Matica vznikla v hodine dvanástej

10.08.2013 06:00

Viete, že prvá matica vôbec nebola slovenská, ale srbská a že aj pôvod tohto názvu treba hľadať v srbčine? Nemá však nič spoločné s matkou či materstvom, ako sa možno nazdávajú niektorí dnešní mladí Slováci (s ich posmešným "matica – tatica!“), lebo v skutočnosti znamená žriedlo, prameň, ale aj včelí úľ.

Napokon srbskí matičiari majú dodnes ten úľ v znaku svojho spolku. A matičiar bol kedysi preto matičiar – nielen v Srbsku, ale aj u nás – lebo prispieval do národnej kultúry. Tak ako to robia včely pri znášaní medu.

Štefan Moyzes (na snímke) sa výrazným spôsobom...
Štefan Moyzes (na snímke) sa výrazným spôsobom zaslúžil o vznik Matice slovenskej. Autor: SNK.SK

Alebo viete, že prvý predseda Matice slovenskej biskup Štefan Moyzes patril už dvadsať rokov pred zvolením do tejto funkcie medzi spoluzakladateľov Matice ilýrskej, premenovanej neskôr na Maticu chorvátsku? Slovák Moyzes bol v tých časoch profesorom záhrebskej Akadémie, kanonikom tamojšej kapituly a dokonca chorvátskym vyslancom na Uhorskom sneme v Bratislave! Tieto a ďalšie zaujímavé fakty z histórie slovanských matíc zozbieral kedysi historik Tomáš Winkler. Je dobré si ich pripomenúť práve teraz, v čase osláv 150. výročia vzniku Matice slovenskej.

Až na n-tý pokus

Mohlo by sa zdať, že matice boli doménou národne sa prebúdzajúcich južných Slovanov. Ale nie je to tak, veď Matica česká vznikla iba päť rokov po srbskej a Matica moravská roku 1849. Postupne si tieto kultúrno-vydavateľské spolky pozakladala inteligencia všetkých slovanských národov (azda s výnimkou Macedóncov) žijúcich na území vtedajšej Habsburskej monarchie. Slovania síce tvorili nadpolovičnú väčšinu jej obyvateľstva (vyše 60 percent), ale vládnucimi národmi boli Rakúšania a Maďari.

Matica slovenská vznikla takmer súčasne so slovinskou pod vplyvom 1 000-ročia príchodu vierozvestov Cyrila a Metoda roku 1863. Tomu však predchádzali viaceré neúspešné pokusy. Už roku 1827 písal Pavol Jozef Šafárik, v tom čase riaditeľ gymnázia v Novom Sade, Jánovi Kollárovi, vtedy už autorovi Slávy dcéry a evanjelickému farárovi v Pešti, či by sa aj pre Slovákov nemohol zriadiť podobný spolok. Doslova: "Nemohla by se nějaká kupecká společnost – asi jako Matica srbská sebrati?“

O 10 rokov neskôr navrhol jej založenie Karol Kuzmány, takisto evanjelický farár, len v Banskej Bystrici, a vtedy už aj vydavateľ časopisu Hronka. Na založenie matice bol však potrebný základný kapitál, ktorý za daných okolností mohol poskytnúť iba bohatý mecenáš, dnes by sme povedali sponzor.

Kuzmány vypočítal, že na začiatok by bolo treba asi 25 000 zlatých a hľadal nejakého dobrodinca – podnikateľa alebo statkára, akým bol v prípade Srbov Sava Tekelija. Nenašiel ho, predpokladal však, že Slováci by dokázali zozbierať túto sumu za tri alebo štyri roky. Ale roku 1837 založili štúrovci Ústav slovanský a po jeho rozbití o sedem rokov neskôr spolok Tatrín, ktorý čiastočne suploval možné aktivity matice. Nasledovali roky meruôsme s revolúciou, v ktorej sa slovenskí národovci postavili proti Pešti a na stranu cisárskej Viedne.

Po revolúcii sa nejaký čas Maďarom vodilo zle a Slováci sa nádejali, že v tejto situácii si môžu polepšiť, že Viedeň sa im azda odvďačí. Prekážkou sa však stali vážne vnútorné rozpory v slovenskom národnom hnutí, predovšetkým jazykové a konfesionálne. Katolíci sa nevedeli dohodnúť s evanjelikmi, "staroslováci“ s "novoslovákmi“.

Najmä predstavitelia "staroslovákov“ podávali v prvých porevolučných rokoch návrhy na založenie matice alebo podobnej spoločnosti v rýchlom slede po sebe. Žiadosť Andreja Radlinského uhorské úrady zamietli a o dva roky neskôr skupina okolo Kollára a Kuzmányho neuspela so žiadosťou organizovať verejnú zbierku v prospech matice.

Jozef Miloslav Hurban, jeden zo známeho trojhviezdia slovenského národného obrodenia, vyčítal návrhom "staroslovákov“, že sa usilujú vlastne o založenie ďalšej Matice českej. V uvažovaných stanovách spolku totiž uviedli, že bude vydávať iba knihy napísané "česko-slovenským“ pravopisom.

Určité zmierenie medzi oboma tábormi prišlo až po nečakanej smrti Ľudovíta Štúra roku 1856. Medzitým biskup Moyzes skončil svoje pôsobenie v Záhrebe a vrátil sa do Banskej Bystrice aj so skúsenosťami zo založenia a činnosti tamojšej matice.

O niečo neskôr sa začali uvoľňovať politické pomery v monarchii, k čomu prispela aj prehratá vojna s Talianskom roku 1859. Slovenské národné hnutie v tejto situácii nemal kto reprezentovať, zostávalo bez jediného spolku, veď Tatrín zanikol už roku 1848. Potreba založiť maticu sa dostávala na program dňa.

Zhostilo sa jej však až memorandové zhromaždenie, zvolané do Turčianskeho Sv. Martina začiatkom júna 1861.

Kameň úrazu: sídlo

Ale darmo budeme hľadať v texte Memoranda slovenského národa čo len zmienku o matici. Tento názov sa tam ešte nevyskytuje.

Pravda, medzi požiadavkami, ktoré jeho autori nastolili, sa na 6. mieste nachádza aj táto: "Aby literárne i mravno-vzdelávateľné národnie spolky, právom slobodnej asociácie zakladať, a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať nám vždy dovolené bolo.“

Memorandové zhromaždenie však ustanovilo Stály národný výbor a medzi jeho úlohami sa už uvádza "bezodkladné vypracovanie stanov Matice slovenskej ako spolku literárneho a jednoty milovníkov národa a života slovenského“.

Tento výbor pod vedením Jána Francisciho mal podľa platného zákona o spolkoch už v návrhu stanov určiť a predložiť príslušnému úradu – Námestnej rade v Budíne – sídlo spolku. A práve to sa nečakane stalo novým kameňom úrazu.

Záborský už dávnejšie tvrdil, že slovenská matica "sa nemôže podobať ostatným maticiam, lebo nemáme centrálne mesto, ako ho majú ostatné národy v Rakúsku“. Prešporok bol v tom čase z väčšej časti nemecké mesto a napríklad Nitra bola už do značnej miery pomaďarčená.

Voľba teda padla na Kuzmányho rodisko, slobodné kráľovské mesto Brezno, v ktorom vtedy žilo veľa národovcov. Jeho zastupiteľstvo však niekoľkokrát menilo rozhodnutie o matici, až napokon – zrejme pod tlakom "zhora“ – ju v apríli 1862 definitívne odmietlo prijať. "V tomto trápnom položení pomohlo mesto Turčiansky Sv. Martin,“ napísal o 60 rokov neskôr historik Július Botto vo svojich dejinách Matice slovenskej. "Osvedčilo sa i mesto Liptovský Sv. Mikuláš, ale už pozde…“

V skutočnosti išlo o Vrbický Hušták, vtedy samostatnú obec, dnes súčasť Liptovského Mikuláša. Bola to však dedina, mala iba 1 700 obyvateľov, a zakladatelia matice potrebovali niečo väčšie. Martin mal síce v tom čase len o 550 duší viac, ale už javil známky mesta či skôr mestečka.

Navyše bolo v ňom cítiť genius loci, ako upozornil Svetozár Hurban Vajanský vo svojom Živote Štefana Moyzesa. Napokon práve tam prijali Memorandum a tam dozrela aj myšlienka založenia matice.

Bolo teda rozhodnuté, ale ešte ani zďaleka nie vyhrané.

Peniaze až na prvom mieste

Matica chcela podľa navrhnutých stanov urobiť toho veľa, napríklad vydávať a rozširovať slovenské knihy, časopisy a umelecké diela, a na to všetko bolo treba nemalé financie. Finančná podpora zo strany vlády neprichádzala do úvahy, všetko záviselo od získania štedrých darcov a čo najväčšieho počtu členov.

Upisovanie členských príspevkov a zbierky na maticu sa stali celonárodnou akciou, len čo Námestná rada schválila od 1. novembra 1862 pozmenené stanovy budúceho spolku. "Ján Francisci vo svojom radostnom rozochvení a uveličení zvestovať mohol už 1. mája 1863,“ píše Botto, "že Matica je potvrdená a zbierky na ňu už činia 50 000 zlatých.“

Čiže dvojnásobok toho, čo kedysi vypočítal Kuzmány ako nevyhnutný základ. A od mája do augusta 1863 táto suma vzrástla takmer na 95 000 zlatých, z toho bezmála 30 000 bolo v hotovosti. Ani jedna z matíc nebola pri svojom vzniku na tom finančne tak dobre!

V podtatranských dedinách organizovali zbierku na maticu tak, že chodili z domu do domu a nevynechávali ani chudobných. Ako informovali Pešťbudínské vedomosti, noviny prívržencov Memoranda, len v obci Hybe takto zozbierali od jednotlivcov 621 zlatých a samotná obec navyše darovala 200 zlatých. Dvesto zlatých v tých časoch a krajoch nebol malý peniaz, boli to napríklad takmer dva ročné platy učiteľa.

Nakoniec sa našli aj významní mecéni. V historickej literatúre sa zvykne v tejto súvislosti uvádzať ako prvý Ján Čipkay, "statkár a mešťan brezniansky“, ktorý prispel na maticu sumou 1 000 zlatých, ale pred Čipkaym bol predsa Juraj Natán Petian, ev. farár, cirkevný historik a oduševnený národovec z Novohradu. Vo svojom testamente z roku 1859 venoval na základinu Matice slovenskej 7 000 zlatých.

Biskup Moyzes daroval takmer 2 500 zlatých a tisíckou prispel vo februári 1863 aj významný mecén všetkých slovanských matíc, chorvátsky teológ a politik, v tom čase biskup bosensko-srijemský Josip Juraj Strossmayer.

Mimochodom, presne takúto sumu daroval Matici slovenskej pri jej zrode aj cisár František Jozef. Mohol zaiste viac, ale organizátori zbierok aj to málo prijali s nadšením – cisárov dar svedčil podľa nich o zmene postoja panovníka k všetkým požiadavkám Slovákov – štátoprávnym, politickým, kultúrnym (čo sa neskôr ukázalo ako hlboký omyl).

Úspešné bolo aj upisovanie členských príspevkov. Pri otvorení Matice slovenskej mohol Francisci referovať, že za 10 mesiacov získal Dočasný výbor 984 členov (z toho 441 zakladajúcich). Z dnešného pohľadu sa to nemusí zdať veľa, ale na porovnanie, Matica česká začínala s 35 členmi, chorvátska so 150 a slovinská s 500 členmi.

Medzi prvými členmi Matice prevládali kňazi, úradníci, remeselníci, mešťania. Najmenej boli zastúpení zemania a žien tam spočiatku bolo ako šafranu. Konečne sa však mohlo začať…

Moyzes a Kuzmány

Zakladajúce Valné zhromaždenie Matice slovenskej sa konalo v Turčianskom Sv. Martine 4. augusta 1863. Podľa kronikárov a novinových správ sa zišlo 4– až 5-tisíc ľudí, dvakrát viac, ako vtedy mesto malo obyvateľov.

Bolo to najväčšie národné zhromaždenie Slovákov a klasici ho opisujú vo vytržení a v romantickom duchu. Napríklad Pavol Ország Hviezdoslav: Otvorte portál chrámu dokorán Matice našej! Natešený národ, v sviatočnom rúchu, venčený, nech valne dnu na valné sa valí zhromaždenie!

