Dukla: draho zaplatené víťazstvo

Kedysi ich považovali za hrdinov, potom už len za obete. Šiesty október je Dňom obetí Dukly.

06.10.2013 08:00
Dukla Foto: ,
Koľko sovietskych vojakov je pochovaných na svidníckom cintoríne: Viac ako 5-tisíc alebo 9-tisíc?
debata (1048)

Možno preto, že podľa niektorých historikov, politikov, ale aj priamych účastníkov veľkej bitky v Karpatoch bolo tých obetí či hrdinov priveľa. Až toľko, že na ich presné spočítanie nestačilo ani 69 rokov, ktoré odvtedy uplynuli.

„Sloboda nespadne z neba, musí sa vybojovať, nie však za cenu zbytočných strát A my sme ich mali,“ priznával jeden z veliteľov 1. československého armádneho zboru generál Vilém Sacher v memoároch, ktoré mohli prvýkrát vyjsť až počas politického uvoľnenia koncom 60. rokov. Zbytočnosť strát však vyvolala po roku 1989 pochybnosti vôbec o zmysle tejto vojenskej operácie, dokonca úvahy o Pyrrhovom víťazstve a tým aj o oprávnenosti jeho oslavovania.

"Šiesty október bol, vážené dámy a páni, dňom nezmyselných obetí,“ vyhlásil v parlamentnej rozprave pred 20 rokmi člen vtedajšej slovenskej vlády generál Jozef Tuchyňa. "Inak, bola to operácia, ktorá nesplnila svoje vojenské ciele a poslanie. Bola výsledkom politických rokovaní Stalina a Gottwalda. Takže čo budeme oslavovať?“

Most hrdinov Dukly v Bratislave premenovali na Prístavný most. Pamätný dátum spojený s krvavými bojmi v Duklianskom priesmyku a s prekročením štátnej hranice sa začal už len pripomínať – bez zbytočných fanfár.

Podobné rozporuplné až protichodné hodnotenie jednej a tej istej historickej udalosti v priebehu niekoľkých desaťročí však musí zanechať nezodpovedané otázky. Vrátane tej hlavnej: Ako to bolo naozaj?

Bojovalo sa o každý strom

Veteráni 1. čs. armádneho zboru sú už dnes vymierajúcim druhom, je ich ako šafranu. Začiatkom tohto roku zomrel v Bratislave aj plukovník v. v . Ján Minárik. Na Dukle velil ako 22-ročný mínometnej čate. V našom poslednom rozhovore sme nemohli vynechať ani otázku strát – prečo boli také veľké?

"Rozmýšľam nad tým už roky rokúce,“ odpovedal Minárik. "Útok sme zahájili z poľského Krosna. Nemci boli zakopaní v kopcovitom teréne. Oni nás videli, keď sme vyrážali do útoku a mali nás ako na dlani. Naše vojská sa nemali kde ukryť a Nemci mali schopných ostreľovačov. No nielen to: priam fanaticky bojovali o každý kopec, o každý strom…“ Polovica vojakov jeho jednotky padla na Dukle, tam sú aj pochovaní. A len málokto vyšiel z týchto bojov bez zranenia.

Pred piatimi rokmi ešte žil generál v. v. Oldřich Kvapil, v čase Karpatsko-duklianskej operácie to bol 25-ročný náčelník štábu jedného z práporov zboru. V našom rozhovore spomínal, ako sa počas bojov na Dukle jeho jednotka takmer dostala do obkľúčenia. Prápor vtedy prišiel o desiatky mužov a keď sa priblížili nemecké tanky, niektorí nováčikovia sa dali na bezhlavý útek. Späť ich zahnali a panike zabránili len výstrely veliteľov.

"Nebyť toho, strhne sa lavína, ktorá mohla spôsobiť ešte väčší masaker v našich radoch,“ ospravedlňujúco vysvetľoval generál. "Mali sme medzi sebou veľa volynských Čechov, ktorí žili od 19. storočia na Ukrajine a na jar 1944 sa prihlásili do nášho zboru. Prešli iba krátkym výcvikom a boli bez bojových skúseností.“

Karpatsko–duklianska vojenská operácia sa začala 8. septembra 1944. Čs. armádny zbor bol súčasťou 38. sovietskej armády pod velením generála Kirilla Moskalenka. Už v prvých dvoch týždňoch bojov stratili jednotky zboru 117 dôstojníkov a 3 289 mužov (vrátane zranených a nezvestných). Do konca septembra sa tieto počty zvýšili na 3 575 osôb, z toho 646 bolo padlých, nenávratne stratených.

Zbor mal pred nástupom na Duklu vyše 16 000 prísluš­níkov, takéto straty za relatívne krátky čas sa považovali za kritické. Velenie frontu (maršal Ivan Konev) sa rozhodlo preto už na začiatku operácie vymeniť veliteľa zboru, generála Jaroslava Kratochvíla nahradil generál Ludvík Svoboda.

Na veliteľskej porade 27. septembra 1944 vyčítal Moskalenko prítomným najmä slabé využívanie palebných prostriedkov. "Tisíce ranených si ani nevystrelilo,“ rozhorčoval sa. "Báli sa použiť zbrane, aby na seba neprilákali paľbu nepriateľa. V boji však víťazí silnejší. Kto chce vo vojne uplatňovať zásady kresťanskej morálky, mal sa stať popom!“

Ale aj po výmene veliteľov zbor zaznamenal nemalé straty, hoci sa už nevyrovnali septembrovým. Nespôsobovali ich totiž len chybné rozkazy, ťažký terén a slabá pripravenosť časti zboru, ale aj šikovnosť či úskočnosť nepriateľa.

"Nemci dokázali skvele zastierať svoje postavenie,“ spomínal generál Karel Klápalek, na Dukle veliteľ 3. brigády zboru. "Navyše vždy mali aj náhradné postavenie, aby nás mohli udržiavať v pochybnostiach, kde práve sú vo chvíli, keď proti nim podnikáme akciu.“ To však nebolo všetko. Pri ústupoch vystupňovali najzákernejšiu formu pozemnej vojny – mínovanie. Míny kládli všade: na poliach, v lesoch, na cestách a dokonca v domoch a záhradkách. Sacher tvrdil, že sa neštítili podmínovať vlastných mŕtvych. Preto nášľapné míny pripravili zbor aj o mnohých zberačov ranených.

"V niektoré dni sme mali väčšie straty z výbuchov mín ako z bojov,“ konštatuje v memoároch generál Klapálek. Napokon, jednou z obetí bol aj veliteľ 1. brigády zboru generál Jaroslav Vedral-Sázavský. Jeho auto vyšlo na mínu len asi dvesto metrov od hraničného kameňa. Stalo sa to v pamätný deň – 6. októbra 1944. Generál výbuch neprežil…

O tritisíc menej alebo viac

Stratami bojujúcich strán na Dukle sa dlho a dôkladne zaoberal Igor Slepcov, historik ruského pôvodu vo svidníckom oddelení Vojenského historického ústavu.

Dukla - pamätník. Foto: 4 everybody.flog
dukla Dukla - pamätník.

Slepcov je už šesť rokov na pravde Božej, ale niektoré záhady, ktoré skúmal, zostávajú naďalej nedoriešené. Týkajú sa najmä počtu pochovaných sovietskych vojakov. Kým v Bratislave ich pochovali po vojne 6 346 a vo Zvolene 9 222, tak vo Svidníku do štyroch spoločných hrobov mali uložiť telesné ostatky 9 000 červeno­armejcov. Tento údaj sa prvýkrát objavil v štatistikách už v roku 1947 a opakuje sa v nich dodnes.

„Je jediný, ktorý vyzerá ako zaokrúhlený a nepresný,“ upozorňoval Slepcov. Práve toto podozrenie ho viedlo k pátraniu v našich i zahraničných archívoch.

Koncom 60. rokov odovzdal bývalý člen okresnej exhumačnej komisie tunajšiemu múzeu výkaz pochovaných sovietskych vojakov na cintoríne vo Svidníku. Išlo o štyri listy papiera bez podpisov a dátumu. V tomto dokumente sú zaznamenané údaje o exhumovaných a prenesených pozostatkoch z 33 obcí Svidníckeho okresu. Dovedna 5 851 padlých.

„Tak teda koľkých tu pochovali – 9 000 alebo 5 851?“ pýtal sa Slepcov. Podľa jednej informácie preniesli do Svidníka aj exhumované pozostatky vojakov z okresov Stropkov a Bardejov. Straty Červenej armády na území týchto dvoch okresov sa však dajú rátať „len“ na desiatky padlých, čo 3-tisícový rozdiel v údajoch nevysvetľuje.

Slepcov potom pátral v odtajnených ruských archívoch, aby zistil straty 38. armády. Podľa nájdených dokumentov prišla armáda o menej ako osemtisíc svojich príslušníkov. Rozpory v základných údajoch vznikli najskôr nepresnou evidenciou. Sovietski vojaci totiž nemali kovové štítky s evidenčnými číslami.

Na rozdiel od Nemcov, ktorí aj vďaka tomu mali oveľa presnejšiu evidenciu o svojich takmer 11-tisíc padlých v priestore Dukly.

Pomerne dôveryhodné údaje sú aj o padlých príslušníkoch 1. československého armádneho zboru, ktorí bojovali na Dukle po boku Červenej armády. Podľa Slepcova sa situácia s padlými červenoarmejcami skomplikovala ešte aj tým, že ich začali exhumovať a prenášať do spoločných hrobov až po šiestich mesiacoch, na jar roku 1945.

Ako vyplýva zo zápisníc vtedajšieho okresného národného výboru, obete bojov ležali nezriedka v ešte zamínovanom teréne. Bývalý riaditeľ Duklianskeho múzea Jozef Rodák zaznamenal svojho času výpovede posledných žijúcich pamätníkov, ktorí pochovávali mŕtvych vojakov. Na mnohých miestach už vraj nemohli telesné ostatky nakladať rukami, tak to robili vidlami.

Štát síce platil dobrovoľníkom päťsto korún na deň a dostávali aj fľašu alkoholu navyše, vzhľadom na charakter práce však málokto vydržal dlhšie. Ostatní pochovávali narýchlo, ostatky mnohých padlých len po častiach a na viackrát, žiadne záznamy sa často ani nerobili, inokedy len „naoko“.

Donedávna sa v rôznych príležitostných publikáciách a turistických sprievodcoch uvádzalo, že na svidníckom cintoríne je pochovaných 9 000 sovietskych vojakov. Najnovšie autori tento údaj upravujú na "viac ako 9 000“. Prečo práve tak – nevedno.

Otázkou tiež ostávajú celkové straty 38. armády v Karpatsko-duklianskej operácii. Slepcovovi sa totiž ani v ruských vojenských archívoch nepodarilo zistiť údaje o tzv. nenávratných stratách dvoch tankových zborov tejto armády (4. gardového a 31.), ktorých zvyšky bojovali v „Údolí smrti“. Aj bez týchto údajov sa počet padlých v celej armáde priblížil k číslu 13 000. Podľa najnovších zistení ruských vojenských historikov (G. F. Krivošejev a kol.) padlo v Karpatsko-duklianskej operácii dovedna 26 843 sovietskych vojakov (spolu vojská 1. a 4. ukrajinských frontov) a 1 630 vojakov 1. čs. armádneho zboru.

Bolo to veľa, či dokonca zbytočne veľa? S čím sa dá niečo také pomeriavať? Najskôr s porovnateľnými horskými bitkami druhej svetovej vojny. Zoberme si napríklad bitku v Ardenách. Američania v nej v druhej polovici decembra 1944 nenávratne stratili takmer 8 500 vojakov. V tomto prípade však išlo o protiofenzívu Nemcov.

A možno je vhodnejšie hovoriť o zbytočnosti či nevyhnutnosti vojnových strát so zreteľom na poslanie a hlavné ciele vojenskej operácie. Karpatská bitka sa však aj v tejto rovine ťažko poddáva objektívnemu hodnoteniu.

Bol to slovenský Verdun

Podľa plánu sa Červená armáda mala prebiť do priestoru Prešova na piaty deň operácie, v skutočnosti sa tak stalo až v januári 1945.

Príprava ofenzívy bola zjavne nedostatočná. Veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal Konev mal za štyri dni naplánovať operáciu, ktorú podľa zásad vojenského remesla by bolo treba pripravovať niekoľko týždňov. Žiadal aspoň desať dní, ale nevyhoveli mu. V dôsledku toho sa nevykonal dôkladný prieskum nepriateľských síl a ich rozloženia.

„Sovieti spustili túto operáciu z politických a nie vojenských dôvodov – mala pomôcť Slovenskému národnému povstaniu,“ upozorňuje František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu.

Nebol to však len výsledok „politických rokovaní Stalina a Gottwalda“. Moskvu urgentne žiadala o pomoc aj exilová vláda v Londýne (žiadosť predložil šéf čs. vojenskej misie v ZSSR generál Heliodor Píka 30. septembra 1944).

Veleniu Červenej armády sa riskantná operácia v Karpatoch od začiatku nepozdávala. V tom čase sa jej otvárala možnosť úspešného ťaženia v Rumunsku a Bulharsku s podstatne nižšími stratami.

Sovietska strana zaujala pôvodne veľmi zdržanlivý postoj aj k vojenským plánom SNP. Generálny štáb Červenej armády ich považoval za nereálne, vyčítal im, že nebrali do úvahy možnosť bleskových nemeckých protiopatrení a silnú nepriateľskú obranu prístupov ku Karpatom. Vyplýva to z pamätí náčelníka jeho operačnej správy generála Sergeja Štemenka.

Moskva zmenila operačné plány až začiatkom septembra 1944, keď Stalin usúdil, že príchod Červenej armády na Slovensko posilní komunistickú zložku v národnom povstaní. Počítalo sa však s tým, že vojská 38. armády sa v oblasti Duklianskeho priesmyku stretnú s dvoma východoslovenskými divíziami. A tie sa rozpadli už 4. septembra, krátko pred začiatkom sovietskej ofenzívy.

Moskalenkove divízie a zbory nemohli byť pre krátkosť času do nových bojov dobre pripravené – doplnené či vystriedané čerstvými jednotkami – a tak prišli k predhoriu Karpát dosť vyčerpané. "Keby sa počkalo na doplnenie, vystriedanie, operácia by sa začala niekedy v januári 1945,“ dodáva Cséfalvay.

To, čo nasledovalo, bolo peklo, jedna z najkrvavejších bitiek druhej svetovej vojny. V karpatskom kotle sa zrazu ocitlo z oboch strán vyše 250-tisíc vojakov, tisícky tankov, diel a inej techniky. Zamýšľaná blesková ofenzíva Sovietov sa zmenila na vlečúce sa pozičné boje. Pôvodné strategické zámery sa nesplnili, v tom je dnes zajedno väčšina historikov. Operácia však pomohla povstaniu Slovákov aspoň tým, že viazala veľký počet vojsk protivníka. „Vďaka tomu neboli Nemci schopní po 5. septembri nasadiť do protipovstaleckých bojov z priestoru na východnom fronte ani jedného vojaka,“ pripomína známy historik SNP Vilém Prečan.

Boje trvali namiesto piatich dní až osemdesiat a vyžiadali si obrovskú krvavú daň. Nakoniec však Červená armáda prelomila tvrdú obranu v Karpatoch a začala oslobodzovať územie Slovenska od nacistických okupantov.

Takže bolo to predsa len víťazstvo? "Víťazstvo, aj keď draho zaplatené,“ odpovedá ďalší český historik a publicista Karel Richter. Svoju poslednú knihu o tejto bitke nazval príznačne: Apokalypsa v Karpatoch. Francúzi mali svoj Verdun, Taliani – Monte Cassino, Slováci a Česi – Duklu…

© Autorské práva vyhradené

1k+ debata chyba
Viac na túto tému: #výročie #Dukla