„Kengurie mláďa sa rodí hluché, slepé a nie väčšie ako malíček. Kenguria matka sa zakloní, aby sa jej mláďa mohlo vyštverať po bruchu do vaku a prisať sa k bradavke. Mláďa nedokáže sať, a tak mu matka vstrekuje mlieko pomocou zvláštneho svalu umiestneného nad mliečnymi žľazami. Ona a dieťa sú tak pevne spojené, že keby sa ich ktokoľvek pokúsil oddeliť, krvácali by,“ opisuje svoje austrálske pozorovania švédsky spisovateľ Sven Lundqvist.
Nebol jediný, kto sa v poslednom storočí pokúsil vybrať na cesty zabudnutých piesní Austrálčanov, ktorí veľmi dlho, celých 60-tisíc rokov, spájali dejiny ľudstva s jeho najstaršou pamäťou. Jedným z najobľúbenejších bol cestovateľ a spisovateľ Bruce Chatwin, ktorý podľa nich napísal knihu: Songlines, Cesty piesní. S obomi som sa pomyselne stretla v knižnici v Alice Springs.
Foto: FOTO: KERRY SYDNEY
Na počiatku bol čas snenia
Ľudia púšte veria, že ľudské bytosti boli kedysi rovnako nedokonalé ako kengurie mláďatá. Tiež boli k sebe pevne prirastení, oči a uši zatvorené, končatiny ovinuté okolo svojich siluet. Starali sa o nich vtáčiky menom kurbaru, ktoré ich kŕmili semiačkami tráv.
V čase snenia prvé oslobodené samostatné ľudské bytosti putovali kontinentom a vyspievali mená všetkého, čo im skrížilo cestu – vtákov, zvierat, rastlín, skál, kaluží vody. Takým spôsobom sa začal hýbať svet.
O tomto stave počiatočnej bezmocnosti ľudstva rozprával ľud austrálskych kmeňov Luritja aj Arrernte a iných. Všetci ľudia boli kedysi jeden celok. Oslobodila ich bytosť, ktorej hovorili Chytač múch. Chytač múch kamenným nožom vyrezal do ich tvárí oči, uši aj nosy, otvoril ich a oddelil im prsty. Ukázal im, ako sa zakladá oheň a s kým majú plodiť deti.
Kedy sa to stalo? V čase snenia, na počiatku všetkých čias. Prvé oslobodené samostatné ľudské bytosti putovali kontinentom a vyspievali mená všetkého, čo im skrížilo cestu – vtákov, zvierat, rastlín, skál, kaluží vody. Takým spôsobom sa začal hýbať svet, spevom, ktorý mu vdýchol život. Cesty, po ktorých spevavé totemické prabytosti putovali, napísali dejiny ľudstva.
Aj samotné ľudské telo je tak ako celá šíra krajina dômyselnou sieťou chodníkov a mýtických ciest piesní. Mapa sveta uložená v ľudskom vnútri môže človeka doviesť do priepastí pamäti svojich počiatkov, k osudom všetkých svojich predkov rovnako, ako môže matku zaviesť za svojím dieťaťom, ktoré od nej násilím oddelili, kdekoľvek medzi Brisbane a Uluru alebo mestom Darwin na severe a Adelaide na juhu. Ale nebol to Chytač múch, čo cesty piesní označkoval krvou. Bol to Európan, ktorý sa v Austrálii objavil pred čosi vyše dvesto rokmi a o prastarom atlase vyspievaných ciest nemal ani potuchy, ani mu na ne nestačila predstavivosť.
Darwinova evolučná teória o prirodzenom výbere najmä od druhej polovice 19. storočia vhodne poslúžila britskému impériu na schvaľovanie rasových politík pri dobývaní Afriky, Ázie a Austrálie. O darwinizmus sa opierala aj moderná britská tradícia povyšovania bezohľadného individualizmu na ideológiu poslania „bieleho muža“ nesúceho na pleciach osud všetkých ostatných, detinských a zaostalých ľudí. Dve storočia tomu málokto venoval pozornosť. Až po druhej svetovej vojne sa na to našlo slovo: genocída.
Aborigéni a „krajina nikoho“
Pôvodní Austrálčania, o ktorých sme sa v škole učili ako o aborigénoch, predstavujú v dnešnej Austrálii okolo dvoch percent obyvateľstva. Slovo aborigén má jasný latinský základ „ab origenes“ – od pôvodu, od začiatku.
Foto: FOTO: Silvia Ruppeldtová
Európania zakladali svoje centrá vo vľúdnejších a zelenších oblastiach pri oceáne, a krajinu ab origenes zužovali čoraz viac do vnútrozemia, kde sa sami nedokázali bezpečne pohybovať. V najdrsnejšom prostredí Severného teritória (Northern Territory), Južnej a Západnej Austrálie preto doposiaľ žije na súvislom území najviac pôvodných Austrálčanov, okolo 30 percent. Nehovoria si ani Austrálčania, ani aborigéni.
Majú okolo tristo mien, podľa toho, ku ktorému kmeňu ich viaže mapa snov a piesní, a práve toľko majú aj jazykov. Biely človek ich rozčlenil do slovníkov a dajú sa študovať, no nie vždy to vidia radi. Jazyk je posledná hradba, ktorou sa môžu brániť proti obrovskej krádeži svojho sveta.
Z latinčiny pochádza aj výraz „terra nullius“, krajina nikoho. Pôvodne ten výraz označoval oblasť, ktorá nepatrila Rímskej ríši. Neskôr krajinu, ktorá nepatrila kresťanom. A napokon ktorúkoľvek krajinu, do ktorej bez pozvania vtrhol Európan, aby na nej, vraj podľa prirodzených zákonov prírody, donútil podradné rasy vymrieť.
Darwinova evolučná teória o prirodzenom výbere najmä od druhej polovice 19. storočia vhodne poslúžila britskému impériu na schvaľovanie rasových politík pri dobývaní Afriky, Ázie a odnedávna i Austrálie. O darwinizmus sa opierala aj moderná britská tradícia povyšovania bezohľadného individualizmu na ideológiu poslania „bieleho muža“ nesúceho na pleciach osud všetkých ostatných, detinských a zaostalých ľudí.
Foto: FOTO: Silvia Ruppeldtová
Darwinizmus navyše ovplyvnil poéziu a literatúru do takej miery, že čítanie o dobrodružstvách v cudzích krajoch splynulo s „koloniálnym dobrodružstvom“ a morálnym ospravedlnením politických praktík a čistiek. Išlo o masové vraždenie oslavované vedou? Teror a etnické čistky v mene rozumu? Bolo to hrozné, ale nevyhnutné? V dobrodružnej literatúre 19. storočia je veľká tradícia romantizovania si tých „posledných“. Vyvražďovanie pôvodných národov bežalo na plné obrátky, no čitatelia sa dojímali svojou náklonnosťou k „posledným Mohykánom“, k poslednému človeku, čo prežil.
Dve storočia tomu málokto venoval pozornosť. Až po druhej svetovej vojne sa na to našlo slovo: genocída.
Totemová ceremónia pri Alice Springs
Alice Springs je čierne srdce Austrálie. Pretína ho Stuart Highway, jediná diaľnica spájajúca juh so severom. Drobné osídlenia popri nej sú zmesou prícestných domcov, pohostinstiev a občasných benzínových púmp, posedávajúcich starých kovbojov, ktorí tu zaspali v čase zlatej horúčky, a výčapníčok s odleskom melancholickej krásy z príbehov „vtedy na Západe“.
Turisti mieria do srdca Austrálie najmä pre Uluru, posvätný červený pieskovcový útvar dvíhajúci sa z monotónnej roviny, odrážajúci svetlo za svitu aj za súmraku, vizuálne celkom popierajúci svoju existenciu. Akoby ani nebol súčasťou okolia, ocitol sa tu nedorozumením, omylom geologických procesov pred 600 miliónmi rokov.
