Ľudia však chceli vyjadriť podporu predstaviteľom reformného hnutia aj inak ako len slovami. A tak sa zrodila masová akcia Fond republiky, sprevádzaná verejnou zbierkou na zlatý poklad. Za tri týždne sa vyzbieralo takmer 200 miliónov korún a viac ako 60 kilogramov zlata!
Všetko sa odohrávalo v hektickom období krátko pred vpádom vojsk varšavského bloku do Československa a začalo sa v pondelok 29. júla 1968. V ten deň sa v Čiernej nad Tisou stretol Alexander Dubček so sovietskym lídrom Leonidom Brežnevom. Verejnosť vedela, že to bude ťažká schôdzka a že vodca Pražskej jari sa dostane pod veľký tlak oveľa silnejšieho partnera.
Dva týždne predtým Dubček odmietol ísť do Varšavy, kde sa mal ocitnúť pod paľbou kritiky nielen Brežneva, ale aj najvyšších predstaviteľov ďalších štyroch krajín sovietskeho bloku. V spoločnom liste potom žiadali potlačiť „antisocialistické organizácie“ a urobiť „poriadok“ s médiami, ktoré po zrušení preventívnej cenzúry mohli informovať slobodne.
Dubčekovo vedenie odmietlo tvrdenie spojencov z Varšavskej zmluvy, že Československu hrozí „kontrarevolučný prevrat“ a navrhlo Kremľu dvojstranné rokovania. Brežnev niekoľko dní mlčal, potom nečakane súhlasil a pozval Dubčeka do Ľvova alebo Užhorodu. Ten však chcel mať výhodu domáceho prostredia a navrhol ako miesto schôdzky Košice. Dohodli sa teda stretnúť sa na polceste.
Do Čiernej cestovali obe delegácie s protichodnými zámermi. Česi a Slováci tam chceli obhájiť svoju reformnú politiku, kým Sovieti si predsavzali donútiť ich, aby prebiehajúce demokratizačne procesy zastavili vlastnými rukami, mocensky, a teda silou. To však už vtedy nešlo. „Verili sme, že socializmus – aspoň v našej krajine – nemôže existovať bez demokracie,“ spomínal s odstupom dvadsiatich rokov Dubček.
V predvečer schôdzky prichádzali na ústredie KSČ stovky rezolúcií od kolektívov a listov od občanov so slovami podpory.
„Jednota medzi KSČ a spoločnosťou, daná vedomím spoločných záujmov, dosiahla v tom čase vrchol,“ konštatuje česká historička Jitka Vondrová. „Zaväzovala československých politikov, aby sa jej nespreneverili. Museli voliť inú cestu, ako čeliť nátlaku zo strany sovietskeho vedenia, mali sa pokúsiť presvedčiť Moskvu, že jej hodnotenie nezodpovedá situácii a že KSČ stále kontroluje vývoj udalostí.“
Samozrejme, nebola to monolitná jednota. Odporcovia reforiem sa našli medzi politikmi aj medzi voličmi a nebolo ich málo. Stačí spomenúť, že v tom istom čase odišiel z Prahy do Moskvy list „99 pragovákov“ (v skutočnosti ich bolo len 60) s kritikou tunajších vnútropolitických pomerov. A, napokon, už bol pripravený aj smutne známy pozývací list…
Veľká väčšina tých „hore“ i „dolu“ však bola na strane Dubčeka a spol. Potvrdzoval to prieskum verejnej mienky, uskutočnený na prelome júla a augusta 1968. Reformnú politiku podporovalo podľa neho až 78 percent ľudí, iba 7 percent bolo proti.
Nuž a v tejto situácii, v pondelok 29. júla, dali o sebe vedieť pracovníci trenčianskeho textilného podniku Merina. Prišli s výzvou odpracovať jednu 8-hodinovú zmenu cez voľnú sobotu a výnos odovzdať na Fond republiky.
Nijaký takýto fond však vtedy nejestvoval. Nič to, namietli Trenčania a navrhli vláde vytvoriť ho.
Foto: ČT24.CZ
Do práce aj v sobotu. A zadarmo
Hovorilo sa tomu Dubčekove zmeny. Mimoriadne pracovné zmeny, ktoré sa konali spravidla cez voľné soboty. Aj tie sa u nás zaviedli až za Dubčeka, od mája 1968. Experimentovalo sa s tým už rok predtým, ale dosť nesmelo, iba v 138 podnikoch. V Prahe vznikla špeciálna komisia s cieľom zistiť optimálne podmienky prechodu na voľné soboty. Viedol ju český ekonóm Bohumil Šimon, neskôr blízky Dubčekov spolupracovník.
„Skrátenia pracovného týždňa na päť dní sa obával najmä Antonín Novotný (vtedajší prvý tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR – pozn. red.),“ spomínal neskôr Šimon. „Myslel si, že to rozvalí ekonomiku, najmä preto sa experimentovalo až dovtedy, kým Novotného nevystriedal Dubček.“ Prvé tri augustové soboty v roku 1968 však boli na mnohých miestach republiky opäť pracovné, lenže tentoraz sa pracovalo dobrovoľne. Merinu nasledoval už 3. augusta napríklad Mestský stavebný podnik v Košiciach alebo Štátny majetok Bajč pri Nových Zámkoch. Veľký ohlas mala výzva aj v Čechách a na Morave.
Celoštátna Hospodárska rada, ktorú vtedy viedol budúci normalizačný premiér Lubomír Štrougal, ocenila iniciatívu Trenčanov slovami: „Fond republiky sa môže stáť významným zdrojom vlády pri riešení najnaliehavejších ekonomických deformácií.“
Čo si pod tým národohospodári predstavovali? Fond mali ešte do konca roku 1968 naplniť peňažné dary vo výške 5 miliárd vtedajších korún. To však bola obrovská suma, kde by na ňu vzali? Stačí si uvedomiť, že priemerný plat sa vtedy pohyboval na úrovni 1 500 korún…
Ako to novinárom vysvetľoval Otto Stechrer z Ministerstva financií ČSSR, dobrovoľné pracovné zmeny mohli priniesť najviac 500 až 600 miliónov korún (ušetrené mzdy). Očakávalo sa, že ďalšie 4,5 miliardy „darujú“ podniky zo svojich rezervných fondov. Toľko finančných prostriedkov sa vraj „prelialo“ pri prestavbe veľkoobchodných cien v roku 1967 do podnikovej sféry namiesto do štátneho rozpočtu.
Z pohľadu dnešnej trhovej ekonomiky už tomu ťažko porozumieť, vtedy však boli priemyselné podniky štátne a národné hospodárstvo – centrálne plánované i riadené. A tak podnikom sa dalo z centra aj všeličo nariadiť…
Dosť na tom, že najmä od veľkých firiem prichádzali v auguste 1968 ako dary aj cenovou prestavbou získané financie. Napríklad zo Závodov ťažkého strojárstva v Martine to bolo 5 miliónov, zo Slovnaftu a Priemstavu Bratislava po 1 milióne atď.
Ale železničiari zo stanice Bratislava-Rača odpracovali v prospech fondu jednu smenu zadarmo. Tridsať pracovníkov plemenárskej služby v Trebišovskom okrese sa rozhodlo prispieť na fond dvoma percentami zo svojej hrubej mesačnej mzdy. Prezident ČSSR generál Ludvík Svoboda poukázal 30-tisíc korún. A tak by sa dalo pokračovať.
Zlato darovala aj prvá dáma
Zbierka na zlatý poklad vznikla 2. augusta 1968 na základe výzvy z Olomouca, aby každý občan daroval republike najmenej jeden gram zlata.
To už bolo po schôdzke v Čiernej. Brežnev po dvoch dňoch rokovaní vymámil z Dubčeka nejaké sľuby, chcel ho však zaviazať k poslušnosti písomnými dohodami, čo sa mu však nedarilo. Preto navrhol prizvať do Čiernej svojich verných spojencov, najmä Waltera Ulbrichta z Berlína a Wladyslawa Gomulku, aby pritlačili na vzdorovitého „Sašu“ spoločne.
Dubček hral o čas a dosiahol, že spoločnú schôdzku preložili do Bratislavy. Ale musela sa konať už 3. augusta! Trvala krátko a Brežnev na nej prvýkrát predstavil svoju doktrínu obmedzenej zvrchovanosti: „Ochrana vymožeností socializmu je internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín.“ Poučka sa onedlho pretavila do tvrdej reality.
Práve počas bratislavskej schôdzky prevzala sovietska strana (údajne na WC) rukou písaný list piatich členov československého vedenia, ktorí žiadali spojencov o vojenskú intervenciu. Dubčeka však spojenci ani tentoraz nezlomili, niečo síce sľúbil, ale odkladal to na rozhodnutie zjazdu strany, ktorý sa mal zísť začiatkom septembra. „Snažil sa preklenúť tento čas do zjazdu a nevyvolať konflikt ani doma, ani v bloku,“ predpokladá historička Vondrová.
Dva dni po tejto schôdzke aj v Bratislave odštartovala zbierka na zlatý poklad (ako súčasť Fondu republiky). Už v prvý deň 40 občanov naň odovzdalo 160 gramov zlata. V Košiciach zaregistrovali prvý dar v zlate 7. augusta. Bol od družstva Technika a vážil 105 gramov.
Noviny potom pravidelne prinášali informácie o stave na konte republiky, osobitne uvádzali sumy peňazí a množstvo zlata. Napríklad 15. augusta bolo na účte 168,5 milióna korún za celú ČSSR, z toho za Slovensko takmer 30 miliónov.
Len Bratislavčania prispeli dovtedy do spoločného mešca viac ako 8 miliónmi korún a pol druha kilogramu zlata. Košice vyzberali 3,5 milióna korún a takmer 650 gramov zlata. Niektoré dary pútali väčšiu pozornosť ako iné. Keď napríklad prvá dáma republiky, pani Irena Svobodová venovala na poklad 24 gramov zlata.
Medzi darcami boli aj cudzinci. Uveďme aspoň jeden prípad, o ktorom niekoľko dní hovorila celá republika. Ostravsko vtedy navštívila docentka univerzity v Tbilisi Nina Matiašvilli. Pripomeňme si, že Gruzínsko bolo v tom čase súčasťou ZSSR a stará pani pricestovala na hrob svojho jediného syna, ktorý padol pri oslobodzovaní Československa v roku 1945. Keď sa dopočula o zbierke, rozhodla sa prispieť aj ona.
„Snímam z ruky zlaté hodinky so zlatým náramkom,“ povedala, „neviem, koľko zlata obsahujú a odovzdávam ich banke tejto krajiny, ktorá je druhou vlasťou môjho syna.“
Do 21. augusta sa vyzbieralo v celom štáte takmer 200 miliónov korún a vyše 60 kilogramov zlata. Ten deň bol zlomový nielen čo sa týka zbierky, ale aj celých našich novodobých dejín.
Boli za tým kontrarevolucionári?
Možno sa pýtať, prečo Slovensko neprispievalo na Fond republiky primeraným, čiže aspoň tretinovým podielom. Okrem iného (alebo predovšetkým?) aj preto, že jedna celonárodná zbierka tu už v tom čase bežala.
Ľudia strednej a staršej generácie si iste spomenú na Alweg, projekt visutej jednokoľajovej dráhy. Išlo o dopravný systém využívaný vtedy najmä v Japonsku a Nemecku.
„Keď si Česi mohli postaviť zo zbierok Národné divadlo, prečo by si Slováci nemohli Alweg?“ stálo v liste martinských medikov, ktorý podpísal Ivan Belan a začiatkom roku 1968 uverejnil mesačník Krásy Slovenska.
O dva roky sa na Štrbskom Plese mali konať majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní. V tejto súvislosti sa diskutovalo aj o spôsobe prepravy návštevníkov Vysokých Tatier – ako ju odhlučniť a urýchliť. Medik Belan si Alweg nevymyslel. Jeho list bol už len ohlasom na článok bratislavského projektanta Alexandra Valentoviča, ktorý s kolegom Petrom Hupkom dostal od nadriadených úlohu vyriešiť dopravný problém v Tatrách. Rozhodli sa pre jednokoľajku na pilieroch.
Návrh mal v odborných kruhoch svojich stúpencov i odporcov. Proti vystupovali najmä železničiari, ktorí si tak chránili Tatranskú elektrickú železnicu, ale aj rezort obrany. Nápadu martinských medikov sa ujala redakcia mládežníckeho denníka Smena. Zriadila v banke účet zbierky, noviny takmer každý deň nabádali čitateľov, aby sa do nej zapojili. A tí sa aj zapájali, spravidla korunami, ale niektorí darovali aj prstienky či iné predmety zo žltého kovu. Kolektívne dary prichádzali od výrobných podnikov a ďalších organizácií.
„Hlavným zmyslom celej akcie bolo odpútať pozornosť más od prípravy kontrarevolúcie, pokúsiť sa vyvolať davovú psychózu, overiť si, čo to prinesie,“ napísal vo svojich pamätiach Vasil Biľak. „Taký politik ako Biľak to asi ináč ani nemohol vnímať, my sme však celé podujatie nepovažovali za spolitizované, aj keď ho sprevádzali prejavy národného uvedomenia,“ reaguje MUDr. Belan, dnes lekár v banskobystrickej Detskej nemocnici s poliklinikou.
V čase vyhlásenia zbierky na Fond republiky bolo na konte venovanom Alwegu 5,3 milióna korún. Od tej chvíle sa obe zbierky začali trocha krížiť. Vpád vojsk varšavského bloku do Československa však znamenal koniec mnohým snom, aj snu o Alwegu v Tatrách.
Kde to všetko skončilo…
Po podpísaní moskovského protokolu a s rozmáhajúcou sa normalizáciou vlna vlasteneckého nadšenia rýchlo opadala. Napriek tomu príspevky na Fond republiky ešte akoby zotrvačne prichádzali.
Zbierka bola ukončená 30. júla 1969. Na jej konte bolo 272 miliónov korún (z toho 64 mil. zo Slovenska) a 78 kilogramov zlatých predmetov. Po pretavení bolo z nich 46,6 kg rýdzeho zlata. Filmový týždenník priblížil divákom, ako ho v Štátnej skúšobni drahých kovov odlievajú do kokíl. Podľa zistení českého historika Jiřího Baštu správny výbor fondu zrušili v roku 1972 a federálna vláda čoskoro rozhodla o poskytnutí 250 miliónov korún z účtu na výstavbu ústavov sociálnej starostlivosti. Ktorých a kde, to už nevedno. Verejnosti vrátane darcov príspevkov na fond chýbala o tom akákoľvek spätná väzba.
Zostatok na účte sa každoročne zúročoval a do roku 1992 narástol na 124 miliónov korún. Pri zániku federácie ho rozdelili medzi nástupnícke štáty v pomere 2:1.
A ďalší osud zbierky na Alweg? Projekt jeho výstavby kompetentné miesta zamietli, a tak už v priebehu jesene 1968 si niektorí kolektívni darcovia vyžiadali svoje peniaze späť. Zvyšných viac ako 3 milióny korún sa potom použilo pri výstavbe Základnej školy v Nemeckej pri Brezne, ktorá sa stala celoslovenskou stavbou mládeže.
Meno Alweg dnes nesie na Slovensku len chatová osada s vlekom v Dobšinej. Mimochodom, tá vznikla tiež v roku 1968…