Nacistov premohol chlapec, ktorý sa nadýchal smrti

14.10.2013 06:00
Phillip Bialowitz
Prežil tábor smrti, v ktorom zahynulo štvrť milióna ľudí. Philip Bialowitz - jeden z posledných žijúcich svedkov zo Sobiboru. Autor: ,

Z rozprávania Philipa Bialowitza mrazí. Ležal pod mŕtvolami a videl, ako zástupy ľudí nič netušiac smerujú na smrť.

Rodák z Poľska, ktorý žije v New Yorku, patrí k hŕstke posledných žijúcich svedkov hrôzy zo Sobiboru. „Treba zdôrazniť, že v tamojšom lese nebol koncentrák, ale doslova tábor na zabíjanie. Samozrejme, že Osvienčim bol strašný, ale aspoň v ňom existovala malá nádej na prežitie. V Sobibore sa deportovaní rýchlo zmenili na popol,“ povedal 88-ročný Bialowitz pre Pravdu. Rozhovor poskytol počas konferencie o holokauste, ktorú v Bratislave usporiadalo Múzeum židovskej kultúry Slovenského národného múzea pod vedením svojho riaditeľa Pavla Mešťana. Pozajtra uplynie presne 70 rokov od vzbury v Sobibore, kde zahynuli aj tisíce židov odvlečených zo Slovenska. Bialowitz patril k tým, čo sa úspešne vzopreli nacistom vo fabrike smrti, ktorá stála na okupovanom poľskom území.

Aké ste mali detstvo?
Žiaľ, antisemitizmus mal v Poľsku dlhšiu históriu. Rovesníci z katolíckeho prostredia ma napádali, bili ma. Samozrejme, že situácia sa výrazne zhoršila s príchodom nacistickej okupácie.

Kde ste prežili prvé roky druhej svetovej vojny?
V rodnej obci Izbica, ktorá sa zmenila na transferové geto. Nemci vtedy presúvali do obsadeného Poľska židov z rôznych kútov Európy. Spomínam si na záhadný príbeh. Skamarátil som sa s dievčaťom zo židovskej rodiny zo Stuttgartu. Triasol som sa od strachu, keď k nim prišiel jeden gestapák. Jej matka mu však uvarila kávu a neskôr som si všimol, ako ho jej otec objal. Nechápal som. Veď gestapák znamenal prízrak smrti.

Čo stálo v pozadí?
Kamarátku som vyzval, aby mi to povedala. Reagovala, že ide o rodinné tajomstvo. Druhý raz som jej pohrozil, že ak neodhalí pravdu, prestanem sa s ňou stretávať. Prezradila, že gestapák je príbuzný. Tvrdila, že nikoho nezabil a že má na starosti iba transport munície. Onedlho zmizol, dozvedeli sme sa, že ho nacisti zabili v Krakove. Zvláštna historka… Pýtali ste sa však na obdobie môjho života začiatkom vojny. Podmienky v gete v Izbici boli kruté.

A s nimi určite strach z deportácie.
Pochopiteľne. Veď sa vedelo, že v neďalekom Sobibore a Belzeci sa nachádzajú tábory na zabíjanie židov. V Izbici bol nedostatok vody, chýbali aj potraviny, šírili sa choroby. Mimochodom, do Belzecu odvliekli môjho otca aj s jednou zo sestier, kde obaja zahynuli. Časom sme sa začali skrývať. Tušili sme totiž, že nacisti chystajú transport, v ktorom by sme sa mali ocitnúť už aj my. Vypátrali nás však, keď som išiel zobrať vodu. Skrýšu sme mali v podzemných priestoroch.

Čo s vami urobili?
Bolo to vtedy, keď nacisti nemali dostatočný počet židov, aby vypravili transport. Mnohých nahnali na židovský cintorín, medzi nimi aj mňa a mamičku. Osirel som pod paľbou z guľometov. Matku zastrelili.

Ako ste sa zachránili?
Stáli sme pred čerstvo vykopanou veľkou jamou. Tesne pred výstrelmi popravnej čaty som sa hodil do nej. Prikryli ma zastrelení ľudia. Dýchal som pod mŕtvolami dovtedy, kým som nemal istotu, že zabijaci sa pobrali preč. Bol som celý od krvi obetí, ale podarilo sa mi dostať k čistému oblečeniu. Vyhladovaný som ukradol v obchode chlieb. Skrýval som sa aj v lese, ale aby som to zostručnil, nakoniec ma zase chytili a vypravili do Sobiboru. Spolu so starším bratom, dvoma sestrami a jednou neterou, čo ešte z rodiny zostali nažive. Vravel som si, že nastávajú posledné chvíle môjho života.

Predtucha smrti…
…samozrejme. Veď som spomínal, že o Sobibore sa šírili správy, že stadiaľ niet návratu. Bol to tábor skrytý v lese, doslova určený na zabíjanie. Samozrejme, že Osvienčim bol strašný, ale aspoň v ňom existovala malá nádej na prežitie. V Sobibore sa deportovaní rýchlo stávali iba popolom. Po príchode som však mal obrovské šťastie, za čo som vďačný bratovi.

Prečo?
Nacisti sa pýtali, kto je medzi nami vyučený a v akom odbore. Brat ma schmatol za ruku a o sebe povedal, že je farmaceut a o mne, že som jeho pomocník. Mal som síce štrnásť rokov, ale vyzeral som vyspelejšie, takže ich dokázal oklamať.

Čo viedlo nacistov k tomu, aby vyzvedali profesie, veď Sobibor bol určený na zabíjanie?
Niekoľko stovák židov nasadzovali na otrocké práce. Bolo ich niečo viac ako päťsto. Keď som došiel do Sobiboru, stretlo ma vlastne dvojnásobné šťastie. Dozvedel som sa, že pred naším transportom zavraždili približne 40 otrokov, preto ich potrebovali nahradiť novými silami. Zrejme ich zabili kvôli tomu, že zoslabnutí už nedokázali podávať dostatočné výkony.

Spomenuli ste, že vás deportovali so sestrami s neterou.
Poslali ich do plynových komôr. Ako desaťtisíce ďalších väzňov. Mŕtvoly spaľovali. Ako som už upozornil, Sobibor bol miesto hrôzy, kde sa ľudia rýchlo po príchode zmenili na popol. Neter tušila, že ide na smrť. Stihla ma ešte objať na rozlúčku a pobozkať.

Aké rozkazy ste dostali od nacistov?
Odpoviem slovami, že som sa stal svedkom každodenných tragédií. Mal som na starosti transporty židov z Holandska. Musím zdôrazniť, že odtiaľ ich zahynulo v Sobibore 35-tisíc. Celkovo tam bolo zavraždených približne 250-tisíc ľudí. Scenár sa opakoval deň čo deň. Gestapák vždy predniesol uvítaciu reč.

Čože?
Dobre počujete. Privítal deportovaných. Ospravedlnil sa im za zlé podmienky počas jazdy. Zakrátko ich nacisti poslali na smrť do plynových komôr. Na úvod sa židia dozvedeli, že ich musia dezinfikovať kvôli tomu, že sa v tábore šíri týfus. Predtým im rozdali pohľadnice, aby ich poslali domov s tým, že pricestovali v poriadku. Niekedy sa ozval aj potlesk – holandskí židia totiž uverili, že ich presídľujú a nič zlé ich teda nečaká.

Tábor Sobibor nacisti pred príchodom ruskej...
Tábor Sobibor nacisti pred príchodom ruskej armády zrovnali so zemou. Izraelskí študenti sa snažia odhaliť jeho základy a spresniť pôvodnú podobu. Autor: SITA/AP

Skutočnosť bola najohavnejšia…
…skutočnosť vyzerala ako peklo na zemi. Niektorí začínali tušiť, že je zle, keď im prikázali, aby odovzdali príručnú batožinu, v ktorej si niesli cennosti, doklady alebo aj lieky. Zbili tých, čo sa zdráhali. Následne im vydali fiktívne číslo, pod ktorým im veci vrátia… Trhalo mi srdce, keď som musel ženám strihať vlasy pre údajnú dezinfekciu. Najmä mladé ma prosili, aby im nezostali nakrátko, lebo rady nosili dlhšie. Nemohol som im nič ani len naznačiť, pretože by som skončil ako ony. Zakrátko som počul desivé výkriky, ktoré sa menili na tlmené vzlykanie, po ktorom nastávalo hrobové ticho. Namiesto sprchy, ktorá ich mala očistiť, sa valil v komorách plyn, aby ich zadusil. Mŕtvoly spálili. Bolo to veľmi rýchle – od príchodu židov do Sobiboru do ich premeny na popol uplynula približne len hodina a pol.

Počítali ste s rovnakým tragickým osudom, keďže ste spomenuli, že nacisti po čase posielali do plynu otrokov?
Hovoril som si, že lepšie je zomrieť pod paľbou guliek, ako zahynúť v plynovej komore. Živila ma nádej na útek. Spočiatku som si nevedel predstaviť, ako by sa dalo uniknúť. Sobibor bol nielenže prísne strážený vo vnútorných priestoroch, ale aj za múrmi s ostnatým drôtom. Často som sa o tom presvedčoval v noci, keď ma prebúdzali výbuchy. Okolie bolo zamínované. Explózie sa ozývali, keď na mínu skočila lesná zver.

Nakoniec ste utiekli.
Nacistom sa stalo osudným, že na jeseň 1943 do Sobiboru dovliekli sovietskych vojnových zajatcov židovského pôvodu. Mnohí boli urastení, a čo bolo podstatné, mali bojové skúsenosti, ktoré nám chýbali. Darmo uvažujete o úteku, keď vám chýba vojenský výcvik. Znamenali pre nás vlastne zázrak a pre nacistov pascu, ktorú si sami pripravili. Urobili najväčšiu chybu. Chvalabohu. Bez pomoci približne 50 až 60 židov zo Sovietskeho zväzu by sa nám nepodarilo utiecť. Vodcom približne 300-členného povstania sa stal Saša (Alexandr) Pečorskij. Bolo to 14. októbra 1943.

Ako sa pripravil útek?
Bol som jednou zo spojok. Išiel som za gestapákmi s tým, že po najnovších obetiach plynových komôr sme našli pekné kožené kabáty a čižmy, tak nech si ich prídu vyskúšať. Prišli do skladu. Vrhli sa na nich sovietski zajatci a ďalší židia, medzi nimi aj môj brat, a pozabíjali ich sekerami, ktoré sa používali ako pracovné nástroje. Keď som videl, ako idú skryť zakrvavené telá, prvý raz som v Sobibore zažil pocit radosti. Hovoril som si, že sme síce zatiaľ neutiekli, ale aspoň sme pomstili ženy, mužov, starcov a deti, ktorých nacisti povraždili.

Čo nasledovalo?
Prestrihnutie elektrických a telefónnych káblov, aby po vzbure nastal chaos, aby nemohli povolať posily. Naše spojky zatiaľ rýchlo rozšírili správu o možnosti vydať sa na útek. Vodca vzbury sa postavil na stôl a povedal niekoľko stručných, jasných slov. Upozornil, že nádej na útek je malá, ale ak žije, treba ju využiť. Zdôraznil, že nadišli naše osudové chvíle – radšej sa pokúsiť utiecť aj za cenu toho, že padneme s guľkami v tele. A tí, čo prežijú, stanú sa pre okolitý svet svedkami hrôzy zo Sobiboru. Saša, odkazujem ti, že som stále nažive a šírim odkaz z táboru na zabíjanie. Ako svedok šírim posolstvo, ktoré nezostáva iba tragickým pohľadom do minulosti, ale znamená varovanie pre budúcnosť celého sveta. Rozprávam o tom mladým ľuďom. Ak sa mi to darí, som rovnako rád, ako z toho, keď sa mi podarilo prekonať ostnatý drôt v Sobibore.

Zrejme to bola prvá časť drámy, keďže ste ešte mali pred sebou mínové pole.
Z niekoľkých stoviek nás prežilo 52. Mnohých zabili míny. S bratom som mal šťastie, vyhli sme sa týmto nástrahám smrti. Ukryl nás potom jeden statočný roľník. Skrýval nás v stodole až do oslobodenia.

Návrat do normálneho života musel byť zložitý, lebo človek sa nedokáže zbaviť hrozných spomienok.
Nebolo to jednoduché, ale postavil som sa na vlastné nohy. Založil som si rodinu, mám päť detí a pätnásť vnúčat – beriem to ako dôkaz, že som porazil nacistov. Samozrejme, že vojnovú hrôzu si nevymažete z hlavy. Prenasleduje vás. Keď som po vojne videl niekoho, ako si zapaľuje cigaretu a ako som z nej cítil dym, vynárali sa mi pred očami plynové komory a pripomínal sa mi neznesiteľný zápach zo spaľovania mŕtvol.

Kde ste začali viesť nový život?
Brat odišiel do Palestíny, kde bojoval za vytvorenie štátu Izrael. Písal mi, že vedie boj za bezpečné miesto pre našich budúcich potomkov. Ja som si vybral USA. Prichýlila ma jedna židovská organizácia v meste Columbus, v štáte Ohio. Začiatky bolo ťažké, lebo som neovládal angličtinu. Navyše niekoľko rokov vojny prerušilo moje vzdelávanie. V Columbuse som sa mohol natrvalo usadiť a živiť sa ako zubný technik. Aj som sa tomu venoval, ale ťahalo ma inam. V Columbuse mi chýbal spoločenský život, nenašiel som si tam priateľov. Vybral som sa preto do New Yorku.

Úspešne?
Kúpil som si tamojšie noviny a čítal som si inzeráty. V denníku The New York Times som našiel oznam, že hľadajú zlatníka. Doteraz sa na to pamätám – vkročil som do kancelárie na 16. poschodí na Broadwayi. Keďže so zlatom som pracoval v zubárstve, tak som si našiel prácu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#koncentračný tábor #Nacisti # Philip Bialowitz #Sobibor #antisemitizmus #deportácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku