Nedlho pred svojou násilnou smrťou sa prezident John F. Kennedy vyjadril, že všetci tí, ktorí budú znemožňovať pokojnú revolúciu, napokon spôsobia, že násilná revolúcia bude nevyhnutnosťou. Bolo to po zažehnanej kubánskej kríze a po viac ako desaťročí zásahov severoamerických tajných služieb v krajinách Strednej Ameriky. Tieto slová zazneli po jednej z prvých proxyvojen obdobia studenej vojny, ktorej dejiskom sa začiatkom 50. rokov stala Kórea.
Javiskom povojnového usporiadania po Jaltskej konferencii v roku 1943 sa pre čerstvo vymedzené sféry vplyvu Západu a ZSSR stali najmä staré britské a francúzske kolónie v Ázii, Afrike, na Strednom a Blízkom východe a vo východnej Európe. Žiadna iná krajina sa nemohla stať pre strategické záujmy koloniálneho získavania surovín dôležitejšou ako Irán, stará Perzia na geografickej križovatke starých obchodných ciest a svojho relatívne nedávno objaveného prekliatia, ropy.
Nikdy viac! No pre koho?
Povojnová Európa a s ňou Spojené štáty americké považovali druhú svetovú vojnu za šok, na aký neboli zvyknuté. Podnes sa táto skúsenosť s vojnou na európskom kontinente považuje za najstrašnejší vojnový konflikt planéty. Podľa toho malo vyzerať aj povojnové usporiadanie sveta.
Foto: FARARU.COM
„Nikdy viac!“ je heslo, ktoré sa odvtedy používa pri ktoromkoľvek geopolitickom rozhodnutí, vojenskom alebo nevojenskom. Malo tomu slúžiť aj rozdelenie sveta na sféry vplyvu, zaručujúce rovnováhu.
Ak sa rozpúta aj tretia svetová vojna, všetky civilizácie a ich výdobytky i zázraky navždy zmiznú, ako daň imperializmu veľkých mocností. ajatolláh Kášáni
Lenže veľké impériá Západu a ZSSR už oveľa menej počítali s tým, že naplnenia významu „Nikdy viac!“ sa budú domáhať aj tí, pre ktorých druhá svetová vojna bola len jedným z mnohých pokračovaní hrozných konfliktov vyvolaných v 19. storočí predovšetkým Veľkou Britániou a presadzovaných duchom univerzálneho západného pokroku.
Nové generácie intelektuálov zo všetkých končín Afriky, čiernej a hispánskej Ameriky či Ázie čoraz hlasnejšie pripomínali, že to, čo bolo pre európsky svet šokom, bolo pre nich dávnou normou. Že to, čo sa dialo Európanom a európskym Židom, Európa už dávno predtým rezervovala pre „Arabov z Alžírska, kuliov z Indie a černochov z Afriky“, ako v roku 1955 napísal Aimé Césaire v Rozprave o kolonializme.
Foto: FARAHPAHLAVI.ORG
Vo svojom poeticko-politickom manifeste na tejto stránke nespomenul moslimov z Blízkeho a zo Stredného východu, no zo svojej pozornosti ich nemohol vyradiť. Hranice afrických i blízkovýchodných štátov narysovali západoeurópske veľmoci a ich prísne geometrické línie nezohľadňovali nič z tisícročného vývoja regiónov, len zóny vlastných záujmov, ktoré plánovali ekonomickými prostriedkami udržiavať aj po formálnej dekolonizácii.
Čítajte viac Moderný príbeh Iránu je plný strachu a nepochopenia
Irán ako laboratórium
Irán bol prvoradou oblasťou záujmu a ropovod vedúci jeho územím ospevovali kinožurnály poetickejšie než ťavie karavány z Tisíc a jednej noci: „Ropovod vedie ponad hory i rieky, pretína staroveké mestá i moderné pumpy, vinie sa pozdĺž asfaltových ciest, ponad slnkom vysušené dediny, piesok púšte i životodarné studne, až kým sa potrubia provincie Chúzistan nespoja v jedno a nevyústia vo veľkolepom ropnom meste Abadán, úchvatnom chráme 20. storočia a nového božstva ropy, ústredného nervu Blízkeho východu, dosiaľ smutnej púšte.“
A práve na tých miestach sa spustila dráma premožiteľov a porazených, vždy v meniacich sa pozíciách. Jej protagonistami sa čoskoro stali ministerský predseda vlády Mohammad Mosaddek, hlava náboženskej strany ajatolláh Kášáni, iránsky šach Mohammed Reza Páhlaví, špeciálny veľvyslanec prezidenta Harryho Trumana Averell Harriman a Josif V. Stalin.
