civilizácií, z mystických tradícií islamu, blízkovýchodného judaizmu a východného kresťanstva, z čoho všetkého najneskôr od renesancie čerpalo aj to najlepšie zo západného myslenia.
Napriek tomu dnes v modernej západnej politike dookola počúvame o „ázijskej mentalite“, ktorej prirodzené „barbarstvo“ ukladá na plecia „bieleho muža“ (ako to nazval Rudyard Kipling) povinnosť vojenskými intervenciami rozbiť právo tohto Východu, tohto Orientu na miesto pod slnkom. Nemôže to teda náhodou byť aj tak, že aj súčasný iránsky režim sa pôvodne vyvinul z túžby vzdorovať Západu, ukladajúcemu mysticizmu starých civilizácií povinnosť obetovať svoju existenciu v prospech veľkej hry záujmov západnej modernity?
Foto: ATILIN
Stvorenie Orientu
Od islamskej revolúcie roku 1979 Irán naháňa svetu strach. Irán ňou vznietil Stredný východ, rozhodol sa vzdorovať západnému impériu, hrozil Európe a sústavne spochybňuje svetový poriadok založený na západných obchodných manévroch, ktoré si do svojich služieb počnúc najneskôr 21. storočím vo veľkom zobrali pojem ľudských práv.
Lenže vojna s tým, čo európsky Západ nazval Orientom, netrvala vždy. Opisy putovaní Marca Pola, ktorý východné svety v 13. storočí opisoval ako „nevysychajúcu studnicu zázračna“, fascinovali stredovekú európsku predstavivosť zvyknutú na jednorazové zázraky, ich zmyselnosťou, hedonizmom, vynachádzavosťou a prekračovaním hraníc možného v náboženstve aj spoločenských zákonoch.
Ale neskôr, keď sa v modernom európskom myslení začali pevne ukotvovať myšlienky trvalého víťazstva rozumu nad duchom a osvietenecký racionalizmus sa prijal ako jediný spôsob presadzovania neskorších záujmov kapitalistickej akumulácie, Európa nastúpila na víťazný pochod za ovládnutím „orientálnej povahy“.
Kráčalo to ruka v ruke s novými vojenskými ťaženiami Napoleona Bonaparteho do Egypta koncom 18. storočia a s tým súvisiacim rozvojom fantastického zápalu pre spoznávanie živých aj mŕtvych orientálnych kultúr. Ošiaľ priemyselného vzostupu však v obchodných záujmoch nenechával priestor na snenie ani poéziu, to ostávalo zväčša len doménou romantických básnikov a spisovateľov.
Lyrická zbierka Západovýchodný díván Johanna Wolfganga Goetheho, inšpirovaná perzským básnikom 14. storočia Háfizom zo Širazu, bola jednou z mnohých inšpirácií, ktorými európski literáti po dlhom čase znovu prenášali do západnej literatúry prvky východnej poetiky. V politike sa však pevne vryla predstava o neskrotnej, iracionálnej a neuchopiteľnej povahe „Východu“, s ktorou sa musí racionálny Západ adekvátne vyrovnať: pokoriť ju.
Foto: Abolhassan Sadighi
Čítajte viac Príbeh austrálskej železnice napísali afganské ťavy
Oheň, ktorý vznietil ropu
Keď na jar Irán slávi Nawruz, perzský Nový rok, spolu s ním ho slávia mnohé národy západnej, centrálnej, južnej Ázie, Kaukazu aj oblastí pri Čiernom mori. Pripomínajú si ním posvätný oheň, ktorým prorok Zarathustra kedysi v starej Perzii v tradícii zoroaustrizmu potvrdil ich stráž nad osudmi ľudstva. Všetky moderné vojny, ktoré západný svet viedol v oblasti niekdajšej Perzskej ríše a jej okolí, mali za cieľ tento posvätný oheň Zeme pokoriť. Na dávnych obchodných cestách sa rozhoreli vojny, ktorých hlavným cieľom je už okolo sto rokov ropa a hlavnou stávkou jadrová energia.
V čase, keď sa na sklonku 18. storočia európske myslenie naplno rozbehlo v ústrety budúcnosti opitej filozofiou čistého rozumu a s rozvojom modernity k dobývaniu starých východných civilizácií zbraňami, vládla v Perzii dynastia Kádžárovcov (1794 – 1925).
Z paláca v provincii Golestan sa pokúšala prebudiť zašlú slávu starovekých kráľov, Hodvábnej cesty a šiitského islamu. Lenže Európa trúbila na pokrok, ktorý sa v politike do minulosti nemal záujem obzerať. Začala sa Veľká hra (Big Game), strategický konflikt Veľkej Británie na juhu a Ruska na severe. Cieľom bolo ovládnuť moria medzi Európou a Áziou, čo sa stalo zárodkom neskoršej studenej vojny a bipolárneho sveta. Konfliktu, v ktorom Západ s postupujúcim Ruským impériom postupne menili strednú a západnú Áziu na vysunuté bojisko svojich záujmov, na novú pozíciu v neskoršom „globálnom Juhu“.
Perzia, neskorší Irán, sa už vtedy musela podrobiť záujmom imperiálnych votrelcov. Prastará ríša, ktorá zahŕňala aj viaceré oblasti súčasného Afganistanu, sa otriasala v ozvenách ópiových vojen s Čínou. Stará ríša stredu sa pokúšala zabrániť obchodu s ópiom, s ktorým Veľká Británia videla nové komerčné príležitosti na bohatnutie a viedla počas 19. storočia niekoľko brutálnych a neúspešných vojen v Afganistane. Perzia zovretá medzi Irakom, Kaukazom a Afganistanom sa zmenila na sud s pušným prachom.
Európske revolúcie a nacionalistické hnutia 18. a 19. storočia menili podobu spoločností v mnohých kútoch sveta a začiatkom 20. storočia to nebolo inak ani v Teheráne. Hnutie proti vyčerpanej monarchii bolo silné, spájalo intelektuálov, meštiactvo aj náboženských vodcov. Potreba modernizácie však na rozdiel od Európy neznamenala potrebu odklonu od náboženstva.
Naopak, slovami iránskeho teológa Kazema Mousawiho, duchovných západný pokrok priťahoval najmä pre myšlienku právneho štátu a slobody. Roku 1906 sa Irán stane prvou krajinou Stredného východu s ústavou a parlamentom západného typu. Demokracia a náboženstvo boli v priamom protiklade k potácajúcej sa monarchii a medzi svetskými a náboženskými predstaviteľmi vládla zhoda. Konštitučná revolúcia bola revolúciou modernity, ale modernity perzskej: jej súčasťou bol islam.
Čítajte viac Bari, metropola dvoch sŕdc. O troch témach sa tam nepolemizuje: futbal, svätý Mikuláš a pivo
Nemožnosť vlastnej cesty
Ropa vraj zo zeme v Perzii presakovala pomedzi skaly od staroveku. Ale až jej objav v 20. storočí stál na začiatku všetkých moderných prevratov. Iránska spoločnosť túžila po ceste modernosti, mala to však byť cesta vlastná, ktorá by spojila islam a demokraciu. Ale Veľká hra svetového hegemóna rozhodla inak.
Na začiatku 20. storočia vznikla Anglo-perzská naftová spoločnosť (jeden z predchodcov spoločnosti BP, ktorá patrí k najväčším ropným firmám na svete), čo v praxi znamenalo scenár známy z Latinskej Ameriky či z Afriky: miestna ropa sa stala britskou ropou.
Napriek hlbokej úcte k otcovi mu nikdy neodpustím, že ropné polia nepodmínoval a nepovedal, že ak sa ich ktokoľvek dotkne, vyletí do povetria.Mohammad Reza Pahlaví
Bohatstvo drancovala Británia, ktorá nemala ani minimálnu povinnosť vzdelávať alebo sociálne zabezpečovať Iráncov, ktorí pre ňu pracovali. Reza Chán, neskôr známy ako šach Reza (1925 – 1941), veľmi obdivoval tureckého Mustafu Kemala Atatürka a predpokladal, že ak sa jemu podarilo založiť republiku, aj on by mohol byť prezidentom sekulárneho štátu. Ale narazil v tom nielen na klérus. Príčinou bol pokus doslovne kopírovať západný vzdelávací systém a ako viditeľný prejav pokroku na západný spôsob násilne zakázal zahaľovanie žien. Nebol to však spontánny ani dobrovoľný spôsob „emancipácie“. Žena sa na dlhé desaťročia mala stať nástrojom na dokazovanie „pokroku“ alebo „spiatočníctva“, vždy však len na základe svojej nedobrovoľnej vizualizácie.
