Slovensko odmietlo byť Felvidékom

, 27.10.2013 20:00, aktualizované: 28.10.2013 08:00
Bratislava, Most SNP, Bratislavský hrad
Ilustračné foto. Autor:

"Lide československý, Tvůj odvěký sen se stal skutkem. Stát československý vstoupil dnešního dne v řadu samostatných, svobodných, kulturních států světa."

Týmito slovami sa začínalo Prevolanie Národného výboru československého, ktoré pred 95 rokmi vydali v Prahe a podpísali jeho piati členovia, medzi nimi i jeden Slovák – Dr. Vavro Šrobár. Písal sa 28. október 1918 a v metropole Čiech ľudia strhávali z fasád budov orlice, štátne znaky nenávidenej c.k. monarchie. Prevrat v Prahe už vtedy vyzeral akosi zamatovo, politická moc prechádzala do českých rúk bez väčších problémov.

Slovensko však v tom čase ešte spalo hlbokým spánkom a začalo sa zobúdzať až o tri dni neskôr, keď rozhodnutia revolučných orgánov nového štátu dorazili konečne až sem.

Vtedy už vyšlo na známosť aj to, že Viedeň prijala mierové podmienky amerického prezidenta Wilsona vrátane práva jednotlivých národov habsburskej monarchie na slobodný vývin. A čo bolo nemenej dôležité – revolúcia už zachvátila aj Budapešť, ktorá dovtedy vládla celému Uhorsku.

Keď však organizátori historického celonárodného zhromaždenia, zvolaného na 30. októbra 1918 do Martina, požiadali týždeň predtým o súhlas úrady, mali ešte oprávnené obavy, že im ho nepovolia.

Niekoľko dní predtým predsa zakázali zhromaždenie Muzeálnej spoločnosti i Živeny. Zakladateľom Slovenskej národnej rady však zhromaždenie v budove Tatrabanky nečakane odobrili.

Predseda Maďarskej národnej rady a budúci premiér gróf Mihály Károlyi poslal účastníkom zhromaždenia telegram, v ktorom sľuboval modré z neba vrátane samourčovacieho práva Slovákov. Kto by si však nespomenul, že ten istý gróf Károlyi ešte pred pár rokmi opakoval slovo za slovom po zlopovestnom grófovi Albertovi Apponyim: „Uhorský štát rovná sa maďarský štát.“

Matúš Dula (1846 - 1926)
Matúš Dula (1846 - 1926)

Zhromaždenie v budove banky otvoril Matúš Dula. Ako vyplýva zo spomienok jedného z účastníkov Ivana Thurzu, najprv vzdal vďaku prezidentovi USA za jeho záujem o slovenský národ. Všetci prítomní povstali zo svojich miest a volali „Živio, Wilson!“ Potom sa zhromaždenie jednomyseľne uznieslo na utvorení Slovenskej národnej rady s predsedom Dulom a Karolom A. Medveckým ako tajomníkom.

Nasledoval hlavný bod zhromaždenia – prijatie Deklarácie slovenského národa, ktorá sa stala známou ako Martinská deklarácia.

Už na predchádzajúcej „predporade“ vybrali jej účastníci z dvoch predložených návrhov ten miernejší, ktorý vypracoval Samuel Zoch. Deklarácia vyhlásila SNR za jediného oprávneného zástupcu práv slovenského národa na Slovensku. Vyslovila požiadavku zbaviť uhorskú vládu právomoci nad Slovenskom. Prízvukovala svojbytnosť slovenského národa a zároveň sa vyjadrila za čo najužšie jeho spojenie s českým národom v spoločnom štáte.

Problematickou a dodnes diskutovanou je v texte deklarácie charakteristika slovenského národa. Označuje sa tam ako „čiastka rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa“. Vyznieva to čechoslovakisticky, ako však upozorňuje historik Dušan Kováč, z celého priebehu „predporady“ vyplýva, že deklaranti túto charakteristiku použili z taktických dôvodov ako aktuálne potrebnú.

Slovenská národná rada deklarovala 30. októbra...
Slovenská národná rada deklarovala 30. októbra 1918 československú orientáciu.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Foto - Archív Pravdy

V tom čase totiž ešte nebolo jasné, ako prijmú vznik nového štátu v navrhovanej podobe štáty víťaznej koalície, ktorá vyhrala prvú svetovú vojnu, na predpokladanej mierovej konferencii. Boli dokonca obavy – vyslovil ich budúci prvý premiér ČSR Karel Kramař v rozhovore s Ivanom Dérerom – či vôbec budú súhlasiť s pripojením Slovenska k českým historickým krajinám. To všetko ešte iba malo prísť. Zopakujme si, že 30. októbra 1918 Martin ešte nevedel ani o tom, čo sa udialo v Prahe 28. októbra. Vodcovia zahraničného odboja a zakladatelia nového štátu – Tomáš G. Masaryk, Edvard Beneš a Milan R. Štefánik – boli v tom čase ešte v zahraničí.

Budapešť bola pevne rozhodnutá za žiadnu cenu sa nevzdať Slovenska. "Ak to berieme technicky, Slovensko muselo byť dobyté,“ napísal kedysi historik Ľubomír Lipták. "Okrem jednej stotiny v Skalici neprešla na stranu novej vlády jediná vojenská jednotka. Vojsko, žandári, polícia počúvali Károlyiho vládu v Budapešti…“

Vyhlásením česko-slovenskej orientácie však deklaranti v Martine urobili prvý, rozhodujúci krok smerom od Budapešti. Dali najavo, že Slovensko prestáva byť Felvidékom. Andrej Hlinka to v rozprave o deklarácii vyjadril nad slnko jasnejšie:

„Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi…“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#Slovensko #Feldvidék
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku