Mali Česi a Slováci odmietnuť Mníchov?

, 29.09.2013 07:00
Vojna, 1938, Nový Jičín, nemci, hitler,...
Nemecké vojsko obsadzuje začiatkom októbra 1938 Nový Jičín. Autor:

Vytrváme, nedáme sa, tak prisaháme! Nápisy tohto druhu lemovali pred 75 rokmi cesty státisícov mužov povolaných do zbrane počas všeobecnej mobilizácie. Išli brániť vlasť, spoločný štát Čechov a Slovákov, ktorému hrozila agresia zo strany nacistického Nemecka.

O týždeň bolo po všetkom a Hitler získal pätinu územia Československa – bez jediného výstrelu. Stačil súhlas jeho zastrašených najbližších spojencov na nočnej schôdzke v Mníchove. A ochota oficiálnej Prahy podvoliť sa diktátu mocnosti.

V noci zo štvrtka na piatok 29. septembra 1938 sedeli tam za rokovacím stolom okrem Adolfa Hitlera aj Benito Mussolini za Taliansko, Édouard Daladier za Francúzsko a Neville Chamberlain za Veľkú Britániu. Československo na túto konferenciu ani nepozvali. Podľa dohody však mala Praha začať s odovzdávaním „sporných území“ Nemecku už 1. októbra. Celé Sudety mali prejsť pod nemeckú správu do desiatich dní.

„V piatok Československo zničili štyria muži, ktorí za štyri hodiny vyniesli rozsudok, pričom obžalovaný nemohol ani prehovoriť,“ uviedla na druhý deň vo vysielaní rozhlasovej stanice NBC vtedy vplyvná americká komentátorka Dorothy Thompsonová.

„Nenazývajme to mierom,“ pokračovala Thompsonová. „Mier nie je absencia vojny. Mier je pozitívny stav – je to vláda práva. Tento mier vznikol bezprávím a len bezprávím sa môže udržať. Tento mier nastolila diktatúra a môže ho udržať len ďalšia diktatúra. Tento mier vznikol zradou a môže sa udržať len ďalšou zradou.“

Thompsonová narážala na hlavnú tézu vtedajšej oficiálnej propagandy, podľa ktorej diplomatické vyriešenie sudetonemeckej otázky zabránilo svetovej vojne.

Negatívne hodnotila postoj západných spojencov aj česká a slovenská verejnosť. Mníchovsky diktát prijala ako zradu spojencov a rozhodnutie prezidenta Edvarda Beneša plniť potupnú dohodu ako kapituláciu pred Hitlerom.

„Boli sme veľmi zronení,“ spomína dnes 94-ročný Bratislavčan Ivan Votruba. „Vo veľkej časti spoločnosti zavládla skleslosť, bezmocnosť a brali sme to skutočne ako zradu Západu.“

Mnohí historici sa dnes prikláňajú k názoru, že britská a francúzska diplomacia chcela predhodením Československa Hitlerovi v septembri 1938 získať čas a pripraviť svoje štáty na veľký vojnový konflikt v Európe. Lenže možnosť dodatočnej prípravy dostalo aj nacistické Nemecko!

„A teraz zbrojme, zbrojme, zbrojme!“ zapísal si Joseph Goebbels do svojho denníka už 30. septembra 1938, „lebo zatiaľ nie sme schopní uskutočniť náš hlavný plán – zmocniť sa celého Československa.“ Hitler totiž klamal, keď britskému premiérovi tvrdil, že Sudety sú jeho posledným územným nárokom. „Som naďalej a neotrasiteľne rozhodnutý zničiť Československo,“ vyhlásil hneď po podpísaní mníchovskej dohody v úzkom kruhu svojich najvernejších.

Cez nás neprejdú, my sa nebojíme!

Dodnes sa vedú spory o tom, či sa Československo nemalo vtedy postaviť Hitlerovi na ozbrojený odpor samo aj bez podpory najbližších spojencov.

„Zistili sme, že vo voľbe medzi zmenšením hraníc a smrťou národa je našou povinnosťou zachrániť životy nášho ľudu,“ tvrdil v rozhlasovom prejave 30. septembra 1938 generál Jan Syrový, predseda úradníckej vlády. Zmobilizovaná armáda mu však neverila.

Dnes už nežijú ani tí, čo boli vtedy v nižších veliacich funkciách. Pred piatimi rokmi sme sa však ešte mohli pozhovárať s generálom Antonom Petrákom z Bratislavy. V septembri 1938 bol poručíkom a velil rote protitankových kanónov v bratislavskej Petržalke.

Od 24. septembra dopĺňal Petrák svoju rotu záložníkmi prevažne z Modry. V petržalských mamutích bunkrových pevnostiach bol vyhlásený stav pohotovosti.

„Steny týchto pevností boli hrubé jeden meter a skveli sa na nich nápisy: Nami neprejdú, nikoho sa nebojíme!“ približoval nálady medzi vojakmi Petrák. Bolo to vtedy, keď Beneš uviedol armádu do vojnového stavu a niekoľko dní nedbal na Hitlerovo ultimátum.

Führer žiadal odovzdať české pohraničie do 29. septembra, v opačnom prípade Nemecko zaútočí. Krátko pred vypršaním ultimáta však britský a francúzsky veľvyslanec predložili Hitlerovi nové návrhy a išlo sa na oklieštenie Československa bez boja.

Bojovať však chcela aj časť československej generality a keď videla ústupčivosť Beneša, pohrávala sa s myšlienkou prevratu a nastolenia vojenskej diktatúry. Sprisahanci chceli obsadiť rozhlas, vyzvať národ do boja.

Prípravy na nikdy neuskutočnený prevrat organizoval generál Lev Prchala, ktorý v čase mníchovskej krízy velil 4. armáde (tá mala brániť južnú Moravu). Keď videl mapu ČSR so zmenšenými hranicami podľa najnovších Hitlerových požiadaviek, povedal (údajne v prítomnosti Beneša): „Tento žobrácky útvar predsa nemožno nazývať štátom. Ako chcete robiť zahraničnú politiku, keď odovzdáte pevnosti?“

Mimochodom, mohutné československé pevnosti v systéme opevnenia pozdĺž hraníc s Nemeckom strašili aj nacistického vodcu. Keď si ich pozrel už po obsadení Sudet, musel priznať, že bolo pre Nemcov šťastím, ak sa všetko nakoniec obišlo bez bojov. „Preliali by sme veľa krvi,“ pripustil v súkromí.

Betónové pevnosti na hraniciach by nedokázali odraziť bleskový útok Wehrmachtu, ale spomalili by ho natoľko, že by to umožnilo uskutočniť všeobecnú mobilizáciu. Proti útoku bola aj časť nemeckej generality. Podľa jedného dokumentu, ktorý v jeseni 1938 unikol z tamojšieho ministerstva vojny, by sa československá armáda dokázala udržať tri mesiace. Náčelník generálneho štábu nemeckých pozemných síl Ludwig von Beck bol opatrnejší v prognózach a predpovedal, že „značne dlhšie ako tri týždne“. Podľa riaditeľa Vojenského historického ústavu v Bratislave Miloslava Čaploviča nie je vylúčené, že ak by vojna trvala povedzme šesť týždňov, tak aj niektorí spojenci Československa by prehodnotili svoj pôvodný postoj a prišli mu na pomoc.

Už v čase norimberského procesu sa československý zástupca Bohuslav Ečer spýtal maršala Wilhelma Keitela, či by Tretia ríša zaútočila v roku 1938 na Československo, keby sa západne mocnosti postavili za Prahu. Bývalý náčelník Hitlerovho vrchného velenia Wehrmachtu odpovedal jednoznačne: „Určite nie, neboli sme na to dosť vojensky silní. Cieľom Mníchova bolo vypudiť Rusko z Európy, získať čas a dokončiť zbrojenie.“

Ak je to tak, potom Hitler vlastne dobehol francúzskych a britských politikov. Pravda, nie všetkých. Winston Churchill, počas mníchovskej krízy vodca opozície vo vládnej strane, neváhal vyhlásiť: „Rozdelenie Československa pod nátlakom Anglicka a Francúzska sa rovná úplnej kapitulácii západných demokracií pred nacistickou hrozbou použitia sily. Takéto zrútenie neprinesie mier a bezpečnosť ani Anglicku, ani Francúzsku. Naopak, privedie oba tieto štáty do ešte slabšieho a nebezpečnejšieho postavenia. Presvedčenie, že bezpečnosť možno dosiahnuť predhodením malého štátu vlkom, je osudný omyl.“

Ďalší vývoj udalostí dal Churchillovi za pravdu. Navyše, kapitulantský postoj vlád Francúzska a Veľkej Británie kontrastoval s údajnou vernosťou spojeneckým záväzkom, ktorú vytrvalo proklamoval Sovietsky zväz.

Dlhodobo to využívali vo svojej propagande aj československí komunisti. Často však zabúdali pripomenúť, že ochotu prísť na pomoc ČSR podmieňovala Stalinova Moskva tým, že tak urobí aj Francúzsko. Počas samotnej mníchovskej krízy odporúčala Prahe obrátiť sa na Spoločnosť národov. Ak jej rada dospeje k väčšinovému rozhodnutiu, ZSSR vraj zasiahne aj bez Francúzska. To však bolo nereálne.

Všetci na obranu národa a vlasti

Všeobecná mobilizácia v dňoch od 24. do 29. septembra 1938 ukázala, že radoví Česi a Slováci boli pripravení postaviť sa na obranu spoločného štátu. „Ľudia odchádzali ako do boja a s vedomím, že možno bude treba položiť život za republiku,“ spomína Ján Hlaváč-Fakľa z obce Kobeliarovo (Gemer). Naňho sa ešte mobilizačná povinnosť nevzťahovala, jeho švagor však narukoval.

„Priebeh mobilizácie bol kľudný,“ čítame v obecnej kronike Šarišských Michalian (vtedy Michaľany n/T.). „Nedostatok pracovných síl bol však citeľný, čo malo za následok nedostatočné obrobenie polí.“ Z obce narukovalo 42 mužov, mnohí sa vrátili až v decembri a mobilizácia sa týkala aj gazdovských vozov a konských záprahov.

Denník Slovák vyšiel na druhý deň s palcovými titulkami Všetci na obranu národa a vlasti. „Mobilizácia sa týka rovnako Čechov ako Slovákov, lebo nepriateľ číha na územia obidvoch čiastok nášho štátu,“ vysvetľovali noviny HSĽS vo svojom komentári, „a chce urvať čo najväčšiu korisť z nášho národného tela.“

Z ďalších článkov však vyplývalo, že obavy ľudákov sa týkali najmä Maďarska: „Začalo sa to na západe, možno príde čas, že bude sa pokračovať na juhu a na východe.“

„Nielen slovenská verejnosť, ale aj slovenská politická reprezentácia sa prihlásila k stanovisku obrany republiky,“ zdôrazňuje Čaplovič. Výnimku predstavovalo radikálne krídlo v ľudovej strane (Tuka, Mach a ďalší), ktoré sa snažilo využiť situáciu na realizáciu svojich plánov osamostatnenia Slovenska, a politické strany niektorých národnostných menšín.

Iste, nálady pri mobilizácii na Slovensku a v Čechách boli predsa len rozdielne, a to už len preto, že možná strata Sudet sa citeľnejšie dotýkala ľudí v Prahe alebo na Vysočine ako niekde vo východných Beskydách.

„Nadšenie a odhodlanie bojovať nebolo také veľké ako v českých krajinách,“ poznamenáva aj historik tohto obdobia Valerián Bystrický zo Slovenskej akadémie vied, „Na druhej strane mobilizačný rozkaz splnili občania na Slovensku takmer bez výnimky.“

Počas piatich mobilizačných dní nastúpilo do zbrane okolo 1 127 000 mužov osemnástich ročníkov a početný stav československej armády dosiahol viac ako 1 300 000 vojakov. (Len o 200-tisíc menej, ako mala nemecká armáda v mierovom stave, velenie Wehrmachtu však mohlo v krátkom čase zmobilizovať okolo 1 500 000 zálož­níkov.)

Autorita štátu ležala v prachu

Ozaj, čo by sa stalo, keby Praha odmietla mníchovský diktát? Otázka patrí do oblasti alternatívnych dejín a špekulácií, dochovali sa však nástupové plány a štúdie vojenských stratégov, z ktorých sa dá do istej miery vychádzať.

Ak by Hitler splnil svoje vyhrážky a 29. septembra dal svojim vojskám rozkaz zaútočiť na Československo, hlavný úder by zrejme smeroval zo severu a juhu na Moravu (Rakúsko bolo po anšluse už súčasťou Nemecka). Cieľom útoku by bolo rozdeliť územie Československa, obkľúčiť hlavné sily čs. armády sústredené v Čechách a znemožniť im ústup na Slovensko.

Československé velenie však v septembri 1938 poznalo tieto zámery Wehrmachtu a podľa toho sa aj zariadilo. Už počas mobilizácie hlavné veliteľstvo vojnovej armády na čele s generálom Ludvikom Krejčím sa nachádzalo vo Vyškove na južnej Morave.

Predpokladalo sa, že provizórnym hlavným mestom republiky sa stane Turčiansky Svätý Martin. Slovenské hory sa mali stať poslednými hradbami na ceste útočiacich vojsk agresora…

Churchill mal vysokú mienku o obrannom potenciáli vtedajšieho Československa. „Jeho armáda je dvakrát až trikrát taká silná ako naša a jeho zásoby zbraní sú trikrát také veľké ako talianske,“ povedal v britskej snemovni počas mníchovskej krízy. „A rozhodne nemožno pochybovať o tom, že túto krajinu obýva mužný ľud.“

Ako by sa zachovalo Horthyho Maďarsko? Odmietlo podnety z Berlína, aby zaútočilo samostatne, pravdepodobne by sa však jeho armáda zapojila do vojnových operácií Nemecka, len čo by Werhmacht prelomil obranu čs. armády na moravsko-slovenskej hranici.

Dejiny však nepoznajú žiadne „keby“. Udalosti sa dejú tak, ako sa dejú. „Jedna z najmodernejších armád vtedajšej Európy musela ustúpiť bez akéhokoľvek odporu, hoci bola pripravená na nerovný boj,“ konštatuje M. Čaplovič. „Politici jej to však neumožnili.“

Bol to začiatok rýchleho konca Československa. Ten štát bol hlboko ponížený, jeho autorita sa nebezpečne blížila k nule.

„Všetko doterajšie spoliehanie sa na silných spojencov sa rozptýlilo, spoliehať sa možno na vlastné sily,“ napísal Jozef Tiso v zásadnej stati denníka Slovák 2. októbra. „Podnikneme všetko, aby sme zabezpečili bezvýhradnú vládu Slovákov nad Slovenskom.“

Už o štyri dni sa mal stať Tiso predsedom prvej autonómnej slovenskej vlády a o rok prvým slovenským prezidentom, a tak si neodpustil ešte jeden prísľub: „Očistíme Slovenskú krajinu od cudzích živlov.“

Ale to všetko sa malo iba udiať. Slovenské ženy a deti si zatiaľ vydýchli úľavou, že sa nenaplnili najhoršie veštby, že ich demobilizovaní muži a otcovia sa vracajú domov živí a zdraví. „Každý sa tešil, že nebezpečie vojny prešlo,“ zapísal kronikár obce Vysoká v okrese Sabinov.

Do Viedenskej arbitráže zostával mesiac, potom sa vlci vrhnú na zvyšok ČSR, mníchovské dohody mali totiž tajné dodatky – protokoly. Juh Slovenska pripadne Maďarsku, 22 spišských a oravských obcí Poľsku.

O tom však inokedy…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Nemecko #vojna #Hitler #Mníchovská dohoda #Tiso #Beneš
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk