Vranskej vražda bola znamením doby

Pred 80 rokmi koloval na Slovensku nepekný vtip: Kto je najdlhšia žena na svete? Predsa Otília Vranská. Ruky má v Košiciach a nohy až v Bratislave.

21.09.2013 06:00
28 Otylie Vranska Foto:
Otília mala peknú tváričku a množstvo nápadníkov.
debata (6)

Kdekto sa na tom smial, určite však nie kriminalisti. Prípad je stále otvorený, páchateľ neznámy. Všetky médiá mali do polovice septembra 1933 akoby predĺženú uhorkovú sezónu a celé dva týždne deň čo deň podrobne informovali o brutálnej vražde tejto mladej ženy z Brezna, naposledy bytom v Prahe, Velehradská ul. 12.

Trup jej tela s hornými končatinami našli v jednom koženom kufri, hlavu a dolné končatiny – v druhom. To by nebolo až také zvláštne, keby obe batožiny s krvavým obsahom nedoputovali ráno 2. septembra 1933 cez republiku rôznymi vlakmi do dvoch slovenských staníc!

Prvý kufor našli v odstavenom vozni pražského rýchlika v Košiciach, kým druhý pri čistení súpravy nočného osobného vlaku, ktorý pred hodinou prišiel z Prahy do Bratislavy. Polícii trvalo istý čas, kým si potvrdila, že obe batožiny patria k sebe. Vyšetrovateľov trocha mýlilo, že nájdené nohy svedčili o ťažko pracujúcej žene, kým pestované ruky o čomsi inom. Až 6. septembra si boli istí totožnosťou zavraždenej.

Jeden z dvoch kufrov, v ktorých vrah poslal... Foto: Múzeum polície ČR
kufor Jeden z dvoch kufrov, v ktorých vrah poslal Vranskú späť na Slovensko.

Medzitým výsledky pitvy ukázali, že vražda sa stala niekedy v noci z 31. augusta na 1. septembra 1933. Páchateľ či páchatelia mali teda dosť času pozametať za sebou stopy a zmiznúť.

Čo sa stalo 6. septembra? V ten deň spoznali telesné ostatky Vranskej jej dve sestry. Obe momentálne žili takisto v Prahe, pracovali ako slúžky, staršia sa tam už dokonca stihla vydať. Polícii sa prihlásili po zverejnení sestrinej fotografie v novinách. "V mŕtvole poznávam celkom určite sestru Otíliu, narodenú 9. marca 1911,“ povedala do protokolu 17-ročná Zuzana Vranská. "Sestru poznávam podľa pieh na tvári, podľa farby vlasov a očí, tiež podľa zubov…“ O päť dní neskôr pricestuje do Prahy z Brezna Vranskej matka, bude prosiť, aby jej ukázali mŕtvu dcéru, ale kriminalisti to odmietnu a ušetria ju pohľadu na znetvorene telo Otílie.

Sedem rán okolo srdca

Matka Vranská bola jednoduchá vidiecka žena, živila sa podobne ako dcéry posluhovaním v domácnostiach, lenže v Brezne. Pri stretnutí s novinármi sa mala vyjadriť, že Praha jej "vzala“ dcéru.

Ľudácky denník Slovák to okamžite podnietilo k protičeským úvahám: Hospodárska kríza vyháňa slovenské devy za prácou až do Prahy, ale tamojší zamestnávatelia "a hlavne nestydaté a ziskuchtivé paničky sa dívajú na Slovenky ako na farebné otrokyne z kolónie a podľa toho s nimi aj zaobchádzajú“. Otílii sa však na rozdiel od jej sestier trvalejší pracovný pomer očividne nepozdával. Už od svojich jedenástich rokov utekala z domu a dávala sa na krivé chodníčky. Na tri roky ju za krádeže zavreli do novojičínskej polepšovne. Práve tam si celkom obstojne osvojila češtinu.

Ale veľmi sa nepolepšila. V roku 1929 zadržali četníci Vranskú v Kysuckom Novom Meste za tuláctvo. Vtedy jej zobrali aj odtlačky prstov, vďaka čomu mali pražskí kriminalisti k dispozícii jej daktyloskopickú kartu (hľadali ju však veľmi dlho). Pred odchodom do Prahy v marci 1933 pracovala Vranská naposledy v jednej žilinskej vinárni. V Prahe vystriedala niekoľko zamestnaní, ale ako slúžka v domácnosti alebo pomocná sila v jednej reštaurácii vydržala najdlhšie mesiac. Od 8. augusta bola opäť bez práce a bývala v podnájme s priateľkou Boženou. Odvtedy rodičia v Brezne (otec bol robotník) nemali o dcére žiadne správy.

Vyšetrovateľov prekvapil nielen nezvyčajný spôsob odpratania tela, ale aj vraždy. Vyzeralo to tak, že vrah zasadil Vranskej najprv reznú ranu do krku. Potom z nejasného dôvodu chytil nejaké náradie (tĺčik na mäso?) a začal polomŕtve telo zúrivo mlátiť – obeť trikrát silno udrel do hlavy. Nasledovali ďalšie rezné rany nožom a na koniec prišlo sedem bodných rán do okolia srdca.

To však už bola žena mŕtva. Podľa patológa mohlo byť jediným účelom týchto posledných rán rýchle vykrvácanie. "Je v tom akási čudná, zvrhlá okázalosť,“ povedal jeden z vyšetrovateľov. "Zdanlivo nezmyselná, ale zároveň to vyzerá ako presné vykonanie nejakého strašného ortieľu, vrátane tých siedmich rán okolo srdca. Akoby zmyslom nemala byť iba smrť obete, ale práve tá obludnosť, do oči bijúca obludnosť činu.“ Do tretice, ale nie v poslednom rade, kriminalistov zarazil aj spôsob štvrtenia mŕtveho tela. Vrah ho rozrezal s takou istotou, bez zachvenia ruky, bez jedinej nepresnosti, ako by túto prácu vykonával denne!

Ďalšia rituálna vražda?

Redaktora Slováka inšpirovali okolnosti vraždy k úvahe, že páchateľ zabíjal z túžby po krvi a pripomenul proces s Leopoldom Hilsnerom zo začiatku storočia.

Obžalovaný židovského pôvodu sa mal vtedy dopustiť rituálnej vraždy. Obeťou bola mladá česká katolíčka a jej smrť nastala úplným vykrvácaním. Množstvo zrazenej krvi na mieste činu však údajne nezodpovedalo tomu, koľko sa jej muselo stratiť… Proti rituálnej vražde ako nebezpečnej povere vystúpil v roku 1900 univerzitný profesor Tomáš G. Masaryk, ktorý pozadie procesu označil za antisemitské.

Teraz bol Masaryk prezidentom ČSR, Hilsnera prepustili z väzenia ešte za cisára pána, ale denník Slovák práve propagoval protižidovské opatrenia v Hitlerovom Nemecku, a tak prečo nepripustiť možnosť, že aj Vranská bola obeťou rituálnej vraždy? Tým skôr, že aj v tomto prípade sa našli len "bezkrvné kúsky tela“ a akýsi študent z rýchlika Praha – Košice na vlastné oči videl, ako inkriminovaný kufor dopravil na nádražie "muž židovského výzoru“?

"Bol asi 170 cm vysoký, zavalitý, čiernovlasý a budil dojem slovenského alebo podkarpatoruského Žida,“ uviedol doslova vo svojej výpovedi študent Josef Zahálka z Moravskej Ostravy. O niečo neskôr sa však polícii prihlási ďalší svedok, inžinier Goldberger, zamestnanec košickej mestskej elektrickej dráhy, ktorý toho istého muža opíše ako majiteľa "svetlých kučeravých vlasov“. Ale slovenský denník o tom radšej pomlčí…

Táto snímka pouličného fotografa vznikla... Foto: Múzeum polície ČR
vranská Táto snímka pouličného fotografa vznikla niekoľko hodín pred zločinom. Vranská (vľavo) na prechádzke s priateľkou a dvoma pražskými čašníkmi.

Kazila im kšefty

Kriminálna polícia pracovala hneď od začiatku s niekoľkými vyšetrovacími verziami a možnými motívmi vraždy. Vraha Vranskej hľadala aj v okruhu jej početných známych, nápadníkov, priateľov či klientov. Čo ak išlo o vraždu zo žiarlivosti alebo z pomsty?

Vyšetrovateľov osobitne zaujal rotmajster Josef Pěkný, o ktorom sa Otília zmienila priateľke Božene i domácej Gludovitzovej. Možno sa dokonca budú brať! Rotmajster však mal súčasne milostný vzťah s ďalšou Slovenkou pôsobiacou v Prahe, istou Antóniou Koklesovou zo Žiliny. V trojici sa stretli dokonca krátko pred vraždou, spoločne trávili večer 31. augusta v reštaurácii U kupcov.

Otília si tam dala tri pivá a zjedla "pár praclíkov a nejaké pišingre“, vypovedal Pěkný. Rotmajster patril medzi podozrivých, lebo sám sa polícii neprihlásil, museli ho hľadať. Poprel však, žeby Vranskej niekedy sľúbil manželstvo. A na osudnú noc mal perfektné alibi. S Vranskou sa rozlúčili okolo jedenástej večer, tvrdil, on sa potom s Tonkou pobral do svojho bytu, kde strávili spolu celú noc. Koklesová mu to dosvedčila.

Z viacerých ďalších výpovedí však vyplynulo, že Vranská a Koklesová sa považovali za sokyne a nemali dobrý vzťah. Dlhoročný český kriminalista a zakladateľ internetového Múzea zločinu Miroslav Jedlička je preto presvedčený, že Vranskú zavraždila Koklesová zo žiarlivosti. Kde? Predsa v byte rotmajstra, kam z reštaurácie odišli všetci traja!

"Keď vojak zistil, že sa hádka dvoch diev ľahkých mravov zvrtla, mal v byte mŕtvolu,“ myslí si Jedlička. "Museli potom vyriešiť, čo s ňou. Tak ju rozštvrtili a v kúpeľni umyli.“ Potom vzali zo skrine kufre, naplnili ich kúskami obete a bolo to. Zrejme to napadlo aj Jedličkovým predchodcom, ktorí prípad vyšetrovali, len ako niečo také dokázať? Navyše, objavili sa svedkovia, ktorí videli Vranskú v pražských nočných podnikoch ešte dve hodiny po tom, čo sa rozlúčila s dvojicou Pěkný – Koklesová.

Pôsobila dojmom, že sa venuje najstaršiemu povolaniu, polícia ju považovala za predajnú ženu, ale bola Vranská skutočnou prostitútkou, keď si nedávala od mužov platiť? Pri výpovediach to potvrdili viaceré pražské "kňažky lásky“. Volali ju amatérkou a "vidieckym teľaťom“. S mužmi vraj išla za večeru alebo len preto, že ju vzali do nočného podniku, kde sa tancovalo. "Tým nám však veľmi kazila kšefty,“ upozorňovali zhodne.

Bola vášnivou tanečnicou. Dobre ju poznali najmä v kaviarni U politickej mŕtvoly, kde vyhrávala cigánska kapela z Turčianskeho sv. Martina. Vranská sa dobre poznala s hudobníkmi a rada tam tancovala čardáš. Práve v tejto kaviarni sa mala objaviť po odchode z reštaurácie U kupcov, a to v spoločnosti neznámeho blondína. Vyšetrovatelia spozorneli – plavovlasý muž predsa priniesol podľa niektorých svedkov previazaný kufor do košického rýchlika! O blondínovi šoférovi, s ktorým má dohodnuté rande, hovorila Otília Zuzane päť dní pred vraždou, keď sa sestry videli naposledy. Lenže po záhadnom chlapovi sa akoby zľahla zem…

Rušne - podobné parnému stroju na ilustračnej... Foto: K-Report.net
vlak rušeň Rušne - podobné parnému stroju na ilustračnej snímke - pred 80 rokmi viezli dve vlakové súpravy s hrozným nákladom na trati Praha - Bratislava a Praha - Košice.

Lessing v tieni Vranskej

Štrnásť dní boli v priestoroch pražského policajného riaditeľstva vystavené predmety súvisiace s vraždou. Oba kufre, ale aj veci pohodené na telesných ostatkoch Vranskej: Výtlačok novín, časopis, propagačná publikácia železnice, zakrvavená plachta, dámske kombiné, pánske spodky, špongia, aká sa používala na umývanie auta… Výstavu navštívili tisíce ľudí, ale nepriniesla sľubovaný výsledok. Kriminalisti nakoniec dospeli k záveru, že vrah posielal niektoré predmety v batožine im – chcel tým zmiasť vyšetrovateľov, odviesť ich na falošnú stopu.

