Aj predtým sem chodili návštevníci, ktorí sa chceli dozvedieť viac o alternatívnych možnostiach výroby elektrickej energie. Bežní ľudia, ale aj školské skupiny, politici, starostovia a akademici z Nemecka a zo zahraničia.
No ich počty sa tak znásobili, že vo Feldheime otvorili moderné informačné centrum. Kathleen Thompson pôvodom zo Spojeného kráľovstva v ňom sprevádza v angličtine. Aj mne vyrozprávala príbeh dedinky so 130 obyvateľmi, ktorí sa kedysi rozhodli pre energetickú sebestačnosť. Keď sa pred 13 rokmi prisťahovala, aj ju Feldheim prekvapil. „U nás takéto riešenia nie sú. Existuje len pár malých čiastkových projektov. Elektrárenská loby je príliš silná,“ hovorí.
Dobrý vietor
Na poliach v okolí Feldheimu sa neprestajne otáča päťdesiat veterných turbín. Vlastní ich čiastočne súkromná spoločnosť, čiastočne jednotliví obyvatelia. Sami spotrebujú len okolo jedného percenta elektrickej energie, ktorú turbíny vyrobia. Zvyšok predávajú do národnej elektrickej siete. Nemecká vláda vykupuje zelenú energiu za zvýhodnenú cenu 40 centov za kilowatthodinu (kWh). Cena 1 kWh pre miestnych je 12 centov, tretina bežnej ceny v Nemecku.
Energetickú revolúciu Feldheimu naštartoval študent Michael Raschemann. So svojou budúcou manželkou Doreen jazdili po okolí a hľadali vhodné miesto pre štyri veterné turbíny, ktoré plánovali postaviť. Michael si na ne vzal pôžičku z banky, lebo to považoval za dobrý nápad. „Feldheim mal pre turbíny dobré podmienky. Okolo je rovina a dedina je na malej vyvýšenine, takže je tu veterno,“ vysvetľuje Kathleen.
Farmári predávajú aj zvieratá na mäso. V skutočnosti je však ekonomicky výhodnejšia výroba tepla.Kathleen Thompson
Fungovala tu aj kooperatíva farmárov. Feldheim patril do východného Nemecka. Ľudom v tej dobe znárodnili polia a vytvorili poľnohospodárske družstvo. Po páde totality a zjednotení Nemecka vrátili pozemky pôvodným vlastníkom. Tí sa však rozhodli naďalej hospodáriť spoločne. Pestovali hlavne zemiaky a cukrovú repu, chovali prasatá a hovädzí dobytok. Lenže po roku 2000 začali príjmy z poľnohospodárstva klesať. Vykurovací olej, ktorý potrebovali na vykurovanie ošipárne, bol zas príliš drahý.
Čítajte viac Expertka: Predstava, že spaľovne nás zbavia odpadu, je iluzórna
Feldheim v súčasnosti administratívne patrí pod strediskovú obec Treuenbrietzen. V čase, keď sa rozhodovalo o turbínach, bol však samostatný. Starostka bola Michaelovej iniciatíve naklonená. „Je dokázané, že ľudia sa pri veterných parkoch boja hluku, negatívneho vplyvu na zdravie a životné prostredie, toho, že vrtule ublížia zvieratám. Michael od začiatku komunikoval s miestnymi, aby tieto obavy vyvrátil. Zorganizoval niekoľko stretnutí, na ktorých dostali možnosť investovať do turbín,“ hovorí Kathleen. Aj preto je podľa jej názoru projekt taký úspešný. „Obyvateľov doň zatiahli hneď na začiatku. Vedeli, že z neho budú niečo mať. Že sa nebudú len pozerať na veterné turbíny z okna svojej kuchyne.“
Foto: Jana Čavojská
Lacné teplo
Prvé veterné turbíny postavili Raschemannovci v roku 1995 na poliach vo vlastníctve kooperatívy. Už dávno nefungujú. Aj technológie turbín sa menia. Tie novšie sú väčšie, tichšie a efektívnejšie. Na dvore informačného centra vystavujú na ukážku časti prvej turbíny a dokážete si jej veľkosť porovnať s tými z neskoršieho obdobia.
Raschemannovci založili firmu Energiequelle. Tá spolu s obyvateľmi ochotnými vložiť do projektu peniaze veterné elektrárne vlastní. S kooperatívou farmárov zas vybudovala bioplynovú stanicu na výrobu tepla. Ako zdroj slúži kukuričná siláž, moč a exkrementy hospodárskych zvierat. Všetko z farmárskej kooperatívy. Zvyšky po výrobe bioplynu používajú na poliach ako hnojivo.
Bioplynová stanica časom dokázala vyrobiť toľko tepla, že vykurovala maštale, administratívne priestory družstva aj malú fabriku, ktorá vtedy vo Feldheime fungovala. „Ľudia si v jednom momente povedali – prečo nevyužiť teplo aj v domoch?“ opisuje Kathleen začiatky projektu vykurovania celej obce. Na sieť rozvodu tepla získali 860 000 z europrojektov a od regionálnej vlády. A do domov začalo prúdiť lacné teplo. Obyvateľov stojí vykurovanie tretinu priemeru cien za teplo v Nemecku.
Foto: Jana Čavojská
Areál kooperatívy je vzdialený od informačného centra okolo dvesto metrov. Kathleen mi ukazuje bioplynovú stanicu. Je plne automatizovaná. Na jej obsluhu stačí jeden zamestnanec. Mimochodom, kooperatíva zamestnáva 30 ľudí, čo z nej robí najväčšieho zamestnávateľa vo Feldheime. Vedľa bioplynovej stanice je ošipáreň. Určite by ste ju nenašli podľa zápachu. „Farmári predávajú aj zvieratá na mäso. V skutočnosti je však ekonomicky výhodnejšia výroba tepla,“ upozorňuje Kathleen. Prasiatka majú teda väčšiu hodnotu za života, keď vytvárajú palivo pre bioplynovú stanicu.
Jedno percento
Odpojenie od národnej elektrickej rozvodnej siete bolo náročnejšie. Nie preto, že by si obyvatelia mesta neverili. Bolo to administratívne zložité. Bolo treba získať veľa povolení od úradov, ktoré, prirodzene, neboli naklonené myšlienke, že niekto nechce odoberať energiu od „národných“ dodávateľov. Podarilo sa to v roku 2009. „Mesto muselo vybudovať svoje vlastné elektrické vedenie. Úrady nepovolili využívať to, ktoré existovalo,“ zdôrazňuje Kathleen. „Každý dom si musel zaplatiť aj prípojku, stálo to 1 500 eur.“
Čítajte viac Expertka: Predstava, že spaľovne nás zbavia odpadu, je iluzórna
Zato však majú dnes domácnosti lacnú energiu. Tí, ktorí investovali do veterných turbín a ich cena sa už splatila, zarábajú na elektrine predanej do národnej siete. S Kathleen sa vezieme po poľnej ceste k jednej z mohutných turbín. Prezradí mi, že jej cena sa pohybuje okolo milióna eur. Vojdeme dovnútra. V stĺpe je nainštalovaný výťah k východu na terasu s uchytením vrtúľ a technológiami. Napriek ohromujúcej veľkosti zvuk vrtúľ takmer nepočuť.
„Ľudia sú často zarazení. Pýtajú sa: na dedinu so 130 obyvateľmi potrebujete päťdesiat turbín? Koľko by bolo treba na taký Berlín? Z toho vznikajú nedorozumenia. Neustále zdôrazňujeme, že nám stačí jedno percento vyrobenej elektriny. Veterné elektrárne sú efektívne,“ dodáva Kathleen.
Foto: Jana Čavojská
Otočení k slnku
Okrem veternej elektrárne prevádzkuje Energiequelle aj solárne panely. Sú na pozemku asi desať kilometrov od obce. Za studenej vojny tam bola sovietska vojenská základňa. V nádržiach zapustených do zeme skladovali palivo. To kontaminovalo pôdu. Energiequelle získala pozemok za zvýhodnenú cenu s tým, že ho vyčistí a zbúra asi osemdesiat objektov, ktoré tam stáli. Analýzy potvrdili, že kvôli kontaminácii sa tam nedá nič pestovať. Pre solárnu elektráreň to však bolo ideálne miesto. Aj elektrina z nej prúdi do verejnej siete za zvýhodnenú cenu. Kathleen ma upozorňuje na to, že solárne panely sa v priebehu dňa otáčajú, aby boli čo najlepšie obrátené na slnko. „Nepoužívajú na to však vlastnú, zelenú elektrickú energiu. Tá je príliš drahá. Teoreticky ju dodajú do siete za 40 centov a zo siete si berú klasickú energiu za 12 centov.“
Najnovší projekt, ktorý práve pripravujú, je výroba zeleného vodíka. Teda vodíka vyrobeného elektrolýzou vody pomocou elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov. Je ekologickejšou alternatívou k fosílnym palivám. Využitie má ako pohon dopravných prostriedkov, v chemickom priemysle a na vykurovanie.
Zostáva mi posledná otázka. Ako to, že neexistuje viac miest ako Feldheim? To, čo sa tu podarilo vybudovať, vyzerá pomerne jednoducho, ale efektívne. Kathleen súhlasí. „Myslím si, že čím menšia komunita, tým väčšia šanca pre takýto projekt. Jednoduchšie sa hľadá zhoda. Lebo niečo také musia podporiť úplne všetci.“
Čítajte viac Siahne Slovensko po nevyužitom zdroji tepla? Vymaní sa z fosílneho područia?