V predvečer zhromaždenia vítali davy príchod biskupa Moyzesa. Očakávali ho už na hranici Turčianskej župy v Liptovskom Sv. Michale, kde bol obed. Ale nechajme rozprávať Hurbana Vajanského: "Po celej ceste slovenské bielo-modro-červené zástavy viali, hudby zneli a ozývalo sa neprestajné slávovolanie… Dievčence sypali kvety pod koč biskupov… K povozu biskupskému pripájali sa na každých krížnych cestách vždy nové a nové vozy, mnohé prišli oproti, takže už k Martinu tiahol dlhý rad.“

Pri vstupe do Martina stála slávobrána s nápisom "Štefanovi Moyzesovi, biskupovi, za jeho vernosť pravde slovenského národa“. Uvítaciu reč mal Kuzmány: "Celé tisícročie hľadí teraz na vás,“ povedal. "Idete vykonať skutok, rozhraničený pre celú históriu tohto národa, pomník minulosti, základ budúcnosti…“

To sa teda stalo v predvečer zhromaždenia. Moyzes sa usadil na miestnej fare a radil sa s dočasným výborom Matice. Večer osvetľovali Martin vatry zapálené na okolitých kopcoch. V miestnych hostincoch "rozšumela sa zábava“ a "spev zunel mestom“.

Na druhý deň zvolia rímsko-katolíckeho biskupa Moyzesa aklamačne za predsedu Matice slovenskej. Prvým podpredsedom sa stane superintendent Kuzmány, najvyšší predstaviteľ evanjelikov.

Budú garantmi spolupráce dvoch najväčších konfesií Slovákov, ktoré tento národ častejšie rozdeľovali, ako zjednocovali. Povedané slovami publicistu a historika Imricha Kružliaka, ich tandem sa stal "symbolom národnej a náboženskej solidarity a tolerancie“, symbolom nadčasovým, lebo je aktuálny dodnes…

Podľa viacerých autorov bol Moyzes v tom čase najpopulárnejšou osobnosťou medzi Slovákmi. Volali ho "Otcom“, "Vodcom“ a dokonca "Mojžišom“. Ľudia nezabudli na jeho zástoj spred dvoch rokov, keď sa odvážne vybral na čele deputácie k najvyššiemu mocnárovi ríše s Memorandom slovenského národa.

Teraz sa už tešil aj určitej dôvere cisárskeho dvora, veď takmer zároveň so zvolením za predsedu Matice sa dozvedel o svojom vymenovaní za tajného cisárskeho radcu. Sám si však pridobre uvedomoval, že najväčšie boje ho ešte len čakajú. Musel čeliť nielen nepriazni uhorských úradov, ale aj horúcim hlavám v matičnom hnutí (Štefan Marko Daxner a i.), ktoré v ňom uprednostňovali politickú činnosť, hoci stanovy spolku to nepripúšťali.

Moyzes bol za drobnú, vytrvalú mravčiu prácu na "národa roli dedičnej“. A tá už onedlho priniesla prvé plody. Napríklad za dvanásť rokov (až do zatvorenia spolku) vydala Matica slovenská dvakrát viac titulov kníh ako za rovnaké obdobie Matica česká.

Rozbehli sa etnografické výskumy, zbierková činnosť, výstavba matičného domu, vydávanie vedeckého časopisu, kalendárov, finančná podpora talentovaných študentov…

Škoda, že Kuzmány zomrel už po troch rokoch a Moyzes po šiestich od vzniku Matice. V tom čase už bolo jasné, že Viedeň v rámci vyrovnania s Maďarmi predhodila Slovákov Pešti a že ďalšie memorandové požiadavky ostanú iba na papieri. Naopak, začal sa stupňovať maďarizačný tlak a útoky na Maticu, obviňovanie z panslavizmu a politizovania.

Napokon v roku 1875 prišiel zákaz jej činnosti. Tých dvanásť rokov však zanechalo v národe výrazné stopy a niečo sa tu zarobilo aj na horšie časy.

Príbeh Matice, ktorú obnovili po vzniku prvej Československej republiky roku 1919, je už dnes celkom iný.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Matica slovenská #Kuzmány #Moyzes
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku