Jeho dejiny nesú stopy slávy i úpadku. Dnes sa tu lesk historických palácov zrkadlí v oknách schátraných štvrtí a každá ulica rozpráva iný príbeh. Palermo je jednoducho mestom kontrastov. Kedysi ním prešli Feničania, Gréci, Rimania, Arabi aj Normani. Každý z týchto národov tu zanechal viditeľnú stopu, či už v architektúre, gastronómii, hudbe, alebo aj vo zvykoch. Dnes tu nájdeme pamiatky UNESCO, pieskové pláže, výbornú kuchyňu a priemerne až 300 slnečných dní do roka. No čas akoby sa v Palerme nepohol alebo tu plynie inak než kdekoľvek inde na svete.
Historické centrum mesta patrí k najväčším v Európe. Nádhera barokových kostolov a orientálnych palácov sa tam prelína s biedou úzkych uličiek a ruchom voňavých tržníc. Medzi neoklasicistickými stavbami a ošarpanými domami možno objaviť skutočné poklady.
Len pár krokov od centrálneho námestia Quattro Canti stojí Fontána Pretoria – známa aj ako „fontána hanby“. Vznikla v 16. storočí vo Florencii, no pre dlhy ju jej pôvodný majiteľ predal palermskému senátu. Rozobrali ju na 644 kúskov a preplavili cez more. Jej pomenovanie vraj súvisí s pohoršením mníšok z neďalekého kláštora, ktoré pod rúškom noci zahaľovali nahé sochy do plachiet.
Fontána sa však stala aj symbolom miestnej korupcie. Mestskí predstavitelia do nej investovali závratné sumy – práve v čase, keď mesto čelilo chudobe. Dnes je však jednou z najobdivovanejších fontán v krajine a hrdým symbolom mesta.
Miestna kuchyňa je presne taká ako samotné mesto – dráždivá zmes tradičných talianskych chutí a omamných vôní Orientu.
Domáci nakupujú na trhu
Návštevníka Palerma môže prekvapiť, že v centre nenájde takmer žiadne supermarkety či malé obchody. Miestni si totiž väčšinu surovín kupujú na trhoch. Najznámejší je Ballaró – rušný, hlučný, farebný. Každý deň vo štvrti Albergheria rozvonia po korení, ovocí, sladkom pečive a rybách. Trhom sa prelievajú davy a každý tu nájde niečo – či už čerstvé paradajky, alebo tanier pouličného jedla.
Miestna kuchyňa je presne taká ako samotné mesto – dráždivá zmes tradičných talianskych chutí a omamných vôní Orientu. Dezerty sú veľké aj poriadne sladké. Protagonistkami väčšiny sladkostí sú pistácie. Tie sa objavujú nielen na koláčoch, v zmrzline, no dokonca aj na pizzi – a čuduj sa svete, funguje to dokonale.
Jednou z najikonickejších pochúťok je vyprážaná ryžová guľa plnená mäsovým ragú a syrom, známa ako arancina – aspoň teda v Palerme. Na východe ostrova, v Catanii, sa rovnakej pochúťke hovorí arancino. Tento spor rozdeľuje Sicíliu už celé desaťročia a dokonca aj talianska jazykovedná akadémia diplomaticky uznala oba tvary.
Palermo je neoficiálnym hlavným mestom pouličnej gastronómie a jeho srdce bije najhlasnejšie v tržnici Vucciria. Kedysi to bol bitúnok a mäsiarsky trh, dnes sa tu street-food skloňuje vo všetkých tvaroch. Miestni nedajú dopustiť na „pani câ mèusa“ – žemľu plnenú dusenou slezinou a ďalšími teľacími vnútornosťami. Ďalšou klasikou je „pan’e panelle“, teda chrumkavé plátky cícerovej kaše v žemli. Všetko sa zapíja čerstvou šťavou z voňavých sicílskych citrónov a pomarančov. Popri stánkoch s korením, rybami a so zeleninou zostávajú v tejto štvrti otvorené malé podniky až do rána. V noci tu znejú hlasy, smiech a hudba, a leto sa akoby nikdy nechcelo skončiť.
Jazvy smutnej minulosti
Palermo má tiež svoju temnú stránku – najmä spomienky na éru mafie, ktorá mu dala nálepku nebezpečného mesta. Aj tie sa stále tiahnu ako hlboká jazva ulicami mesta. Stopy rokov, keď bolo krviprelievanie na dennom poriadku, možno nájsť všade, na námestiach aj v kostoloch.