Pokusy o demokratickú cestu v postkoloniálnom priestore
Charakteristickou črtou druhej polovice 20. storočia sú sociálne revolúcie, ktoré zachvátili všetky kontinenty, osobitne Latinskú Ameriku, mnohé krajiny Afriky i Ázie. Široký sociálny aspekt kráčal ruka v ruke a prelínal sa s nacionalistickým bojom o samostatnosť. Zväčša však samostatnosť podmienenú predchádzajúcimi spoločenskými zmenami pod vplyvom rôznych foriem európskeho kolonializmu.
Všetky postupne dekolonizované štáty ale mali spoločné jedno: Veľká Británia ani Francúzsko nemali záujem vzdať sa svojich predchádzajúcich privilégií ani v novej dobe. V Indii, Latinskej Amerike, Egypte.
Ani v Guatemale. Kde Jacobo Árbenz Guzmán vošiel do dejín ako prvý demokraticky zvolený prezident Guatemaly, ktorého za pozemkové reformy a pokus o reguláciu záujmov United Fruit Company v roku 1954 zvrhol štátny prevrat pod taktovkou CIA.
Bola to politika, ktorá v nadchádzajúcich desaťročiach čakala ktorúkoľvek krajinu takzvaného globálneho juhu. Manipulácia západnej verejnej mienky v duchu Mccarthyovského antikomunizmu a kultúrnej podradnosti Orientu či Juhu prispievala k mediálnemu lynčovaniu a vytváraniu globálneho nepriateľa ohrozujúceho „národnú bezpečnosť“. V prípade Iránu malo ísť o Mohammada Mosaddeka.
Foto: ARCHÍV
Najmä odkedy bolo jasné, že Veľká Británia vyčerpala svoje imperiálne možnosti a naplno ju nahradili USA, politikov z tretieho sveta spravidla čakal podobný osud ako v roku 1959 Fidela Castra či Patrica Lumumbu, keď prezident Eisenhower namiesto ohláseného stretnutia odišiel hrať golf.
Nie všetky revolúcie sa začali ako revolúcie, no podobne ako pokusy o uplatňovanie demokracie nezávisle od veľmocí takmer všetky sociálne vzbury 20. storočia, ktoré prežili, napokon uviazli v slepej uličke nemožnosti svojho vývoja. Namieste je rozhodne otázka – kam by sa politický systém krajín s dnes autoritatívnymi režimami uberal, keby mal na demokratický vývoj rovnocenné podmienky?
Čítajte viac Ropa, moc a vzdor: Prečo je Irán v pasci Veľkej hry
Konštrukt slobodného sveta
Na jar 1951 iránsky parlament vo vlasteneckom zanietení hlasoval v prospech znárodnenia iránskej ropy. Aj v tom bol Irán a predseda vlády Mohammed Mosaddek prvým stelesnením revolty tretieho sveta zoči-voči kolonializmu ešte pred Džamalom Násirom v Egypte, Džaváharlálom Néhrúom v Indii či Jacobom Árbenzom Guzmánom v Guatemale.
Mosaddek bol presvedčený, že jediným spôsobom, ako skoncovať s britským vplyvom v Iráne, je poštátnenie ropného priemyslu a prevzatie vedenia Anglo-iránskej (predtým Anglo-perzskej) ropnej spoločnosti (predchodca dnešného ropného gigantu BP).
Monopol svetového ropného priemyslu držalo v rukách len osem naftových koncernov, ktoré svoju neobmedzenú moc proti Mosaddekovmu plánu aj využívali. Podľa ajatolláha Kášániho bola jedinou prekážkou reforiem dlhodobo skutočnosť, že iránsku ropu ovládali Briti, čo im umožňovalo zasahovať do iránskych vnútropolitických záležitostí.
Mal pravdu – na Irán boli za jeho vzdor uvalené sankcie, ktoré boli prvým podobným embargom v dejinách. Krajinu oberali o akýkoľvek zisk z ropy a upevňovali puto medzi svetskými nacionalistami a náboženskou stranou. Veľmi skoro tak dostala slovo aj účelová démonizácia „orientálnej mentality“, najmä prostredníctvom karikatúrnych predstáv o islame.
USA to však s propagandou nemali celkom jednoduché. Potrebovali Britániu od Iránu odstaviť, no zároveň ju potrebovali na odrážanie sovietskeho vplyvu zo severu. Okrem toho ovládla ulice aj komunistická strana Tudeh, čo Sovietom poskytovalo široký manévrovací priestor a Američanom propagandistický materiál.
Kam by sa politický systém krajín s dnes autoritatívnymi režimami uberal, keby mal na demokratický vývoj rovnocenné podmienky?