Desať dní po strašnom náleze, 12. septembra, vydala polícia špeciálnu vyhlášku k tejto vražde, čo nemalo obdobu v dovtedajšej histórii ČSR. Dokument rekapituloval priebežne výsledky vyšetrovania a nabádal verejnosť k ďalšej spolupráci s políciou na tomto prípade. Nasledovala záplava anonymných udaní, ktoré nepriviedli políciu na žiadnu stopu. Väčšinou išlo o vybavovanie si osobných účtov. Každý list sa však musel starostlivo preveriť. Stovky nevinných ľudí sa podrobili policajným výsluchom.

"Neverili by ste, koľko špiny medzi ľuďmi vyniesla táto kauza na povrch,“ zdôveril sa neskôr jeden z vyšetrovateľov vtedajšiemu českému reportérovi Petrovi Kovaříkovi. V sobotu 16. septembra 1933, už o pol siedmej ráno sa na olšianskom cintoríne v Prahe konal pohreb Otílie Vranskej. Skorú hodinu vybrali kvôli utajeniu pred verejnosťou. Na katolíckom pohrebnom obrade sa zúčastnili iba matka a sestry nebohej.

V ten istý deň poskytol vrchný inšpektor Miroslav Nečásek vyhlásenie pre tlač: "Je vylúčené, že by zločin spáchal niekto z pražského podsvetia, nedokázal by to urobiť tak rafinovane. Musel to byť niekto veľmi inteligentný, človek s anatomickými znalosťami.“ Šéf kriminálnej polície pomlčal o tom, že jeho ľudia už usilovne preverujú široký okruh lekárov, patológov a ďalších zdravotníckych pracovníkov v Prahe i jej okolí. Zároveň však pracovali na ďalších vyšetrovacích verziách, ktoré prekračovali hranice Prahy a dokonca Čiech.

Jednou z nich bol prípad chyžnej Anny Fibyovej, 46-ročnej Zvolenčanky, ktorej nohy ktosi vyhodil z vlaku v decembri 1932 a hlava sa našla zakopaná o sedem mesiacov neskôr v jednej bratislavskej vinici. Vranská sa dokonca s Fibyovou mohla poznať – obe slúžili jeden čas v Žiline. Čo ak prvá musela zomrieť len preto, že poznala vraha tej druhej? V Břeclavi zatkli četníci podvodníka Glasera, ktorý sa chválil, že poznal Vranskú i jej "blondína“, ale pri vypočúvaní vyšlo najavo, že informácie o nich má len z novín.

A potom tu boli verzie a stopy, ktoré viedli do zahraničia. Medzi najdôležitejšie patrila tá, ktorá súvisela s vraždou nemeckého emigranta, filozofa a spisovateľa Theodora Lessinga v Mariánskych Lázňach. Profesor ušiel pred prenasledovaním nacistov a v kúpeľoch ho niekto zavraždil iba niekoľko hodín predtým, ako zomrela Vranská.

Vznikla teória, že Vranskej brutálna vražda mala mediálne prehlušiť politickú vraždu profesora Lessinga – čo sa, napokon, aj stalo – a že ju vykonali profesionálni zabijaci z Nemecka. Dostať sa po tejto špinavej práci rýchlo späť, odkiaľ prišli, nemohol byť pre nich problém – hranice v Sudetách pripomínali už vtedy korzo. A tak zostalo len pri teórii, ktorá sa nikdy nedokázala.

Čas plynul a už v druhej polovici septembra dostávali novinári na otázku, čo je s prípadom Vranskej, čoraz častejšie odpoveď: „Nič nové…“ O pár mesiacov kauza úplne zmizla zo stránok novín, lebo ju vystriedali ďalšie aféry, škandály, katastrofy: banské nešťastie v Oseku pri Duchcove, poprava van der Lubbeho za požiar Ríšskeho snemu, o ktorej iba málokto pochyboval, že ide o justičnú vraždu, politická vražda rakúskeho kancelára Dollfusa… A tak by sa dalo pokračovať. Vranskej vražda bola iba jedným zo znamení krvavého 20. storočia, chorej doby, v ktorej tak často slávilo úspechy Zlo. Až tak často, že s odstupom času sa už ani nepýtame, čím sa to začínalo a kto za to mohol…

© Autorské práva vyhradené

6 debata chyba
Viac na túto tému: #Praha #vražda #mŕtvola #vranská #kaviareň