Niet divu, že sa stal svätyňou austrálskych aborigénov, ktorých najstaršie stopy majú v Austrálii okolo 70-tisíc rokov. Na horizonte žiari Uluru ako bodka uprostred vesmíru púšte, ako stopa štetca na maľbe aborigénneho umelca.
Kengura a jej mláďa
Alice Springs má okolo 30-tisíc obyvateľov a z púšte sa rovnako ako Uluru zdvíha ako oáza vo fatamorgáne. Na niekoľkých uliciach sa spája celý svet: v zopár kaviarňach, knižnici, obchodnom centre a galériách s umením pôvodných Austrálčanov na predaj.
Všetci návštevníci sa tlačia práve tam, kupujú vybodkované plátna skoro anonymných ľudí, ktorí až donedávna maľovali cesty svojich pradávnych piesní iba do piesku a na skaly, ktoré sú jediné väčšie ako civilizácie termitísk okolo. Nie je to príjemný pohľad: z klimatizovaných galérií odchádzajú spokojní turisti s plátnami niekedy za tisíce austrálskych dolárov; doma si ich zavesia do haly a hosťom budú rozprávať o 60-tisíc rokov trvajúcej mytológii, ktorú zničila bezcitná európska žiadostivosť.
Na chodníku pred galériou stoja hlúčiky čiernych Austrálčanov, no nikto ich nevidí, ani keď sedia v parku s tými istými obrazmi, len za pár drobných. Milo odzdravia na pozdrav, ale nie je ľahké prihovoriť sa im. Nežobrú, neprosia ani neklopia zrak a turisti bežne zvyknutí rozdávať omrvinky zo svojho stola ako v zoologickej záhrade celkom nevedia, ako reagovať. Tak len mlčky prechádzajú okolo. Niekedy, keď v noci natrafia na opilca, oblúkom ho obídu alebo pošlú „domov“ strapatých detských výtržníkov. Deti na nich nedôverčivo zazerajú: kde inde by mali byť doma? Málokde kengura a jej mláďa krvácajú tak veľmi ako tu.
Cesta do hlbín oidipovského komplexu
Charles Darwin, pravdaže, nehovoril len o schopnosti hubiť jeden druhého. Zdôrazňoval aj sociálne schopnosti, spoluprácu a pomoc.
Na začiatku 20. storočia boli austrálski aborigéni v centre všetkých dôležitých sociologických a vedeckých debát. Mnohí upriamovali pozornosť práve na druhú súčasť Darwinovej teórie, ktorú ekonomické záujmy britskej „rasy“ prehliadali. Medzi takými boli ruský anarchistický geograf, geológ a revolucionár Peter Alexejevič Kropotkin, Sigmund Freud či sociológ Émile Durkheim.
V určitom čase sa zamýšľali nad totemovým obradom ľudu Arrernte, ktorý v roku 1896 za telegrafnou stanicou v Alice Springs sledoval a opísal biológ Baldwin Spencer. Na neviditeľnej križovatke sa ich úvahy prekrížili. Konzumácia totemového zvieraťa, ktorá je za bežných okolností tabu, je podľa Freuda prejavom spojenia sily všetkých synov, ktorých žiarlivý majetnícky otec odohnal. Jedine pri uvedomení si sily spolupráce a pomernej rovnosti dokáže spoločnosť odolať agresívnym predátorom. Na prelome 19. a 20 storočia slúžili tí pôvodní Austrálčania, ktorí dovtedy odolali násilným presunom, drine a zabíjaniu, ako brána k možnostiam interpretácie starých európskych mýtov o prvotnej otcovražde a oidipovskom komplexe.