Mosaddek, ktorý v OSN obhájil morálne víťazstvo, sa stretol s Trumanovým vyslancom Harrimanom a veril, že možnosť zachrániť mier sa zväčšuje. Keď dal na jeseň 1951 evakuovať Britov, médiá hovorili o tom, že „celý slobodný svet čelí hrozbe vyčerpania zásob ropy a možnej vojne na Blízkom východe“. Ajatolláh Kášáni na to reagoval: „Ak sa rozpúta aj tretia svetová vojna, všetky civilizácie a ich výdobytky i zázraky navždy zmiznú, ako daň imperializmu veľkých mocností.“
Operácia Ajax, koniec demokratického sna
Mosaddek chcel demokratický Irán. Utlmil komunistov a zachoval odstup voči náboženskej strane a Kášánimu. Rátal s tým, že odchod Britov mu zaručí lepšiu komunikáciu s USA. Lenže nový prezident USA Dwight D. Eisenhower nemal úmysly špiniť si ruky s ďalším „revolucionárom“ z ríše orientálnych divov. Neodišiel síce hrať golf, ale prípadu Mosaddek sa chcel raz a navždy zbaviť.
Vtedy sa odstup od kléru i komunistov vypomstil – bez kléru nedokázal potlačiť tých, ktorí chceli do Iránu preniknúť, CIA a sovietske tajné služby. Puč, ktorý zorganizovali Briti a v ktorom hlavnú úlohu zohrali USA, sa na celé desaťročia stal všeliekom rozvracania krajín a dosadzovania bábkových režimov, uplatňovaným až do 80. rokov.
Šach vymenoval na čelo vlády generála Fazlollaha Zahediho a pokúsil sa Mosaddeka zatknúť, napokon sa však sám uchýlil do exilu v Ríme. Zmätok sa zavŕšil, keď komunisti, klerici, polícia, armáda aj lojalisti zaplatení veľvyslanectvom USA vyšli do ulíc a v noci symbolicky zničili Mosaddekov dom. Tragédiou bol najmä vyvolaný vnútorný rozkol, na základe ktorého sa strana Tudeh spojila s inými Mosaddekovými oponentmi a naplánovaný puč urýchlili. Operácia sa volala Ajax a viedla ju CIA.
Nech nenávidia, len nech sa ma boja
Syn Rezu Chána, šach Mohammed Reza Páhlaví, bol spočiatku slabým panovníkom, ktorý postupne upevňoval svoju autokratickú moc. Obdobie jeho panovania sprevádzajú fotografie mládeže v minisukniach, západnej móde a záľube zlatej parížskej mládeže. No spod páčivých záberov nebolo vidieť jeho tajnú políciu SAVAK, prostredníctvom ktorej mal kontrolu nad všetkým.
Mosaddek, odsúdený na domáce väzenie v rodnom Ahmadabáde, ostával spoľahlivou témou mediálneho lynčovania, ktoré mu napokon vyrobilo povesť šialeného komického starca. Keď v domácom väzení v roku 1967 zomrel na rakovinu, bolo mu odoprené želanie pohrebu na verejnom cintoríne. Muža, ktorému pôvodne hrozil trest smrti, namiesto toho pochovali priamo v jeho obývačke.
SAVAK organizovala všeobecné represálie. Bola odhalená sieť niekoľko sto komunistických dôstojníkov. Dvadsaťosem vodcov dostalo guľku. Študentov stíhali. Troch z nich zavraždili počas demonštrácie v deň príchodu viceprezidenta Richarda Nixona do Teheránu. Klerika Navvaba Safaviho, ktorý požadoval obnovenie islamskej republiky, odsúdili na smrť. Šiitský Irán rýchlo získaval nových martýrov. Ešte pred zatknutím putoval Safavi do mesta Kom, aby sa tam stretol s mladým ajatolláhom, ktorý na rozdiel od neho odmietal ozbrojené akcie. Volal sa Rúholláh Chomejní.
Ale tí, čo pomáhali zosadiť Mosaddeka, veľmi rýchlo zistili, ako sa mýlili. Za historickú pomoc šach Eisenhowerovi podaroval portrét a odsúhlasil program, ktorý mal USA pomôcť obkľúčiť Sovietsky zväz. Programom Atómom za mier sa Irán ocitol v centre vojenského bloku Bagdadský pakt. Urbanizácia, industrializácia, militarizácia. Washington Teheránu odovzdal prvý jadrový reaktor. Irán sa oficiálne stal „dôležitým článkom pri obrane slobodného sveta“.
Teherán začal pestovať úzke vzťahy s Izraelom, a to aj v otázkach bezpečnosti. Izrael predával Iránu vojenský materiál a Irán bol naklonený uskutočňovaniu spoločných programov. V tom období vstúpil do intelektuálnej arény ajatolláh Chomejní. Spočiatku nie ako šachov nepriateľ.