Foto: Ghazarians
Zrodenie mýtu šiitského islamu
Šach Reza sa v Iráne pokúšal nastoliť nacionalistický model podľa vzoru súdobého diania v Európe. Lenže demokracia a islam sa vzbúrili. Členovia parlamentu, sekulárny reprezentant Mohamed Mosaddek a Hasan Modares z náboženských kruhov sa postavili na čelo opozície.
Pre Modaresa bol šach Reza zástanca Angličanov a nie nacionalista, za ktorého sa vydával. Mosaddek bol nútený opustiť krajinu, Modaresa zatkli a onedlho popravili. Neoblomný šach tak prebudil zakladateľský mýtus šiitského islamu, toho islamu vydedencov, ktorý umožnil Perzii uchovať vlastnú identitu spojením myšlienok odboja a martýrstva. Smrť umožnila Modaresovi stať sa legendou svätých imámov obetovaných v mene Božom a v mene svojho ľudu. Dátum jeho popravy sa dnes v Iráne pripomína Dňom parlamentu.
Keď boli roku 1927 obnovené nové ložiská ropy v irackom Kirkúku, Irán prestal byť jediným producentom ropy v regióne. Tentoraz sa proti Britom vzbúril šach Reza. Po prvý raz požiadal o členstvo v OSN. Roku 1933, keď Európa radikálne smerovala k fašizmu, muselo Anglicko drancovanie iránskej ropy ukončiť. Ale ani z toho Irán nemohol mať osoh a začalo sa uvažovať o znárodnení.
Pre režim to bola porážka morálky, politiky aj ekonomiky. Zovretie medzi Britániou a ZSSR sa šach Reza pokúsil uvoľniť prizvaním tretieho partnera, Nemecka. Predpokladal, že sa mu tak podarí získať status nezávislej krajiny. K Nemecku neinklinoval sám – aj arabské krajiny sa v dôsledku brutálnych skúseností s Britským impériom spoliehali na Nemecko – podobne ako ony bol proti Rusom, Britom aj Spojencom. Lenže s praktickým nástupom Adolfa Hitlera k moci sa Irán opäť ocitol naplno v kotle európskych horúčok.
Foto: IICHS
Čítajte viac Hlavné mesto kávy a čokolády bolo aj hlavným mestom Talianska. Skôr ako Rím
Vojna a ropa…
…vražedné spojenie. Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny bola iránska neutralita veľmociam akurát tak na posmech. Rusi prenikli do Iránu zo severu a Briti z juhu. Irán sa teraz stal bezprostrednou vojnovou korisťou a poníženého šacha Rezu tlačili, aby odstúpil. Jeho syn, šach Mohammad Reza Pahlaví (1941 – 1979) sa neskôr vyjadril, že napriek svojej hlbokej úcte k otcovi mu nikdy neodpustí, že „ropné polia nepodmínoval a nepovedal, že ak sa ich ktokoľvek dotkne, vyletí do povetria“.
O novom šachovi sa verilo, že je priateľsky naklonený Británii a jeho prísahu sprevádzal slávnostný pochod. Za prítomnosti armádnych veliteľov sa prvý raz oficiálne podpísal ako perzský šach. Jeho krajina sa stala objektom mimoriadneho vyhlásenia troch veľmocí v prospech plnej hospodárskej pomoci Iránskemu kráľovstvu. V decembri 1943 sa v Iráne stretli Theodore Roosevelt, Winston Churchill a Josif Visarionovič Stalin, aby sa dohodli na konci vojny. Teheránska konferencia zároveň ohlásila nové usporiadanie sveta.