Jedným z mimoriadne brutálnych a sofistikovaných spôsobov rozkladu pôvodných spoločností v Austrálii boli odnímané deti. Perlové impérium severozápadného pobrežia vybudovali lovci perál, svižní desaťroční aborigénni chlapci odtŕhaní od rodičov na nútené potápanie do pätnásťmetrových morských hĺbok. Keď prešla minúta, kamaráti ich vytiahli nad hladinu. Väčšinou neprežili.
Kropotkin z toho mohol vyvodiť jednoznačné výhody pre socialistickú spoločnosť, ktorá má kapacitu obmedzovať moc predátorov a tým dlhodobo prosperovať. Britským kolonizátorom viac vyhovovala tá verzia darwinizmu, ktorá slúžila záujmom kapitálu. Freudovi aj Durkheimovi pomohli aborigéni pochopiť aj to, že viera ich otcov v Boha (ktorú obaja zavrhli) nebola v ničom vyspelejšia ako viera Austrálčanov v totemové zvieratá.
Zviera je rovnako ako Jahve len metaforou skutočnej zmyslovej skúsenosti, skúsenosťou spoločnosti, ku ktorej veriaci patrí: spoločnosti, ktorá ako celok dokáže oveľa viac ako jednotlivec, ktorá jednotlivca podporuje a pomáha mu, má však od neho aj požiadavky a ukladá mu tresty.
Lovci perál a svetlé deti
Jedným z mimoriadne brutálnych a sofistikovaných spôsobov rozkladu pôvodných spoločností v Austrálii boli odnímané deti. Perlové impérium severozápadného pobrežia vybudovali lovci perál, svižní desaťroční aborigénni chlapci odtŕhaní od rodičov na nútené potápanie do pätnásťmetrových morských hĺbok. Keď prešla minúta, kamaráti ich vytiahli nad hladinu. Väčšinou neprežili. Tí, čo prežili, mzdu nedostali – „negri s peniazmi tak či tak robiť nevedia“.
Biela spoločnosť ich v záujme „väčšej nádeje na civilizovanie“ odnímala matkám a otcom a umiestňovala do špeciálnych škôl. Opierala sa pri tom aj o vyhlásenie, že matky svoje deti tak či onak nemajú rady a nevedia sa o ne postarať. Pokiaľ sa ich predsa domáhali, celé skupiny obyvateľstva násilne premiestnili o stovky kilometrov ďalej, s argumentom, že nomádsky spôsob života je pre „negrov“ tak či tak prirodzený. Hranice ciest piesní anglickí inžinieri, samozrejme, nevideli, púšť pre nich vyzerala všade rovnako.
Špeciálnym prípadom boli deti bielych otcov, ktorých už „zriedená divošská krv“ sa mala postupným plánovaným „krížením s bielym mužom“ celkom rozplynúť. Krutosť takýchto krokov zmierňovali príbehy v tlači: čierne matky bez prirodzeného materinského citu boli také ukrutné, že svoje svetlé novorodeniatka, najčastejšie plody znásilnení, po narodení jednoducho zabili. Ako teda neviniatko zachrániť, ak nie umiestnením do viktoriánskej školy?
„Poloviční negri sú intelektuálne vyššie, a tak je povinnosťou štátu dať im šancu na lepší život, ako mali ich matky. Ani na okamih nezaváham pri oddeľovaní dieťaťa od aborigénnej matky, nech je jej predstieraný žiaľ v tej chvíli akokoľvek veľký. Na svoje potomstvo tak či tak zajtra zabudne,“ cituje švédsky spisovateľ Lundqvist policajný záznam z roku 1911.
Príkaz oddeľovať všetky miešané deti z umelo vytváraných aborigénnych táborov (ľudia odsúvaní kvôli stavbe cesty, železnice, telegrafu alebo novej bane s opálmi) platil až do roku 1957, no počet detí v náhradnej starostlivosti začal pomaly klesať až v 70. rokoch. O to plnšie sú väznice, špeciálne ústavy a blázince. A dnes sa podľa nich niekedy volajú krčmy, kde sa ich matky kedysi prepíjali k zabudnutiu.