Jedným z nich je druhý najvýznamnejší chrám mesta, kostol San Domenico. Jeho baroková fasáda dominuje rovnomennému námestiu a ukrýva bohatú výzdobu aj mimoriadne duchovné dedičstvo. Kostol je známy aj ako „Panteón Sicílie“, pretože sú v ňom pochované mnohé významné osobnosti talianskej histórie, kultúry a politiky.
Medzi nimi má svoje miesto vyšetrovací sudca a obeť mafie Giovanni Falcone. Jeho hrob je odkazom spravodlivosti a odvahy. San Domenico tak nie je len miestom modlitby, ale aj priestorom tichej úcty k tým, ktorí formovali tvár Sicílie slovom, činom až po obetovanie vlastného života.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Križovatka kultúr
Hoci v minulosti Palermo stálo tak trochu na periférii záujmu turistov, v posledných rokoch sem prichádza čoraz viac návštevníkov, ktorí chcú objavovať jeho krásy. Toto kozmopolitné mesto po stáročia prijímalo rôzne kultúrne vplyvy, aby ich premenilo na vlastné, autentické bohatstvo. Príkladom môže byť honosná metropolitná katedrála. Je zasvätená Nanebovzatej Panne Márii a v roku 2015 bola zapísaná na zoznam Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Nesie známky románsko-arabského štýlu, no počas stáročí prešla viacerými prestavbami. Súčasníkom sa predstavuje ako zmes orientálnych dekorácií a strohého klasicizmu – zvonka bohato zdobená, jej interiér je, naopak, prekvapujúco strohý.
Neďaleká Piazza Bellini sústreďuje až tri jedinečné stavby, ktoré dokonale ilustrujú rozmanitosť tohto mesta. Ide o trojicu kostolov, ktoré ani nemôžu byť viac odlišné. Prvým je Santa Maria dell'Ammiraglio, nazývaná aj Martorana. Zbežný pohľad na fasádu veľa nenapovedá o sugestívnej kráse, ktorá sa ukrýva vnútri. Dekorácie z mramoru a bohaté mozaiky, ktoré sú mixom byzantského a normandského štýlu, rozdeľujú neveľký interiér do troch vizuálnych častí. Na bohoslužby sa tu schádzajú príslušníci italo-albánskej komunity, ktorá si stále zachováva svoj jazyk aj byzantský obrad.
Vedľajší kostol San Cataldo je pravým opakom bohato zdobeného susedného chrámu. Na prvý pohľad upúta svojimi červenými kupolami. Interiér z holého kameňa pôsobí chladne a stroho, no zároveň ponúka výnimočný príklad prelínania východnej a západnej kultúry. Kostol z 12. storočia bol postupne začlenený do neoklasicistickej budovy a niekoľko rokov tu bol dokonca poštový úrad.
Čítajte viac Sieť, bez ktorej neprežije nik, čelí masívnemu výpadku. Nikto to nerieši, spamätá sa ľudstvo?
Kláštor princezien
Úchvatným barokovým klenotom a jedným z najkrajších chrámov metropoly Sicílie je oproti stojaci Kostol Santa Caterina. História jeho priľahlého ženského kláštora sa datuje do 14. storočia a v sedemnástom storočí už patril k najbohatším a najvýznamnejším na ostrove. V prísnej klauzúre tu žili sestry dominikánky. Išlo predovšetkým o dcéry z bohatých rodín, preto sa kláštor zvykol nazývať aj „kláštorom princezien“. Mladé dievčatá, ktoré prekročili jeho prah, čakal život v prísnom odriekaní a úplnom odlúčení od vonkajšieho sveta.
Každý kúsok interiéru je pokrytý freskami, reliéfmi, mozaikami či intarziami zo vzácnych mramorov. Z tejto výnimočnej krásy však rehoľníčky videli len málo, na liturgii asistovali ukryté za hustými mrežami hornej galérie. Odriekanie a modlitba neboli ich jedinou činnosťou. Tunajší kláštor bol a je široko-ďaleko známy svojimi cukrárenskými výrobkami. Boli to totiž najmä ženské rehole, ktoré po stáročia uchovávali, zdokonaľovali a odovzdávali z generácie na generáciu cukrárske umenie, ktoré preslávilo Sicíliu po celom svete. Tajomstvo receptov si sestry úzkostlivo strážili a tak ako ony nikdy neprekročilo prah kláštora. Návštevníkov, ktorí sa rozhodnú vystúpiť až na terasu komplexu, čaká nezabudnuteľný panoramatický pohľad na celé mesto.
Kostol bez strechy
Oproti honosným budovám v štýle sicílskeho baroka s bohatými dekoráciami pôsobí Bazilika Santa Maria dello Spasimo ako z iného sveta. Holé strohé múry bez obrazov, ozdôb či jednoduchej omietky sú vystavené napospas nepriazni počasia. Kostol je totiž bez strechy. Na jej absencii sa nepodpísal zub času ani živelná pohroma. Strecha tu nikdy nebola.
Stavbu kostola sprevádzali problémy a napokon nebola dokončená, pretože prioritou mesta sa stala obrana pred tureckou inváziou. Tento chrám akoby najviac symbolizoval charakter Palerma, jeho krásu, bohatstvo v ostrom kontraste s chudobou a bolesťami, slávou aj smutnými udalosťami, s ktorými sa muselo v priebehu dejín vysporiadať.
Čítajte viac Ropa, moc a vzdor: Prečo je Irán v pasci Veľkej hry
Najväčší strom a najväčšie divadlo
V tieni palácov a ruchu starého mesta sa v Palerme rozprestiera Giardino Garibaldi – pokojný verejný park vo štvrti La Kalsa. Práve tu rastie najväčší strom v meste a jeden z najväčších na celom talianskom juhu: majestátny ficus macrophylla.
Tento kolosálny strom, ktorého domovina sa rozpína od Indie cez Čínu a Japonsko až k Austrálii (nazýva sa aj austrálsky banyan), má desiatky vzdušných koreňov, ktoré sa spúšťajú zo silných konárov ako prírodné stĺpy a vytvárajú dojem živej katedrály. Jeho koruna je rozprestretá na desiatkach metrov a poskytuje útočisko tieňu, vtákom aj zvedavým návštevníkom.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Figovník v Garibaldiho záhrade bol zasadený v 19. storočí a dodnes je považovaný za prírodný monument. Jeho surrealistický vzhľad pripomína rozprávkový svet a zároveň v sebe nesie silu prežitia — tak ako Palermo samotné. Pre miestnych je to obľúbené miesto na oddych, pre turistov fascinujúci prírodný úkaz, ktorý vyvoláva obdiv i úctu.
Obrovské schodisko, majestátna klasicistická fasáda a korintské stĺpy, ktoré pôsobia skôr ako antický chrám, zdobia najväčšiu opernú scénu v Taliansku a jednu z najväčších v Európe – palermské Teatro Massimo. To je srdcom miestnej kultúry a zároveň symbolom znovuzrodenia mesta a jeho ambície zaradiť sa medzi najvýznamnejšie európske metropoly.
Stavba divadla sa začala roku 1875 a trvala takmer štvrťstoročie. Architekt Giovanni Battista Filippo Basile ho navrhol v neoklasicistickom štýle a po jeho smrti stavbu dokončil jeho syn Ernesto. Teatro Massimo otvorilo svoje brány roku 1897 a od prvého dňa sa stalo centrom umeleckého života Sicílie. Na jeho javisku účinkovali najväčšie operné hviezdy.
No budovu obklopuje aj tajomná aura. Miestni sa radi podelia o legendu, ktorá hovorí, že schody divadla sú prekliate duchom rehoľnej sestry, ktorú počas výstavby zrušeného kláštora urazilo rúhanie sa. Preto každý, kto na tie schody vstúpi, musí byť opatrný. Túto tajomnú poveru využil režisér Francis Ford Coppola, keď záverečnú scénu tretieho filmu ságy Krstný otec nakrútil práve pred týmto divadlom.
Teatro Massimo je však dnes najmä živým chrámom hudby a umenia – v jeho vynikajúcej akustike znejú opery, koncerty aj baletné predstavenia. A keď zhasnú svetlá a opona sa dvíha, rodí sa v tomto kamennom chráme číra emócia, typická pre duch Palerma, hrdosť, krása aj nekonečná túžba po vznešenosti.
Foto: KATARÍNA ANTENOZIO
Život na pláži
Palermo je späté aj s morom. Vlní sa všade navôkol a jeho vôňa sa nekompromisne votrie do nosa už pri zostupovaní po schodíkoch lietadla. Pláže si tam možno užívať až do neskorej jesene, žije to však na nich aj v zime.
Najobľúbenejšou plážou Palermčanov je Mondello, ktoré nie je nikdy úplne vyľudnené. Plážové bary aj v zime ponúkajú raňajky alebo aperitívy, uličky sa plnia predavačmi suvenírov či lacných napodobenín drahých značiek.
Srdcom je secesná stavba postavená na platforme nad vodnou hladinou a je spomienkou na niekdajšiu slávu a mondénnosť tohto letoviska. Dnes už to nie je miesto celebrít, ale rodín, psičkárov aj surfistov.
